VILIAM J. GRUSKA

VILIAM J. GRUSKA
(24. 9. 1936 – 23. 9. 2019)

Filmový architekt a scénograf, ale aj etnograf, choreograf či tanečník, režisér a scenárista – tým všetkým bol Viliam J. Gruska. Zomrel 23. septembra, deň pred svojimi 83. narodeninami.

 

Muž s nesmiernym záberom rôznych aktivít dokázal vidieť veci v najširších súvislostiach. Ako architekt sa podieľal na desiatkach filmov a inscenácií. „Gruska nebol architekt, ktorý hľadal len prostredie, Gruska je architekt, ktorý hľadá sociálnu situáciu. To architekti väčšinou nerobia,“ hovoril o Gruskovi v dokumente Martina Šulíka Pútnik slovenským časom režisér Stanislav Párnický. Okrem Káry plnej bolesti (1985) nakrútili spolu rozprávku Šípová Ruženka (1990) či televíznu drámu Chlapec z majera (1980). Do nej mu Gruska zohnal dve raritné lokomobily a zmanažoval ich spojazdnenie. 

Podľa Párnického architekta Grusku pri práci zaujímalo, prečo ľudia niekde žijú tak, ako žijú. „Hľadá, s čím je to spojené – či s nejakými etnografickými momentmi, alebo so spoločenskou situáciou, vysťahovalectvom, novou továrňou v blízkosti – ako sa to prejavuje na architektúre,“ povedal o Gruskovi.

Vďaka pôsobeniu v Lúčnici sa Viliam J. Gruska dostal aj do sveta. So súborom navštívil svetové výstavy v Bruseli (1958) či Osake (1970), kde našiel inšpiráciu na návrh scény pre amfiteáter vo Východnej. S najväčšími folklórnymi festivalmi spolupracoval aj na programoch a navrhol scény amfiteátrov v Detve, Myjave a inde.

Vyštudoval Fakultu architektúry a pozemného staviteľstva SVŠT v Bratislave. Od roku 1962 až do roku 1971 pracoval v televízii ako vedúci konštrukčného oddelenia, vedúci scénografickej výroby a vedúci odboru scénografie. Do televízie sa dostal nielen vďaka programom, s ktorými tu Lúčnica vystupovala, ale aj vďaka kolegovi – tanečníkovi a scénografovi Valeriánovi Strážovcovi, ktorý ho do nej zlákal. „Nastúpil som tam v roku 1962 s poslaním, aby som budoval realizačnú základňu – od konštrukčného oddelenia až po organizáciu výroby a starostlivosť o technológie. Bolo to obdobie, keď sa mnohé materiály získavali len na prídel. Do mesiaca sa pritom scénografické zložky podieľali na príprave a realizácii asi tridsiatich piatich programov – od besied až po hrané inscenácie,“ spomínal v rozhovore pre Film.sk vlani, keď dostal Slnko v sieti za výnimočný prínos slovenskej kinematografii. 

Potom pracoval v Slovenskej filmovej tvorbe na Kolibe, najskôr ako druhý architekt popri Antonovi Krajčovičovi, neskôr samostatne a od roku 1976 bol scénickým výtvarníkom v slobodnom povolaní. Na viacerých snímkach spolupracoval s Miloslavom Lutherom, svoje schopnosti a kreativitu preukázal v jeho filmoch Kráľ Drozdia brada (1984), Mahuliena zlatá panna (1986) či Chodník cez Dunaj (1989). 

S Jurajom Jakubiskom zase spolupracoval na Perinbabe (1985). „Vždy som mu ponúkol viac riešení, niekoľko verzií. A niektoré prvky boli veľmi náročné. Hoci sa to tak nemusí javiť, jedným z nich bola sklenená guľa Perinbaby. Alebo jej perina, po ktorej skákala,“ spomínal Gruska pre Film.sk„No všetko, čo režisér alebo kameraman chceli, aj dostali. To skôr oni nevyužili všetko, čo sme im dali. Jakubisko však z toho vedel veľa vyťažiť. A ja som to všetko rád vymýšľal.“

Gruska má na konte aj snímky Ako sa Vinco zaťal (1977), Uhol pohľadu (1984), Neďaleko do neba (1987), Sokoliar Tomáš (2000) či prepisy opier Juro Jánošík (1987) a Svätopluk (1989). Je autorom viacerých dokumentov a mnohých scénických programov. Od roku 1985 pôsobil ako pedagóg na VŠMU a v roku 2007 mu udelili Pribinov kríž III. triedy za významné zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti ľudovej kultúry a umenia.

Martin Šulík, ktorý o Gruskovi nakrútil aj portrét z cyklu GEN.sk, povedal, že s osobnosťami ako Milan Čorba či Martin Slivka patril k tvorcom, ktorí sa túžili konfrontovať so svetom. „Chceli priniesť niečo svoje do európskej a svetovej kultúry. Dnes sa snažíme napodobňovať svetové televízne formáty. Rezignácia na to, že sme schopní sami vymyslieť niečo nové, originálne, čím by sme mohli posunúť myslenie v kinematografii, je znak provincionalizmu,“ povedal Šulík pre Film.sk začiatkom roku 2015.

Matúš Kvasnička 
foto: Miro Nôta

MÁRIA RUMANOVÁ

MÁRIA RUMANOVÁ
(22. 2. 1989 – 31. 8. 2019)

„Bola v nej hravosť dieťaťa aj rozhodnosť dospelej ženy. Do rozhovorov prinášala zvedavé otázniky, nepokojné výkričníky, tiché zamyslenia,“ napísala o mladej dokumentaristke Márii Rumanovej na stránkach VŠMU vedúca ateliéru dokumentárnej tvorby Ingrid Mayerová. Rumanová, ktorá bola absolventkou ateliéru a jej filmárska kariéra sa sľubne rozbiehala, zomrela vo veku 30 rokov.

Mária Rumanová tvorila ako nezávislá filmová režisérka a spolupracovala napríklad s RTVS či so Slovenským národným divadlom. Počas štúdia získala za snímku Izolácia (2013) cenu za réžiu na festivale študentských filmov Áčko. Školu absolvovala krátkym filmom Proti srsti (2015). V nakrúcaní s jeho protagonistami pokračovala, čím vznikol jej stredometrážny debut Hotel Úsvit (2016). Premiéru mal na prestížnom festivale dokumentárnych filmov v Amsterdame. Hrdinami snímky sú niekoľkí obyvatelia Čiernej nad Tisou. Niekto tu žije pre svoje deti, ďalší podľa hesla „život neovplyvníš“, inému výplatu hneď zhltne hrací automat. Spolu s televíznou obrazovkou či predvolebným „mítingom“ komunistov je jedným z mála rozptýlení v živote na hranici s Ukrajinou. Protagonistom filmu je aj samotné mesto s emblematicky chátrajúcim hotelom, v ktorom sa kedysi „diali veci“.

Film sa pokúša zobraziť protagonistov z ich vlastnej perspektívy, čo podľa režisérky umožňovalo divákovi, aby ich nevidel ako neprispôsobivých naničhodníkov, ale ako individuality, ktorých dilemy, sny a snahy sú rovnako dôležité ako tie jeho. „Je dôležité spoznávať spoločnosť aj z tohto uhla pohľadu, lebo to dno je aj naším dnom a najlepšie karikuje naše vlastné zlozvyky a slabiny,“ povedala Mária Rumanová.

Bezmocná hŕstka, Proti srsti, Insomnia, Hotel Úsvit. V názvoch Marienkiných filmov sa ukrývajú pocity osamelosti, hľadanie súradníc ľudskej existencie, zápas o vlastnú identitu, vnútornú slobodu a nezávislosť myšlienok. Znova a znova ju prekvapovali a inšpirovali nové súvislosti života i krehké ľudské vzťahy, ktorých obrazy ponúkala v originálnych štruktúrach svojich filmových rozprávaní,“ napísala o režisérke Ingrid Mayerová.

Matúš Kvasnička
foto: Miro Nôta