Každý má svoj uhol pohľadu

V rubrike TV tip predstavujeme staršie slovenské filmy zaradené do aktuálneho televízneho vysielania. Tentoraz priblížime snímku režiséra Vladimíra Balca Uhol pohľadu (1984), ktorú v októbri uvedie Dvojka RTVS.

Pre vyštudovaného dokumentaristu Vladimíra Balca bol Uhol pohľadu celovečernou hranou prvotinou. Ani v nej však nezaprel svoje dokumentaristické korene, pretože tento druh tvorby vo svojom filme tematizuje a otvára otázky s ním spojené prostredníctvom ústrednej postavy príbehu – študenta dokumentárnej réžie Ivana Stoklasa (ktorého stvárňuje Martin Šulík, vtedy ešte poslucháč réžie na VŠMU). Samotného Balca citoval v roku 1999 denník Sme: „Tento film má prehistóriu práve v škole. Ako absolventskú prácu som pripravoval Uhol dopadu – príbeh o novinárovi, ktorý klame. Zo zvláštnych dôvodov mi s ním nedovolili absolvovať. Príbeh môjho debutu bol svojím spôsobom inspirovaný práve týmto.“

Ivan Stoklas chystá svoj absolventský film, ktorým má byť portrét otca jeho priateľky – uznávaného organistu Petra Skuráka. Profesor Skurák nie je len úspešným virtuózom, ale aj pedagógom. A práve na akademickej pôde sa dostáva do sporu so svojím bývalým študentom Halmayom. Ivan, ktorý túži natočiť pravdivý obraz uznávaného umelca, sa postupne stáva svedkom jeho vnútorných i vonkajších konfliktov. Odhalí skutočnosti, ktoré naštrbujú charakterovú čistotu profesora. 

V sedemdesiatpäťminútovej snímke sa Balco pohybuje v niekoľkých tematických rovinách. V jednej línii rozvíja motív generačne vzdialených svetov, ktoré sa líšia vo viacerých atribútoch, a v druhej vypovedá o etickom pozadí (nielen) dokumentárnej tvorby. Balco tak čiastočne nadväzuje na poľské kino morálneho nepokoja, ktoré zastupovali napríklad režiséri Krzysztof Zanussi, Krzysztof Kieślowski či Andrzej Wajda. Tí na pôdoryse zdanlivo jednoduchých príbehov dokázali rozvíjať zložité morálne dilemy. Za všetky snímky spomeňme aspoň Ochranné sfarbenie (1976), v ktorom Zanussi konfrontuje konformizmus staršieho cynického docenta s idealizmom mladšieho pedagóga. 

V Uhle pohľadu máme filmára, ktorý vníma aj tienisté stránky objektu svojho záujmu a stojí pred otázkou, ako sa k tomu postaviť v situácii, keď ide o oficiálne váženú osobnosť a zároveň o otca jeho priateľky. Do akej miery môže vniknúť do najosobnejšieho priestoru druhých ľudí? Čo je to vlastne tá umelecká pravda? Ivan napokon neodkladá kameru ani vtedy, keď profesor kolabuje, a zachytenú situáciu vo svojom absolventskom dokumente použije. Na svoju obhajobu tvrdí, že len zaznamenával pravdivý sled udalostí. Každý má predsa svoj uhol pohľadu.

Dobové kritiky sa viac-menej zhodli v pozitívnom hodnotení filmu. Podľa niektorých prinášal aj mnohé zaujímavé otázky. Napríklad Veronika Kratochvílová v texte Debut z Koliby v časopise Kinovyzdvihovala, že Balcov debut nielen skicuje etické problémy, ale aj premýšľa nad hranicami a možnosťami dokumentárneho a hraného filmu. Eva Hepnerová v periodiku Svobodné slovoskonštatovala: „Film teda vlastne nemá kladného hrdinu: tvorcovia rozkrývajú pred divákom iba určité problémy, aby si sám zvolil ,uhol pohľadu‘.“

Balco obsadil do svojej snímky viacerých nehercov, čo sa stretlo aj s výhradami. Martin Šmatlák zase v článku Nový uhol pohľadu v denníku Pravda z novembra 1985 vyčítal filmu „slabšie vykreslenie sekundárnych postáv, ktoré však neraz hrajú rozhodujúcu úlohu pri motivácii konania a vnútorného vývinu hlavných aktérov príbehu“. Napriek tomu v ňom potvrdzuje odborné schopnosti a oprávnenosť ambícií nastupujúcej generácie slovenských filmárov. 

Uhol pohľadu (r. Vladimír Balco, 1984)     
Dvojka RTVS, 26. 10.

Barbora Gvozdjáková (filmová publicistka)
foto: archív SFÚ/Vladimír Vavrek