Tomáš Hučko

šéfredaktor kultúrneho mesačníka Kapitál

Málo filmov som videl toľkokrát, ako drámu Sedem svedkov (1967), ktorú Peter Solan natočil podľa rozhlasovej hry Petra Karvaša. A málo filmov dokáže na takom malom priestore (57 minút) obsiahnuť tak komplexne témy viny, trestu a spoločenskej zodpovednosti. 

Na policajnej stanici sa pred dvomi vyšetrovateľmi vystrieda šesť mužov, ktorí boli svedkami zločinu, podľa ich opisu najskôr násilia spáchaného na žene. Muži predstavujú rôzne prístupy k občianstvu a zodpovednosti za druhého, od arogantnej sebeckosti, cez strach z angažovania až po bezzubé filozofovanie nad povahou násilia. Hoci sú to typizované postavy v štýle Dvanástich rozhnevaných mužov, ich monológy sú živé, autentické a presvedčivé. 

Aj keby film zobrazil len týchto šesť postáv, stvárnených hercami ako Milan Lasica, Štefan Kvietik, Ivan Rajniak či Ján Jamnický, išlo by o jednu z najlepších komorných drám slovenskej kinematografie. Film však robí výnimočným najmä siedma postava, svedkyňa v podaní výbornej Viery Strniskovej. Jej postava, ktorá ako jediná prejavuje nad spáchaným zločinom ľútosť, nastavuje zrkadlo nielen všetkým predchádzajúcim mužským svedkom, ale aj mladému policajtovi (Ivan Mistrík), ktorý sa snaží viesť vyšetrovanie s morálnou nadradenosťou, no pri konfrontácii so skutočným súcitom zlyháva. Svedkyňa odchádza sama, zdrvená, zatiaľ čo ostatní svedkovia sa za zvukov jej krokov družia v uzavretom, mužskom kruhu. Solan a Karvaš nám tak už koncom šesťdesiatych rokov ponúkajú nielen hlbokú úvahu o povahe občianskeho spolunažívania, ale ukazujú aj subtílne rodové aspekty viny, solidarity a násilia.