Výnimočné filmy a sugestívne úvody

Druhý septembrový týždeň sa v Piešťanoch uskutočnil 18. ročník Medzinárodného filmového festivalu Cinematik. Už tradične uviedol slovenské premiéry niekoľkých slovenských a koprodukčných, ale aj zahraničných filmov.

Medzi nimi hraný film Svetloplachosť (r. Pavol Pekarčík, Ivan Ostrochovský) ocenený v Benátkach cenou Europa Cinemas Label, dokumentárne filmy Všetci ľudia budú bratia (r. Robert Kirchhoff), Šťastný človek (r. Soňa G. Lutherová), Andy Warhol – americký sen (r. Ľubomír Ján Slivka), Pravda je to najdôležitejšie (r. Maroš Brázda). Dokumentárna snímka antropologičky a filmárky Sone G. Lutherovej, ktorá sa pozerá na to, ako tranzícia hlavnej postavy – Marvina ovplyvňuje vzťahy v rodine Horvatovcov žijúcej vo Švédsku, získal Cenu Literárneho fondu Cinematik.doc. Počas záverečného ceremoniálu režisérka zdôraznila dôležité posolstvo filmu: „Človek, ktorý môže žiť autenticky, je šťastný.“

Celovečerný debut absolventky Ateliéru dokumentárnej tvorby, režisérky Pauly Maľárovej Územie fantázie získal Cenu poroty. Cenu primátora si odniesol Andy Warhol – americký sen a Cenu Meeting Point Europe najnovší film Akiho Kaurismäkiho Karaoke Blues – príbeh stavebného robotníka, ktorý žije na ubytovni, kde popíja alkohol, a osamelej pracovníčky supermarketu, ktorú raz večer stretne v karaoke bare. Divácku cenu získala kórejská ľúbostná dráma Minulé životy režisérky Celine Song, ktorá dvakrát zaplnila sálu Domu umenia – prvýkrát v sobotu po záverečnom ceremoniáli a následne v nedeľu doobeda. 

Festival otváral koprodukčný hraný film Úsvit (r. Matěj Chlupáček), premiéru tu mali tiež slovenské hrané koprodukcie Bod obnovy (r. Robert Hloz), Brutální vedro (r. Albert Hospodářský) a Citlivý človek (r. Tomáš Klein). 

 Z videného osobne rezonovali predovšetkým štyri filmy. Ako prvý z nich som videla Anatómiu pádurežisérky Justine Triet, ktorá spolu s Arthurom Hararim napísala výnimočný scenár k filmu. Súdny proces rozhodujúci vo veci obvinenia z vraždy je iba podložím pre otázky o podstate filmu a jeho vnímania; toho, ako podnecuje vytváranie obrazov z odpočutého či zvukových vnemov na základe videného. Postavy v Chimére, najnovšom filme talianskej režisérky a scenáristky Alice Rohrwacher, sa opäť, ako aj v jej predchádzajúcich filmoch pohybujú v akomsi farebnom bezčasí, ktorému vládne magický realizmus, kde väzby umocňuje príslušnosť k okraju spoločnosti. Pracovná sila (r. Pier-Philippe Chevigny) by mohla byť pokojne dramatizovanou hranou verziou reportážnej knihy Saše Uhlovej Hrdinové kapitalistické práce v Evropě – zobrazuje systematické vykorisťovanie sezónnych pracovníkov, bez ktorého by firma nemala zisky potrebné na svoje udržanie. Film síce nevybočoval z rámcov sociálnej drámy, ako ju publikum môže poznať z filmov bratov Dardennovcov, no napriek tomu, že vinníkom je vždy systém fungujúci na kapitalistických princípoch, je konfrontácia s touto nespravodlivosťou a bezútešnosťou potrebná pre zmenu. Podobné pocity vyvolal aj film Blažine lekcie bulharského režiséra a scenáristu  Stephana Komandareva. Keď čerstvo ovdovenej učiteľke na dôchodku, ktorá sa snaží zabezpečiť hrobové miesto pre seba a zosnulého manžela, zavolajú podvodníci vydávajúci sa za kriminálnu políciu, kauzalita udalostí sa vyvíja očakávane – bezútešne, ťaživo, vyvoláva hnev nad nespravodlivosťou, ktorá plodí ďalšiu nespravodlivosť. Blaga postupne viac a viac reprezentuje človeka, ktorý zanevrel na akékoľvek pravidlá – pretože z nich profitujú vždy tí, ktorí ich porušujú. Vykĺbi sa zo svojej pokornej polohy staršej, neviditeľnej ženy, aby splnila to jediné, čo od začiatku príbehu chcela – zabezpečiť dôstojné hrobové miesto pre seba a manžela.

Pod vplyvom pravidelných úvodov k filmom som začala premýšľať nad ich významom. V niektorých prípadoch sú opodstatnené, ak nie žiaduce – napríklad pri projekcii filmov, pri ktorých je nevyhnutné zasadenie do kontextu alebo rozporovanie motívov filmu, ktoré môžeme považovať za problematické. Iným prípadom sú, samozrejme, úvody za účasti tvorcov/tvorkýň alebo protagonistov/protagonistiek. V prípade viacerých projekcií MFF Cinematik som sa však pristihla, ako ma poznačil nejaký zvláštny dôraz na konkrétnosť alebo vyrušil obzvlášť sugestívny a zavádzajúci komentár pred filmom. Samozrejme, očakávania sú formované a kontinuálne ovplyvňované komplexným súborom faktorov – od marketingu, čítania anotácie v katalógu až po odporúčania kamarátov a kamarátiek, zahliadnutý plagát, zlú konotáciu s témou či hercom stvárňujúcim hlavnú postavu, obľúbenosť herečky... Obzvlášť na filmovom festivale by mohla byť dôvera v publikum väčšia a excitované, no banálne úvody bez účasti delegácie k filmu by sa dali nahradiť napríklad niečím obohacujúcejším v sprievodnom programe.

Tomu dominovali muži – predovšetkým v diskusiách a prednáškach (jedinou výnimkou bola prítomnosť kameramanky Denisy Buranovej v diskusii o storyboardoch). V sprievodnom programe sa až trikrát objavil jeden z organizátorov festivalu (dve prednášky a live nahrávanie podcastu). Rodová nerovnosť sa nedá riešiť inak, než tým, že budeme aktívne oslovovať ženy a kvír osoby a vedome im dávať priestor. Uvedomujem si, že nie každý festival má časové či finančné kapacity na to, aby venoval veľkú pozornosť sprievodnému programu, no aj tak si myslím, že máme na Slovensku dostatok odborníkov a odborníčok na oslovenie do diskusií alebo na účasť v podobe prednášok, workshopov alebo iných participatívnejších foriem programu sprevádzajúceho projekcie. Ako pozitívum v tomto smere vnímam komentovanú prehliadku Domu umenia, ktorú robili architektky Eva Rohoňová a Lívia Gažová. Príliš veľká časť sprievodného programu však pôsobila dojmom vaty – a to je škoda najmä preto, že Piešťany ako mesto sú urbanisticky mimoriadne priateľským priestorom pre konanie filmového festivalu, ktorý svojim divákom a diváčkam navyše necháva dostatočné prestávky medzi jednotlivými premietaniami na to, aby sa šli prejsť po Kolonádovom moste, sedeli chvíľu v kaviarni či len tak na schodoch Domu umenia. 

A platí to aj pre večerný program – priestranstvo pred Domom umenia je organickým miestom stretávania sa po projekciách, je však škoda, že hudobná dramaturgia funguje iba ako podmaz a monopol baru s jednorazovými plastovými pohármi stále trvá. Zálohované poháre a viac žien v organizačnom tíme a v sprievodnom programe by mohli z MFF Cinematik urobiť zelenší a inkluzívnejší festival. 

Barbora Nemčeková
foto: Daniel Dvorský/Cinematik