Amnestie

Keď krajina potrebovala druhú šancu

Hoci od Nežnej revolúcie uplynuli už tri desaťročia, české a slovenské hrané filmy sa jej dotkli len okrajovo. Aspoň čiastočne zaplniť túto medzeru chce pri príležitosti 30. výročia Novembra tvorivý tím, ktorý pred šiestimi rokmi pritiahol divákov do kín na film Kandidát. Réžiu novinky Amnestie mal na starosti Jonáš Karásek, kameru Tomáš Juríček a Maroš Hečko je jedným z jej scenáristov a producentov.

Téma Novembra 1989 sa v hraných snímkach veľmi neobjavuje. Prečo je to tak? „Máme pred ňou stále veľký rešpekt. Na Slovensku platí, že ak sa niektorí z filmárov dotknú dôležitej spoločenskej témy, je téma vybavená na ďalších päť a viac rokov,“ hovorí pre Film.sk Maroš Hečko. „Pád komunistického režimu je široká téma, dá sa uchopiť z viacerých uhlov. Ja by som privítal, keby o Novembri ʼ89 vzniklo aj päť filmov. Táto reflexia tu chýba.“

Ambíciou tvorcov Amnestií bolo nakrútiť epický divácky film k 30. výročiu revolúcie, ktorý by v sebe spájal „atraktivitu trileru s dôležitou výpoveďou o dobe“. „Kandidát bol naozaj pankáčsky projekt za 160 000 eur, pri ktorom sme nemali ani architekta. Všetko sme si robili sami, sám som vozil každé ráno na pľac bagety. Zobral som jedenásť študentov z VŠMU, a hoci to bol veľký risk, podarilo sa nám to krásne urobiť,“ spomínal vlani v reportáži z nakrúcania Amnestií vo Film.sk Jonáš Karásek. „Tento projekt je už dvojmiliónový a na produkcii sa podieľa 120 ľudí,“ dodal o filme, ktorý sa do kín dostane 31. októbra. 

Predlohou bola kniha Radovana Dunaja Amnestia, ktorá rozpútala peklo. Príbeh z leopoldovskej väznice, ktorá v roku 1990 zažila najväčšiu väzenskú vzburu v histórii bývalého Československa, obohatili filmári o nové postavy a motívy, aby ukázali obdobie rokov 1989 až 1990 v širších súvislostiach. „Kniha bola dobrým impulzom, ale dali sme sa ňou iba inšpirovať, pretože sa celá odohráva v Leopoldove a bola by škoda, keby náš príbeh nemal širší kontext vzhľadom na 30. výročie Nežnej revolúcie,“ povedal Hečko, ktorý je pod scenárom podpísaný spolu s Beatou Grünmannovou a Marekom Janičíkom.

Leopoldovská vzbura vypukla v dôsledku amnestie prezidenta Václava Havla. Udelil ju 1. januára 1990, niekoľko dní po svojom zvolení. Vzťahovala sa na takmer 80 percent odsúdených, teda asi 20 000 väzňov. Amnestia bola veľkorysým gestom, ktoré malo ukázať, že v republike sa po revolúcii zásadne menia pomery. Podľa dramaturgičky filmu Maje Hriešik chcel Havel širokou amnestiou dať ľuďom možnosť, aby namiesto rozdúchavania nenávisti a túžby po pomste začali nanovo. „Paradoxom a zároveň hybným momentom filmu je, že tento dobre mienený zámer vyústi do nevídanej agresivity,“ uviedla Maja Hriešik. „Celá krajina potrebovala reštart a hlavne dostať druhú šancu. Bolo dôležité, aby sme začali stavať občiansku spoločnosť. Václav Havel sa nebál robiť aj neobľúbené rozhodnutia. Nemal strach. Mnohí ho síce za to odsudzujú, ale mám pocit, že tým len zakrývajú vlastné zlyhania,“ pripája svoj pohľad Maroš Hečko. 

Jedným z protagonistov filmu je úspešný tréner karate Drahomír Lupko (Juraj Bača), ktorý chce emigráciou zabezpečiť lepší život pre seba aj svoju manželku (Natalia Germani). Zarobiť mu na to má okrádanie bohatých komunistických pohlavárov. Kradne vlastne to, čo ukradli oni. Po udaní skončí v najobávanejšej väznici v Československu, rovno v najvyššej, tretej nápravnovýchovnej skupine. Lupko sa dostane do cely s obávaným sadistickým vrahom Ondrejom Gujdom, prezývaným Vlk (Gregor Hološka). 

V Leopoldove však nesedia iba skutoční zločinci, ale aj politickí väzni, medzi nimi vedúca osobnosť náboženského odboja Jozef Čierny v podaní Mareka Vašuta. Jeho manželku stvárňuje Jana Oľhová a spojku, ktorá má Čiernemu prepašovať správu do väzenia, si zahrala Aňa Geislerová. Jej postava spolupracuje s ilegálnou katolíckou skupinou a je vydatá za populárneho herca Richarda Kelemena (Marek Majeský). Ten sa neskôr stane jednou z tvárí revolúcie, ktorá zasiahne nielen do života za múrmi väznice. Navyše má pomer s Lupkovou ženou. 

Postavy v Amnestiách sú síce fiktívne, no tvorcovia sa inšpirovali aj skutočnosťou. Príbeh, ktorý sa opiera o historické udalosti z prelomu 80. a 90 rokov, nakrúcali aj priamo v Leopoldove. „Nakrúcať v Leopoldove bolo náročné z toho hľadiska, že je to aktívna väznica, v ktorej si odpykávajú trest väzni s najvážnejšími trestmi. Nesmeli sme narušiť každodenný chod ústavu. Najťažšie však boli scény zo vzbury, kde sme potrebovali bojovú techniku a špeciálne jednotky. Napozerali sme si dobové dokumenty a od ministerstiev vnútra a spravodlivosti sme dostali silnú podporu. Veľmi nám pomohli s rekonštrukciou potlačenia vzbury. Výsledok na plátne bude presvedčivý,“ hovorí Maroš Hečko. A čaká na ďalšie filmy o Nežnej revolúcii. „Po Amnestiách by mali prísť ďalší tvorcovia, ktorí sa Nežnou revolúciou budú zaoberať. Predsa len, je to najväčší sviatok novodobých dejín Slovenska.“

Amnestie (r. Jonáš Karásek, Slovensko/Česko, 2019)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 1 836 670 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 817 000 eur, podpora z RTVS: 160 000 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP

Matúš Kvasnička
foto: Michal Stašák, AZYL Production

Cesta do nemožna

Farbistý život Štefánika v trikovom filme

Cesta do nemožna je poctou jednej z najväčších osobností slovenskej histórie. Sto rokov po smrti Milana Rastislava Štefánika prichádza do kín trikový film Nora Držiaka zobrazujúci jeho osudy od roku 1904, keď prišiel do Paríža, až po 4. máj 1919, keď tragicky zahynul. 

Štefánik bol astronóm, diplomat, politik, fotograf, vojenský letec a brigádny generál ozbrojených síl Francúzska, ktorý sa počas prvej svetovej vojny podieľal na formovaní československého zahraničného odboja a výrazne prispel k vzniku Československej republiky. Zomrel pri leteckom nešťastí, keď sa vracal do vlasti. Filmový projekt Cesta do nemožna má korene v súbehu námetov, ktorý vyhlásila RTVS v súvislosti s výročím Štefánikovej smrti, a tvorcovia si pri spracúvaní životného príbehu tejto osobnosti prešli poctivým historickým prieskumom. Ich prvé kroky viedli k mohyle na Bradle a do Múzea M. R. Štefánika v Košariskách. „Stretli sme sa s historikom Michalom Kšiňanom, ktorý nás nasmeroval k vhodnej literatúre. Snažili sme sa vždy pracovať s pôvodnými a originálnymi textami a neobmedzovať sa iba na literatúru z neskoršej doby, ktorá je vo veľkej miere odpisom starších materiálov. Pri rešeršiach sme vychádzali hlavne z dvojdielnej knihy Štefánikvydanej v roku 1938 a aj z knihy Štefánik od Michala Kšiňana, ktorý zachytil túto osobnosť zase z trochu netradičnej perspektívy,“ vysvetľuje Noro Držiak. „Niektoré scény sme konzultovali s Československou obcou legionárskou, ktorá nám veľmi pomohla hlavne s vojenskými reáliami, a aj vďaka nej má Štefánik vo filme svoju autentickú generálsku uniformu. Stretli sme sa s vojenským historikom Jiřím Rajlichom a takisto s Antoinom Marèsom, profesorom histórie zo Sorbonny. Veľkou posilou bol pre nás aj dokumentarista Jakub Tabery, ktorý sa dlhodobo zaoberá prvou svetovou vojnou a československými legionármi a navyše si vo filme ,strihol‘ tri vedľajšie postavy,“ dopĺňa režisér s tým, že filmové dokumentárne zábery získali z Vojenského historického ústavu v Prahe, fotografie z Etnografického múzea v Martine i zo Slovenského národného archívu v Bratislave a spolupracovali aj s ďalšími inštitúciami.

Cesta do nemožna predstavuje M. R. Štefánika ako húževnatého a cieľavedomého hrdinu, a hoci rozpráva o skutočných udalostiach z jeho života, robí to imaginatívnou a zábavnou formou, ktorá pripomína štýl Mélièsa, priekopníka trikových filmov v počiatkoch kinematografie. Držiak ozrejmuje, že ich snímka je určená skôr mladšiemu publiku a akcentuje dobrodružnú líniu. Zároveň poznamenáva, že rozpočet im nedovoľoval navštíviť miesta, ako sú napríklad Tahiti či Mont Blanc, ktoré sa so Štefánikom spájajú, no podľa neho je „oveľa zaujímavejšie a kreatívnejšie vymyslieť si ich a vytvoriť, aj keď pri ich realizácii vychádzate z reality“. Nakrúcalo sa teda v ateliéroch pred zeleným plátnom a prostredia sa vytvárali postprodukčne. „Dopredu sme pripravili storybordy a animatiky, hlavne kvôli pohybu hercov v scéne, kde okrem niekoľkých stoličiek, stola, prípadne zohavenej figuríny vojaka na fronte a rekvizít, s ktorými herci manipulovali, nebolo nič.“

Cesta do nemožna sa vyznačuje pestrosťou vizuálov a mozaikovitým spôsobom rozprávania. Figuruje v ňom aj fiktívna postava českého filmára Otakara, ktorý Štefánika sprevádza s kamerou na jeho cestách. No vzhľadom na to, že Štefánikov život bol veľmi bohatý, tvorcovia sa nesnažili zmapovať všetky jeho peripetie a podrobnosti. Cestu do nemožna sme sa rozhodli koncipovať ako film, ktorý opätovne prebudí záujem o Štefánika aj u divákov, ktorí ho nepoznajú. Preto sme pri písaní scenára museli triediť a vyberať situácie z jeho života. Jediné, čo zostávalo ako hlavná línia, bolo jeho pevné odhodlanie a silná vôľa. To je niečo, s čím sa bežný človek môže stotožniť.“

Tomáša Mischuru ako predstaviteľa hlavnej úlohy navrhla hneď na začiatku dramaturgička Alexandra Gunišová. Do ďalších dôležitých postáv si tvorcovia vybrali Petra Vaněka a Janu Strykovú. „Scenár sme tak začali písať s konkrétnou predstavou, ako budú jednotlivé postavy vyzerať,“ hovorí Držiak, ktorý písal scenár spolu s Michalom Balážom a Michaelom Kabošom, ktorý je zároveň kameramanom a producentom snímky. „Neskôr sme vybrali Judit Bárdos ako Štefánikovu osudovú ženu Giulianu. S hlavnými predstaviteľmi sme potom absolvovali herecké skúšky pred samotným nakrúcaním a potešilo nás, ako dobre spolu fungovali. Som rád, že aj na malé úlohy sa nám podarilo získať herecké mená ako Jana Oľhová, Ján Greššo, Marek Ťapák, Kristína Svarinská, Arnošt Goldflam, Jan Vondráček...“ 

V súčasnosti už režisér pripravuje s producentom Michaelom Kabošom film o ďalšej známej osobnosti dejín – Móricovi Beňovskom. „Jeho príbeh je v mnohých ohľadoch podobný Štefánikovi – fascinujúci dobrodružný život s nadčasovým posolstvom,“ konštatuje Noro Držiak.

Cesta do nemožna (r. Noro Držiak, Slovensko/Česko, 2019)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 726 525 eur (podpora z RTVS: 144 150 eur, podpora z Audiovizuálneho fondu: 230 000 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, blu-ray

Mária Nikelová (absolventka audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU)
foto: MEDIA FILM

Hluché dni

Film ako výstava fotografií

Štyri príbehy o nepočujúcich deťoch z rómskych osád, ktoré pozorujú svoje okolie bez toho, aby mu úplne rozumeli, a snívajú svoj vlastný svet. Po svetovej premiére v karlovarskej súťažnej sekcii Na východ od Západu prichádza do slovenských kín samostatný celovečerný debut Pavla Pekarčíka Hluché dni s nezvyčajným označením „hybrid“.

Pavol Pekarčík si réžiu celovečerného filmu vyskúšal už v roku 2013, keď spolu s Ivanom Ostrochovským a Petrom Kerekesom nakrútil dokument Zamatoví teroristi, ktorý si odniesol ocenenia z MFF Karlove Vary (Cena FEDEORA) i z MFF Berlín (Cena čitateľov denníka Tagesspiegel). V približne rovnakom čase už vznikali prvé zábery a koncept jedného zo štyroch príbehov Hluchých dní„K Hluchým dňom som sa dostal cez svoju dizertačnú prácu: hľadal som miesto, v ktorom sa prekrýva vizuálny svet fotografie a filmu, akýsi hybridný priestor medzi nimi – ich vzájomné prelínania a ovplyvňovania,“ hovorí režisér a súčasne scenárista filmu. „Po jednej z rešeršných ciest po rómskych osadách som triedil fotky, keď sa ma moja žena opýtala, kto je ten chlapec s nežnými očami. Pre mňa to dovtedy bolo len jedno z mnohých detí, ktorých je v slovenských osadách veľa. Ale tento chlapec bol špeciálny tým, že nepočul. Začal som teda rozmýšľať nad tým, ako sa asi cíti: je outsiderom komunity, ktorá je v našej spoločnosti beztak outsiderom. Napadlo mi, že by bolo možno zaujímavé pozorovať, ako sa s takýmto hendikepom vyrovnáva. Toto bol Marián. Ostatné deti sa už potom hľadali pomerne ľahko – hluchonemé deti nájdete v každej rómskej osade.“

Postavy štyroch príbehov nedefinuje len sluchový hendikep a etnická príslušnosť. Film odkrýva ich sny, túžby, radosti i obavy a spája tak dvojnásobne vylúčenú skupinu so širokým spektrom divákov. Sandra miluje futbal a Ronaldinha, Marián sa chce stať rušňovodičom a zároveň Van Dammom, Alena a René sa obávajú, že sa im narodí hluché dieťa, a súrodenci Roman, Kristián a Karmen snívajú o záchode a skutočnej obývačke. Vnorením sa do každodennosti svojich protagonistov som pochopil, že každé dieťa prežíva okolitú realitu pomocou snívania. Nezáleží na tom, či počuje, alebo nie, či rozpráva, alebo nie. Dôležité však je do týchto snov preniknúť, odkryť ich, pozorovať. V dnešnej dobe majú ľudia čoraz menej možností stretávať ľudí z opačnej strany spektra, nieto sa ešte priblížiť ich vnútornému svetu. To znamená, že čoraz menej vieme o ľuďoch, ktorí nežijú v našej spoločenskej vrstve, štvrti či na našej úrovni príjmu. Nechápeme ich pohnútky, starosti a motívy,“ dopĺňa Pekarčík.

Aj keď bol film v prípravnej fáze označovaný ako dokumentárny, napokon mu pridelili korektnejšie označenie – hybrid, ktorým autor otvorene priznáva použitie postupov vlastných skôr hranému filmu. Ako dokumentárny režisér viem, že život vymýšľa absurdné situácie, o ktorých by sme si často pomysleli, aké sú nepravdepodobné. To je niečo, čo človek ťažko vymyslí za klávesnicou počítača. Počas dlhých hodín a dní v osadách som teda začal pracovať na observáciách, na zbieraní malých detailov, odpozorovaných nuáns, ktoré vytvorili náladu, základný pocit filmu. Ale bolo potrebné s nimi ešte pracovať, poskladať ich do ucelenejšieho príbehu, viesť ich. Preto som sa rozhodol do filmu implementovať aj hrané prvky, výsledkom čoho je hybridný žáner.“ Na konečnom rozhodnutí sa podpísalo aj formálne riešenie filmu – jednotlivé scény sú zaznamenávané v statických celkoch bez použitia strihu. „Je to minimalizovanie obrazového vyjadrovania, ktoré je prakticky oklieštené len na kompozíciu. Tento princíp bol v priebehu nakrúcania dosť veľkou výzvou: nepočujúcemu dieťaťu nevysvetlíte, kde je okraj záberu. Autentické zábery tak boli nenávratne preč. Pri hraných sme museli niekoľkokrát opakovať,“ vysvetľuje Pekarčík, ktorý sa podieľal aj na kamere, zvuku a strihu projektu. „Pri strihovej koncepcii som rozmýšľal o prelínaní rozprávania medzi fotografiou a filmom. Používal som paralelu pozorovania fotografickej výstavy: pred každou fotografiou strávite toľko času, koľko sami uznáte za vhodné. Potom sa presuniete ďalej. Chcel som sa tomu vo filme priblížiť: je síce strihaný medzi jednotlivými situáciami, ale samotné situácie vnútri scény strihané nie sú, pozorujeme ich tak, ako sa odohrávajú, ako sú rozprávané. Tento spôsob mi pomohol zdôrazniť autenticitu. V zásade bolo pre mňa kľúčové protagonistom sa čo najviac priblížiť a byť úprimný v záujme o nich. Bez toho by význam filmu – spájanie a porozumenie – nebolo možné preniesť na filmové plátno,“ uzatvára Pavol Pekarčík.

Hluché dni (r. Pavol Pekarčík, Slovensko/Česko, 2019)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 115 000 eur (podpora Audiovizuálneho fondu: 50 000 eur, podpora z RTVS: 35 000 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, blu-ray, mp4

Lea Pagáčová
foto: Filmtopia

Stratený domov

Tam, odkiaľ sa uteká

Stratený domov je druhý celovečerný dokument filmára a fotografa Juraja Mravca ml. Mladý tvorca v pozícii režiséra, scenáristu i kameramana prináša do kín autentický obraz ťažkého života na území okupovaného severného Iraku a Sýrie a hraničných situácií, ktorým čelia nielen tamojší obyvatelia, ale aj slovenskí záchranári. Tí vymenili pokojný rodinný život v bezpečí strednej Európy za prácu vo vzdialenej krajine, zmietanej nepokojmi.

V našich končinách si meno Juraja Mravca ml. spájame predovšetkým s tvorbou venovanou vojnovej a sociálnej tematike. Verejnosť zaujal napríklad svojimi fotoreportážami z prostredia väznice v Ilave, z ukrajinskej revolúcie v roku 2013 či z každodenného života v postsovietskej realite. V reportážnej kategórii sa niekoľkokrát umiestnil na oceňovaných priečkach prestížnych fotografických súťaží Slovak Press Photo a Czech Press Photo.

V roku 2016 sa Mravec pustil do natáčania svojho filmového debutu – dokumentárneho road movie Mir vam. Priniesol v ňom zaujímavý pohľad na bežný život v oblasti východnej Ukrajiny sužovanej vojnou. Popri pozorovaní ľudí znášajúcich následky ozbrojeného konfliktu tlmočí poznanie, že vojna je predovšetkým hra mocných, na ktorú doplácajú tí nevinní. 

Vo svojej filmovej novinke sa tvorca venuje podobnej téme, no z Ukrajiny sa presunul na Blízky východ, konkrétne do severného Iraku a Sýrie, odkiaľ už priniesol niekoľko reportáží. Stratený domovje správa o tom, ako sa spolu s dvojicou slovenských záchranárov Oliverom a Matejom stal svedkom veľkej bojovej operácie s cieľom vymaniť mesto Mosul z područia Islamského štátu. „Myšlienka odísť dokumentovať konflikt na Blízkom východe prišla ako reakcia na utečeneckú krízu. Mal som potrebu ukázať, odkiaľ a prečo vlastne tí utečenci do Európy utekajú,“ hovorí Juraj Mravec ml. „Samotný Mosul bol dobre načasovanou náhodou. Operácia sa začala práve v čase, keď som mal veľmi výhodnú možnosť byť v Mosule, koľko som chcel. Mnohé známe zahraničné médiá takúto možnosť nemali. Vďačím za to slovenskej organizácii Akadémia urgentnej medicíny.“

Na jednej strane je príbeh odvážlivcov, ktorí opustili svoje rodiny a riskujú vlastné životy, aby zachraňovali iných, na druhej strane sú príbehy miestnych mužov, zdrvených nekončiacou sa vojnou a katastrofálnymi podmienkami na život ich vlastných rodín, ktorí sa snažia uniknúť zo spustošenej krajiny a zabezpečiť svojich blízkych. Oba príbehy tak vytvárajú obraz toho, aká závažná je situácia na Blízkom východe, a pomáhajú divákom vcítiť sa do pozície miestnych obyvateľov. Mravec hovorí, že práca v krajine, akou je Irak, si vyžaduje aj množstvo vedomostí z histórie, politiky a podobne, no niekedy je téma taká nevyspytateľná, že sa nedá predvídať jej vývoj. Vtedy sa riadim intuíciou.“ Na otázku, ako nachádza v takom nehostinnom prostredí motiváciu, ale aj potrebný odstup, odpovedá: Robím to, pretože viem, že na to mám. Či už profesijne, alebo psychicky. Navyše verím, že je to potrebné, no a v neposlednom rade ma to aj baví a napĺňa. Odstup vytvára už samotná skutočnosť, že situáciu zaznamenávam. Som len niekto, kto sa pozerá, návštevník. Neumierajú tam moji blízki a dialo by sa to, aj keby som tam nebol. Takto aspoň môžem využiť svoje schopnosti a povedať o tom aj slovenským, prípadne európskym divákom.“

Na rozdiel od svojej snímky Mir vam, na ktorej spolupracoval ako kameraman Pavol Pekarčík, sa v dokumente Stratený domov režisér rozhodol zobrať kameru do vlastných rúk a postaral sa aj o zvuk. „Dnes – a hlavne medzi kastou dokumentaristov pracujúcich vo vojnových zónach – je bežné, že robíme film vlastne sami, bez štábu. Treba si uvedomiť, že pracovať na miestach, kde prebiehajú aktívne boje, je niečo úplne iné. Je nezmyselné, aby bol so mnou dajme tomu zvukár. Ohrozím jeho život len preto, aby som mal v rámci možností kvalitnejšie nahratý zvuk? Všetka romantika, ktorá z nevedomosti možno vzniká okolo vojnovej žurnalistiky, zanikne v sekunde, keď to okolo vás začne naozaj lietať. Mne ako autorovi to vyhovuje,“ hovorí o nakrúcaní Juraj Mravec ml. a dodáva, že filmu by sa chcel venovať aj naďalej, možno by raz skúsil aj hraný projekt.

Titul Stratený domov mal premiéru už v marci na Medzinárodnom festivale filmových klubov Febiofest a uviedol ho aj septembrový MFF Cinematik v Piešťanoch, kde ho zaradili do súťaže slovenských celovečerných dokumentov Cinematik.doc. Vo svojom festivalovom živote Mravcova novinka aktuálne pokračuje na Medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov Jeden svet. No a okrem toho si ju diváci budú môcť pozrieť aj v bežných kinách.

Stratený domov (r. Juraj Mravec ml., Slovensko, 2019)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 129 100 eur (podpora Audiovizuálneho fondu: 40 000 eur, podpora RTVS: 24 166 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, blu-ray, mp4

Anna Lazor (poslucháčka audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU)
foto: Filmtopia

Ukradnutý štát

Ako sa kradne štát

Len niekoľko mesiacov po premiére filmu Obliehanie mesta prichádza do slovenských kín ďalší angažovaný dokument Zuzany Piussi Ukradnutý štát. Snaží sa o reflexiu a analýzu spoločensko-politických vzťahov na Slovensku, ktoré sa postupne odkrývali po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice.

Film začal vznikať ako voľné pokračovanie dokumentu Od Fica do Fica (2012) s ambíciou vrátiť sa k stále nevyšetrenej kauze Gorila a pozrieť sa na jej protagonistov aj na aktérov protestov. „Bol to nápad Maroša Beráka, urobiť film po Gorile, ale hneď ako sme na ňom začali pracovať, zavraždili novinára a jeho priateľku. Zmenila sa spoločenská situácia, už nebolo možné urobiť film po Gorile, ale film o tom, prečo na Slovensku zabili novinára,“ vysvetľuje Zuzana Piussi. Nakrúcanie, ktoré trvalo dva roky, nabralo iný smer – finančne aj časovo náročnejší. Najprv postupovali podľa scenára, ale od februára 2018 začali zachytávať novo sa vyvíjajúce spoločenské udalosti. Vražda novinára a jeho snúbenice vyvolala podozrenia z ďalších prepojení štátu so záujmovými skupinami.

Piussi sa v dokumente zaoberá rôznymi verziami „skutočnosti“ aj mechanizmami, akými je „skutočnosť“ vytváraná. Hovorí o autoroch, sprostredkovateľoch a prijímateľoch informácií, o kauzách a konšpiráciách, ale aj o spoločenskom zriadení, v ktorom tradičné štruktúry štátu postupne nahrádzajú oligarchovia a mafia tak, aby o tom verejnosť nemala ani tušenia. „Film sa zaoberá predajom informácií, spoluprácou tajných služieb a novinárov, ovplyvňovaním médií, ale aj hľadaním rôznych motívov vraždy novinára. Ukazuje na rozklad štátnych inštitúcií, ktoré by nás mali chrániť,“hovorí dokumentaristka. „Protagonistov je veľmi veľa, sú to bývalí pracovníci tajnej služby, advokáti, novinári, blogeri, ale aj ulica a obvinení.“ Podľa Piussi reflektuje výsledný tvar „mechanizmy ovplyvňovania štátu aj verejnej mienky prostredníctvom kompromitujúcich materiálov, utajovania alebo naopak poskytovania určitých informácií v určitom čase tak, aby sa ustálil naratív, ktorý väčšina ľudí akceptuje ako skutočnosť.“

Nedávno sa filmárka stala dobrovoľne dôverníčkou obžalovaného Mariána Kočnera, aby sa mohla zúčastniť na neverejnom pojednávaní v rámci vyšetrovania najsledovanejšej kauzy na Slovensku. „Súd prvýkrát vypočúval Kočnera, ale aj svedka Tótha, ktorý svedčí proti Kočnerovi. Rozmýšľala som, či názov filmu Ukradnutý štát nie je prisilný, ale tieto dva dni na súde ma ubezpečili, že je výstižný.“

Kameru mal v tomto prípade na starosti dokumentarista Miro Remo, takže sa Piussi mohla viac sústrediť na réžiu. „S Mirom sa mi spolupracuje výborne, mám na ňom rada, že keď má dobrý záber a situáciu, usmieva sa od ucha k uchu. Veľa sme točili tak, že som bola pred objektívom, vyprovokovala som situácie s protagonistami, viedla rozhovory, kým on sa sústredil na kameru. A urobil to skvele,“poznamenáva autorka a dopĺňa: „Koncepciu filmu som vymyslela v strižni, oslovila som výtvarníkov, a tak sa podarilo z publicisticko-investigatívneho filmu urobiť, dúfam, niečo viac.“ Pod strihom je podpísaný Šimon Špidla, animácie vytvorili oceňovaní komiksoví autori Vojtěch Mašek a Marek Pokorný. Dramaturgom a producentom za českú stranu je Vít Janeček (D1 film), slovenským producentom je Maroš Berák (Ultrafilm). Vznik snímky podporilo aj 262 ľudí cez crowdfundingovú kampaň, kde sa podarilo získať za 44 dní sumu 15 780 eur.

Dokument Ukradnutý štát uvedie v predpremiére Medzinárodný festival dokumentárnych filmov Jeden svet a 10. 10. vstúpi do slovenskej kinodistribúcie. Vybrali ho aj do súťažnej sekcie Česká radosť na MFDF Ji.hlava.

Okrem klasickej kinodistribúcie sa plánuje aj turné po regiónoch a séria projekcií, po ktorých budú môcť diváci diskutovať s autormi filmu, jeho protagonistami a ďalšími hosťami. Piussi sa svojimi filmami snaží podnecovať kritické myslenie a vníma túto distribučnú stratégiu ako veľmi dôležitú, podobne ako producent Maroš Berák, ktorý pripomína: Demokratický systém totiž predpokladá vysokú mieru angažovania sa každého z nás dnes a denne na všetkých úrovniach spoločenského života.“ Film by mal byť podľa jeho tvorcov príspevkom k rozvoju občianskej spoločnosti, podnietiť diskusiu o ďalšom smerovaní Slovenska a varovať pred cestou jednoduchých riešení a radikalizmu. „Film je živý, reaguje na súčasné dianie na Slovensku, a keďže to je absolútne v pohybe, ešte stále nakrúcam a zaznamenávam nové situácie a súvislosti. Môže byť otázne, či sa téma Ukradnutého štátu vôbec dá dokončiť; obávam sa, že pri nej môžem zostarnúť a zomrieť,“ uzatváraZuzana Piussi.

Ukradnutý štát (r. Zuzana Piussi, Slovensko/Česko, 2019)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 40 700 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 25 000 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, blu-ray, mp4

Jaroslava Jelchová
foto: D1 film

Volanie

Vypočuť volanie

Do slovenských kín prichádza druhý celovečerný dokument režiséra Erika Prausa Volanie. Odohráva sa v pravoslávnom kláštore Počajivská lavra na západe Ukrajiny. Snímka mala premiéru v júni na Art Film Feste v Košiciach a nedávno ju uviedol aj MFF Cinematik, kde získal Cenu primátora Piešťan.

Erik Praus absolvoval bakalárske štúdium na Akadémii umení v Banskej Bystrici, odkiaľ prešiel na Vysokú školu múzických umení v Bratislave. Jeho študentský projekt Recyklátor získal cenu za najlepší dokument na festivale Áčko. V kinodistribúcii debutoval filmom Zem, ktorá hľadá svoje nebo (2016), ktorý sa odohrával medzi obyvateľmi slovenskej obce Pohorelá, a kvôli svojej novinke Volaniesa vybral medzi mníchov do Počajivskej lavry. Praus zachytáva atmosféru miesta s obrovským pravoslávnym kláštorom prostredníctvom troch protagonistov – otcov Gabriela, Vicilentia a Nazarija, ktorí tam našli zmysel života. „Nikdy by mi nenapadlo, že nakrútim film o mníchoch,“ hovorí režisér.„Na začiatku som dostal tip na pútnické miesto Počajivská lavra. Naším prvotným zámerom bolo nakrútiť krátky film pre televíziu. Keď sme tam prišli, kláštor nás oslovil svojou mystickosťou. Vtedy vznikla myšlienka osloviť niektorých mníchov a vyrozprávať ich príbehy. Zaujala ma obeta svetského života, rodiny, absolútne oddanie sa Bohu, čo môže byť pre väčšinu ľudí nepochopiteľné.“ 

Každý z trojice mníchov má v kláštore iné postavenie. „Pri výbere postáv sme prihliadali na variabilitu. Keďže postavenie mníchov v kláštore je rôzne, chceli sme, aby boli rôzne aj ich príbehy. Nakoniec sme vybrali dvoch starších a jedného mladého mnícha. Otec Gabriel je vyššie postavený mních, ktorý vedie v kláštore liturgie a predstavuje duchovnejšiu líniu filmu. Mladý Vicilentius je len na začiatku mníšskej dráhy, ako mladý človek mal sny ako my ostatní. Jeho životnú cestu zmenili stroskotané plány. Poslednou, najsilnejšou postavou je otec Nazarij, ktorý je miestnym staviteľom chrámov. Je to človek, ktorý po páde komunizmu začal vo veľkom podnikať a bohatstvo nadobúdal niekedy aj nečestným spôsobom. Nakoniec odišiel z absolútneho bohatstva do askézy,“ vysvetľuje Praus. 

Hlavné postavy filmu našli na tomto mieste vnútorný pokoj a s podobným úmyslom tam prichádza aj množstvo pútnikov – načerpať silu, prosiť o odpustenie a zlepšenie životnej situácie. „Počajivská lavra nie je komplex uzavretý pre verejnosť a vo východnej Európe je to veľmi navštevované miesto. Stretli sme tam pravoslávnych veriacich z rôznych kútov Európy, aj zo Slovenska. Záujem o toto miesto vo filme vidieť aj v záverečnej púti.“

Strihač Peter Harum v diskusii po projekcii filmu na Cinematiku uviedol, že natočili množstvo hodín materiálu a strihanie trvalo rok. Autori sa snažili čo najviac vypovedať obrazom a z hodín rozhovorov vybrať len to najdôležitejšie. Cieľom bolo porozprávať o premene mníchov, o danom mieste a hlavne o duchovne, ktoré tam mnohí nachádzajú. Erik Praus poznamenáva, že viacročné nakrúcanie prebiehalo v niekoľkých intervaloch, čo bolo „ovplyvnené zámerom zaznamenať popri portrétoch aj najdôležitejšie kresťanské sviatky, ako sú Roždestvo, Pascha a Uspenie. Alebo ročnými obdobiami, ktoré film lemujú.“

Pri natáčaní scén v interiéri kláštora mali tvorcovia obmedzené možnosti. Vo filme vidieť napríklad spoločné stravovanie bežných mníchov, no priestory určené pre tých vyššie postavených nebolo možné natáčať. „Môj návrh filmovať musel schváliť vladyka Vladimír, ktorý po niekoľkých rokovaniach nakoniec súhlasil. Nebolo to jednoduché. Sme ľudia zvonku, z ,Európy‘, a nemáme ani pravoslávne vierovyznanie. Zo začiatku to vzbudzovalo nedôveru. Ale podarilo sa,“ ozrejmuje Praus a pokračuje: „O Ukrajine sa hovorí najviac v súvislosti s vojnou, nestálou ekonomikou a náboženskou nestabilitou. Dokonca sa tam štiepi aj cirkev, čo je smutné, lebo náboženstvo by predsa malo ľudí spájať a nie rozdeľovať. Myslím, že náš film je dôležitý, keďže kresťanstvo dáva nádej. Mnohým ľuďom, čo prišli vo vojne o všetko, ostáva už len viera v Boha. Náš film však nie je propagáciou cirkvi. Skôr v ňom ide o zamyslenie nad podstatou bytia, o pohľad jednotlivca dovnútra seba samého.“

Na pozadí príbehu mníchov je zobrazená i nádhera kláštorného prostredia v spojení s okolitou krajinou. Okrem eseje o vzťahu k večnosti a k Bohu má film Volanie aj etnografický charakter a Prausov prístup má formu symbolických a metaforických odkazov, čím sleduje špecifickosť lokality. „Počajivská lavra ma oslovila hneď na začiatku svojou mystickosťou. Bolo to veľmi silné poznanie a profesijná skúsenosť. Okrem toho som sa musel ponoriť do dejín a fungovania kresťanstva, čo ma veľmi obohatilo.“

Volanie (r. Erik Praus, Slovensko, 2019)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: približne 140 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 51 000 eur, podpora z RTVS: 10 000 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP

Mária Nikelová (absolventka audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU)
foto: Filmpark production

BATAstories

Baťa očami Kerekesa

Príbeh človeka, ktorý vďaka svojej rozvahe, štedrosti a húževnatosti dosiahol svoj sen. Celovečerný dokumentárny film Petra Kerekesa BATAstories mapuje život Tomáša Baťu, zakladateľa svetovej obuvníckej značky, starostu Zlína a globalistu, ktorý vytvoril vlastnú filozofiu podnikania.

„Jedného dňa mi zavolala Ivanka Miloševič z Českej televízie, či by som nechcel robiť film o Tomášovi Baťovi. ČT a Arte pripravujú spoločne niekoľko filmov o Čechoch, ktorí sa preslávili vo svete – Václav Havel, Tomáš Baťa, Miloš Forman. Najprv som ponuku odmietol, ale neskôr ma manželka presvedčila, že by to mohol byť zaujímavý projekt,“ ozrejmuje režisér Peter Kerekes. „Najťažšie bolo vymyslieť, ako prerozprávať životný príbeh človeka, ktorý zahynul v roku 1932. Ľudia, ktorí s ním priamo spolupracovali, už nežijú, existuje dokopy asi dvanásť minút filmového archívneho materiálu, v ktorom vystupuje, a fotografie iba z neskoršieho obdobia jeho života, keď už bol slávny. Tak som si nakúpil ,baťologickú‘ literatúru a začal som rozmýšľať. Dostal som sa k útlej autobiografii, ktorú napísal Tomáš Baťa, keď ležal v nemocnici. V hemingwayovsky krátkych a výstižných vetách, s humorom a nadhľadom, zároveň s vášňou píše o svojom detstve, podnikateľských začiatkoch a hlavne o omyloch, ktoré ho takmer doviedli k bankrotu a vďaka ktorým sa naučil, ako budovať firmu. Zrazu predo mnou nestál pragmatický podnikateľ, ale vášnivý objaviteľ, človek, ktorý robil chyby a učil sa z nich. Bolo zaujímavé čítať, ako bol ovplyvnený Tolstým, socializmom, kolektivizmom a ako sa stal ,kapitalistom s ľudskou tvárou‘.“ 

Dokument predostiera komplexný pohľad na globálny charakter podnikania rodiny Baťovcov, nesústreďuje sa len na československé korene a pôsobenie firmy. Natáčalo sa v Bataville vo Francúzsku, v Kolhapure (kde sa po stáročia robia ručne kožené topánky rovnakou technológiou) a Batanagare v Indii, v Limuru a Nairobi v Keni, v brazílskych mestách Batatuba a Bataypora, samozrejme, v Zlíne a úvodná sekvencia sa nakrúcala v ateliéroch Štúdia 727 v Bratislave.

„Zámerom Arte bolo točiť na piatich kontinentoch, pretože Baťa mal továrne po celom svete. Nakoniec sme točili iba na štyroch, na Nový Zéland už neostali peniaze. Ja som sa rozhodol v každej krajine nájsť ,malého Baťu‘ – obuvníka, ktorý je v takej fáze života ako Baťa, keď začínal,“ vysvetľuje Kerekes. „Malý Tomáš Baťa vyrábal z odrezkov kože topánky pre bábiky. My sme v Indii našli chlapca z obuvníckej rodiny, ktorý vyrába z odrezkov kože malé topánky. Hovorí o svojich predstavách a snoch, ktoré sú identické s detskými spomienkami Tomáša Baťu. Dospievajúci Tomáš odišiel od otca a založil si s bratom vlastnú firmu. V slume Kibera v Keni sme našli dvoch bratov, ktorí ušli od rodičov a vyrábajú topánky zo starých pneumatík. Tomáš Baťa zarobil veľké peniaze na dodávkach obuvi pre rakúsko-uhorskú armádu. V Limuru sme našli dizajnérku firmy Baťa, ktorá navrhuje vojenské topánky. Tieto podobnosti, hľadanie ,baťovského ducha‘ po celom svete, sú princípom filmu.“ Tvorca snímky zároveň poznamenáva, že mal šťastie, keď hneď na začiatku narazil na spisovateľa a scenáristu Pavla Hajného. „Pavel sa venuje baťovskej tematike takmer tridsať rokov, precestoval za bývalými baťovcami celý svet, má s nimi natočené úžasné rozhovory. Keď som prišiel za ním s ponukou na spoluprácu, mal jedinú podmienku – chcel všade cestovať s nami. Vo veku 77 rokov. Bol úžasný, napríklad radil taxikárovi v Kalkate, ako ísť skratkou do Baťovej továrne. A hlavne s ním bola ,sranda‘.“ 

Film vznikol v koprodukcii Arte France, Českej televízie a spoločností Seppia, Negativ a Peter Kerekes.

BATAstories (r. Peter Kerekes, Francúzsko/Česko/Slovensko, 2019) 
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 336 765 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 30 000 eur) 
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, DVD, blu-ray

Dominika Dudisová (poslucháčka audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU)
zdroj: Peter Kerekes s.r.o., autor: Martin Kollár

Jiří Suchý

Jiří Suchý, muž mnohých remesiel

V októbri sa do slovenských kín dostáva dokument českej režisérky Olgy Sommerovej o živote a tvorbe legendy českej kultúrnej scény Jiřího Suchého. Sommerová ponúka divákom komplexný portrét umelca a prierez jeho osobným i profesijným životom. Je to možnosť preniknúť do sveta výraznej osobnosti, hudobníka, divadelníka, výtvarníka a zberateľa. 

Jiří Suchý bol pri vzniku pražského divadla Semafor, napísal množstvo pesničiek a divadelných textov, ktoré sa dodnes stretávajú s obrovskou obľubou u českého, ale aj medzinárodného publika, a svojím mnohostranným talentom ovplyvnil umelcov niekoľkých generácií. „Stopa Jiřího Suchého v kultúrnom a spoločenskom živote českej krajiny je úplne ojedinelá. Jeho mnohostranný geniálny talent a jeho osobnosť sú jedným z majákov českej kultúrnej identity. Je fascinujúce, že po šesťdesiatich rokoch sa jeho profesijná dráha nekončí, ďalej vo vypredanom Semafore hrá, spieva, píše a režíruje ďalšie divadelné hry,“ hovorí Sommerová. „Mojou ctižiadosťou bolo vytvoriť film o životnej ceste muža, ktorý okrem toho, že svoje nadanie zasvätil divadelnej a piesňovej tvorbe, žil aj svoj osobný a občiansky život. A ja som chcela predstaviť jeho život v kontexte jeho tvorby.“ 

Režisérka precízne pracuje s prierezovými životnými okolnosťami, ktoré Suchého postretli: druhá svetová vojna, priateľstvo s Jiřím Šlitrom, vznik divadla Semafor, Anticharta, dlhé roky obmedzovania umeleckej tvorby, manifest Dvetisíc slov, demonštrácie v roku 1989, súčasnosť. „Prečítala som knihy o ňom aj od neho, videla som všetky filmy, ktoré o ňom boli natočené, predierala som sa sumou filmových archívnych materiálov. Bola som pripravená ako do boja. Pri natáčaní som sa dozvedela veci, ktoré som nemohla nikde vyčítať, a každý ďalší deň nakrúcania sa objavilo nové poznanie. A takisto ,sranda‘. Humor je pre Jiřího Suchého prameň, s ktorým je bytostne spätý. Nemôže bez neho žiť a tvoriť. Okrem toho som zistila, že Jiří je dobrý človek a geniálny tvorca.“

Režisérka sa vo svojej bohatej filmografii neraz venovala dokumentárnym portrétom českých osobností. V jednej z epizód relácie Jó, to jsem ještě žil to bola aj tvorba a životná cesta Jiřího Šlitra, spoluzakladateľa divadla Semafor. Ďalej nakrútila napríklad dokument Červená (2017) o opernej speváčke a herečke Soni Červenej alebo film Věra 68 (2012) o najúspešnejšej československej gymnastke Věre Čáslavskej. Olga Sommerová sa v oblasti portrétovania osobností pohybuje s istotou a prináša obohacujúce pohľady. Svoju novinku natočila spoločne s dcérou Olgou Malířovou Špátovou, ktorá bola v pozícii kameramanky. Takto spolupracovali už na štrnástich dokumentoch. Svoju skúsenosť z realizácie filmu o Suchom opisuje Malířová Špátová takto: Na každé stretnutie s Jiřím som sa naozaj tešila. Bola to pre mňa veľká česť a radosť. Jiří ako filmár a výtvarník vie, čo všetko je potrebné urobiť pre dobrý záber, aby jeho vyjadrenie fungovalo, aby to bolo vtipné a z obrazovej stránky krásne. Bol trpezlivý a k mojim kameramanským prosbám chápavý. Neustále prichádzal s novými nápadmi. Po celý rok natáčania k nám bol láskavý. A to si vážim najviac.“

Dokumentárny film Jiří Suchý zaimponoval festivalovému publiku v Karlových Varoch, kde získal divácku cenu.

Jiří Suchý (Jiří Suchý – Lehce s životem se prát, r. Olga Sommerová, Česko/Slovensko, 2019)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 4 800 000 Kč – približne 186 700 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 30 000 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP

Jaroslava Jelchová
foto: ARINA

Posledná aristokratka

Zimná komédia podľa knižného bestselleru

„To nie sú potomkovia šľachty, ale Laurela a Hardyho,“ komentuje príchod newyorskej rodiny s českými koreňmi na zámok Kostka jeho kastelán. On, gazdiná a hypochondrický údržbár tvoria celé osadenstvo zámku, ktorý rodený Američan Frank zdedil. Spolu s rodinou sa preto v zimnej komédii režiséra Jiřího Vejdělka Posledná aristokratka vracia do vlasti svojich šľachtických predkov.

Posledná aristokratka je kniha, ku ktorej nás priviedla Táňa Pauhofová. Počas nakrúcania filmu Wilsonov s ňou vyšiel rozhovor, v ktorom povedala, že sa nad knižkou smiala nahlas. Keď som si ju kúpila ja, mala som potrebu podeliť sa o zážitok, a tak som v noci posielala kamarátom ememesky s citátmi. Už vtedy som si vravela, že toto je knižka, na ktorej nakrútení by som sa chcela podieľať,“ spomína v explikácii na stránkach Audiovizuálneho fondu slovenská koproducentka filmu Zuzana Mistríková zo spoločnosti PubRes. 

Autorom knižnej predlohy je Evžen Boček. „Pri písaní som vôbec nemyslel na publikovanie, jednoducho som sa len bavil, asi ako keď niekto háčkuje alebo lepí modely lietadiel,“ povedal Boček v rozhovore pre idnes.cz. Neskôr stretol nakladateľa Martina Reinera, ktorý ho presvedčil, aby sa o Poslednú aristokratku podelil s čitateľmi. 

„Keď som si spočítal, koľko by kniha mala mať stránok, zhrozil som sa, pretože s výnimkou Biblie, Jiráska a Tolstého nemám rád hrubé knihy. Tak som ju rozdelil do niekoľkých častí,“ vysvetlil Boček. Doteraz vyšli štyri. Scenárista a režisér Jiří Vejdělek (napr. Účastníci zájazdu, Ženy v pokušení) čerpal z prvých dvoch. Predalo sa z nich 200 000 výtlačkov.

„Evžen Boček vtisol do Poslednej aristokratky s nadsádzkou a ľahkosťou svoje dlhoročné sprievodcovské a kastelánske skúsenosti a mne tým dal príležitosť znovu sa scenáristicky a režijne pustiť do najnáročnejšieho, kráľovského filmového žánru – komédie,“ povedal Vejdělek. Svoj tvorivý zámer v žiadosti pre Audiovizuálny fond (ktorá napokon nezískala podporu) opísal takto: „Budem rozprávať príbeh o hľadaní skutočného domova, o pretrhnutých koreňoch, o stretnutí dvoch kultúr a predovšetkým o zvažovaní a zmene hodnôt a o zodpovednosti a povinnosti. Pretože niečo, čo vám spadne do lona a sprvu sa zdá ako veľké šťastie, sa môže rýchlo zmeniť na nočnú moru.“

Presne to sa stane Frankovi (Hynek Čermák), jeho manželke Vivien (Tatiana Dyková) a dcére Márii (Yvona Stolařová). Prichádzajú do Česka na zdedený zámok, ktorého svojrázne osadenstvo stvárňujú Martin Pechlát, Eliška Balzerová a Pavel Liška. Tunajšie reálie sú pre Frankovu rodinu často veľkou neznámou a ani zdedený zámok nie je tým, čím sa na prvý pohľad zdá. Slovami režiséra – to, čo im spadlo do lona, im čoskoro môže spadnúť na hlavu. Musia sa preto rozhodnúť, či zámok rýchlo predajú, alebo sa pokúsia o jeho záchranu. 

Posledná aristokratka sa nakrúcala z dvoch tretín v Juhomoravskom kraji aj vďaka grantu Juhomoravského filmového nadačného fondu. Producent snímky Ondřej Zima vidí niekoľko prínosov takejto regionálnej podpory. „Prínos pre producentov je, že si môžeme dovoliť nakrúcať naše filmy a televízne seriály na miestach, kde by sme naozaj chceli nakrúcať, a neobmedzovať sa tým, ako je to ďaleko od Prahy,“ povedal Zima vo videu juhomoravského fondu. Tri z piatich zámkov, ktoré filmári využili pri natáčaní, sú práve v Juhomoravskom kraji, vrátane zámku v Miloticiach, kde od roku 1992 pôsobí ako kastelán autor predlohy. Do filmovej podoby ju pomáhali preniesť kameraman Vladimír Smutný, kostýmová výtvarníčka Katarína Hollá či skladateľ Michal Novinski. Okrem spomínaných hercov diváci uvidia aj Vojtěcha Kotka, Zdeňka Piškulu či Táňu Pauhofovú.

Posledná aristokratka (Poslední aristokratka, r. Jiří Vejdělek, Česko/Slovensko, 2019)
CELKOVÝ ROZPROČET FILMU: 1 305 670 eur
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP

Matúš Kvasnička
foto: PubRes

Pražské orgie

Dekadentná forma vzdoru

V októbri prichádza do kín siedmy celovečerný hraný film českej scenáristky a režisérky Ireny Pavláskovej Pražské orgie. Pri svojej predchádzajúcej snímke Fotograf (2015) sa inšpirovala životom Jana Saudka. Tentoraz siahla po knižnej predlohe držiteľa Pulitzerovej a Bookerovej ceny Philipa Rotha. Jej novinka vznikla v minoritnej slovenskej koprodukcii.

Roth vychádzal pri písaní románu z vlastných zážitkov. V 70. rokoch navštevoval Prahu a stretával sa so zakázanými autormi, ktorých podporoval, až kým mu v roku 1976 komunisti nezakázali vstup do Československa. Hlavný hrdina Nathan Zuckerman je Rothovo alter ego, objavuje sa v celom jednom cykle jeho diel. V Pražských orgiách prichádza do Prahy, aby našiel a zachránil rukopis vzácnej zakázanej knihy. Pri jej hľadaní sa zoznamuje s pražskou bohémou – umelcami a osobnosťami, ktoré režim odstránil z verejného života, ale aj s rôznymi indivíduami. Sprievodcu mu robí ukážková obeť normalizačného obdobia – divadelný režisér pôsobiaci ako údržbár v kotolni múzea, ktorý s veľkou dávkou irónie a sarkazmu glosuje spoločnosť a rôzne životné situácie. Ústredný hrdina zase ponúka pohľad zvonka ako človek, ktorý prišiel zo slobodného sveta. „Už od začiatku sa mi páčilo, že ide o pohľad cudzinca, Američana, ktorý preniká do českej mentality. Preto pre mňa bolo dôležité udržať vo filme jeho pohľad na vtedajšiu československú spoločnosť, na to, ako sa jednotliví ľudia boli schopní zachovať a vyrovnávať so situáciou, ktorá tu v 70. rokoch panovala,“ uviedla Pavlásková v autorskej explikácii pre Audiovizuálny fond. „Zuckerman reflektuje našu skutočnosť nadmieru citlivo a vnútorne. My sme zvyknutí myslieť si, že len my sami rozumieme našej spoločnosti, našim dejinám a našej mentalite najlepšie. Že zvnútra sme schopní analyzovať sa najpravdivejšie. Ale mnohokrát to tak nemusí byť.“

Dôležité je aj stretnutie Nathana Zuckermana s výstrednou spisovateľkou Olgou. Tá vidí vo svojom nekonvenčnom správaní jednu z mála možností, ako odporovať normalizačnému režimu. Film ukazuje rôzne podoby vzdoru, ľudského zúfalstva, strachu, ale i humoru v ťažkých situáciách. Objavia sa v ňom aj postavy inšpirované Václavom Havlom a Ludvíkom Vaculíkom, takisto legendárne večierky, ktoré organizoval syn Alfonsa Muchu Jiří v dome na Hradčanskom námestí.

„Dôležitým partnerom rozprávania je aj genius loci samotnej Prahy. Hlavný hrdina, ktorý sám obdivuje Kafku, na seba necháva pôsobiť atmosféru mystického mesta s jeho históriou, s jeho nekonečnými príbehmi, s jeho chátraním i veľmi inšpiratívnym nábojom. Vidí Prahu imponujúcu, ktorá sa mieša s Prahou plnou represií, ktoré Zuckermana uvrhnú do nebezpečenstva,“ objasňuje režisérka.

Práva na sfilmovanie knihy získala Irena Pavlásková pred pár rokmi priamo od Philipa Rotha, s ktorým sa stretla u neho doma v Connecticute. „Chcel vedieť, aký mám k téme knihy vzťah, ako som vnímala totalitu, už predtým si vyžiadal moje filmy,“ prezrádza režisérka. Po trojhodinovom rozhovore súhlasil s natáčaním. Pavlásková s ním bola v kontakte aj počas prípravnej fázy filmu. Konzultovala s ním i herecké obsadenie, ktoré je medzinárodné. Hlavného hrdinu stvárnil kanadský herec, scenárista a producent Jonas Chernick. Olgu hrá pôvodom ruská herečka Xenija Rappoport, ktorá sa často objavuje v zahraničných produkciách a ocenili ju aj na MFF Benátky (za film Dvojitý čas v réžii Giuseppeho Capotondiho). Z českých hercov sa v snímke Pražské orgie objavia napríklad Pavel Kříž, Klára Issová, Jiří Havelka, Miroslav Táborský či Martin Stránský. Zo slovenských si menšiu úlohu zahral Juraj Ďurdiak. Obrazovú stránku filmu mal na starosti pôvodom slovenský kameraman Alexander Šurkala a tunajším koproducentom projektu je spoločnosť ARINA.

Pražské orgie (r. Irena Pavlásková, Česko/Slovensko, 2019)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 1 806 000 eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu: 65 000 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, DVD, blu-ray, mp4

Jaroslava Jelchová
foto: ARINA