Stanislav Párnický

režisér

Vzťah k filmu sa spočiatku nezískava cez nejaké vzory, ale prostým chodením do kina. Ja som sa stal filmovým divákom o niečo neskôr než divadelným. Prvé výraznejšie filmové zážitky prišli v petržalskom kine Partizán, kde nás malých púšťali aj na mládeži neprístupné predstavenia. Premietali väčšinou ruské filmy, ktoré ma nelákali. Ale taký Čapajevmi neprekážal. A veľmi sa mi páčili filmy Volga, Volgaa Celý svet sa smeje, oba v réžii Grigorija Alexandrova. Rád som pozeral aj grotesky v kine Čas. Poriadne ma však prefackalo, keď som ako sedem- či osemročný videl Bergmanov film Leto s Monikou. V tej chvíli som začal spoznávať, čo je život. Otvorilo mi to úplne iný priestor. 

Bergman sa stal pre mňa takým materským režisérom. Konvenovalo mi, že robil v divadle, ale mal som rád jeho filmy aj preto, že nepotrebujú byť dopĺňané žiadnymi efektmi, vystačia si s tým, čo je najsilnejšie v rozprávaní, v bezprostrednom zachytení človeka. Zároveň sa mi páčilo, že nikdy netrval na jedinom názore. A urobil obdivuhodné množstvo filmov. Ďalším mojím veľkým vzorom bol Fellini. A aj Kurosawa s jeho Rašómonom i so zaujímavými reinterpretáciami klasickej európskej literatúry v kontexte východnej kultúry. Nemôžem však povedať iba tri mená, hoci sa stali nositeľmi filmovej kultúry, a to už v 40., resp. 50. rokoch. Lenže tá kultúra má svojich nositeľov v každom období. Keby som mal ešte hovoriť o režiséroch, ktorí ma ovplyvnili dlhodobo, musel by som priznať dôležité miesto aj Milošovi Formanovi. Občas som u neho nie so všetkým hneď súhlasil, no napokon som vždy musel uznať, že ide o geniálnu dramaturgiu. 

Kinematografia sa vyvíja a v každej etape je skupina tvorcov, ktorej sa darí objaviť novú podobu rozprávania a aktivizovať divákov na ďalšie obdobia. Vezmime si Andrzeja Wajdu a jeho Kanályz čias socialistického realizmu – aké to bolo iné oproti tej našej podobe rozprávania, aké vnútorne presvedčivé. V 60. rokoch som mal rád Godarda, Truffauta, nové vlny... Sú veci, ktoré sú neopakovateľné, a tu sa hodí pripomenúť Tarkovského a napríklad jeho Solariss hmlovinami, z ktorých sa vynárajú predmety, bytosti, spomienky. Werner Herzog – filozof, básnik, metafyzik, tvorca dokumentárnych filmov, ktoré sú štylizovanejšie než mnohé hrané filmy. Jeho snímka Divoké modré onéje odpoveďou na všetky otázky o zmysle nášho života, ktoré si kladieme. Vývoj kinematografie doprial neuveriteľný rozvoj aj žánrovému filmu, ktorý zase ohýbala, lámala, interpretovala v nových kontextoch postmoderna. No a vývoj pokračuje...