76. MFF Benátky

Tohtoročný filmový festival v Benátkach (28. 8. – 7. 9.) bol výnimočný aj tým, že mal v hlavnej súťaži film, ktorý vznikol v slovenskej koprodukcii – Pomaľované vtáča režiséra Václava Marhoula.

Je to vždy zvláštny a magický pocit, ocitnúť sa v Benátkach. Jednou nohou na pevnine, druhou na vode, v lagúne i na mori, v rušných uličkách okolo Námestia svätého Marka aj na Lide, kde okolo budovy kedysi slávneho Hotela des Bains cítiť zašlú slávu začiatku 20. storočia. Punc výnimočnosti dala tejto ceste premiéra nášho koprodukčného česko-slovensko-ukrajinského filmu Pomaľované vtáča. Premiéra nie hocijaká, pretože najstarší filmový festival na svete vybral náš film do hlavnej súťažnej sekcie. To sa takmer tridsať rokov nepodarilo žiadnemu českému ani slovenskému filmu. Keďže ide o výnimočný a nielen na naše domáce pomery ambiciózny projekt, ktorému scenárista, režisér aj hlavný producent Václav Marhoul venoval intenzívnych desať rokov života, rozhodol sa prizvať na premiéru všetkých hlavných tvorcov a hercov, kolegov a partnerov, ktorí mu pomáhali. Myslím si, že vytvoril festivalový rekord, lebo delegácia pozostávala z takmer osemdesiatich členov. A tak sme sa aj so Zuzanou Mistríkovou za našu spoločnosť PubRes, ktorá film v koprodukcii s RTVS a s podporou Audiovizuálneho fondu za Slovensko koprodukovala, ocitli na červenom koberci.

Prichádzame na balkón veľkej sály festivalového paláca a okolo nás si sadajú tí, ktorí si 150 dní reálneho nakrúcania a príprav odžili naplno. Za všetkých spomeniem aspoň kameramana Vladimíra Smutného, architekta Jana Vlasáka a zvukového majstra Pavla Rejholca. Vedľa Václava Marhoula si sadá Petr Kotlár, dnes takmer dvanásťročný chlapec – neherec, ktorý stvárnil hlavnú úlohu. Po úvodnom privítaní a potlesku odchádza z kinosály. Film, v ktorom účinkoval, je pre dospelého diváka: pre viacero scén, ktoré sú za hranicou prístupnosti, ale aj pre príbeh samotný, ktorého pochopenie si vyžaduje istú mieru citlivosti, a tá súvisí s pripravenosťou, so zrelosťou, skúsenosťou. Malý Petr sa vracia až na konci projekcie, aby si spolu s ostatnými užil takmer desaťminútové standing ovations. Cez ten potlesk znie krásna hebrejská skladba, spev Jitky Čvančarovej, ktorá popod titulky uzatvára príbeh na plátne. Po filme sa presúvame do blízkej reštaurácie, kde sa okrem gratulácií navzájom zoznamujú herci, ktorí sa v epizodicky ladenom rozprávaní filmu spolu až na výnimky nestretli. Hlavným „prepájačom“ a tlmočníkom bol ten, čo sa vo filme stretol s každým – bezprostredný a komunikatívny Petr Kotlár.

Na druhý deň sme z pohodlia pláže na Lide sledovali, ako sa svojich prevažne mediálnych povinností zhosťuje Václav Marhoul. Keďže my sme si do Benátok odskočili len na samotnú premiéru filmu, ale on bol v Benátkach celý týždeň, zaujímalo ma, ako prebiehal jeho pobyt a čo všetko mu predchádzalo. „O tom, že Pomaľované vtáča je pozvané do súťaže v Benátkach, som sa dozvedel 17. marca na oslave narodenín Evy Holubovej. Najstrašnejšie bolo tajiť túto informáciu takmer štyri mesiace, kým ju oficiálne nezverejnil samotný festival. V máji sme sa s predstaviteľmi benátskeho festivalu stretli aj v Cannes, kde za mnou všetci chodili, že je škoda, že tam film nie je v programe, a pýtali sa, ako ďalej. A ja som musel všetkým klamať do očí, že ešte vlastne vôbec neviem...“ Všetci producenti potvrdia, že akceptovanie filmu do súťaže významného medzinárodného festivalu znamená okrem radosti predovšetkým neuveriteľne veľa práce, pri hlavnej súťaži festivalu kategórie A asi dvojnásobne. „Tých povinností bolo počas leta toľko, že ich vlastne nie som schopný zrekapitulovať. Dokončiť synchronizáciu filmu, medzinárodné verzie, preklady, dodať DCP, zabezpečiť ostatné mastery pre porotu, pripraviť všetky propagačné materiály, ako plagát, presskit, výber fotografií a audiovizuálnych materiálov pre televízie, nakúpiť inzerciu a zabukovať hercov a štáb, zmanažovať ich akreditácie, dopravu a ubytovanie, premyslieť a zorganizovať párty po filme... Bolo toho toľko, že som chvíľami fakt nevedel, čo riešiť skôr.“ 

Po príchode na festival bol už Václavov program tvrdo nalinkovaný. V deň slávnostnej premiéry mal celé dopoludnie TV rozhovory s najväčšími hereckými hviezdami filmu (Udo Kier, Stellan Skarsgård, Barry Pepper a Julian Sands), po krátkom obede spoločnú tlačovú besedu pre všetkých novinárov. Nasledovalo oficiálne fotografovanie, po ňom trochu času na preoblečenie sa do večerného a samotná premiéra. Deň po premiére strávil celý v obliehaní novinármi. „Od 10. do 19. hodiny s krátkou pauzou na obed som spravil 31 rozhovorov. Nasledujúci deň to bolo trochu voľnejšie, ale opäť bol celý venovaný mediálnym povinnostiam, stretnutiam so zahraničnými, ale aj s českými a slovenskými novinármi. V piatok popoludní som sa na Lido prepravil opäť, tentoraz kvôli príjemnej povinnosti prevziať za film cenu UNICEF od študentskej poroty.“ Je jasné, že Benátky otvorili Pomaľovanému vtáčaťu veľké dvere do sveta. Má k nim teda aj Václav Marhoul špeciálny vzťah? A ak by mohol, vybral by si na štart svojho filmu iný festival? „Mne sa Benátky pre niečo vždy páčili najviac. Nielen pre ten ideálny termín, ktorý sadol k dokončeniu filmu, ale predovšetkým pre svoju prajnú a otvorenú atmosféru.“

Ľubica Orechovská (producentka)