Vojtech Andreánsky

Vojtecha Andreánskeho (1917 – 1993) od druhej polovice 70. rokov minulého storočia nazývali nestorom slovenského krátkeho či populárnovedného filmu. Za svoju plodnú kariéru sa podpísal pod viac ako 160 krátkych filmov a predovšetkým za tie populárnovedné získal aj množstvo ocenení. V októbri uplynulo 30 rokov od jeho úmrtia.

Andreánskeho cesta k filmu viedla cez úradnícku a potom novinársku prácu. V Spravodajskom filme, kde začínal – a v rokoch 1948 – 1950 mu aj šéfoval, si témy spracúval nielen po režijnej, ale aj po literárnej stránke. V rovnakom čase viedol i populárny obrázkový časopis Náš film. Začiatkom 50. rokov ho na 18 mesiacov uväznili, podľa viacerých prameňov z ponovembrového obdobia z politických dôvodov, a bol odsunutý najskôr na manuálnu pozíciu v Pozemných stavbách a potom do Ústavu pre lekársky film a fotografiu Lekárskej fakulty Univerzity Komenského. V roku 1954 nastúpil ako scenárista a režisér do Štúdia krátkeho filmu.

Andreánskeho non-fikčná tvorba – zrejme aj pod vplyvom pôsobenia vo filmárskom ústave Lekárskej fakulty – sa často spája práve s medicínskymi témami. Aj vo svojich neskorších krátkych filmoch približoval a popularizoval lekárske poznatky či nové a odvážne výkony v kardiochirurgii alebo neurochirurgii (Umelé srdce, 1960; Mozog, 1965; Homotransplantácia srdcových chlopní, 1968; Stereotaxia, 1988). Nakrúcal tiež osvetové filmy pre verejnosť aj výučbové filmy pre zdravotníkov. Jeho záber však bol v skutočnosti oveľa širší. Venoval sa aj popularizácii histórie a archeológie na našom území (Bukovohorská kultúra, 1966), nakrúcal filmy o mestách v toku dejín (Bratislava, 1949; Banská Bystrica, 1955; Kremnica, 1958), zaujímala ho ľudová kultúra a tvorivosť (Vyrástli z dreva, 1962), herecké osobnosti (Mária Markovičová, 1970; Ladislav Chudík – recitátor, 1980), prírodné krásy (Domica, 1956), ale aj správanie detí a mládeže (Úteky za pochopením, 1968; Od ja k my, 1969) či neznáme zákutia pamäti a histórie (Návrat do dejín, 1967). A v neposlednom rade ho trápil stav životného prostredia, ktorému od 70. rokov až do konca svojej kariéry venoval viac ako desiatku filmov. Netreba však zabudnúť ani na to, že v roku 1949 získal Národnú cenu za entuziastickú báseň o industrializácii Slovenska Pieseň strojov (1948). 

Vojtecha Andreánskeho charakterizovala intelektuálna zvedavosť a zanietenosť. Patril k premýšľavým, briskným tvorcom, ktorí sa na nakrúcanie poctivo pripravovali a svoju pozíciu vo filme i  filmársku prácu aj reflektovali. V rozhovore s Pavlom Brankom pre časopis Televízia z roku 1991 Andreánsky komentoval aj svoju industrializačnú poému: „Spriemysľovanie Slovenska bolo pre nás filmárskym hitom, dymiace komíny samoznakom budúceho lepšieho života. Pred našimi očami sa krútili kolesá masívnych, svalnatých strojov, pre nás číra vizuálna poézia. Čo sme my vtedy tušili, že o 20 rokov budeme tie isté dymiace komíny používať ako symbol ničenia životného prostredia...“ Rovnako jadrne sa zamýšľal aj nad etikou a estetikou populárnovedného filmu. Tak trochu v duchu „zakázanej montáže“ Andrého Bazina v rozhovore Brankovi povedal: „Povážme len, čo možno nasnímanému človeku vykonať strihovým spojením.“ Vzápätí to rozviedol: „Populárnovedný film je jediný druh, ktorý môže a smie ústrojne používať všetky vyjadrovacie prostriedky. No keď hlásam, že populárnovedný film smie všetko – to ako esteticky – moje druhé ja sa hneď pýta, či naozaj smie – teda eticky. A keď nie, kde je hranica?“

Nadčasovosť Andreánskeho úvah o krátkometrážnej a nehranej kinematografii sa prejavovala aj inak: napríklad frustráciou z toho, že krátke filmy – zvlášť tie objednávkové, na ktorých často pracoval – nemali distribúciu a okrem úzkeho kruhu odborníkov alebo zadávateľa sa nedostali do kín a často ani do televízie, ktorá si rýchlokvasne pokrývala väčšinu tém sama. Trápilo ho aj, že v novinárskom prostredí absentuje kompetentná kritika krátkych filmových foriem, keďže nijaká redakcia takéhoto kritika neuživí. Tridsať rokov od Andreánskeho smrti je všetko inak – a predsa v čomsi podobne.

Mária Ferenčuhová
foto: archív SFÚ