Skutok sa stal

Čo je úplne inak? 

Celovečerný dokument Barbory Berezňákovej Skutok sa stal odkazuje svojím názvom na 90. roky a kriminálne aktivity štátnej moci, ktorá si ich pred politickou výmenou stihla aj amnestovať. Súslovia „skutok sa nestal“ a „skutok sa stal“ za vyše dvadsať rokov zľudoveli. O tom, čo sa v prípade únosu prezidentovho syna a vraždy svedkovej spojky stalo, koluje dnes pomerne dosť informácií. Na objavné rozloženie tejto témy treba nové „tromfy“, v prípade filmového spracovania priekopnícky prístup či pohľad do prípadu. A to sa pri tomto projekte nestalo. 

Filmové dielo, samozrejme, nemôže prekonať či suplovať vyšetrovateľskú prácu, ale dlhometrážny formát dokumentu a jeho názov investigatívne odhalenia naznačuje. Prítomnosť viacerých dôležitých aktérov kauzy sľubuje dôverné zasvätenie do prípadu. Ak odhliadneme od toho, že familiárne rozhovory s protagonistami, pobyt na miestach činu, vynesenie starých archívnych záznamov tému zintímnili a priniesli aj niekoľko intenzívnych bezprostredných situácií, avízo demaskovania, že „všetko je úplne inak“, film nenaplnil.

No keď upustíme od investigatívnych očakávaní, aj dôkladná rekonštrukcia kauzy, rozpletanie záujmov, interpretácií a manipulácií do sústredeného úhrnného obrazu by postačovali. Tvarovanie faktov a udalostí intenzívnou, dominantnou štylizáciou však kauzu únosu a vraždy utopilo v záľahe premrštených estetizujúcich a technologizujúcich intervencií, ktoré občas likvidujú aj dokumentaristické úlovky filmu. Zámernému artovému odklonu snímky od výkladového publicistického formátu sa pre ambicióznejšie autorské méty dá porozumieť, ale vo filme ich nezastúpil priliehavý naratív, ktorý by tému povýšil do novej, filmársky čitateľnej hodnovernosti. 

Permanentné striedanie obrazových režimov je často na hranici zrakovej únosnosti. Alebo – zábery občas z nejasného dôvodu programovo uhýbajú od tradičnej kompozície centrálneho a vedľajšieho, čo spolu s miešaním archívnych materiálov s hrou na archív dezorientuje a zbytočne vyčerpáva. Samovoľné odklony záberovania od exponovaného objektu k pocitovému mapovaniu okolia sú retardačné, prehnane lačné detaily prisaté na tvárach protagonistov postupne strácajú emočný účinok. Aký je výpovedný zámer tejto poetiky a postprodukčného manažovania, ktoré vo výsledku leptavo lyrizuje závažný politicko-spoločenský prípad minulosti? 

V odpovedi ťažko určiť, či ide o slabšiu dôveru v primárnu výpovednú silu dokumentárneho obrazu, alebo o precenenie moci vlastnej autorskej štylistiky. Pritom z filmu je zjavné, že ide o dlhoročnú a určite nie ľahkú prípravu a prácu. Ani autorka, ani jej podporný tím to v rámci náročnej témy nepodcenili. Nakoniec však ide vždy o konečnú alchýmiu filmového obrazu – ten prevedie roky námahy a záľahu záznamov do rukolapného výsledku, ktorý vnútornou silou, nie „čarovaním“ manažuje divácky zážitok. Nástroje dokumentu využité vo filme (sprítomňovanie miesta a udalosti, pouličné ankety, výpovede a svedectvá na kameru, inscenovanie reality vrátane mimokamerových výrokov) neviedli k osvetľovanému systematizovaniu „skutkov“ alebo k prehĺbenému zužitkovaniu ponúkaných látok (rozchod bývalých kamarátov, priame či nepriame konfrontácie alebo stretnutia protagonistov, vzťah skúmaných činiteľov k nedávno ukončenému komunistickému režimu a pod.). 

Tému v non-fiction formáte nezvykle predbehlo jej uchopenie vo fikcii – v hranom filme Mariany Čengel Solčanskej Únos. Ani Únos, ani film Skutok sa stal nehľadajú národných hrdinov či národných lumpov, ale autorka Únosuvložila ľudskú krehkosť v jej ambivalentných polohách do príbehu prepojeného s realitou v odhadnutom a tvorivo naplnenom žánri bolestnej polofrašky. Štylistika tohto žánrového rozbehu na rozdiel od samoúčelných artových praktík Barbory Berezňákovej zdatnejšie vystihla danú dobu i jej príbeh a utvorila jeden z najlepších filmových obrazov našej porevolučnej doby. Ako sa stalo u nás zvykom, nedostatočne docenený.

Film Skutok sa stal je dielom mladšej autorky, ktorá hľadí na nedávnu minulosť bez deformačných zaujatostí či jednostranného politického nasadenia. Tento generačný status nachádza vo filme svoju podobu a tvorí možný komunikačný či identifikačný most k obdobným generačným náhľadom, ktorý chce vyrušiť aj z prípadného nezáujmu o minulé dianie. O tom, ako minulosť poznačuje prítomnosť, svedčia vo filme aj niektoré scény s aktérmi dnešných súdnych procesov, aktualizované súčasnosťou, ktoré budú charakterizovať toto desaťročie obdobne ako príslovečné „skutky“ roky deväťdesiate. 

Skutok sa stal (Slovensko/Česko, 2019) SCENÁR A RÉŽIA: Barbora Berezňáková KAMERA: B. Berezňáková, Ivo Miko STRIH: Matěj Šámal HUDBA: Ľubomír Burgr ÚČINKUJÚ: Oskar Fegyveres, Peter Tóth MINUTÁŽ: 82 min. HODNOTENIE: ** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 12. 9. 2019

Eva Vženteková (filmová publicistka)
foto: LEON Production

Pomaľované vtáča

Európa východná, roky štyridsiate

Po silnej mediálnej prezentácii a po mnohých rozporuplných reakciách okamžite po uvedení v hlavnej súťaži na MFF Benátky bolo jasné, že o tomto filme sa bude veľa hovoriť. Koprodukčná novinka českého režiséra Václava Marhoula Pomaľované vtáča sa dostáva do slovenských kín. 

Knihu Pomaľované vtáča (1966) nebolo u nás možné pred rokom 1989 publikovať. V česko-slovenskom jazykovom priestore sa objavila prvýkrát v roku 1995, keď ju pod názvom Nabarvené ptáče vydalo vydavateľstvo Argo. A bola to prekladová udalosť roka, skoro až senzácia. Tento román napísal Jerzy Kosinski (1933 Lodž – 1991 New York), v mnohom záhadná a fascinujúca osobnosť, jedna z najväčších nádejí a potom v istom zmysle i sklamanie povojnovej americkej literatúry. Aj jeho neskoršie romány sú podľa môjho názoru dobré, ale pravda je, že s výnimkou diela Bol som pri tom(1971) sú tie ďalšie čoraz komplikovanejšie a menej zrozumiteľné, autor smeroval k formálnym experimentom a k akejsi významovej zmätenosti. Už v románe Kroky (1968), ktorý nasledoval hneď po Pomaľovanom vtáčati a je vlastne jeho doplnkom, Kosinski rezignoval na tradičné literárne rozprávanie. Nehľadiac na to, Pomaľované vtáča aj Kroky vzbudili ozaj veľký kritický ohlas v USA a Európe, získali mnoho rôznych literárnych cien a román Pomaľované vtáča sa stal zásadným textom, ku ktorému sa vzťahuje a voči ktorému sa vymedzuje akákoľvek súčasná fikčná literatúra týkajúca sa holokaustu. Hovorí o nepredstaviteľne strašnej situácii akejkoľvek inakosti v extrémnych podmienkach, ktoré vždy spôsobí vojnová či iná krízová situácia. Zákony a hranice prestávajú platiť, morálka sa prevracia, nefunguje nič a väčšina sa v panike vymedzuje voči menšine. Za takýchto podmienok prepukne vždy Zlo, také to úplne fundamentálne zlo skryté v každom z nás pod krehkou škrupinkou civilizácie. Škrupinkou, ktorá ľahko praskne. 

Je prekvapujúce, že tento román nebol ešte nikdy sfilmovaný. Až teraz. Koprodukčné česko-slovensko-ukrajinské Pomaľované vtáča je tretím autorským filmom Václava Marhoula. Film je to dlhý, má skoro tri hodiny. A čiernobiely, to okrem iného z dôvodu, aby sa diváci viac sústredili na psychológiu príbehu. Skladá sa z deviatich častí (kapitol), začiatok každej avizuje titulok. Ide o tradičné epické rozprávanie, realisticky zobrazené. Kamera kopírujúca horizont zodpovedá bežnému pohľadu, strih je „neviditeľný“, naratív lineárny. Nepoužíva poetické vsuvky. Výborne vedená čiernobiela kamera spolu s inovatívnym použitím svetla poetizuje obraz sama osebe, dôsledne sa pridržiavajúc pomerne strohej, ale o to viac emocionálne výbušnej dejovej línie. 

Každá časť by mohla byť samostatnou poviedkou, má krátku expozíciu a na záver pointu. Tieto „poviedky“ spojené protagonistom prebiehajú v časovej následnosti. V každom segmente protagonista stále viac dospieva a psychologicky sa vyvíja. Primerane hrôzam, ktoré zažíva. 

Takéto rozdelenie považujem za vynikajúce dramaturgické riešenie. Román v podstate neobsahuje dramatický oblúk či konflikt, ide v ňom o kauzálne vyrozprávané príhody, ktoré náš mladý hrdina postupne prežije. V literatúre to, samozrejme, funguje, keďže sa vyjadruje slovom aprirovnaním. Vo filme, ktorý sa vyjadruje obrazom, by bol takýto neprerušovaný literárny model problémom. Rozdelením filmového rozprávania na priznaných deväť častí (bez toho, aby autor scenára obetoval zrozumiteľnosť začiatku a konca celku) vzniká zvláštny seriálový tvar, ktorý je funkčný. 

Problém však je, že i keď je každá udalosť iná, je rovnako brutálna a morbídna ako tá predchádzajúca. A stále rovnako, síce brilantne, ale naozaj viac-menej rovnakým spôsobom zobrazená (opakujúce sa kompozície, šero, nedostatok slnka, v interiéroch sviečky, skazené zuby v zarastených tvárach živých a stuhnuté úškľabky mŕtvych, veľké záberové plány nasledujú logicky po polocelkoch...). Ku koncu z toho vyplýva už istá monotónnosť, nakopenie motivických štruktúr bezútešne smerujúce ku koncu, ktorý raz unavene a nevrlo príde a nebude nijako veselý. Aj keď je v ňom veľa nádeje... Ale to už je na interpretácii diváka. Autori filmu sa dôsledne vyhýbajú podsúvaniu významov či iným klišé, nechávajú otvorené interpretačné pole a to je dobre.

Malý hrdina už v prvej časti zistí, že prestáva byť súčasťou sveta jemu dôverne známej kauzality vzťahov a vecí. Ocitne sa vo svete chaosu, hrôzy a teroru, vo svete, ktorý nevie predpovedať ani meniť. Ale pred záverom sa o zmenu pokúsi, lenže rovnakou metódou, akej sa predtým tak desil. Inú však nemá odkiaľ poznať. 

Niektorí filmoví kritici po premiére na MFF v Benátkach filmu vyčítali naturalizmus a tendenciu zobrazovať len negatívne javy. Iste, tomu sa dá rozumieť. Ale nie je zlé prečítať si Appelbaumovej Železnú oponu, Snyderovo Krvavé územie alebo Krutý kontinent od Keitha Lowa. V konkrétnom referenčnom časopriestore, v ktorom sa Pomaľované vtáča pohybuje a rôznymi detailmi sa naň odvoláva, sa dobré veci jednoducho nediali.

Pomaľované vtáča (Nabarvené ptáče, Česko/Slovensko/Ukrajina, 2019) SCENÁR A RÉŽIA:Václav Marhoul KAMERA: Vladimír Smutný STRIH: Luděk Hudec HRAJÚ: Petr Kotlár, Udo Kier, Michaela Doležalová, Zdeněk Pecha, Lech Dyblik, Jitka Čvančarová, Stellan Skarsgård, Harvey Keitel, Julian Sands, Júlia Valentová MINUTÁŽ: 169 min. HODNOTENIE: **** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 19. 9. 2019

Martin Ciel (filmový teoretik) 
foto: PubRes

Joker

Joker, ktorý nepotrebuje Batmana

Film Joker režiséra Todda Phillipsa strhol lavínu protirečivých hodnotení hneď pri svetovej premiére na festivale v Benátkach. A rovnaká búrka kontroverzných názorov, ešte znásobená tým, že film získal v Taliansku Zlatého leva, pokračovala pri jeho festivalovom uvedení v Toronte.

 

V čom je problém? V spôsobe a posune aktuálnej interpretácie príbehu známeho komiksového protagonistu. Kvázi realisticko-nihilistický prequel batmanovskej ságy rozčesol kritikov i divákov na dve skupiny. Pre jednu ide o sporné posolstvo psychicky i sociálne vyšinutého outsidera, ktorý je prinútený „posilňovať“ svoje stratené sebavedomie stupňujúcimi sa prejavmi násilia, čím získava zvrátený spoločenský status. Druhá skupina nadšene aplauduje prenikavej štúdii ľudského charakteru v jednom z najprekvapujúcejších a najodvážnejších hollywoodskych filmov ostatných rokov. Obidva tábory sa však zhodujú v pozitívnom hodnotení až znepokojivo precízneho výkonu Joaquina Phoenixa, ktorý v titulnej úlohe bravúrne hrá, spieva a tancuje. Ak o päť mesiacov nezíska Oscara, bude to nepochybne oveľa väčšie prekvapenie než udelenie Zlatého leva v Benátkach.

Spor tkvie aj v tom, do akej miery ide o samostatnú a originálnu transkripciu komiksovej ikony a do akej len o filmársky vydarenú imitáciu najslávnejších filmov Martina Scorseseho zo 70. rokov. Joker, o ktorom sa teraz diskutuje, je absolútne odlišný od súčasného komiksového filmu – v naratívnej, vo výrazovej i v morálnej rovine. Ak tvorcovia priznávajú inšpiráciu pôvodným zdrojom, tak ide o najprovokatívnejší a najprotikladnejší komiksový film. Verní aj latentní fanúšikovia Batmana by sa mu mali zďaleka vyhnúť.

Arthur Fleck je duševne chorý človek. Živorí ako nájomný klaun. Užíva množstvo medikamentov na tlmenie svojho narušeného stavu, ktorého vonkajším prejavom je nedobrovoľný a neovládateľný patologický smiech. Býva v schátranom činžiakovom byte s chorou mamou. Je bezvýznamný jedinec, ktorým ľudia pohŕdajú alebo sa z neho smejú. Až do násilného incidentu v metre, ktorým sa začne jeho desivá premena.

Arthurova psychická transformácia akoby zrkadlila rozklad mesta, v ktorom sa odohráva dej. Gotham roku 1981 si „požičal“ kulisu New Yorku 70. rokov. Smetiari štrajkujú, v uliciach sa vŕšia kopy odpadkov, po ktorých sa preháňajú obrovské potkany. Rozdiely medzi privilegovanou bohatou vrstvou a chudobnou masou dramaticky vzrastajú a do toho ohlási svoju kandidatúru na starostu milionár Thomas Wayne... Gotham je zrelý na ultraradikálne riešenie a Arthur Fleck sa stane jeho nevedomým indikátorom.

Štyridsaťosemročný Todd Phillips, ktorý sa dosiaľ profiloval v komediálnom žánri (najmä trilógia Vo štvorici po opici), uvažoval pôvodne o obsadení titulnej úlohy Leonardom DiCapriom, ale v okamihu, ako o Jokera prejavil záujem Joaquin Phoenix, vedel, že našiel ideálneho predstaviteľa. Štyridsaťpäťročný herec sa na úlohu veľmi dôkladne pripravoval v snahe vykresliť postavu, s ktorou sa divák nemôže stotožniť, ale proti svojej vôli jej prizná istú dávku empatie. Zámerne nevyhľadával inšpiráciu u svojich predchodcov, ktorí ikonickú postavu stvárnili (Cesar Romero, Jack Nicholson, Heath Ledger, Jared Leto), ale čítal knihy o politických vraždách, aby pochopil motivácie ich páchateľov.

Phoenixov výkon je prehliadkou sily a nebojácnosti v emocionálnej i vo fyzickej presvedčivosti. Vnútorné narušenie postavy prejavuje v každom pohybe, v každom pohľade. Zlovoľnosť z neho priam prýšti. Divák si to naplno uvedomí až po istom čase. Herec totiž bravúrne interpretuje Jokerove vnútorné zápasy, aby zakryl jeho demenciu v pozadí. Postupne a bolestne odhaľuje, čo vlastne tlelo pod povrchom. Zásadným rozdielom v aktuálnej interpretácii je Jokerova minulosť – v doterajších adaptáciách ju definovala jeho sadisticko-humorná extravagancia, v novom filme vychádza z duševnej choroby. Aj preto vyvoláva Phoenixov Fleck nezvyčajne silnú empatiu, dokonca i po prekročení akceptovateľných hraníc.

Todd Phillips vytvoril presvedčivú estetiku prelomu 70. a 80. rokov, akú docielil Martin Scorcese vo svojich najslávnejších snímkach toho obdobia (Taxikár, Kráľ komédie, Mizerné ulice). Vyzváňajúce telefóny, štekajúce psy, hlučné televízory – atmosféra reflektujúca duševný stav Arthura Flecka. Režisér so scenáristom Scottom Silverom zakomponoval do svojho diela aj Roberta De Nira, ktorého stvárnenie televízneho zabávača pripomína kráľa komédie, ale v obrátenom garde. Jeho postava sa tu takisto neodvratne podpíše pod Arthurovu fatálnu premenu. Vysoký kredit snímky umocňuje aj sugestívna hudobná kulisa islandskej skladateľky Hildur Guðnadóttir (Sicario 2 alebo seriálový hit Černobyľ) a temer transcendentálna kamera Lawrencea Shera.

Joker je inšpirovaný známou komiksovou postavou a súčasne priznáva a ctí umeleckú silu Scorseseho filmov. Je to však odlišný, jedinečný film.

Joker (USA, 2019) RÉŽIA: Todd Phillips SCENÁR: T. Phillips, Scott Silver KAMERA: Lawrence Sher HUDBA: Hildur Guðnadóttir HRAJÚ: Joaquin Phoenix, Zazie Beetz, Robert De Niro, Marc Maron, Brett Cullen, Frances Conroy MINUTÁŽ: 122 min. HODNOTENIE: **** a pol DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 3. 10. 2019   

Peter Nágel (filmový publicista)
foto: Continental film

Afrika na pionieri

Za slobodou. Bez obáv a s úsmevom

Päť mimoriadne sympatických ,,bláznov“, ich netradičný dopravný prostriedok, ktorý sa každú chvíľu kazí, záhadní muži so samopalmi, malária, zranenia... Cesta naprieč Afrikou môže byť zábavná aj krutá zároveň. Niečo viac o tom vedia Marek Slobodník, Martin Kochaník, Marek Duranský, Milan Hurár a Ondrej Hurár, ktorí sa vybrali na výlet z Banskej Bystrice až do najjužnejšej časti Afriky. Aby sa však nenudili a nemali to jednoduché, vybrali sa tam na starých motorkách. Vzali so sebou aj kamery – a spravili dobre.

Afrika na Pionieri je dokument, aký na Slovensku chýbal a aký nám tu treba ako soľ. Úprimný, až hurónsky smiech divákov v kinosále v spojení so slzami dojatia v očiach hovoria za všetko. Štylizované scény, nenásilný, prirodzený humor a charizma hlavných protagonistov film skvele odľahčujú, zároveň milo prekvapuje brilantná dramaturgia. Striedanie vážnej roviny s vtipom je krásne vyvážené, nehovoriac o tom, že film má ten najlepší možný rytmus, a preto nenudí ani na sekundu. Práve naopak, baví po celý čas rovnako, naplno. Napokon nemožno nespomenúť skvelý strih a podmanivé zábery z dronu, ktoré umocňujú zážitok v kine.

Za najväčší paradox, ako aj prekvapenie však považujem to, že i keď ani zďaleka nejde o vyslovene angažovaný film, implicitne skvelo reaguje na súčasný stav (nielen) slovenskej spoločnosti a jej nálady. Dokumentárne road movie režiséra Mareka Slobodníka, ktorý sa z dobrodružnej výpravy skoro nevrátil živý, má nesmierne silný odkaz – cítiť ho práve z malých detailov a z replík, ktoré sú na prvý pohľad nenápadné a stratia sa možno skôr, než sa nad nimi v kinosále stihnete zamyslieť. Čoskoro sa však vynoria a pripomenú a vy na ne budete nakoniec s úsmevom spomínať.

Afrika na Pionieri (Slovensko, 2019) SCENÁR A RÉŽIA: Marek Slobodník KAMERA: Martin Kochaník ÚČINKUJÚ: Marek Duranský, Martin Kochaník, Milan Hurár, Ondrej Hurár, Marek Slobodník MINUTÁŽ: 108 min. HODNOTENIE: ***** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 5. 9. 2019

Martin Adam Pavlík (filmový publicista)
foto: Magic Box Slovakia/Marek Duranský

Casino.$k

Casino.$k? Otravná nuda

Z filmu režiséra Jána Sabola Casino.$k z prostredia hazardných hráčov ťažko vyabstrahovať príbehom podloženú, divácky atraktívne podanú ústrednú tému, hoci synopsa sa tvári, že autori v tom majú ako-tak jasno. Témou je vraj hra a hráčom je podľa nich každý. Film s dysfunkčnou dramaturgiou a „polonemým“ filmovým jazykom však o tom diváka nepresvedčí. Nanajvýš ho uspí udusením všetkých motívov s potenciálom a ich rozmazaním po plátne vo vražedne nedynamickom temporytme. Mozaika je totiž pozliepaná z fádnych príbehov a okukaných peripetií nadpočetných postavičiek. Autori sa pomocou nich snažia predostrieť autentický obraz mašinérie kasína, kde sa švindľuje rovnako ako vo veľkej politike. Všetko zastrešujú floskuly o korupcii, šikane či honbe médií za senzáciami. 

Ján Sabol akoby vytváral vlastnú filmovú „gramatiku“ – montáži miestami chýba logika, mnohé obrazy neprinášajú žiadnu informáciu a nie sú ani sprostredkovateľom atmosféry, o ktorej sa dá v prípade Casina.$k ťažko hovoriť. Navyše, málokedy sa vo filme počuje takto nešikovne použitá hudba. Herci s Marekom Majeským, Romanom Luknárom, Zuzanou Kanócz a Vicou Kerekes na čele hrajú pomerne solídne a predvádzajú viac, ako im stvárňované figúrky ponúkajú. 

Režisérovi nemožno uprieť odvahu natočiť celovečerný film ani tvorivú chuť, s čím sa dá sympatizovať, no s výsledkom, pripomínajúcim „odfláknutú“ televíznu produkciu, sa nemožno stotožniť. Casinu.$k chýba autorská iskra, ktorá by zmes prešľapov tvarovala do unikátneho pokusu o filmové dielo, kde by si aj ironický kritik našiel to svoje. Dráma poloamatérskych kvalít by bola prijateľná aspoň z recesie. 

Casino.$k (Slovensko, 2019) RÉŽIA: Ján Sabol SCENÁR: J. Sabol, Peter Himič, István Kerékgyártó KAMERA: Ivan Finta, Ján Dobranský, Viktor Herrgott HUDBA: Peter Ďurík HRAJÚ: Roman Luknár, Vica Kerekes, Marek Majeský, Pavel Kříž, Tereza Brodská, Zuzana Kanócz MINUTÁŽ: 107 min. HODNOTENIE: * DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 26. 9. 2019

Roberta Tóthová (filmová publicistka)
foto: Home Media/Ivan Finta

Hodinárov učeň

Bez svetla nie je tieň

Neodmysliteľnou súčasťou rozprávok je jednoduchý koncept boja dobra so zlom. A sú to aj iné dualizmy, ktoré dokážu usporiadať rozprávkový svet do jasných, binárnych kategórií. Práve preto vedia strhnúť diváka akejkoľvek vekovej skupiny – chaos sa rozpadáva pod silou dobra a stráca svoju desivú tvár. Rozprávka Hodinárov učeň režisérky Jitky Rudolfovej sa uberá cestou istej sebareflexívnej meditácie o opačných póloch rôznych javov.

Odvážny Urban musí splniť náročnú úlohu, aby si mohol zobrať za ženu hodinárovu dcéru Lauru. Nekomplikovaná dejová línia je zaplnená Urbanovými úlohami – epizódami, ktoré niekedy lepšie, inokedy horšie pracujú s napätím či humorom. Ich intenzita nie je vyrovnaná, občas sa objavia klišé, ale aj nemotivované a nelogické prvky. Nič to však nemení na tom, že nastolenie týchto úloh so sebou prináša rôznorodú mytológiu, záhadnosť, ktorá dokáže diváka upútať. Zásluhu na tom má scénografia a výprava. Urban sa osamelo potuluje, prechádza pomedzi obrovské skaly, cez vysokú trávu, úzke kamenné priechody... Modeluje sa tak tajomný, niekedy až temný priestor plný nebezpečenstva a výziev. 

Aj na úrovni svetla a tmy vytvára snímka pozoruhodné obrazy. Badať tu napríklad inšpirácie barokovým šerosvitom, hlavne v interiérových scénach. Tvorcovia dôsledne pracujú s rôznymi možnosťami svetla a ponúknu aj nezvyčajnú (v kontexte filmovej rozprávky) snovú scénu, v ktorej sa na Lauru pomocou projekcie premieta pohyblivý tieň počas muzikálového čísla.

V tradícii česko-slovenskej rozprávky prekvapí Hodinárov učeň smelosťou formálneho spracovania, zároveň sa však nevyhne vyčerpaniu – skratkovitosti na miestach, kde by mal byť výpovednejší, a poľaveniu v dramatickom tempe tam, kde by mal byť razantnejší. 

Hodinárov učeň (Hodinářův učeň, Česko/Slovensko, 2019) SCENÁR A RÉŽIA: Jitka Rudolfová KAMERA: Ferdinand Mazurek STRIH: Jakub Hejna HUDBA: Ivan Acher HRAJÚ: Michal Balcar, Dana Droppová, Viktor Preiss, Éva Bandor, Václav Neužil, Jaroslav Plesl, Jana Plodková MINUTÁŽ:102 min. HODNOTENIE: *** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 12. 9. 2019

Peter Kováč (poslucháč audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU)
foto: PubRes

Svetozár Stračina

Barabášovi to vyšlo aj v inej dokumentárnej polohe 

Režisér Pavol Barabáš zašiel svojou filmovou novinkou do trochu iných vôd, než sme u neho zvyknutí. S portrétnym dokumentom už koketoval, no na rozdiel od Vábenia výšok o histórii slovenského expedičného horolezectva, v ktorom sa do veľkej miery venoval Ivanovi Gálfymu, sa tentoraz venuje osobnosti hudobného skladateľa Svetozára Stračinu ako primárnemu motívu, s ktorým síce ide ruka v ruke tematická línia folklóru, no tá slúži skôr na dokreslenie portrétovaného umelca.

Barabáš sa snaží poukázať na jedinečný prínos Stračinovej tvorby nielen v oblasti slovenského filmu a televízie, ale celkovo pre tunajšie kultúrne dedičstvo. Ako medzičlánok profesionálnej a ľudovej tvorivosti realizoval hudbu k Pachovi, hybskému zbojníkoviStratenej doline či Alžbetinmu dvoru a ako hudobný etnograf, jediný svojho druhu široko-ďaleko, zbieral v teréne inšpirácie priamo od autentických interpretov ľudových piesní.

O Stračinovi vo filme nehovoria len jeho blízki či odborníci, ale prostredníctvom archívnych záberov sa vyjadruje aj on sám, a tak tu máme aj sebareflexívny pohľad. Pavol Barabáš dokázal svoj rukopis efektne premietnuť aj do špecifickej kategórie dokumentárneho portrétu umelca: archívne zábery, spomienky pamätníkov či notové vizuály sa prelínajú s pomalými a melodicky podfarbenými zábermi na tatranské štíty z režisérovho vlastného archívu, ktoré vhodne odľahčujú filozofický nádych výpovedí o konkrétnych otázkach umeleckej tvorby či folklóru, prepájajúceho minulosť s prítomnosťou. Pozitívny dojem trochu naštrbuje len pátos záverečných minút. Film Svetozár Stračina sa však môže zaradiť medzi popredné umelecké výstupy Pavla Barabáša aj slovenského portrétneho dokumentu.

Svetozár Stračina (Slovensko, 2019) SCENÁR, RÉŽIA, KAMERA: Pavol Barabáš STRIH: Róbert Karovič HUDBA: archívna – S. Stračina ÚČINKUJÚ: Juraj Dubovec, Oskár Elschek, Juraj Kubánka, Alžbeta Lukáčová, Angela Vargicová MINUTÁŽ: 68 min. HODNOTENIE: **** a pol DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 5. 9. 2019

Denisa Jašová (absolventka audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU)
foto: ASFK