Pochodeň č. 1

Päťdesiate výročie pražskej jari a okupácie Československa dalo vzniknúť už niekoľkým filmom venovaným kľúčovému zlomu našich dejín, z ktorých každý predstavuje iný prístup k filmovému spracovaniu minulosti. Jan Palach v réžii Roberta Sedláčka je jedným z nich.

Zatiaľ čo Dubček Laca Halamu zachytil obdobie pražskej jari a jej konca prostredníctvom miešania prvkov životopisného filmu a archívnych materiálov v ilustrovanej hagiografii lídra socializmu s ľudskou tvárou, poviedkový dokument Okupácia 1968 ponúkol päť príbehov príslušníkov okupačných vojsk a strihový dokument Môj neznámy vojak poukázal cez prizmu osobných i historických vizuálnych stôp na tekutosť dejín. Jan Palach predstavuje iný prístup k spracovaniu udalostí roku 1968. Nielen preto, že sa zameriava na zrejme najtragickejšiu obeť okupácie, dvadsaťročného študenta Filozofickej fakulty Karlovej univerzity, ktorý sa 16. januára 1969 na protest proti okupácii upálil, ale najmä preto, lebo prináša emocionálne triezvu rekonštrukciu činu, ktorého ohlas nemôže nebyť plný protichodných emócií. 

Ako možno stvárniť udalosť, ktorá vyvoláva taký pátos, vedomie čohosi vznešeného, čo nás samých presahuje, a zároveň sa vyhnúť filmovému pátosu, falošným tónom, ktoré vytvárajú ilúziu skutočných emócií, zakúšanú z bezpečného odstupu? Bezprostredne po Palachovej smrti autenticky zachytili atmosféru doby a verejný ohlas Palachovho činu Vlado Kubenko, Peter Mihálik a Dušan Trančík v dokumente Tryzna prostredníctvomzáberov zo smútočných zhromaždení. Film, ktorý aj dnes prekvapuje otvorenosťou reakcií respondentov, skončil v trezore. Agnieszka Holland zasa roku 2013 v televíznej minisérii Hořící keř vyrozprávala príbeh súdneho procesu s poslancom Vilémom Novým, ktorý šíril teóriu o „studenom ohni“ a Palachovi ako obeti zneužitej skupinou „pravicových“ intelektuálov. 

Režisér Sedláček so scenáristkou Evou Kantůrkovou sa rozhodli príbeh rozprávať z perspektívy samotného Palacha. K téme pristúpili pietne, ale bez pátosu: takmer verne sa pridržiavajú známych faktov, nesnažia sa ich však filmovo ilustrovať. Dejiny sa tu odohrávajú na pozadí posledných mesiacov Palachovho života. Vnímame ich jeho očami a ušami: spolu s ním sme ich priamymi svedkami alebo sa s nimi zoznamujeme prostredníctvom novín, rozhlasu a televízie, ako aj vo zvukovej mixáži počas záverečných titulkov. Tvorcovia fabulujú tam, kde je potrebné dokresliť charaktery (napr. v trochu okatej snahe nerobiť z Palacha svätca rozvíjajú motívy lživého sľubu matke, nevery priateľke, dokonca aj zabitia šteniatka), ale nekonštruujú alternatívny výklad histórie. Vierohodná retro štylizácia sprostredkúva atmosféru doby a pomáha ju lepšie pochopiť cez prejavy jej každodennosti. 

Hoci by film pokojne mohol slúžiť aj ako pomôcka na hodine dejepisu, necháva výklad udalostí na divákovi. Jeho postavy nie sú čierno-biele a ich motivácie sa rozvíjajú postupne. Divák si vytvára väzbu k hlavnej postave sledovaním jej interakcií s okolím a reakcií na udalosti. Takto sa mu filmový Palach – a hádam aj ten historický – stáva blízkym. Rozprávačská stratégia filmu je založená na opise udalostí namiesto ich interpretácie. Nesnaží sa bez zvyšku vysvetliť Palachove motivácie. Namiesto toho sleduje body jeho obrátenia sa k radikálnemu činu: fotoreportáž o sebaupálení budhistických mníchov v Južnom Vietname, správu o sebaupálení Poliaka, sklamanie z okupačného štrajku a z neochoty študentských vodcov podujať sa na radikálny čin. Čiary spájajúce tieto body sú však difúzne podobne ako Palachovo rozhodnutie achronologicky zasadené do epizódy strýkovho pohrebu. Táto pasáž spolu so scénou vianočnej omše posilňuje religiózne motívy, ktoré boli v palachovskom diskurze prítomné už od začiatku: Jindřich Chalupecký o ňom povedal, že „prelomil pancier modernej racionalizácie a obnažil hlboké základy archaického vedomia“; pastor Jakub Š. Trojan prirovnal Palacha v pohrebnej reči k Husovi, Komenskému, Gándhímu či Lutherovi Kingovi a jeho samoupálenie označil za „čin čistej lásky“. Sedláčkovi sa podarilo religióznu symboliku organicky zakomponovať do celku filmu prostredníctvom motívov ohňa (zapaľovača od ruského priateľa), krvi (odznaku pre dobrovoľného darcu krvi) či vody (očista v sprche pred sebaobetovaním). Jeden motív však predsa len z celku rozprávania vystupuje: úvodná scéna hľadania malého Honzu, strateného v snežných pláňach pri jeho obci – tá vytvára paralelu k hľadaniu motivácií na rozhodnutie podniknúť nevysvetliteľný čin sebaobetovania. Divákovi zostáva len to hľadanie. A obraz váhavých príprav na sebaupálenie, o ktorom od začiatku vie, že príde. Napriek tomu ho na záver prekvapí nekonečne dlhý posledný záber obhorenej tváre, ktorá nedáva odpovede, len kladie otázku: Uľpela na nás do dneška ešte nejaká iskra Palachovho tragického idealizmu?

Jan Palach (Česko/Slovensko, 2018) RÉŽIA: Robert Sedláček SCENÁR: Eva Kantůrková KAMERA: Jan Šuster HUDBA: Michal Rataj HRAJÚ: Viktor Zavadil, Zuzana Bydžovská, Denisa Barešová, Kristína Kanátová, Michal Balcar, Karel Jirák, Jan Vondráček MINUTÁŽ: 124 min. HODNOTENIE: *** a pol DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 30. 8. 2018 

text: Katarína Mišíková (filmová teoretička)
foto: CinemaArt

Dorotka z Downovej ríše

Ak divák chce a vie a film s nejakou témou okatejšie či skryto disponuje určitými kvalitami a hĺbkou, dokáže film diváka informačne zorientovať a navyše aj scitlivieť vzhľadom na fakty a problémy s témou spojené. Ak navyše téma nie je priveľmi odťažitá od človekovej dennej reality a slnko sa na to všetko usmeje, môže dôjsť k zvnútorneniu, keď sa veci z vonkajška zaderú pod divácku kožu. Neviem to napísať s istotou, ale zdá sa mi, že o takéto dačo sa pokúšali aj autori Palo Kadlečík a Martin Šenc v snímke Niečo naviac. 

Pôvodne malo ísť o krátky útvar, napokon je z toho dlhometrážny, vyše hodinový dokument. Hovorí sa v ňom o Downovom syndróme, o živote a vyhliadkach detí postihnutých týmto defektom, keď človeku niežeby niečo nechýbalo, naopak, má čosi navyše – prebytočný chromozóm na dvadsiatom prvom chromozómovom páre. 

Kadlečíkova a Šencova snímka stojí najmä na dvoch dramaturgických nohách – protagonistka Dorotka a jej rodina, Dorotka a divadlo Dúhadlo, v ktorom už celé roky hráva. Observačná metóda. Ocitáme sa na mnohých miestach – doma, na chalupe, na výlete, v škole, na skúške v divadelnom súbore, u lekára, na predstavení, na športovom ihrisku, v obchode... Dozvedáme sa, ako to bolo s Dorotkiným narodením, ako ju prijali súrodenci, čo má rada a čo nie, ako sa jej darí v triede či na javisku, ako zvláda nakupovanie či prehru vo futbale... Dramatický oblúk v rozprávaní veľmi nevidno. 

Niektoré obrazy pôsobia hladko, akoby boli uchmatnuté realite, iné, hoci sú „len“ reakciou na akciu filmárov, si zachovávajú istú mieru autentickosti vďaka prirodzenosti protagonistov. Z iných až priveľmi kričí inscenovanosť. No nie je to vždy na škodu veci. Napríklad pri epizódke pod basketbalovým košom, ktorá sa síce zadrháva a ťažko sa na ňu pozerá, ale na jej konci čaká diváka malé precitnutie (možno čaro nechceného): zväčša tak isto haprujúco funguje aj v skutočnosti a vo veľkom komunikácia a vzťahy medzi „zdravými“ majoritami a „chorými“ minoritami – utečieme, iba sa pretvarujeme, vydržíme iba jednorazovo a na chvíľočku.

Hoci je téma filmu Niečo naviacvlastne vážna, treba oceniť, že autori nerezignovali na humor – napríklad v scéne odohrávajúcej sa v ambulancii, keď Dorotka ošetruje kamaráta, alebo v akoby westernovom (a hudbou podporenom) príchode priam benettonovsky rôznych detí na dvor, kde budú naháňať loptu. Ale aj inde.

Ako ojedinelý príbeh dieťaťa s Downovým syndrómom zachytený v istom čase na určitom mieste by filmNiečo naviacfungoval dobre – konkrétny, šťastne sa vyvíjajúci údel vyzývajúci obecenstvo k tolerancii. V istých okamihoch však snímka prekračuje pomyselnú hranicu jedinečnosti a vzbudzuje dojem, že by sa rada stala rozprávaním pars pro toto, zástupným hlasom za všetky ostatné. A potom škrípe. Dorotkina situácia je totiž vlastne hviezdna, napriek postihnutiu (alebo práve preň?) je dieťaťom šťasteny. Rozsah jej poškodenia nie je zničujúci, má milujúcich a vzdelaných rodičov, veľa nápomocných súrodencov a ich partnerov, ktorí sa neboja a rozumejú, má kde bývať, žije v meste, ktoré ponúka rôzne možnosti pre ľudí s hendikepom, má zodpovedajúcu zdravotnú a sociálnu starostlivosť, môže sa vzdelávať, má možnosť navštevovať dramatoterapiu... Lenže: iba nepatrnej menšine ľudí vytvorí osud i oni sami takéto podmienky na zvládanie zaťažujúcich situácií. A potom akoby odkaz filmu, hoci by aj mohol, neznie: Nebojte sa, dá sa to zvládnuť, dá sa to aspoň skúsiť; ale skôr: Tak toto ja veru nedám ani do skonania sveta, ak treba toľko šťastných náhod a skutočností a sily, aby sa človek pod celou tou ťarchou nezlomil. No a potom k zvnútorneniu dôjsť nemôže, stále ma môže v snoch strašiť predstava, že by sa niektorému z mojich detí narodilo dieťatko s Downovým syndrómom. Mimochodom, samotný film sa tohto problému dotkne tiež. V jednej scéne vidíme Dorotkinu mamu Vieru, ako na lekárskej fakulte rozpráva študentom o obohacujúcom živote s postihnutým dieťaťom. Po prednáške oslovená medička na kameru povie, že ju rozprávanie veľmi zaujalo, že keď bude pracovať a odhalí na plode budúcej mamičky Downov syndróm, už sa neprikloní jednoznačne k prerušeniu tehotenstva, už bude o tom s mamičkou hovoriť, aby ešte porozmýšľala, dieťatko si nechala... Medička nepovie, že keď jej samotnej diagnostikujú poškodený plod, ona si dieťatko isto-iste nechá, veď predsa... Apelatívnosť filmu Pala Kadlečíka a Martina Šenca Niečo naviacneprospela. Väčšmi by mu svedčalo ostať iba pri jedinečnom príbehu Dorotky a jej okolia a neprekračovať hranice smerom k zovšeobecňovaniu.

Niečo naviac (Slovensko, 2018) SCENÁR A RÉŽIA: Palo Kadlečík, Martin Šenc KAMERA: P. Kadlečík, Jaromír Ferianc STRIH: Juraj Ondruš, P. Kadlečík HUDBA: Ľubica Čekovská MINUTÁŽ: 67 min. HODNOTENIE: *** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 20. 9. 2018

text: Zuzana Mojžišová (filmová publicistka)
foto: nieconaviac.sk

V šere filmového priemeru – Pivnica

Naštrbená rodinná a partnerská vzájomnosť, do ktorej vstupuje tragédia – zmiznutie dieťaťa, to je hlavná téma slovensko-rusko-českého filmu Pivnica v réžii Igora Vološina. 

Podobná téma rezonuje aj v snímke Bez lásky režiséra Andreja Zviaginceva alebo v českej sérii Pustina,čo sú výborne zvládnuté diela. Zatiaľ čo Pustina je vystavaná ako rodinná dráma s prvkami trileru a s presahom do sociálnej problematiky, pokus Igora Vološina o pomenovanie všeobecných ľudských anomálií a dôsledkov tragédie pre vzťahy zostal zaseknutý pri vyumelkovaných pózach, lacnej téze o ,,túžbe po osobnom šťastí“ a samoúčelnom hyperbolizovaní tragédie, ktorou postavy autenticky nedýchajú. Akokoľvek sa divák usiluje naladiť na Vološinov vnútorný rytmus diskurzu, nedochádza k splynutiu s hrdinami. 

Milan (Jean-Marc Barr) a Táňa (Oľga Simonova) sú manželia a okrem Milanových vrtochov, ktoré vyvolávajú disharmóniu v ich milostnom živote, zápasia aj s výchovou dospievajúcej dcéry. Tú v deň jej narodenín odvezie večer kamarát Lukáš (Dalyb) na párty, z ktorej sa už nevráti. Jej rodičia tak okrem čerstvo odhalenej nevery čelia fatálnej životnej skúške. 

Príbeh disponuje detektívnou zápletkou, badateľné sú i pokusy o prienik do psychologickej drámy s temnou, avšak civilistickou trilerovou atmosférou, no Pivnica zostáva nanajvýš na prízemí, teda na úrovni štandardnej variácie na žánrové klišé. Vološina prizvala do projektu producentka Lívia Filusová a jeho naturel do veľkej miery definuje náladu filmu. Snaha o strohosť, ponuré farebné ladenie či pozvoľná gradácia deja však nedosahujú zamýšľaný prienik. Najproblematickejší je banálny príbeh a postavy bez výrazu.

,,Príbeh je prototypom univerzálnej túžby po šťastí. Scenár bol veľmi dobrý, ocenil som skvelý nápad, ktorý sme ešte dopracovali, aby sme mohli vytvoriť naozaj exkluzívne dielo,“ povedal režisér na tlačovej konferencii pred rokom, keď začal na Slovensku film natáčať. Pivnica síce vznikla na motívy scenára spisovateľa Richarda Pupalu, v titulkoch ani v presskite sa však jeho meno neuvádza. S kreatívnymi zásahmi režiséra a producentov, ktorí jeho text pretavili do audiovizuálnej podoby, sa zrejme nestotožnil a autorstva sa zriekol napriek tomu, že projekt sprvu vznikal z jeho iniciatívy. Hoci príbeh o manželskom páre, ktorému zmizne dieťa, nebol napísaný na zákazku, výsledok pôsobí opačným dojmom. 

Pivnicaje v mnohých rovinách problematický film, no otvára niekoľko podnetných otázok. Azda najnaliehavejšia je, do akej miery je cesta koprodukcií šťastnou voľbou, ak si autori neuvedomujú úskalia, ktoré prináša obsadenie hercov rôznych národností. Jedným z najnešťastnejších riešení na skompatibilnenie postáv je postsynchrón, ktorý automaticky znižuje nielen vierohodnosť, ale aj estetický kvocient filmu. Ďalším nedostatkom je prehnaná snaha vytvoriť filmovú realitu v duchu akéhosi univerzálneho európskeho priestoru a poprieť reálie konkrétneho mesta, kde sa príbeh odohráva a film natáča (kde-tu nachádzame menej známe reálie hlavného mesta). 

Pivnicapôsobí hybridným dojmom, a hoci ju nakrútil esteticky vyhranený filmár, spracúvaná látka sa jeho tendenciám v mnohých prípadoch vzpiera a vyvoláva neželaný smiech. Okrem toho, že príbeh ničím nevybočuje zo zabehnutých štruktúr a v porovnaní so sériou z produkcie českej pobočky HBO Pustina je nanajvýš štvrtým hráčom na lavici náhradníkov, problematický je aj pátos, ktorý sa v Pivnicinedarí maskovať civilnou kamerou ani umierneným herectvom.

Milan nedôveruje vyšetrovacím metódam poručíka Vargu (Milan Ondrík) a púšťa sa do pátrania na vlastnú päsť po stopách noci, ktorá pohltila jeho dcéru. Manželka Táňa sa zatiaľ utápa v letargii, no jej zmena ,,nálady“ je nepresvedčivá a rovnako náhla ako Milanovo rozhodnutie poslať k vode frajerku. Do ich smútku a lásky sa divák len sťažka projektuje. Herci pôsobia ako štatisti, neautenticky štylizovaní do polôh trpiteľov, ich výraz nedefinuje žiadna zaujímavá charakterová črta a vedľajšie postavy sú už celkom ploché. Barr ani Simonova prakticky nemajú čo hrať, zmena, ktorou ich manželský pár prechádza pod vplyvom tragickej udalosti, je len stroho pomenovaná. Hrdinovia sú figuranti pars pro toto, nekonajú zo seba, ich vôľa je schematická. Klimax detektívnej zápletky je predvídateľný, láska umelá a pátranie nudné. Príbeh namáhavého hľadania ľudského šťastia v Pivnici skrátka nenájdete.

Pivnica (Slovensko/Česko/Rusko, 2018) RÉŽIA: Igor Vološin KAMERA: Martin Žiaran STRIH: Alexej Slepov HUDBA: Michal Rataj HRAJÚ: Jean-Marc Barr, Oľga Simonova, Milan Ondrík, Jana Oľhová, Dalyb, Simoneta Hladká a iní MINUTÁŽ: 114 min. HODNOTENIE: ** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 27. 9. 2018

text: Roberta Tóthová (filmová publicistka)
foto: FURIA FILM

Ohana je rodina. Rodina znamená nikoho neopustiť

Intímne drámy v pomalom, no rytmickom tempe, cez ktoré vedie postavy i divákov japonský režisér Hirokazu Koreeda svojou skúsenou rukou s vyše dvadsaťročnou praxou, sú opakovane súčasťou programu áčkových festivalov. Tá posledná, Zlodeji, bola po svetovej premiére na festivale v Cannes ocenená Zlatou palmou. Dovoľte režisérovi, aby ňou previedol aj vás. Zlodeji ponúkajú viac, než sa na prvý pohľad javí.

Centrom filmov Hirokazua Koreedu je rodina. Nie nevyhnutne pokrvná a už vôbec nie kompletná. Nerozprávajú veľké príbehy, neriešia veľké drámy ani nimi ich hrdinovia nereagujú na čokoľvek, čo sa im deje. Dokonca aj udalosti inak nabité emóciami sú akési tlmené, mondénne. A práve v tom tkvie ich sila. Koreedove filmy emócie neponúkajú, ale vyvolávajú. 

Osamu Šibata a jeho žena Nobujo žijú so synom Šotom a s dcérou Aki v ošumelom dome spolu s babičkou Hacue. Osamu, Nobujo i Aki pracujú, no i tak sú všetci závislí od babičkinho dôchodku a kradnutia v obchodoch, čomu sa už viac než slušne priučil aj mladý Šota. V jeden chladný večer si Osamu všimne malé dievčatko na balkóne bytového domu. Ponúkne mu jedlo a vezme ho k sebe domov na večeru. Dievčatko napokon ostane aj na noc, a keďže ho tam nik netýra, ale je naopak zahrnuté láskou, postupne sa začlení do novej rodiny. 

Japonská kinematografia má veľmi dlhú tradíciu filmov s nekompletnými rodinami, nezodpovednými alebo neprítomnými rodičmi (matkou). Je preto príjemným prekvapením sledovať, ako sav Zlodejoch rodina kompletizuje, nadstavuje.  Zároveň je zaujímavé, ako film skúma jej dynamiku a vzťahy, ktoré ju tvoria. Koreeda relativizuje nutnosť pokrvného puta a rodinu predstavuje skôr ako spoločenstvo ľudí s rôznymi motiváciami byť spolu, starať sa o druhých, vzájomne sa ochraňovať. V Zlodejoch má jasne navrch pragmatický prístup na hranici cynizmu, osobitne keď Aki skonštatuje, že motívom Osamua a Nobujo, aby ostali manželmi, sú peniaze.

Zlodejisapriam obdivuhodne vyhýbajú jednoduchej ceste sentimentu, dojímania diváka, hoci situácia rodiny, špeciálne malej Juri, na to ponúka nespočet príležitostí. Fokus rozprávania sa však plynulo presúva na jednotlivých členov rodiny a ich všednú každodennosť, postupne sa odkrývajú ich tajomstvá. Rozhovory, mlčanie, gestá pri spoločných akciách v obchodoch a – pre ázijský film príznačne – aj pri stolovaní. Koreeda sa nikam nenáhli, necháva Zlodejovdýchať, čomu sa prispôsobuje i zvuková stopa. Ako film plynie, je čoraz fascinujúcejšie sledovať vývoj postáv, zvlášť keď si uvedomíte, že mnohé informácie sú nadstavbou pre pointy, ktoré sa dostavia s precíznym načasovaním.

Zo štylistickej stránky zostal Koreeda verný svojim štandardom. S citom a umom napísaný scenár a réžiu so zmyslom pre načasovanie a vedenie pozornosti dopĺňa snímanie rešpektujúce nastavenie postupného a prekvapivého odkrývania vrstiev nielen rodiny, ale aj života v chudobe, ktorá nie je prezentovaná vo svojej extrémnejšej podobe – bezdomovectve, nezamestnanosti. Štylisticky nevyumelkované sú aj herecké výkony, ktoré si spolu s Koreedovou schopnosťou viesť hercov zaslúžia osobitnú zmienku.

Lily Franky (Osamu), Sakura Andó (Nobujo), Maju Macuoka (Aki), Kairi Džjó (Šota), Miju Sasaki (Juri) a Kirin Kiki (babička Hacue) vytvárajú pod Koreedovým režijným vedením fascinujúco organický obraz pragmatickej rodinnej všednosti. Sú vždy presní v geste, vo výraze, a hoci sú individuálne výrazní, nikto nikoho nepotláča do úzadia. Vo vzťahu k detským hercom je Koreedov talent už dlhšie etablovanou métou. Ani v tomto prípade nedostáva Džjó či Sasaki priestor na detskosť nad rámec nevyhnutnosti, obaja hrajú svoje postavy seriózne, avšak bez onoho vedľajšieho efektu v podobe jemne desivého pocitu, aký vyvolávali napríklad Elle a Dakota Fanning.

Kategóriou samou osebe je herecká legenda Kirin Kiki. Zlodeji patria k jej posledným filmom (zomrela 15. 9. 2018) v kariére trvajúcej takmer päť dekád. Babičku Hacue stvárnila s úžasným gustom, vychutnávajúc si rolu, ktorú voči ostatným postavám zastávala a hrala. Milujúca, starostlivá, potmehúdska v minimálnom posunku, pohľade, v spôsobe, akým jedla mandarínku... 

Zlodeji sú pri povrchnom pohľade „len“ ďalšou Koreedovou rodinnou drámou. Je to však najmä film, ktorý svoje silné stránky odhaľuje postupne. Film, ktorý napriek nejednej príležitosti nikdy neskĺzne do prvoplánového citového pretlaku či sentimentu. Naopak, udalosti spracúva vo vecnom, až humorne vecnom duchu. A nebyť jedného momentu, bolo by to dokonalé.

Zlodeji(Manbiki kazoku, Japonsko, 2018) SCENÁR, RÉŽIA, STRIH: Hirokazu Koreeda KAMERA: Ryûto Kondô HUDBA: Haruomi Hosono HRAJÚ: Lily Franky, Kirin Kiki, Sakura Andó, Maju Macuoka, Kairi Džjó, Miju Sasaki MINUTÁŽ: 121 min. HODNOTENIE: **** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 11. 10. 2018

text: Kristína Aschenbrennerová
foto: Film Europe Media Company

Večerníček pre súčasné slovenské deti

V kinách sa premieta šesť častí animovaného večerníčka Websterovci. Vytvoril ho tím ľudí okolo režisérky Kataríny Kerekesovej, ktorá už predtým rozčerila stojaté vody (alebo skôr priliala trochu vody do takmer vyschnutého koryta) slovenskej večerníčkovej tvorby seriálom Mimi & Líza. 

Od 70. rokovzaznamenával slovenský animovaný seriál mimoriadny úspech v domácnostiach po celej krajine. Každé dieťa večer v pyžame nedočkavo hypnotizovalo televíznu obrazovku, aby urýchlilo príchod dedka Večerníčka. Ak by sme toto obdobie nazvali „zlatým vekom“ slovenského animovaného seriálu, od konca 90. rokov sa nad večerníčkami zmrákalo. Niekoľko projektov sa síce vyrobilo, ale rozhodne sa nepodarilo nadviazať na súvislú produkciu z predchádzajúcich desaťročí. 

Už úvodná zvučka Websterovcova jej minipríbeh jasne ukazujú, že pôjde o odlišnú poetiku ako v prípade seriálu Mimi & Líza. Ten vznikol technikou digitálne spracovanej plôškovej animácie a v mnohom sa odkláňa od moderných rozprávok pre deti zo zahraničnej produkcie. Websterovcipredstavujú prvý slovenský animovaný seriál s využitím techniky 3D animácie pri zhmotňovaní príbehovej alegórie na slovenskú rodinu. Presúvame sa do sveta živočíchov, ktorý sa ponáša na ten ľudský a nastavuje mu pomyselné zrkadlo. Tvorcom sa podarilo vytvoriť postavičky antropomorfných pavúkov, ktorí nevzbudzujú odpor, práve naopak. Pôsobia veľmi ľudsky a identifikovať sa s nimi vôbec nie je ťažké, či už ide o najživšiu a najmenej skúsenú Lili, jej navonok rebelujúceho brata Huga, otca, usilovne pracujúceho v pásovej výrobe veľkej korporácie, biomamu zamestnanú na plný úväzok, dedka – vychýreného vynálezcu a milovníka retro kabrioletov, alebo zábudlivú babku. 

Pavúčia spoločnosť a jej sieť je metaforou medziľudských vzťahov. Kerekesová detailne skúma vzťahy medzi jednotlivými hrdinami a ich život na vrchole výťahovej šachty, odkiaľ sa odvážne spúšťajú dole. Podobne ako pri predošlom projekte aj tentoraz sa tvorcovia snažia pracovať s edukatívnym potenciálom príbehu. Deťom tak nevtieravou formou podávajú inštrukcie, ako prežiť prvý deň v škole, čo robiť, ak stretnú strašidlo, poukazujú na nebezpečenstvo porušenia zákazov, ale takisto upozorňujú na riziko utkania pavučiny klamstiev, pretože pravda v konečnom dôsledku vždy vychádza na povrch. Režisérkin zámer vytvoriť príbeh, ktorý by deti s ľahkosťou „čítali“ a zároveň by mal nevtieravý a nenápadný edukatívny charakter, sa vydaril bravúrne.

Titul Websterovcije pre dnešné deti vizuálne atraktívny, z obsahovej stránky prístupný a schopný osloviť široké publikum vrátane rodičov, ktorí si po pozretí niekoľkých častí môžu pospevovať chytľavé hudobné intro. Navyše v porovnaní s mnohými rozprávkami zo zahraničnej produkcie nie je zahltený prvoplánovým humorom a vo svojej zdanlivej jednoduchosti obsahuje niekoľko rafinovaných anekdot, ktoré kriticky reflektujú súčasnú spoločnosť. Tvorcom sa podarilo vytvoriť dokonale fungujúci fikčný mikrosvet, ktorý dokáže naplno rozvíjať detskú predstavivosť a hľadať analógie k ľudskému svetu. Môžeme tak povedať, že vznikol zaujímavý animovaný seriál pre deti, ktorý nezaváňa nechceným vizuálnym a obsahovým exkurzom do 80. rokov. Uvidíme, či sa Websterovcompodarí dostať až do pozície iniciačného projektu, ktorý na Slovensku podnieti oživenie kontinuity animovanej večerníčkovej tvorby.

Websterovci (Slovensko/Poľsko, 2017) RÉŽIA: Katarína Kerekesová SCENÁR: K. Kerekesová, Zuzana Križková, Juraj Raýman, Zuzana Dzurindová, Peter Nagy RÉŽIA ANIMÁCIE: Andrej Gregorčok VÝTVARNÍK: Boris Šima STRIH: Matej Beneš HUDBA: Lucia Chuťková Džubáková, Marek Piaček MINUTÁŽ: 63 min. (6 častí seriálu) HODNOTENIE: **** a pol DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 20. 9. 2018

text: Mária Horváth Demečková (absolventka audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU)
foto: Magic Box Slovakia

Tri dni zo života nešťastnej „Sissi“

Rok pred svojou smrťou sa štyridsaťdvaročná herečka Romy Schneider odobrala do luxusného rehabilitačného centra vo francúzskom Bretónsku s cieľom očistiť sa zo závislosti od alkoholu a liekov. Tam za ňou prišli novinár Michael Jürgs a fotograf Robert Lebeck z nemeckého časopisu Stern, aby s ňou urobili rozhovor, ktorý vyšiel v apríli 1981 a stal sa najodhaľujúcejším portrétom rakúskej hereckej hviezdy. Režisérka Emily Atef sa ním inšpirovala a vytvorila filmovú rekonštrukciu tohto stretnutia pod názvom 3 dni v Quiberone.

Procedúry, ktoré Schneider v sanatóriu podstupuje, nie sú len telesné. Rozhovor poňala ako príležitosť duševne sa očistiť, a to aj v očiach verejnosti.Jürgs mal šťastie, že ju zastihol v zlomovom životnom období, a jej súkromné drámy odkrýva bezohľadne priamymi otázkami, využívajúc jej náklonnosť k alkoholu. Morálne ho však neprevyšuje ani fotograf a herečkin milenec Robert, ani jej dávna priateľka Hilde – každý z nich ju síce nejako chráni, ale aj využíva. 

Decentný čiernobiely filmový portrét nesie výrazné fotografické kvality, opájajúc sa fyzickou krásou Romy Schneider (na ktorú sa jej predstaviteľka Marie Bäumer až zarážajúco ponáša). Časté snímanie postáv v detailoch, orchestrálna hudba zdôrazňujúca náladové rozpoloženie postáv a čiernobiela štylizácia obrazu vychádzajúca z Lebeckových fotografií, to všetko sa podieľa na vytváraní komornej atmosféry snímky s ambíciou sústredeného rekonštruovania charakteru Romy Schneider. A aká naozaj bola mimo magického filmového sveta? Atef ju prezentuje v civilných šatách, bez mejkapu a upraveného účesu, v alkoholickom opojení a s cigaretou v ruke ako obyčajnú nešťastnú ženu s vôľou žiť a nájsť rodinné šťastie.

3 dni v Quiberone (3 Tage in Quiberon, Nemecko/Rakúsko/Francúzsko, 2018) SCENÁR A RÉŽIA: Emily Atef KAMERA: Thomas W. Kiennast STRIH: Hansjörg Weißbrich HUDBA: Christoph Kaiser, Julian Maas HRAJÚ: Marie Bäumer, Birgit Minichmayr, Charly Hübner, Robert Gwisdek, Denis Lavant MINUTÁŽ: 115 min. HODNOTENIE: **** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 4. 10. 2018

text: Barbara Nováková (študentka odboru Preservation and Presentation of the Moving Image na University of Amsterdam)
foto: Film Europe Media Company

Nelichotivé zrkadlo

Hoci sa Poliaci s bývalým režimom rozlúčili už takmer pred tromi dekádami, ich túžba vlastniť, nakupovať či zhromažďovať zostáva neutíšená. Dôkazom je hneď prvá scéna filmu Tvár, keď výpredaj s prívlastkami „vianočný polonahý“ ľahko strháva šatstvo zo zákazníkov, ktorí sa energicky predierajú k zlacneným televízorom. Dôstojnosť ide bokom. Režisérka Małgorzata Szumowskanastavuje zrkadlo postsocialistickej spoločnosti.

Jacek sa jemne vymyká bežným normám – miluje heavy metal, má dlhé vlasy a trochu excentrické vystupovanie. Je ateista, no pracuje na stavbe najvyššej sochy Ježiša na svete, kde utrpí vážne poranenie. Stane sa „nositeľom“ prvej transplantovanej tváre v Poľsku. Vonkajšia zmena sa však nestretne s pozitívnym prijatím. 

Jacekovou operáciou vkladá Szumowska do malomestských reálií cudzí element, ktorým aktivuje svoj sociologický výskum. Reakcie v nejednom ohľade pripomínajú slovenské prostredie. „Ľudská atrakcia“ si vyslúži výsmech od bezprizorných detí, kostolnú zbierku i aplikáciu exorcistických metód. Nechýbajú ani médiá a ich praktiky emocionálneho vydierania divákov. Hranice tabu vylučujú v poľskej spoločnosti priestor na telesnú „extravagantnosť“ a Jacek sa stáva obeťou, ktorá postupne stráca akúkoľvek oporu aj východiská na ďalšiu existenciu.

Vo filme sa šikovne kombinuje realizmus a satira, mierne nadsadenou kritikou sa nesiaha po karikatúre. Kamera sa s obrazom často pohráva, výrazným znížením ostrosti zrkadlí reálnu perspektívu Jaceka po operácii aj obmedzený pohľad jeho okolia. Szumowskej výskum priniesol nepriaznivé, no už známe výsledky, ktoré ďalej neinterpretuje, a tak Tvár zostáva len ďalším z radu filmovkonštatujúcich stav súčasnej spoločnosti v (ne)jednej z krajín strednej a východnej Európy. 

Tvár (Twarz, Poľsko, 2017) RÉŽIA: Małgorzata SzumowskaSCENÁR: M. Szumowska, Michał EnglertKAMERA: Michał EnglertSTRIH: Jacek DrosioHUDBA: Adam WalickiHRAJÚ: Agnieszka Podsiadlik, Mateusz Kościukiewicz, Małgorzata Gorol, Roman Gancarczyk, Dariusz ChojnackiMINUTÁŽ: 91 min.HODNOTENIE: *** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 18. 10. 2018

text: Lea Pagáčová
foto: Film Europe Media Company