Tlmočník. Histórie a identity

 Zdá sa, že v poslednom čase nastala vlna zúčtovania so zapojením sa niektorých nenemeckých krajín do hrôzostrašného masového vraždenia počas holokaustu. Súvisí s tým aj film Martina Šulíka Tlmočník.

Snímka Je mi jedno, že sa zapíšeme do dejín ako barbari režiséra Radu Judeho, ostrá kritika toho, ako Rumunsko odmieta uznať svoju fašistickú minulosť, získala len nedávno hlavnú cenu na MFF Karlove Vary a poľská vláda upravila kontroverzný zákon, podľa ktorého bolo trestné zmieňovať sa o priamom zapojení Poľska do nacistických vojnových zločinov. Šulíkova novinka Tlmočník upozorňuje na účasť Rakúska a Slovenska v druhej svetovej vojne a vo veľkej miere využíva teóriu „banality zla“ Hannah Arendt na preskúmanie účinkov holokaustu na priamych potomkov zločincov aj ich obetí.

Tlmočník možno až príliš lipne na hviezdnom spojení legendárneho režiséra Jiřího Menzela v úlohe Aliho Ungara a charizmatického Petra Simonischeka (Georg Graubner) a napokon nenapĺňa svoj pôvodný zámer, skôr recykluje trópy a príbehy, ktoré európske publikum dobre pozná. Napriek tomu sa Šulíkovi podarilo otvoriť zaujímavé aspekty nedávnej minulosti starého kontinentu a jeho povojnového dedičstva, čo kryštalizuje prostredníctvom protikladného vzťahu dvoch hlavných (ne)priateľov. Ali pôsobí ako typický džentlmen: je metodický, slušný, potrpí si na čestnosť a morálku. Georg je jeho presný opak: sukničkár a pôžitkár, ktorý robí až do poslednej časti filmu iba to, čo je v jeho osobnom záujme.

Hoci je konštrukcia hlavných postáv v štýle jin a jang (jeden je dieťa obete a druhý potomok vojnového štváča) klamlivo jednoduchá, slúži aj ako metafora protikladnej politickej minulosti ich krajín. Žoviálny Georg, ktorý žije v demokratickom Rakúsku, kedysi imperiálnom, sa mohol plne sústrediť na svoje osobné zvyky a rozmary, kým Aliho osud zničila nielen nacistická invázia, ale aj komunistický režim a porevolučná transformácia, čo z neho urobilo zodpovedného, aj keď deprimovaného človeka. Na konci utŕži základné presvedčenie oboch protagonistov obrovské rany. Graubner prestane byť taký samoľúby a uvedomí si, že nesie svoj vlastný diel viny. Ungar sa zrúti, keď zistí, že život tvoria relatívne pravdy, nie jednoznačné delenia typu utláčatelia a utláčaní, zločinci a obete.

Keď vnímame Šulíkov film ako produkt doby, v ktorej celý kontinent zápasí so vzkriesením ultrapravicových politických hnutí a intelektuáli poukazujú na minulosť, aby upozornili na nebezpečenstvá súčasnosti, musíme uznať, že je napriek nedostatkom rozhodne zaujímavý. Vstupuje do prostredia stredo- a východoeurópskych autorov, ktorí hľadajú novátorské techniky ako prostriedky na reprezentovanie málo známych stránok holokaustu. Príkladom sú rôzne filmy, od pohlcujúceho Saulovho syna Lászlóa Nemesa a s ním súvisiaceho krátkeho titulu Türelem z roku 2006 až po mnohovrstevné, metafilmové a brechtovské diela Radu Judeho (ako sú Zjazvené srdcia, Mŕtvy národ či spomenutí „Barbari“). V tomto ohľade sa síce Šulíkov pokus stráca v nánose konvencií, no vďaka konfrontácii postáv, ktorých osudy sú metaforou osudov ich domovín – jeden si napriek krvavej minulosti užíva privilégiá, ten druhý je chytený v pasci ustavičných veľkých zmien –, sa dostáva do toho istého tematického prúdu ako uvedené filmy. Skúmaním oblastí morálnej nejednoznačnosti a príbehov, na ktoré sa v diskusiách o druhej svetovej vojne často zabúda, majú tieto diela blízko ku korekčným vyhláseniam zastávajúcim názory, ktoré sú v dobe meniacich sa identít a ideológií o to nevyhnutnejšie a naliehavejšie.

text: Flavia Dima (rumunská filmová publicistka)  

spolupráca na preklade textu: Ivana Musilová