Robustný a stále sa zväčšujúci korpus materiálov aj informácií

Oddeleniu dokumentácie a knižničných služieb sme sa v rubrike Neviditeľné profesie SFÚ už raz v skratke venovali, keď sme predstavovali prácu s fotoarchívom. Činnosti, ktoré oddelenie dokumentácie a knižničných služieb vykonáva, sú však omnoho širšie – od knižničných, cez archívne až po dokumentačné a filmografické. Tentoraz sa stručne pozrieme na posledné dve.

Hneď od vzniku Slovenského filmového ústavu v roku 1963 sa v ňom uchovávali hlavné sprievodné dokumenty k filmom – výrobné listy, scenáre, montážne a dialógové listiny, distribučné listy alebo plagáty –, ktoré SFÚ štandardne odovzdávala Slovenská filmová tvorba, teda monopolný výrobca slovenských kinematografických diel. K filmovým festivalom a iným udalostiam sa materiály (letáky, programy, pozvánky a pod.) získavali menej systematicky, najmä v závislosti od toho, či sa ich zúčastnil nejaký pracovník SFÚ. Do dokumentačných zložiek filmov, osobností, podujatí sa dopĺňali – a stále sa dopĺňajú – aj publikované články z periodík a iné informačné materiály. 

„Dokumentačná činnosť je spojená s vytváraním zbierok, ktoré súvisia s celým kinematografickým prostredím (filmami, tvorcami, hercami, podujatiami a pod.). Vo všeobecnosti by sa dalo povedať, že sa jedná o rozličné textové materiály, najmä o tzv. sivú literatúru, čiže literatúru, ktorá sa nešíri tradičnou vydavateľskou a distribučnou sieťou  (napríklad katalógy z filmových festivalov),“ hovorí za oddelenie  Renáta Šmatláková, ktorá má na starosti zbierky k slovenským hraným filmom. Na zbierkach venovaných slovenskej kinematografii spolu s ňou pracuje aj Branislav Frlička, ktorý má na starosti slovenské dokumentárne filmy, Katarína Sámelová, ktorá sa venuje animovaným filmom, a Stanislava Marendiaková – tá má na starosti zbierky k slovenským spravodajským filmom. „Nevenujeme sa však len slovenským filmom, osobnostiam a podujatiam, ale uchovávame aj rôzne materiály k zahraničným tvorcom a filmom distribuovaným na našom území, ako aj k významným filmovým podujatiam v zahraničí. Pôvodné, či staršie zbierky naďalej dopĺňame – veľmi nás poteší, ak si na nás niekto spomenie a poskytne nám v podobe daru nejaký materiál súvisiaci s kinematografiou, ale sami tiež sledujeme rôzne predajné portály, antikvariáty, či nakupujeme od súkromných zberateľov. Darí sa nám aj akvizícia starších filmových plagátov, ktoré nám v zbierkach chýbajú. O všetky plagáty sa stará Evka Bosáková, ktorá skatalogizovala už 49-tisíc plagátov rôznych formátov od významných slovenských, ale i zahraničných výtvarníkov.  Nakupujeme aj diafilmy, LP platne, poštové známky, mince, plakety a iné artefakty s filmovou tematikou,“ hovoria pracovníci oddelenia.

Všetky materiály je potrebné po ich získaní fyzicky alebo digitálne usporiadať. Katalogizujú sa v informačnom systéme SK CINEMA, z vybraných materiálov sa vytvárajú elektronické kópie. Následne sú prístupné aj pre laickú i odbornú verejnosť. „Navštevujú nás študenti umeleckých vysokých škôl, ale aj filmoví vedci, publicisti a novinári. Výpožičnú službu má na starosti Peter Vraštiak, ktorý je zároveň naším odborníkom na filmové podujatia. Všetky tieto materiály sú aj podkladom pre základný historiografický výskum, ktorý realizujeme v rámci filmografickej činnosti. Tú vykonávajú filmoví historici – filmografi, no venujú sa jej aj kolegovia z iných oddelení Národného filmového archívu, napríklad Peťo Závadský z oddelenia Digitálna audiovízia alebo Rišo Kováčik a Ivanka Vargová z oddelenia filmového archívu,“ hovorí Renáta Šmatláková.

Výstupom filmografickej činnosti sú filmografické záznamy v elektronickej podobe, ktoré sú súčasťou Slovenskej filmovej databázy. Tá je pre širokú verejnosť dostupná prostredníctvom filmového portálu SK CINEMA (www.skcinema.sk) a obsahuje viac ako 30 000 filmografických záznamov najmä o slovenských kinematografických, ale i iných audiovizuálnych dielach. 

A ako sa tieto filmografické záznamy vytvárajú? „Primárnym zdrojom pre tvorbu filmografických záznamov a vytváranie Slovenskej národnej filmografie sú filmové diela samotné (napr. úvodné a záverečné titulky),“vysvetľuje Šmatláková, „ale pracujeme aj so sekundárnymi informačnými zdrojmi, ako sú napríklad výrobné listy, archívne spisy k literárno-dramaturgickej príprave a výrobe jednotlivých filmov, či dobová tlač. Filmografi a filmografky sa venujú mennému a vecnému popisu filmových diel, ktorých súčasťou je aj tvorba hesiel – osobných, korporatívnych, geografických, predmetových a iných. Vecný popis filmu alebo šotu však nie sú len tematické predmetové heslá, ale i popis obrazu. Pri ňom spolupracujeme aj s externistami. Za všetkých by sme mohli spomenúť aspoň Milana Černáka a Rudolfa Urca, teda filmových tvorcov, ktorých pamäť je pre nás neoceniteľná.“

Dokumentácia a filmografia sa však netýkajú len staršej kinematografie. SFÚ od roku 2008 plní funkciu zákonného depozitára, takže výrobcovia slovenských audiovizuálnych diel sú povinní odovzdať SFÚ, či už pôvodne podľa zákona o audiovízii z roku 2007 alebo súčasne platného audiovizuálneho zákona, okrem audiovizuálií aj sprievodné dokumenty súvisiace s výrobou, distribúciou alebo uvádzaním audiovizuálií na verejnosti. „Vďaka tomu sa nám darí aj naďalej systematicky získavať a následne uchovávať dôležité materiály, niektoré už len digitálne, týkajúce sa výroby nových slovenských filmov. Na základe dohody s Audiovizuálnym fondom sa k nám dostanú aj materiály od organizátorov filmových festivalov a podujatí na Slovensku, ktoré finančne podporil,“ hovoria pracovníci oddelenia. 

Filmografické záznamy v Slovenskej filmovej databáze sú kľúčové aj v procese digitalizácie slovenských kinematografických diel. Takisto sa dajú využiť pri zostavovaní filmového programu pre kino. „V neposlednom rade dúfame,“  hovoria pracovníci oddelenia, „že sú užitočné nielen pre naše oddelenie vedy a výskumu, ale i pre ďalších filmových historikov, či filmových tvorcov alebo kohokoľvek so záujmom o slovenskú kinematografiu. Naša práca nepozná termíny, lebo, našťastie, nemá koniec, nakoľko nové slovenské audiovizuálne diela a sprievodné dokumenty k nim stále pribúdajú. Venujeme sa prioritne starším filmom, ale sledujeme aj aktuálne filmové dianie. Každý z nás má svoj pracovný plán, ktorý si určuje sám. Hľadáme riešenia pre uchovávanie a usporiadanie rozličných typov dokumentov, spoločne riešime katalogizačné problémy, vytvárame nové filmografické a katalogizačné záznamy. K nim sa však neustále vraciame, aktualizujeme ich o nové a overené informácie. Rozumieme si, sme skvelý kolektív a to je pre našu prácu najdôležitejšie.“

mf
foto: Lucia Karellová – zľava doprava: Branislav Frlička, Stanislava Marendiaková, Eva Bosáková, Renáta Šmatláková, Peter Vraštiak, Katarína Sámelová, Peter Závadský a Richard Kováčik

Miloslav Luther, režisér, scenárista, producent

Krátko po narodení som sa ocitol v Bratislave. V dome rovno oproti budove, kde sme o pár rokov neskôr s bratom a kamarátmi z Grösslingovej, vtedy príslovečne Červenej armády, objavili na dvore kopy plechových krabíc s tajomnými celuloidovými pásmi. V odpadkoch kópií Ústrednej požičovne filmov som lúštil obsah čiernobielych obrázkov, netušiac, že je to začiatok mojej celoživotnej cesty s filmom, ale aj jeho ochrancom, Slovenským filmovým ústavom. 

Ako maturant som vzrušene prešľapoval pred bývalým pivovarom na Rybnom námestí (kde sídlil Filmový klub), či sa mi pošťastí nejako votrieť na premietanie bežne nedostupných svetových hitov pre vybrané nomenklatúrne publikum a kolibských profesionálov. Keď sa mi napokon podarilo zamestnať sa v Slovenskej televízii, trávil som nočný čas spolu s kolegami na projekciách zahraničných špičkových diel, ktoré vo vtedajších hodnotovo tupých časoch zázračne presadil a organizoval vzácny Vladimír Dubecký, otec súčasného riaditeľa a dlhoročného „spiritus movens“ Slovenského filmového ústavu. Bol to balzam na moje nenaplnené ambície vyštudovanej réžie hraného filmu. Musel som sa k nej niekoľko rokov prepracovávať ako brat emigrovaného „oscarového“ kameramana. Až od polovice 80. rokov, konečne ako „kolibský“ tvorca, som si stále zreteľnejšie uvedomoval zásadný význam a poslanie SFÚ. Nielen egoisticky, že aj moje filmy vzal pod komplexnú ochranu a umožňuje ich trvalé šírenie doma aj po svete. Vďaka vzdelanému a iniciatívnemu kolektívu zamestnancov a externých odborníkov ústav nezabezpečuje len sofistikovaný diskurz o kinematografii. Vytrvalo odoláva turbulentným časom a ideovej erózii.

Ako niekoľkoročný člen rady SFÚ som mal možnosť hlbšie spoznať a pochopiť dramatické strety utilitárnych záujmov rôznych podnikavcov s inštitucionálnymi princípmi zachovania kultúrneho dedičstva, ako duchovného, tak materiálneho. Kauzy okolo Kina Lumière a jeho sídla, súdne rozhodnutie o udržaní vlastníctva štátu k predrevolučnej tvorbe, náročný lobing za digitalizáciu filmových diel a modernizáciu databázy, bohatá klubová činnosť, ktorá plní nedoceniteľnú úlohu v hodnotovo skomercializovanom podnikaní s filmom, to sú len čriepky rozsiahlych úspechov SFÚ. Mali by byť zárukou ďalšieho napredovania tejto stále sa zdokonaľujúcej skvelej inštitúcie aj v neistej budúcnosti. 

Dnes dokončujem svoj posledný film Spiaci účet. Uzatváram ním svoju profesijnú dráhu. Utešuje ma, že moja stopa na kultúrnom poli bude zaopatrená a k dispozícii prípadným laickým i odborným záujemcom. Aj v dobe, keď ma už kondícia a vitalita mojich filmov trápiť nebude.

Vladislava Sárkány, režisérka a producentka

Slovenský filmový ústav je ako taká veľká ťažká truhlica zastrčená do kúta na pavlači naplnená rôznymi starými obrazmi z minulosti. Pre niekoho haraburda zaberajúca miesto, pre iného čosi čarovné a tajomné, niečo ako poklad. Mieru tejto osobnej valencie už určuje každého vzťah (nielen k svojej) minulosti. Preto jej existencia stojí na kultúrnom povedomí a zodpovednosti majiteľa domu s touto pavlačou. A keďže je na zámok, tak i na tom, komu sa kľúč od nej dostane do rúk... Dôležité je to preto, lebo táto malá časť zachovaných nielen filmových historických dokumentov patrí nám všetkým, nakoniec ide o našu spoločnú históriu. 

Aby som bola osobná, prehrabávať sa v „truhlici“ SFÚ je pre mňa vždy zážitok. Mala som tú možnosť vďaka filmovým projektom, na ktorých som pracovala: Felvidék – Horná zem, Andrej Hlinka – otec národa?, Fetiše socializmu I.,II., Fetiše nežnej revolúcie, Fetiše republiky, Radosť zo života, ŠtB – prísne tajné... Nakoľko ich s presahom do historických tém bolo pomerne dosť, mám napozerané obrovské hodiny archívnych záberov. Priznávam sa, že sa mi po rokoch zdroje obrázkov už zliali do jedného čierno-bieleho obrazu minulosti, pričom technicky sú niektoré útržky súčasne vo viacerých rôznych truhliciach, respektíve inštitúciách – s minulosťou a právom na ňu to bolo vždy komplikované. V každom prípade, snažila som sa hľadať a vo svojich dokumentoch dať priestor najmä tým neopozeraným záberom, čo bolo vždy nesmierne ťažké, nakoľko je uchovaného materiálu vlastne len žalostne málo. Oceňujem preto nesmierne ústretový a trpezlivý prístup ľudí, ktorým vďačím za pomoc pri hľadaní tejto ihly v kope sena. Avšak objektívne veľká vďaka za to, čo vlastne dnes máme my všetci k dispozícii, patrí právom riaditeľovi SFÚ Petrovi Dubeckému. Hodnotu tejto inštitúcie by mohol ešte konečne doceniť i štát a lepšie zabezpečiť jej finančné fungovanie tak, aby sa mohol vytvoriť priestor pre sformulovanie novej filozofie a poslania SFÚ, ktoré by boli viac adaptované na potrebu spoločnosti mať prístup k svojej kolektívnej pamäti, aby tak mohla prebehnúť reflexia súčasnosti. 

V ďalšom fungovaní Slovenskému filmovému ústavu prajem množstvo kreatívnych ľudí so zaujímavými projektami, akciami a otvorenými myšlienkami, ktoré by mu pomohli rásť a rozvíjať sa nielen ako filmárska, ale rovnako ako hodnotná spoločenská inštitúcia.