Scenár a réžia – VŠMU a FAMU

Na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU sa začal nový školský rok a tento mesiac sa koná festival študentských filmov Áčko. Povedali sme si, že je to vhodné obdobie na školskú tému. A inšpirovaní prázdninovou diskusiou na LFŠ v Uherskom Hradišti sme sa pokúsili zistiť, ako sa študuje scenáristom a režisérom v Bratislave a ako v Prahe. Časť týkajúcu sa FAMU pre Film.sk spracovala Barbora Námerová, ktorá tam pred dvomi rokmi absolvovala štúdium scenáristiky. 

Tento text by mal objasniť základné nastavenie štúdia scenáristiky a réžie na oboch uvedených školách a fungovať ako stručný sprievodca pre prípadných záujemcov o štúdium. Predovšetkým sa v ňom však snažíme rozvinúť jeden z motívov, ktorý zaznel v diskusii na LFŠ – medziodborovú spoluprácu na školách. Aj v tomto prípade sa sústreďujeme na vzťah réžie a scenáristiky (dramaturgie). 

Začneme bratislavskou VŠMU. Ako informuje vedúca ateliéru scenáristickej tvorby Alena Bodingerová, s 1. ročníkom sa už dlhšie spája predmet tímové práce, do ktorého sú noví poslucháči FTF VŠMU zapojení prakticky hneď po príchode na školu. Okamžite sa tak dostávajú do vzájomného kontaktu a spolupráce študenti-nováčikovia takmer zo všetkých tvorivých ateliérov vrátane produkcie. V porovnaní s minulosťou sa pedagógovia snažia vniesť do predmetu viac hravosti, dôraz nie je primárne na výsledku, teda finálnom výstupe spolupráce, ale dôležitý je samotný proces spolupráce. Ide o to, aby sa študenti rôznych filmárskych profesií navzájom spoznali v kreatívnom procese, zistili, kto si s kým ako rozumie, aký je medzi nimi potenciál spolupráce. Ako to prebieha? Študenti sa rozdelia do tímov a dostávajú zadania, z ktorých každé plnia v inom tímovom zložení. Na začiatku majú pol dňa na to, aby spolu vymysleli a odprezentovali krátku dramatickú situáciu (bez filmárskych prostriedkov). Pri ďalšom zadaní už majú na prípravu týždeň, potom prichádzajú na rad krátke filmové cvičenia na rôzne témy, realizované vždy v iných tímoch, a na posledné dve cvičenia už majú čas dva týždne. 

Tento predmet trvá celý zimný semester a popritom majú študenti jednotlivých odborov bežnú výuku v rámci svojich ateliérov a takisto pripravujú svoje vlastné ateliérové cvičenia. „Film je kolektívne umenie a v našom záujme je budovať študentské tímy, preto už na začiatku tímových prác dávame také zadania, aby na nich spolupracovali všetky filmárske zložky. Študenti spoznajú svoje osobnosti, energie, tvorivé preferencie a zistia, kto si s kým sedí. Okrem toho študenti scenáristiky v 1. a 2. ročníku povinne spolupracujú na niekoľkých cvičeniach s režisérmi, s kameramanmi...“ vysvetľuje prodekanka pre štúdium a vzdelávanie FTF VŠMU Katarína Moláková, ktorá zároveň učí v ateliéri scenáristiky. „Občas sa stane, že sa ku kooperácii so scenáristami nepristupuje veľmi otvorene, no výsledky hovoria, že práve tá môže filmu zaujímavo pomôcť.“ Ako hovorí Moláková, ak si chce režisér napísať scenár sám, môže mu scenárista veľmi prospieť v pozícii dramaturga. Alena Bodingerová k tomu dodáva, že najlepšie výsledky z praxe sú vtedy, keď scenárista a režisér spolupracujú na projekte už od začiatku, vkladajú doň spoločnú energiu a v tom procese sa navzájom vylaďujú. Podľa nej môže byť problematické, keď študenti scenáristiky iba dodávajú hotové scenáre režisérom. A zároveň si myslí, že nie je dobré, ak pedagógovia tolerujú svojim zverencom porušovanie zadaných podmienok (napríklad prekročenie určenej dĺžky filmu). Študenti sa tak nenaučia disciplíne, ktorá je pre ich budúcu prax potrebná. 

Ateliér scenáristiky organizuje aj výjazdové stretnutia v Banskej Štiavnici, ktoré slúžia i na vzájomné spoznávanie sa študentov jednotlivých ročníkov odboru.

Vedúci ateliéru hranej réžie Róbert Šveda hovorí, že pre režiséra je vytvorenie štábu prirodzeným pudom sebazáchovy. „Celý 1. ročník je o zoznamovaní sa – so školou, s kolektívmi, ateliérmi, audiovizuálnym priestorom, ale aj so sebou samým. Je o sebazadefinovaní študenta a o jeho hľadaní spolupracovníkov, na čo slúžia práve tímové práce,“ ozrejmuje Šveda. Podľa neho sú na tímovú tvorbu pozitívne ohlasy od študentov, a ako dodáva, poslucháči réžie už ani zďaleka nie sú takí solitéri, ako to bolo pred pätnástimi-dvadsiatimi rokmi, v čase jeho štúdia. Niečo podobné tvrdí i Katarína Moláková, ktorá minulý rok začala spolu s Katarínou Kerekesovou učiť predmet, kde sa užšie prepájajú scenáristi a animátori (poslucháči animovanej tvorby sa na tímových prácach prvýchročníkov nezúčastňujú). V tejto zostave si dali za cieľ vytvoriť formát animovaného televízneho seriálu a podľa Molákovej to fungovalo veľmi dobre.

Scenáristi sa v 1. ročníku venujú krátkym etudám, na ktorých sa učia používať nástroje scenáristiky a pochopiť princípy písania pre film. Napríklad majú vytvoriť postavu v situácii, cez ktorú sprostredkujú jej emócie, a to bez dialógu. Ďalšou modelovou etudou môže byť dialógová situácia založená na subtexte. V 1. ročníku robia študenti aj prieskum prostredia, aby si uvedomili, že scenáristika nie je písanie od stola, ale autor by mal prostredie, do ktorého situuje svoj príbeh, poznať znútra, vedieť viac o ľuďoch, ktorí s ním súvisia, o jeho vzťahovej dynamike, mal by sa naučiť odpočúvať príznakové hovorové dialógy. Ročníkovou prácou je scenár k 20-minútovému filmu. V 2. ročníku je výstupom scenár k 30- až 40-minútovému filmu a v bakalárskom celovečerná adaptácia literárnej predlohy. „V prvých ročníkoch ide o to, aby študenti dokázali uchopiť svoje témy, pochopili základné princípy budovania filmového príbehu, aby vedeli vytvoriť autentickú, mnohovrstevnú  postavu v zaujímavom kontexte a v zásadnej konfliktnej situácii,“ vymenúva Katarína Moláková. V bakalárskom ročníku sa študenti na dramaturgii venujú napríklad aj problematike žánrov, ktorú širšie preberajú i v magisterskom stupni. Tam už majú individuálnejší režim, pripravujú si magisterský projekt, ktorým má byť finálna verzia pôvodného scenára k celovečernému filmu spolu s dramaturgickou explikáciou, kde opíšu svoje inšpirácie, východiská a postupy pri tvorbe absolventského scenára. Okrem toho si však na magisterskom stupni vyskúšajú aj autorsko-režijné spracovanie krátkeho dokumentárneho filmu i krátkeho hraného filmu.

„Každý rok tu vznikne päť-šesť zaujímavých scenárov celovečerných filmov a my by sme chceli posilniť povedomie o nich v profesionálnom prostredí. Tento rok preto skúsime urobiť prvý raz prezentáciu týchto scenárov pre veľkú producentskú komunitu. A zároveň by sme chceli posilniť u študentov vedomie, že niekedy je pri písaní scenára dôležité rozmýšľať nielen v kontexte našej obývačky a fantázie, ale aj v kontexte súčasného filmového priemyslu,“ konštatuje Katarína Moláková. Ako poznamenáva, hľadajú sa aj prepojenia študentov s televíziami, ktoré javia o takúto spoluprácu záujem.

Študenti réžie nakrútia v 1. ročníku tri cvičenia a jeden krátky film, čím majú preukázať, ako sú schopní vnímať svoje okolie. V 2. ročníku im už pribúda aj práca s hercom a cvičenia postavené na vytvorení fiktívnej predkamerovej reality. V bakalárskom stupni získavajú aj skúsenosti s ateliérovou tvorbou, s adaptáciou literárnej predlohy či so žánrovou tvorbou. Bakalárskou prácou je hraný film do 20 minút. „Absolvent tohto stupňa štúdia by mal mať dostatočný remeselný základ na to, aby bol schopný samostatne režírovať napríklad televízny seriál na viacero kamier. Magisterský stupeň sa už sústreďuje na individuálny autorský rozvoj režiséra,“ približuje Róbert Šveda. Magisterským projektom je film do 30 minút, ale môže byť aj dlhší, hoci Šveda tvrdí, že na celovečerný formát nie je na škole ideálny priestor ani podmienky. Pedagógovia vítajú, keď si režiséri vytvoria na svoje absolventské projekty štáb zložený zo študentov FTF VŠMU, prípadne je ich projekt absolventský aj pre kameramana, strihača alebo poslucháča iného tvorivého ateliéru. Nie je však vylúčené, aby si režisér prizval do štábu aj spolupracovníkov z externého prostredia.

Podmienky, predmety a premeny na FAMU

V posledných rokoch sa o FAMU písalo v problematickom kontexte v súvislosti s nástupom dekana Zdeňka Holého a s jeho systémovými zmenami. Ja som na FAMU končila práve v čase, keď Holý na školu prichádzal, takže som ich nepocítila. V tomto texte čerpám informácie z evaluácie katedry scenáristiky, jej následného ohlasu u pedagógov, z rozhovorov so súčasnými študentmi réžie a z ich študijných plánov. 

Prvý ročník je najťažší, povie každý, kto prešiel FAMU, a ja to môžem len potvrdiť. Začína sa Poněšicami (výcvikové stredisko AMU), kam som sa ako introvertná scenáristka bála ísť. Neznášam zgrupovanie sa v duchu letného tábora. Nakoniec to však bol veľmi intenzívny týždeň, keď sa ľudia vo vylosovaných tímoch trochu spoznali a nakrútili krátky film strihaný priamo v kamere. Tam som spoznala aj režiséra Tomáša Kleina (Retriever), s ktorým doteraz aktívne spolupracujem. V Poněšiciach prebiehajú každoročné katedrové sústredenia, kde sa premietajú školské filmy alebo konzultujú rozpracované scenáre či hrubé strihy. 

Náročnosť štúdia v 1. ročníku spočíva v tom, že poslucháči robia cvičenia na svojej katedre a zároveň sa naďalej stretávajú v spomenutých tímoch a prechádzajú si každým odborom FAMU. Tieto „praktiká“ sa konajú vo voľnom čase študenta, sú povinné a odohrávajú sa v šialenom tempe. Akoby išlo v 1. ročníku o overenie toho, či ste filmu natoľko oddaný, že mu obetujete naozaj všetko.

Študijné plány katedier réžie a scenáristiky sa priebežne prehodnocujú podľa potrieb študentov, a tak sa niektoré predmety presúvajú či nahrádzajú. Z 2. do 1. ročníka sa tak na réžii presunú cvičenia Jama (zadaním je natáčať z nadhľadu a podhľadu), Rozchod (postavy sa musia stretnúť a rozísť), Monológ/Dialóg (práca aspoň s tromi postavami, teda s osou kamery). Študenti sa týmito cvičeniami pripravia na klauzúrnu prácu – veľkú etudu na voľnú tému v dĺžke 10 minút, nakrútenú na filmový materiál. Zo zadania vyplýva spolupráca s ostatnými katedrami, najmä s produkciou a kamerou. V prípade kamery sa študentom 1. ročníka réžie prideľujú kameramani z 2. ročníka. V tomto ročníku to dáva zmysel, no s novým vedením sa zaviedlo pravidlo spolupráce starších kameramanov s mladším režisérom v každom ročníku. Iná voľba nie je možná, čo bol pre niektorých tvorcov problém až do takej miery, že štúdium zanechali.

Spolupráca katedier réžie a produkcie v bakalárskom stupni je podľa môjho prieskumu asi najslabším článkom. Študenti nemajú príležitosť navzájom sa spoznať v rámci predmetov, ktoré by ich spojili, režiséri musia producentov často prosiť, aby im pomohli s cvičeniami, a ani kreditové hodnotenie nie je pre nich dostatočne motivujúce. O spolupráci odborov scenáristika a réžia sa vedie dlhoročná debata. Hoci sa niektorí študenti sťažujú, že katedra scenáristiky má študijné plány nekompatibilné s režisérskymi, v posledných rokoch vymysleli obe katedry možnosti prepojení nad rámec klauzúr. Jedným z nich je „ateliérovka“, ktorú píšu scenáristi v 2. ročníku a nakrúcajú režiséri v 3. ročníku. Ako napovedá názov, ide o cvičenie vo filmovom ateliéri, kde si študenti môžu vyskúšať prácu so svetlami aj s architektom z DAMU. Okrem toho existuje aj modul Sašu Gedeona, kde prebieha súťaž študentov o najlepšie projekty v rámci pitchingov a vznikajú zaujímavé spolupráce s producentmi. 

Keď som ešte bola na škole, mala som kontakt s katedrou réžie najmä cez Terezu Nvotovú, Györgya Kristófa, Tomáša Kleina a Aramisovu. S nimi sme často rozoberali, že na réžii chýba poslucháčom práca s hercami. Často si obsadzovali do krátkych filmov nehercov, čo môže byť napríklad pri herecky náročnejších rolách problém. Na réžii medzitým pribudol predmet práca s hercom, kde sa začali pod vedením Bohdana Slámu stretávať študenti herectva DAMU, režiséri a kameramani. Jedným z cvičení je vybrať si obľúbený filmový dialóg a nakrútiť ho podľa seba, ale študenti nosia aj svoje situácie z pripravovaných scenárov a prakticky si ich overujú ešte pred nakrúcaním. Ďalší predmet vedie Václav Kadrnka, ktorý dáva študentom príklady zo svojej režijnej praxe a dokladá ich rôznymi ukážkami zo súčasnej kinematografie. 

Na réžii študentom najviac chýba pitching ich filmov (verejné či neformálne prezentovanie) a festivalové stratégie. V tomto zmysle je nápomocný nový predmet produkcie, ktorý má slúžiť aj režisérom a vedie ho riaditeľka kinematografického fondu Helena Bezděk Fraňková. Študenti sa tak môžu dozvedieť, ako získať podporu na svoje filmy z verejných zdrojov.

V rámci scenáristiky a dramaturgie (KSD) je asi najvýznamnejšou zmenou na katedre po príchode Petra Jarchovského prechod od voľného putovania študentov medzi vedúcimi záverečných prác k systému tzv. dielní, kde sú študenti každoročne delení medzi dvoch pedagógov. Výhodou môže byť, že si skúsia prácu s rozličnými dramaturgmi. Dramaturgiu však vnímam ako dosť intímnu prácu so scenáristom, a pokiaľ nejde o „script doctoring“ (jednorazovú konzultáciu), vyžaduje si to veľa spoločne stráveného času. Nebezpečenstvo takéhoto systému môže spočívať v tom, že ak má scenárista zložitú povahu, nemusí byť pre neho ľahké „sadnúť si“ s každým, čo môže ovplyvniť kvalitu jeho práce. Musím však dodať, že zborník katedry scenáristiky a dramaturgie, ktorý pravidelne reflektuje tvorbu scenáristov naprieč všetkými ročníkmi, sa mi zdal tento rok neobyčajne dobrý. 

Pri novom vedení katedry treba vyzdvihnúť realizáciu predmetov, ktoré posúvajú scenár z papiera na plátno. Okrem spomínaného modulu Gedeona a „ateliérovky“ pribudlo ešte cvičenie v 1. ročníku magisterského stupňa (15 min.), na ktoré sa KSD podarilo získať peniaze delené medzi najlepšie projekty. Novinkou je aj spolupráca scenáristov s kameramanmi, a to i v pozícii spolurealizátorov. Samozrejme, aj na KSD v rámci evaluácie vidieť, že študenti majú výhrady k predmetom, k ich vedeniu či obsahu. Pozitívne však je, že takáto podrobná evaluácia vôbec vznikla a že reakcia vedúceho katedry a pedagógov je v prospech študentov.

Študenti réžie aj scenáristiky túžia byť čo najpripravenejší na „svet vonku“. Je to prirodzené vzhľadom na to, aké ťažké bude pre nich uplatniť sa. Preto je podľa mňa skvelé, že KSD pridala do svojich predmetov medzi dramaturgiu a scenáristickú tvorbu aj spoluprácu s UMPRUM-om, kde môžu študenti scenáristiky vytvárať komiksy s výtvarníkmi. Zdá sa, že sa na scenáristike dobrým smerom transformujú predmety z praxe a vymýšľajú nové. Plánuje sa založiť i predmet technický scenár či fotoromán, kde sa študenti scenáristiky budú môcť stretnúť s režisérmi, ktorým chýba storybordová tvorba.

Čo ma tak trochu znepokojuje, je akási nerovnováha medzi praktickým a teoretickým. Pre FAMU je podľa mňa veľká škoda, že po nástupe nového vedenia odišli zo školy takí vzácni teoretici, ako je napríklad filozof Miroslav Petříček či Helena Bendová, ktorá mala na FAMU pôvodne zakladať novú katedru počítačových hier (pre scenáristov ďalší zaujímavý smer rozvoja). Z názorov nových študentov sa zdá, že si nájdu filozofické texty a teoretické knihy sami. Možno majú pravdu. No myslím, že semináre, kde môžete viesť živý dialóg s mysliteľom či pedagógom so zaujímavým teoretickým pozadím, sú predsa len čosi úplne iné a týchto ľudí si treba chrániť ako šperky vo vitríne. 

Daniel Bernát, Barbora Námerová (scenáristka)