Na vojnu, sociálnu drámu alebo niečo medzi?

odporúča filmová historička a teoretička Jana Dudková, CVU SAV

Prvá svetová vojna patrí medzi dejinné obdobia, ktoré sa nám už zdajú vzdialené, hoci bez ich odkazu by sme si nemali čo povedať ani dnes. Ľalie poľné, druhý celovečerný film Ela Havettu, prehĺbili návratom do obdobia tesne po Veľkej vojne generačnú tému váhania medzi usadením sa a voľnosťou z režisérovej prvotiny Slávnosť v botanickej záhrade. Havetta i napriek príslovečnej hravosti vníma osud národa, ktorý získal vlastný štát, ale aj existenčné a ideologické neistoty, množstvo vojnových invalidov a bezprizornej chudoby. Odlišný prístup zvolil Miloslav Luther. V Anjelovi milosrdenstva vníma vojnu z perspektívy upadajúcej monarchie, ktorá ju rozpútala, ale zároveň sa pokúša porozumieť ženskému údelu vo svete neverníkov a pokrytcov tvoriacich dejiny.

Ak som už otvorila svoje odporúčanie témou vojny, z októbrového programu Kina Lumière nemôžem obísť ani debut jedného z najdôležitejších priekopníkov spirituálneho filmu Ivanovo detstvo. Teším sa však najmä na jeho prepojenie s pásmom Tarkovského študentských filmov. 

A fanúšikom už trochu zvetraných súčasných trendov a tém, ktoré nám však stále majú čo povedať, neuškodí pripomenutie ich vývoja v kinematografii: či už ide o tému odpočúvania v spojení s aférou Watergate v Coppolovej klasike Rozhovor, alebo o rané príklady toho, čo sa neskôr aj v súvislosti so slovenským filmom začalo skloňovať ako „sociálna“ dráma. V cykle Detstvo, dospievanie, mladosť: Outsideri si v Kine Lumière pripomenieme Loachovu ešte vždy trocha sentimentálnu klasiku Kes, ale i Chaplinovu schopnosť s neuveriteľnou gráciou a humorom zašifrovať ostrú iróniu spoločnosti, ktorá nie je schopná postarať sa o vlastné siroty, vo filme Kid.

Najuznávanejšieho slovenského debutanta 90. rokov Martina Šulíka pripomenie Lumière filmom, ktorý sa síce stal emblémom doby, ale aj zdrojom mnohých pochybovaní. Tie napokon vyústili aj do väčšieho záujmu slovenských filmárov o reálne problémy ľudí v regiónoch. Cestu k Záhrade som si hľadala viac ako desať rokov aj preto, že v čase jej vzniku som dilemy slovenských intelektuálov nedokázala brať vážne a oveľa viac ma zaujímalo, ako sa k súčasnosti stavali moji vtedajší krajania z rozpadajúcej sa Juhoslávie. Záhrada sa mi otvorila omnoho neskôr komplexnou sieťou významov, ale stala sa pre mňa aj symbolom schopnosti slovenských filmárov učiť sa zo svojich chýb. Som zvedavá, ktorý zo súčasných filmov sa napokon stane aspoň takou Záhradou pre budúce generácie. 

foto: záber z filmu Záhrada, Martin Kollár / Charlie's