Autentické podoby života vo filme Kým sa skončí táto noc

V tejto rubrike sa postupne vraciame k filmom, ktoré sa umiestnili v našej ankete Film.sk – slovenský film storočia, a pripomíname ich kompletnú dvadsiatku od posledného miesta po prvé. Film Kým sa skončí táto noc (1965) Petra Solana sa umiestnil na 2. priečke.

V spojitosti s predmetným filmom mám nutkanie spomenúť ďalšie dva podobne znejúce tituly, ktoré navyše s pozoruhodným dielom režiséra Petra Solana a scenáristu Tibora Vichtu z polovice šesťdesiatych rokov do značnej miery súvisia. Parafrázou názvu – Kým sa skončí tento film – som si dovolil pomenovať dokument o Tiborovi Vichtovi, ktorý som v roku 2009 nakrúcal pri príležitosti jeho nedožitých 75. narodenín. Vystúpilo v ňom množstvo slovenských filmárov, Vichtových blízkych spolupracovníkov. Hádam jeden z najbližších, režisér Peter Solan v ňom pripomenul aj zaujímavú okolnosť z úplných začiatkov profesijnej kariéry scenáristu: svoj debutantský počin s názvom Prv než sa skončí tento deň ponúkol čerstvý absolvent štúdia filmovej dramaturgie na pražskej FAMU Tibor Vichta v roku 1957 bratislavskému filmovému štúdiu. Civilne poňatý príbeh zo života mladej dvojice vysokoškolákov, ktorá zažíva realistické peripetie, keď si v Bratislave zháňa podnájom (naráža na byrokraciu, stretáva sa s korupciou a pod.), vychádzal z autentického vnímania skutočnosti, nie z jej ideologicky motivovanej konštrukcie. Lenže iba rok po opatrnom politickom a spoločenskom odmäku ešte naplno prežívali dovtedy zaužívané praktiky schvaľovania. A tak ani debutantský scenár Vichtu nebol prijatý, vedenie kinematografie ho dokonca označilo za protispoločenský a nikdy sa nerealizoval. Peter Solan si na to v dokumente spomenul týmito slovami: „Bola tam jedna cesta vlakom, ktorý mal podľa Tiborovho scenára zastaviť v Trnave. A dotyčný súdruh, ktorý čítal ten scenár a tiež rozhodoval, povedal: ,Ten vlak – pozrel som si to v cestovnom poriadku – nestojí v Trnave. Je vidieť, že autor nepozná život.‘“  

V roku 1965, teda o necelú dekádu neskôr po zmarenom debute, napíše Vichta pre Solana opäť scenár zo súčasnosti, s podobne výstižným spoločensko-analytickým zámerom a nábojom ako v prvom, nerealizovanom scenári. Zrejme nie celkom náhodne nadviaže autor na svoju odmietnutú prvotinu aj názvom filmu. Kým sa skončí táto noc prináša, pochopiteľne, celkom iný príbeh, vlastne sú to psychologicky a sociologicky príznačné epizódy pestrej skupiny návštevníkov a personálu tatranského nočného baru, ktoré sa odohrávajú počas jedinej noci. Inštalatéri Miloš (Marián Labuda) a Kvetinka (Stanislav Dančiak) sa po zotmení prezliekajú z montérok do slušivých oblekov, zamiešajú sa medzi hostí a chcú si užiť životný pocit „vyvolených“. Tandem príležitostných požívačníkov sa o to usiluje konzumáciou exkluzívneho alkoholu, ako aj náhodnými milostnými dobrodružstvami. Na pitie vyberaných liehovín im však nestačí obsah ich robotníckych peňaženiek a napokon ani vo vzťahu k dvom dievčatám z baru nevyjde všetko podľa ich predstáv. Tie dve mladé dámy sú pritom vo svojej motivácii v niečom podobné svojim zvodcom. Sú to pražské sekretárky (stvárňujú ich Jitka Zelenohorská a Jana Gýrová), ktoré celý rok šetrili a odkladali si peniaze zo svojich výplat, aby si počas piatich dní užili najvyšší možný luxus v hoteli Grand a v príslušných tatranských podnikoch.

Ten film je pozoruhodný z mnohých hľadísk. Hádam najzreteľnejšie ho determinuje špecifický  spôsob realizácie, ktorý bol na dobu svojho vzniku naozaj nevšedný, možno až revolučný. A nielen z technologického hľadiska. Vedenie Koliby totiž súhlasilo s tým, aby sa plánovaný film nakrúcal s kontaktným zvukom. Herci pred bežiacimi kamerami pritom nemuseli odriekať naučené, vopred napísané dialógy, ale improvizovali na len rámcovo zadané témy a situácie. To prinieslo do filmu neobyčajnú mieru autenticity a presvedčivosti. Peter Solan k tomu povedal: „Tibor bol ochotný sa celkom bez problémov podieľať na všetkom, čo by mohlo prípadne vylepšiť vec, na ktorej robíme. To sa stalo napríklad pri Kým sa skončí táto noc, kde boli dialógy normálne napísané. A potom som mu navrhol, že čo keby sme to skúsili spôsobom, akým sa ten film nakoniec nakrúcal. On povedal: ,áno, skúsme to, fajn!‘ Ktorý scenárista by s tým by the way súhlasil? V tom čase... Vtedy písané slovo bolo ako slovo božie. Cenzúra bola opatrná, pozerala, že čo si zmenil: scenár sme schválili a prečo tam je aby, keď tam má byť keď?“

Zvolená realizačná metóda bola samozrejme riskantná z mnohých hľadísk. Obrovské nároky kládla na hercov, ktorí museli naplno prejaviť svoj improvizačný talent a mali pritom zostať prirodzení. A hoci sa niektoré epizódy na chvíľku možno aj trochu zadrhávajú, stávka na bezprostrednosť a autenticitu určite vyšla. Vyplatila sa, zrodil sa jedinečný výraz diela, ktorý je svieži dodnes.

Tomáš Hučko, dokumentarista
foto: archív SFÚ/Margita Skoumalová