Baví ma používať šaty s príbehom

Kostýmová výtvarníčka Katarína Štrbová-Bieliková patrí medzi najžiadanejšie vo svojej profesii. Z jej dobových kostýmov „nelietajú mole“, darí sa jej scivilniť ich a zo šiat, ktoré sa na hercovi stávajú kostýmom, urobiť vo finále opäť šaty. Najnovšie môžeme jej prácu vidieť vo filme Toman, ktorý sa odohráva krátko po vojne.

 

Od posledného rozhovoru pre Film.sk uplynulo desať rokov a bolo to pre vás veľmi produktívne obdobie. Vtedy ste povedali:„O skutočne kostýmovom filme môžeme len tajne snívať. Drvivá väčšina filmových tvorcov u nás vôbec nepozná špecifiká a možnosti tejto profesie. Kostýmom sa venuje veľmi malá pozornosť, čoho dôkazom je, že neexistuje ani samostatná kategória filmový kostým pri udeľovaní Českých levov alebo Slnka v sieti.“Teraz už táto kategória existuje a sama ste niekoľko uvedených ocenení získali. Aká je však realita filmového kostýmového výtvarníctva? Zmenila sa? Venuje sa kostýmom väčšia pozornosť? 
– Ďakujem za výzvu poohliadnuť sa. Posledných desať rokov som sa prakticky nezastavila a mám za sebou niekoľko filmov, na ktoré veľmi rada spomínam. Naozaj sa niektoré veci zlepšili. Pomaly sa mení pohľad na kostýmových výtvarníkov. Asi vďaka tomu, že sme sa s kolegami začali viac dožadovať uznania. Snažím sa, kde sa dá, hovoriť o svojej profesii, približovať mladým filmárom, ale aj divákom, čo všetko prináša kostým do filmu. Dokonca tento rok už aj cena Slnko v sieti za kostýmy mala rovnakú veľkosť ako pri ostatných profesiách, vlani som ešte išla domov so soškou o polovicu menšou, než bola tá, ktorú dostávali napríklad kameramani. Stále však musíme strážiť podmienky, v ktorých pracujeme, s každým novým filmom, s každou novou produkciou. Vysvetľovať, čo je nutné, koľko času, peňazí, ľudí treba, aby kostýmy dopadli najlepšie, ako sa dá. V posledných rokoch som robila aj na domácich projektoch, ktoré už mali väčší rozpočet na kostýmy. Ale pribudli iné problémy. Všetko sa strašne zrýchľuje, čo sa odráža aj na príprave filmov. Veľmi často sa stáva, že sa definitívne spustí až mesiac, maximálne dva pred natáčaním, čo si potom vyžaduje odo mňa a mojich ľudí prácu od vidím do nevidím vo veľkom strese. Kostýmové skúšky sú na poslednú chvíľu, niekedy herci prichádzajú takmer priamo na natáčanie, všetko vzniká v behu. Nezriedka sa do poslednej chvíle mení scenár a to neprispieva ku kvalite výsledku. No zažila som aj sústredenú prípravu a pozitívne výsledky, aby som sa len nesťažovala. 

Váš učiteľ, kostýmový výtvarník Milan Čorba, bol známy svojím perfekcionizmom, zmyslom pre detail, ku ktorému viedol aj študentov. Ako sa vám v tomto smere darí, ak rozpočet na kostýmy nie je veľmi veľkorysý a pri vašom mene sa už očakáva istý štandard?
– V prvom rade sa snažím presvedčiť producentov, že investícia do kostýmov sa vyplatí. Niekedy sa mi to aj podarí. Môj muž má heslo: Obmedzenie robí štýl. Tak sa toho držím tiež a snažím sa peniaze, ktoré mám k dispozícii, rozložiť podľa dôležitosti jednotlivých kostýmov. Dôsledný sa dá byť bez ohľadu na rozpočet, ktorý máte. Proste sa snažíte urobiť to najlepšie, ako za daných podmienok dokážete. Dôležité je pre mňa vedomie, že som pre vec urobila svoje momentálne maximum. Že som nič neodflákla, vedome neoklamala. Ak mám pocit, že sú finančné podmienky nastavené pod hranicu, keď sa ešte dá pracovať kvalitne, do takého projektu radšej nejdem.

V súvislosti so zánikom Koliby sa hovorí najmä o strate zázemia a úpadku rôznych profesií, ale aj o zániku depozitu kostýmov. Ako je dnes na tom Barrandov?
Toto je moje veľmi boľavé miesto. Zánik Koliby ako filmového štúdia so zázemím, s fundusmi, je pre slovenský film veľkou stratou. Ale ani v Prahe nie je situácia dobrá. Denne sa na Barrandove konfrontujem s tým, že fundus, ktorý tam na rozdiel od Koliby stále existuje, je nesmierne opotrebovaný a nedostáva sa mu investícií na údržbu a rozvoj. Často premýšľam o tom, že všetky tie kostýmy, ktoré si z Barrandova požičiavame, vytvorili a zhromaždili naši predchodcovia, je to dedičstvo, ktoré nám bolo zverené do opatery. My ho len drancujeme a nevytvárame nič nové, čo by o desať-dvadsať rokov podedili tí, čo prídu po nás. Kostýmy, ktoré sa dnes pre české filmy vytvoria, zostávajú majetkom jednotlivých produkcií, tie väčšinou nevedia, čo s nimi, a po čase ich vyhodia, v lepšom prípade darujú na charitu. Je chyba, že to napríklad Barrandov nevykúpi. Barrandov dnes slúži predovšetkým ako výhodný servis pre zahraničné produkcie, čo sa týka aj fundusov. Neexistuje takmer žiadna podpora českého filmu, na Barrandove máme rovnaké podmienky ako Američania, Nemci, Dáni či Nóri. 

Historický film býva pre kostýmového výtvarníka zaujímavejší, ale i náročnejší na prípravu. Baví vás rešeršovanie? Akým štýlom pracujete v tejto fáze príprav?
– Rešerše ma veľmi bavia. Jednou z najlepších vecí mojej profesie je, že si s každým filmom naštudujem niečo nové. Ponorím sa hlbšie do tém, o ktorých som mala len všeobecný prehľad alebo ani taký. Je v tom kus objaviteľského dobrodružstva. Milujem dobové fotografie, to je najlepší materiál pri príprave na vytvorenie filmových kostýmov. Pokiaľ sa ocitnem v hlbšej histórii, snažím sa dostať k obrazovým materiálom, ktoré odrážajú každodenný život. Dobrým zdrojom sú aj dobové dokumentárne záznamy, v posledných rokoch som pri príprave na projekty často pozerala filmové týždenníky.No niekedy si musím robiť rešerše aj na film zo súčasnosti, pokiaľ sa odohráva v špecifickom prostredí, ktoré sa odzrkadľuje aj v oblečení postáv. Ide o rôzne subkultúry, sociálne vrstvy a podobne.

Ktorý film bol zatiaľ v tomto smere najnáročnejší a máte k nemu najviac výtvarných návrhov?
– Náročnosť jednotlivých filmov je vždy v niečom inom. Filmy ako Masaryka Tomanboli náročné na dobovú presnosť, dodržiavanie historických faktov, Občiansky preukaza Záhradníctvozase na zobrazenie vývoja postáv v čase,Křižáček bol o štylizácii v historickom kontexte. Učiteľkaalebo Rédl(séria pre Českú televíziu, ktorá sa odohráva v roku 1992 – pozn. red.) si vyžadovali sústredenosť na charakterotvorbu v kostýmoch z 80. a 90. rokov, ktoré často zvádzajú ku karikatúre.Na počet návrhov a náročnosť ich realizácie u mňa víťazí film Skleněný pokoj, ktorý sa práve postprodukčne dokončuje a pôjde do kín niekedy na jar 2019. Navrhla som a dala ušiť asi 80 kostýmov. Dej sa odohráva v rokoch 1930 až 1968, takže si to odo mňa vyžadovalo naštudovať štyri vývojové obdobia módy, pre každú postavu nájsť spôsob, ako sa mení a starne v čase, a ešte to celé štylizovať tak, aby v absolútne nadčasovom prostredí vily Tugendhat nepôsobili archaicky alebo nepatrične. Bola to veľmi náročná a zaujímavá práca. Som zvedavá na výsledok. Dúfam, že to bude výnimočný film, nielen pre mňa.

Aj ste sa prešli po vile a nechali na seba pôsobiť genia loci?
– Vo vile sme prežili skoro dva mesiace pri natáčaní. Fascinovala ma svojou modernosťou, súčasnosťou. Keď sme natáčali scénu z roku 1942 s komparzom a dobovými autami, vyzeralo to, akoby sme omylom točili dobový film pred súčasným domom. Vtedy som si naplno uvedomila výnimočnosť tejto vily v kontexte doby, v ktorej ju postavili.

Filmový architekt František Lipták hovorí, že kostým nikdy nechcel robiť. Vás architektúra baví? Pustili by ste sa aj do filmovej scénografie?
– Vyštudovala som scénografiu a kostým dohromady a myslela som si, že sa budem venovať viac scénografii než kostýmom. Ale asi to má na svedomí spoločenský stereotyp, že som ako žena dostávala ponuky najmä na kostýmy. Ja by som si rada skúsila filmovú scénografiu. Len by mi asi bolo ľúto, keby som v tom istom filme nemohla robiť aj kostýmy, to však nie je v silách jedného človeka.

A aká je pre vás fáza samotného nakrúcania? Pracujete s kostýmom naďalej? Je to stále živý tvar?
– Kostým je živý tvar do prvej prijatej klapky. Niektoré úpravy prebiehajú až tesne pred záberom – patinovanie alebo úpravy detailov a doplnkov. Mal by však byť živý len v rámci nejakého zámeru, dohodnutého s režisérom a ostatnými kolegami. 

Mali ste robiť aj kostýmy do filmu Ja, Olga Hepnarová, ktorý bol čiernobiely. Predpokladám, že pre výtvarníka je to v istom zmysle výzva.
– Nakoniec som ten film z časových dôvodov nerobila. Čiernobiely film ma, dúfam, ešte čaká. Je to iný spôsob narábania s farbou, ale podstata práce na kostýme zostáva rovnaká. Kostým v prvom rade pomáha vytvárať charakter postavy, farba je forma, ktorú musíte naplniť obsahom. 

Naposledy ste získali cenu Slnko v sieti za štylizovaný film Křižáček. Mohli ste si v porovnaní s inými projektmi dovoliť viac štylizácie aj v kostýmoch? A nadviažem hneď aj druhou otázkou – platí, že čím vzdialenejšia minulosť súvisí s dejom filmu, tým väčší kreatívny priestor má výtvarník?
– Miera štylizácie závisí viac od žánru filmu než od jeho vzťahu k minulosti. Ja vidím svoj výtvarný priestor asi trochu inak ako v možnosti vzďaľovať sa od reality. Viac ma baví pohybovať sa v realite a cielene si z nej vyberať.

Opäť sa vrátim k Milanovi Čorbovi, pre ktorého bol kostým analýzou duše. Robíte kostým tak, aby nielen dobre vyzeral na kameru, bol civilný, ale aby hercovi čo najviac pomohol v hľadaní charakterových, psychologických nuáns postavy? Tým sa súčasne pýtam aj na vašu komunikáciu s hercom.
– Kostýmová koncepcia celého filmu sa rodí v rozhovoroch s režisérom, kameramanom, architektom, maskérom. S hercami sa rozprávame o kostýmoch pre postavy, ktoré stvárňujú. Najprv sú to len šaty na ramienku, až keď si ich oblečie herec, je to kostým.Vzájomné porozumenie kostýmového výtvarníka s hercom je pre kvalitu kostýmu rozhodujúce. Môžete vymyslieť superoriginálny kostým, no keď sa s hercom nedohodnete na charaktere, téme, vizuálnom zobrazení postavy, keď hrá niečo iné ako vy, nikam to nevedie. Preto hercov do svojich kostýmov nikdy nenútim. Ak sa mi nepodarí presvedčiť ich, vymyslím radšej niečo iné. Myslím si, že vždy existuje viac riešení a netreba úzkostlivo trvať na jedinom.

Dlhodobo spolupracujete s režisérom Janom Hřebejkom. Ako sa rokmi a filmami menila vaša spolupráca?
– Je to trochu také moje profesijné manželstvo, ktoré trvá už viac než dvadsať rokov. Našťastie, nie je monogamné. Spolupráca s rôznymi režisérmi ma obohacuje, bráni mi upadnúť do rutiny rovnakých postupov, čo by v dlhodobom pracovnom vzťahu hrozilo. Sú veci, ktoré sa nemenia a mám ich na našej spolupráci rada – ako napríklad samotnú kostýmovú skúšku, keď hľadáme postavu a Honza ma často inšpiruje k riešeniam, ktoré sú v úplnom protiklade k mojim počiatočným zámerom. Ale časom sa aj táto spolupráca trochu zrýchľuje a prípravu si už neužívame ako kedysi. Takže veľa vecí necháva Honza na mňa, lebo mi za tie roky už dôveruje.

Stretli ste sa aj pri televíznej minisérii Až po uši z produkcie HBO. Aká bola práca na tomto projekte, ktorý bol z hľadiska lokácií i kostýmov dokonale „vystajlovaný“?
– Je to taká „oddychovka“, aj tu sa však snažím nerobiť len estetiku, ale držať predovšetkým charaktery postáv. Pri práci na oboch sériách Až po ušibola veľmi príjemná, pohodová atmosféra, veľa sme sa nasmiali a dopriali si robiť s ľahkou rukou. 

Aktuálne sa do kín dostáva film Toman. Aká to bola práca?
– Tomanje dokudráma, v príbehu nie je nič vymyslené, všetko sa drží historických udalostí a vo veľkej väčšine aj reálnych historických postáv. O to je to pôsobivejšie. Pri kostýmoch som sa sústredila na dobovú vernosť. Vychádzala som z fotografií a snažila sa im čo najvernejšie priblížiť. Zaujímavé pre mňa bolo budovanie vývoja postavy Tomana a jeho ženy Pesly. Zatiaľ čo stúpajú na spoločenskom rebríčku a sú čoraz luxusnejšie oblečení, vo svojom vnútri sa cítia čoraz horšie a vyprázdnenejšie. To bol môj tvorivý priestor, vizuálne budovať túto nepriamu úmernosť. 

Máte svoj „putovný“ kostým, kus, ktorý sa objavil vo viacerých snímkach?
– Mám, ale neprezradím. Baví ma používať šaty s príbehom. V Záhradníctvemá Danuška svadobné šaty mojej svokry. V Občianskom preukazesom zase použila šaty svojej mamy a babičky, ku ktorým sa mi viažu spomienky z detstva. 

A čo divadlo? Dáte sa ešte zlákať?
– Bohužiaľ, divadlu som sa vzdialila. Je to asi tým, že sa v Prahe pohybujem výhradne vo filmárskom prostredí, ktoré je od divadelného vzdialenejšie, než je to na Slovensku. A asi som aj príliš veľký realista, čo sa dá využiť vo filme, no v divadle to prekáža. Zároveň trpím silnou klaustrofóbiou, takže do tých najlepších divadiel, ktoré sú často malé a v podzemí, ani nedokážem ísť. Ale nebránim sa divadelnej spolupráci, ak by prišla zaujímavá ponuka.

Aj keď pracujete najmä v Česku, dali ste jasne najavo, že situácia v domácom kultúrnom a audiovizuálnom priestore vám nie je ľahostajná. Boli ste jednou z iniciátoriek Kultúrneho reparátu. Ako pokračuje vaša angažovanosť v tomto smere?
– To, čo sa na Slovensku stalo, tá hrozná vražda a neuveriteľná arogancia, s akou sa k tomu postavila vládna garnitúra, ma veľmi zasiahlo. Bol to výkrik zúfalstva nad tým, kam až sme sa dostali. A napriek tomu, že denne vychádza na svetlo veľa špiny, nič zásadné sa vlastne nezmenilo...
Na ministerstve kultúry naďalej sedí pani, proti ktorej sa vyslovilo vyše dvetisíc významných osobností. Za pol roka som nezaznamenala, že by niečím obohatila slovenskú kultúru. Nedokáže ani zaujať zásadný postoj k problémom, ktoré sa v rezorte riešia.Moje možnosti sú na diaľku obmedzené, ale vždy keď môžem, snažím sa svoj postoj vyjadrovať a pomáhať, kde viem. Ukazuje sa, že výzvy na odstúpenie ľuďom, ktorí hrajú podľa vlastných pravidiel, nefungujú. Preto verím v zmenu prostredníctvom volieb. Teraz som sa pripojila ku skupine ľudí tzv. pražskej kaviarne a k ich výzve Srdcom doma. Natočila som pre nich krátke video, v ktorom sa pripájam k žiadosti o umožnenie voliť zo zahraničia korešpondenčnou formou. Aby Slováci, ktorí v čase volieb pobývajú v zahraničí, mali možnosť naplniť svoje volebné právo. Dúfam, že budúce voľby vrátia na Slovensko skutočnú demokraciu a morálne hodnoty. 

text: Mariana Jaremková (filmová publicistka)
foto: SFTA/Miro Nôta, Martin Štrba