KAŽDÝ FILM MA NIEKAM POSUNUL

Maroš Šlapeta má za sebou niekoľko zaujímavých projektov, v ktorých jeho pozícia strihača získala väčší autorský priestor. Za Válka už dostal národnú filmovú cenu Slnko v sieti a aktuálne ho ocenili aj jeho strihačskí kolegovia. 

Asociácia slovenských filmových strihačov (ASFS) udelila 1. októbra po druhý raz svoje ceny. Akými inými spôsobmi sa jej darí napĺňať dôvody, z ktorých bola založená?
– Asociácia vznikla v roku 2016 a nadviazala na pôvodnú strihačskú asociáciu, ktorá patrila k najstarším profesijným združeniam v oblasti filmu u nás – vznikla v roku 1991 na pôde Slovenskej televízie a združovala najmä strihačov, ktorí tam pracovali. Bolo to také cechové združenie. Neskôr jej aktivity vyhasli a najmä sa zmenila celá situácia okolo televízie a filmu. V nových podmienkach museli aj strihači začať fungovať na vlastnú päsť. Uvedomili sme si, že aj kvôli vzájomnej komunikácii by bolo dobré založiť platformu, ktorá by ich opäť prepojila. A aj preto, že podmienky, v ktorých musia pracovať, je oveľa horšie znášať individuálne. Tak sme postupne dospeli k obnoveniu niekdajších aktivít a vytvorili subjekt, ktorý sa hlási ako nástupnícky k tomu pôvodnému. Koncipovali sme ho však ako výberové združenie, ktoré má udržiavať kvalitu a pozdvihovať celkovú úroveň tejto profesie. A začali sme aj udeľovať ceny, na zviditeľnenie a zvýšenie kreditu profesie. Podmienky v audiovízii sa tak vyhrotili, že v podstate každý má veľa práce, aby sa v tomto priestore uplatnil a prežil. Preto sa nám zdalo dôležité, aby sme si pomohli, či už v rámci komunikácie, alebo zviditeľnenia profesie strihača, a aby sme postupne napomáhali zlepšovaniu podmienok, v ktorých sa táto profesia vykonáva. Každý získa toľko priestoru, koľko si ho vybojuje, a myslím si, že naša profesia je zásadná v celom procese vzniku filmu, patrí medzi štyri najdôležitejšie. Ako hovoril Maximilián Remeň, je aj tá najzodpovednejšia, lebo je na konci. Strihač je v tom reťazci posledný, kto môže filmu zásadne tvorivo pomôcť. A keď to nedokáže udržať, celé predošlé snaženie všetkých ostatných bolo zbytočné. Pri výrobe filmu sa ťažisko stále viac presúva do postprodukcie, a to nielen u nás, ale všade vo svete. Súvisí to s vývojom technológií, so zmenou celej produkcie, s nastavením filmového priemyslu.

Vráťme sa ešte k tohtoročným cenám. Tu je asi dôležité, ako zostaviť porotu.
– Pre nás je najdôležitejšie, aby to hodnotenie bolo nespochybniteľné, preto sa snažíme zostaviť porotu s čo najväčším kreditom. Tento rok stála na jej čele poľská strihačka Milenia Fiedler, ktorá pracovala s takmer všetkými poľskými režisérskymi legendami, ako sú Wajda, Zanussi, Stuhr... Členmi poroty boli chorvátsky strihač, režisér a producent Vladimir Gojun, ktorý veľmi intenzívne pokrýva filmy z krajín bývalej Juhoslávie, český strihač Tomáš Doruška, teoretik Peter Michalovič a za našu asociáciu to bol Štefan Švec, ktorý súčasne zastupuje aj RTVS. 

Ty si teraz získal Cenu ASFS za strih dokumentárneho filmu. Ide o titul Válek v réžii Patrika Lančariča. Táto kategória bola veľmi vyrovnaná.
– Vznikla pekná situácia, že Hlavnú cenu, ktorá sa udeľuje bez ohľadu na kategórie, získali Rado Dubravský a Marek Kuboš za Posledný autoportrét. Čiže oba dokumenty, ktoré tak výrazne zarezonovali – Válek a Posledný autoportrét – si podelili ceny, čo ma veľmi teší. Pretože aj keď sa snažíme, aby sme v tejto súťaži oceňovali tvorivé výkony strihačov, je to súčasne aj cena pre samotný film. Aj porotcovia hovoria, že je niekedy ťažké oddeliť prácu strihača od filmu ako celku, pritom nie vždy musia byť rovnako dobré. Ja sa z tejto ceny veľmi teším, lebo je to ocenenie nielen mojej práce, ale práce všetkých, ktorí na filme Válek spolupracovali. Teda najmä režiséra Patrika Lančariča, producenta a kameramana Petra Kelíška, spoluscenáristu Petra Pavlaca a hudobného skladateľa Vladislava Šarišského.

A ak sa pozrieme na nominované a ocenené filmy komplexne? 
– Ja opäť začnem dokumentom, pretože mám obrovskú radosť, že celá kolekcia prihlásených filmov bola veľmi silná a rozmanitá, čo potvrdzuje veľký potenciál slovenskej kinematografie v tejto oblasti. Výborné snímky sa stretli aj v študentskej kategórii, čo ma teší nielen preto, že som pedagóg na škole, z ktorej tie filmy väčšinou sú, ale je to aj prísľub do budúcnosti, vidíme naozaj kvalitu a zachováva sa kontinuita. Vyhrala Petra Hoťková so strihom filmu Výlet, čo je veľmi vyzretý film, spracovaný na vysokej profesionálnej úrovni. Zároveň je veľmi komunikatívny a má čitateľné a silné posolstvo. Aj kategória audiovizuálnej a televíznej tvorby je stále silnejšia. Ak to porovnám s minulým ročníkom, stúpa kvalita i rozmanitosť, čo je pozitívny signál. A cenu si opäť odniesla Petra Hoťková za zaujímavý projekt Spýtaj sa vašich ʼ68. A som veľmi rád, že ASFS ocenila in memoriam strihača Alfréda Benčiča za celoživotné dielo. Keď si všimneme, na akých filmoch pracoval – strihal takmer všetky Hanákove filmy, oba Havettove, mnohé Trančíkove, Lutherove, spolupracoval s Kubalom, so Slivkom –, je úplne jasné, že svojou tvorbou zásadne ovplyvnil smerovanie slovenskej kinematografie.

Už si spomenul svoje pedagogické pôsobenie na FTF VŠMU, hovorili sme o presadení sa. Vznikajú už na škole profesijné partnerstvá? A aký je vlastne záujem o túto profesiu?
– Áno, funguje to prirodzene, že sa spoja ľudia, ktorí si rozumejú. A často tieto partnerstvá trvajú aj po skončení štúdia. Čo sa týka záujmu, došlo k istému poklesu, ale tento trend sledujeme aj pri ďalších odboroch na našej škole. A je to tak i na FAMU. Súvisí to aj s demografickou krivkou. Netreba však rozhodne prepadnúť pocitu, že treba znížiť kritériá, práve naopak, treba ich udržať a trvať na kvalite.

Najmä ak je strihač aj dramaturgom a tvorivým partnerom režiséra. 
– Podstatná časť strihu sa odohráva v hlave. Ja som mal šťastie, že keď som nastupoval ako študent, mala tá škola obrovskú energiu. FTF VŠMU sa v tom čase formovala a vznikol úžasný efekt synergickej energie ľudí, ktorí školu vytvárali. Myslím si, že princíp, na ktorom je odbor postavený, je taký silný, že netreba nič zásadné meniť, iba to posúvať dopredu a zohľadňovať vývoj. Nároky na strihača sú dnes extrémne vysoké. Nemusíme diskutovať o tom, že ak chce niekto vytvoriť umelecky hodnotné kinematografické dielo, vyžaduje si to vysoké nároky, ale platí to už aj pri televíznej tvorbe. Nápor je čoraz väčší, čo sa týka času i samostatnosti. Väčšina strihačov je dnes nútená stráviť veľkú časť procesu strihu samostatnou prácou. Neplatí, že televízna tvorba je niečo menej, nároky sú rovnako veľké a rastú, tak ako rastú nároky na výsledné diela, čo spôsobuje silnejúca konkurencia. 

Ak hovoríš o samostatnosti, hovoríš aj o dôvere? A máš rád práve túto situáciu, keď striháš sám?
– Ja väčšinou pracujem tak, že strihám najskôr sám. A nie je to preto, že by režisér nechcel byť v strižni, ale väčšina režisérov si je veľmi dobre vedomá, že treba dať priestor aj druhej strane, a sú schopní oceniť jej vklad. Vo fáze prvého strihu tam teda nie sú a potom konfrontujú túto nultú verziu so svojou predstavou. Práve z toho môže vzísť niečo zaujímavé. Strihač a režisér si majú byť navzájom tvorivými oponentmi. Pohľady by sa mali striedať. A áno, určite je to o dôvere. Musíme si navzájom veriť, že tomu filmu chceme čo najviac pomôcť. Napríklad pri non fiction filme pracujeme so skutočnými ľuďmi, a tak nemôžem prekročiť niektoré hranice. Tie by sa však nemali prekročiť ani pri hranom filme, vždy je to napokon výpoveď o svete. 

Zodpovednosť, to je pri non fiction filme jedno z kľúčových slov, dôležité nielen pre režiséra, ale rovnako aj pre strihača, keď si uvedomíme, že práve strih je tou najmanipulatívnejšou časťou procesu tvorby. Ty sám si v inom našom rozhovore povedal, že je pre teba dôležité, aby si sa aj po premiére mohol s protagonistami stretnúť a pozrieť sa im do očí.
– Je to veľká zodpovednosť. My tým ľuďom nesmieme ublížiť, musíme ich rešpektovať a mať ich radi, nech sú akíkoľvek. 

Aj Jany Vlčkovej som sa pýtala, ako sa hľadá empatia k postavám, resp. k ľuďom, ktorí sú ti nesympatickí. 
– Musí sa nájsť, aj v prípadoch, keď je to ťažké. Na jednej strane musíme byť v procese tvorby citovo zaangažovaní, ale súčasne si zachovať odstup. A o tom to je, byť schopný racionálne zhodnocovať veci, zanalyzovať ich a zároveň k nim získať hlboký vzťah. Ako to urobiť, na to neviem úplne odpovedať, ale ak to nedokážeme, asi by sme to nemali robiť.

Viacero dokumentov, na ktorých si spolupracoval, sa týkalo hudby – IljaHranaDežo Ursiny70... Sú v niečom špecifické? Ak filmu dominuje hudba, vplýva výraznejšie aj na strih?
– Hudba je jedným z výrazových prostriedkov filmu, a ak je aj jeho objektom, ešte sa to násobí. Hudba je abstraktná, emočne silná, i keď v sebe nesie racionalitu. Keď je vlastná tomu, o čom hovoríme, môže byť autenticky prítomná, a tým sa výpoveď ešte umocňuje.

Napadli mi v tejto súvislosti beatnici, to, ako hudba vplývala na ich písanie. Rytmus sa preniesol do štýlu, atmosféry...
– Je niekoľko definícií filmu a všetky sú sčasti pravdivé – jedna časť tvrdí, že film je ako poézia, druhá zase, že film je ako hudba. A všetky vlastne hovoria to isté. Je tam kus racionálneho, kus abstraktného, pracuje sa tam s určitou štruktúrou a je tam emócia. To všetko je aj hudba. Beatnici neboli prví, ktorí na to prišli, ale je to dobrý príklad.

Ak hovoríme o týchto filmoch, spomeňme ešte Petra Krištúfka. Ty si strihal jeho debutový celovečerný film Viditeľný svet a existuje medzi vami pekné prepojenie: obaja ste nakrútili snímky venované Dežovi Ursinymu. 
– Mám pocit, že Peter videl trochu ďalej. Nás tu posledné roky „straší“ sociálna dráma a toto Peter odmietal, snažil sa ju posunúť ďalej. Nechcem, aby to vyzeralo, že mám niečo proti sociálnym drámam – je to regulárny žáner a tvorcovia si vyberajú témy, ktoré považujú za pálčivé. Keď je zle v sociálnej oblasti, keď niečo nefunguje, hneď v tom nachádzame témy. Peter išiel o kus ďalej. Riešil to, čo sa dialo v spoločnosti, ale išiel hlbšie do hláv ľudí. Viditeľný svet je v slovenskom kontexte výnimočný film. Nezasadil príbeh do pálčivej sociálnej situácie, ale riešil tú pálčivosť, čo je v hlave. Myslím, že Martin Štrba povedal, že to je taká tá sivá zóna. Stredná trieda sa má relatívne dobre, no to nikoho nezaujme. Na prvý pohľad zaujme niekto, kto žije na hranici chudoby. Samozrejme, máme ukazovať aj to, ale Peter to celé posunul inam – hlbšie. On bol vyprofilovaný aj ako človek, a hoci bol Viditeľný svet jeho celovečerný filmový debut, ako autor mal už za sebou mnoho kníh a televíznych projektov. Je veľká škoda pre nás všetkých, že už viac nič nenatočí. A tá spojitosť s postavou Deža Ursinyho je logická. On presne vedel, čo má hodnotu, preto si ho vybral a objavil v ňom ten potenciál vnútorného diania. 

Ktorý z filmov, na ktorých si spolupracoval, ťa výrazne ovplyvnil, emocionálne zasiahol, nastal po ňom u teba povedzme názorový zlom?
– Takmer každý film by mal nakopnúť a prevrátiť náš názor. Umenie je spôsob, ako rozmýšľať nad svetom. Tým, že ho robíme, uvažujeme nad svetom a naše názory by sa mali posúvať. Tak to bolo napríklad pri filme Válek, kde boli na začiatku hlavne otázniky. Nie že by po dokončení filmu žiadne neostali, ale možno boli iné ako tie na začiatku. Nastal posun a ten pohyb je dôležitý. Každý film ma niekam posunul a to je dôkaz, že to malo zmysel. Dúfam, že nielen pre mňa, ale aj pre divákov. A aktuálne cítim ten zásah od úplne nového filmu, ktorý som nestrihal, ale bol som v pozícii producenta a spoluscenáristu. Je to film Osamelí bežci: ideme ďalej! režiséra Martina Repku. Aj tento film ma nesmierne posunul, najmä samotným odkazom členov básnickej skupiny Osamelí bežci. Je to predovšetkým film o sile priateľstva.

Mariana Jaremková (filmová publicistka)
foto: Miro Nôta