Panna zázračnica v Second Rune

Panna zázračnica skúša svoju moc vo svete 

V druhej polovici augusta vydalo anglické vydavateľstvo Second Run na digitálnych nosičoch film Štefana Uhra Panna zázračnica (1966), v prekladeThe Miraculous Virgin. Na trh ho uviedli nielen na DVD, ale aj na blu-rayoch, a to s poctivou výbavou sprievodných materiálov. Aké sú prvé ohlasy?

Rachel Bellwoar začína svoj text v Diabolique Magazine(diaboliquemagazine.com) krátkym opisom, ako u nej prebiehalo pozeranie a vyvíjalo sa vnímanie Uhrovej surrealisticky ladenej snímky s dôrazom na vizualitu rozprávania, aby vzápätí odhalila svoj prístupový kľúč k filmu. Stala sa ním voda, prvá vec, o ktorú hrdina „príbehu“ Tristan (Ladislav Mrkvička) žiada. Na záver svojho článku Bellwoar konštatuje: „Možno by ste mohli všetko, čo sa stane Tristanovi, označiť len za opilcov sen, ale možno by sme najprv mali zistiť, čo pil. Život nepotrebuje alkohol, aby bol ohromujúci. A Panna zázračnicatiež nie.“

Gary Tooze v krátkom hodnotení blu-raya na stránke dvdbeaver.com vyzdvihuje obrazové kvality filmu – nielen z technickej stránky novo reštaurovanej verzie, ale aj z estetickej stránky, keď vyjadruje obdiv k práci kameramana Stanislava Szomolányiho. Panna zázračnicaje krásne nápaditý, viacžánrový, surreálne transcendentný pokus, ktorý spolu s poetickou citlivosťou prináša príjemný filmový zážitok s témami, ako sú túžba, očakávanie, predstavy, umenie a mnohé ďalšie.“ Autor recenzie spomína aj relevantnosť bonusových materiálov. Na záver konštatuje, že titul považuje za skvelý na viacerých úrovniach a vrelo ho odporúča milovníkom filmu 60. rokov (hoci v tejto súvislosti píše o českom filme).

Obrazová pôsobivosť Uhrovej snímky sa spomína aj v recenzii na stránke mondo-digital.com. V texte sa objaví aj názov režisérovho filmu Slnko v sieti, o ktorom sa tu hovorí ako o podstatne odlišnom diele v porovnaní s Pannou zázračnicou– priamejšom, realistickejšom i slávnejšom. Zázračnica je odklon „nie nepodobný tomu, keď Louis Malle znenazdajky vrhol do sveta svoj Čierny mesiac. A ďalej: „Film v čase premiéry nemal veľký úspech, ale zostarol s gráciou ako voľne tečúci prúd snových obrazov, obtekajúci okolo predstavy umenia a jeho miesta v reálnom svete.“Článok na mondo-digital.com sa venuje aj bonusovým materiálom na nosiči a oceňuje štúdiu Michala Michaloviča z oddelenia vedy a výskumu Slovenského filmového ústavu, ktorá ozrejmuje viaceré kontexty Uhrovej snímky. Keď už sme pri sprievodných materiáloch, dodajme, že nosič obsahuje aj Uhrov krátky film Poznačení tmou(1959), nový dokument Ivana Ostrochovského, ktorý približuje charakter a význam Panny zázračnice, ďalej dobový šot o tom, ako tvorcovia hľadali protagonistku snímky, a aj filmovú upútavku.

„Majstrovská ukážka obraznosti,“tak o filme Štefana Uhra píše Graham Williamson na geekshow.co.uk. Okrem toho oceňuje, že tvorcom sa podarilo vyhnúť literárnosti a strnulosti, hoci ide o adaptáciu novely Dominika Tatarku, ktorý spracoval aj scenár filmu. Williamson zároveň poznamenáva, že Panna zázračnicav niektorých momentoch pripomína Chytilovej Sedmikrásky(1966) a Jakubiskov titul Vtáčkovia, siroty a blázni(1969), no zároveň sa od nich líši v tom, že je „pokojná, monochromatická, hĺbavá tam, kde sú tamtie filmy búrlivé, pestrofarebné a anarchistické“. Autor textu navyše považuje Uhrovu snímku za zaujímavú z rodového hľadiska, a to aj vzhľadom na výrazné postavenie ústrednej ženskej postavy Anabelly (Jolanta Umecka), ktorú v sprievodných materiáloch blu-raya a DVD neoznačujú len za múzu, ale aj za umenie samotné.

Prirodzene, tento film môže klásť divákom aj odpor a David Brook v texte na stránke blueprintreview.co.uk hneď na úvod priznáva, že surrealistické filmy mu robia problémy. Aj veľké interpretačné pole Panny zázračnices nedostatkom jasných vodidiel ho frustrovalo, no napriek tomu konštatuje, že ako film postupoval, prepadával jeho tajomstvám. A to aj pre to, čo spomínajú všetci recenzenti – pre jeho vizuál. Brook oceňuje rámovanie obrazu, uhly pohľadu, svietenie scén, pohyb kamery i scénografiu. Na záver teda konštatuje, že „tí, čo neinklinujú k surrealizmu, sa do tohto filmu asi bláznivo nezamilujú, ale nie je nepreniknuteľný a je taký krásny, že si ho môžete užiť hoci len pre jeho štýl“.

Na základe doterajších zahraničných ohlasov na blu-ray (DVD) Panna zázračnicasa zdá, že anglické vydavateľstvo Second Run nadviazalo na dlhoročnú spoluprácu so Slovenským filmovým ústavom úspešne.

text: Daniel Bernát

13. MFF Cinematik

Cinematik-tak, tak i tak

Na Cinematik v Piešťanoch (13. ročník, 11. – 16. 9.) sa vraciam po rokoch ako vrah na miesto činu. Vtedy bolo hnusne, chladno a sychravo,teraz je sucho, slnečno a teplo. A vydrží to po celý čas. Kino Fontána a Dom umenia sú od seba stále vzdialené pár minút pešo cez kúpeľný park, „nové“ kino Klub v starom osvetovom stredisku, či čo to je, je trochu od ruky, ale v centre Piešťan je tak či tak všetko blízko. A v prítmí kinosál na mňa čakajú Diabolské ženyPyromana možno aj nejaká tá Repríza. A Príbeh. Veľa príbehov...

Žiaľ, nemôžem tu zostať dlhšie ako tri dni. A hoci som tu jedenásť rokov nebol, predsa nachádzam akúsi osobnú kontinuitu s prvým ročníkom. V nevľúdnom kine Fontána sledujem gruzínsky súťažný film režiséra Gelu Babluaniho TrinástkaA teraz som na 13. ročníku, snáď nie nešťastnom, hoci festivalová znelka to ešte recesisticky zdôrazňuje čiernou mačkou cez cestu. A sledujem gruzínsky film Hrozná matka(r. Ana Urušadze), jeden z najzaujímavejších spomedzi tých trinástich, čo som stihol. Štúdia ženy, ktorá pre svoju literárnu vášeň zanedbáva rodinu, hoci nie je jasné, či je geniálna inovatívna spisovateľka, alebo autorka bohapustého porna, je vážna aj ironická a vo výsledku dosť originálna.

Cinematik už trinásť rokov pomerne úspešne predstiera, že má „hlavnú súťaž“. Súťaž sa sústredila na európsky film. Minikolekciu piatich titulov vytvorilo... desať mladých európskych filmových kritikov... Je dosť úsmevné, aby sa v Piešťanoch rozhodovalo, či nakrútil lepší film Almodóvar alebo Haneke..., aby medzi sebou súťažili filmy ocenené v Cannes a Berlíne...Koncepciu súťaže treba jednoducho ešte domyslieť.Nuž, veľa sa nezmenilo. Kritikov je dnes pätnásť, filmov desať a rozhoduje sa (vlastne ešte pred festivalom sa rozhodlo) medzi Noém a Pawlikowským a Garronem... Z desiatich filmov je až osem takých, ktoré už sú alebo zakrátko budú v slovenskej distribúcii. Tento způsob soutěže zdá se mi poněkud nešťastným. Po tých rokoch ešte viac.

Napriek tomu je čo pozerať. Už menej sa dá vyberať si, lebo keď vyškrtám distribučné filmy (tých tu je na môj vkus fakt priveľa), väčšinou mi v danom premietacom čase zostane jeden, takže moja voľba je jednoduchá. Ale niekedy aj dva či tri. (Problém trošku je, že filmy sa nereprízujú.) A keď človek vyberá v strese (to je moja chyba), môže aj pochybiť. Preto márne rozmýšľam, ako som sa ocitol na nórskom detskom animovanom filme Veľká cena Zapadákovaz roku 1975 (r. Ivo Caprino). A matne si spomínam, ako Vlado Štric na tlačovke hovoril, že film bol svojho času megaúspešný a vo štvormiliónovom Nórsku ho videlo päť miliónov divákov, a tak ho ako jediný starší titul zaradili do sekcie Nórsko pod lupou. Ale prečo ho v roku 2018 sledujem v piešťanskom kine Fontána ja? Svitá mi až po stretnutí s Matejom Sotníkom, ktorý si pochvaľuje paralelne bežiacu čechovovskú Čajku (r. Michael Mayer). Nemám rád, keď Američania spracúvajú ruskú klasiku, a tak som bez rozmyslu ušiel do susedného kina. Dobre mi tak. Červík pochybnosti v mojom mozgu sa však aj tak pýta, prečo hrali film pre detského diváka v piatok predpoludním, keď sú všetky deti v škole.

Na Cinematiku končím nemecko-rakúskou drámou Styxrežiséra Wolfganga Fischera. Odvážna osamelá amatérska moreplavkyňa, profesiou lekárka záchranárka, natrafí pri svojej plavbe na loď plnú migrantov, ktorej hrozí, že sa potopí. Sledujeme jej takmer beznádejný boj o záchranu afrických utečencov, v ktorom musí bezmocne čeliť byrokracii, ľahostajnosti, pomalosti. Časť migrantov sa z lode dostane už len v čiernych plastových vreciach... Epizóda, aké sa dnes odohrávajú vari denne, sa stáva metaforou politického a morálneho stavu súčasnej Európy vo vzťahu k migračnej kríze. Pre mňa silné, výnimočné dielo.

Už v pohodlí domova si čítam záverečnú tlačovú správu.„13. Medzinárodný filmový festival Cinematik Piešťany aj tento rok premietol skoro stovku dlhometrážnych a krátkometrážnych filmov v štrnástich sekciách. Divácky ohlas bol mimoriadny.“V európskej súťaži zvíťazila Studená vojnaPawla Pawlikowského (slovenská premiéra 4. 10.), ktorá získala aj Cenu divákov. V súťaži slovenských dokumentov ocenila porota film Prípad Kalmus, zachytávajúci tému aktivizmu, život a názory umelca Petra Kalmusa.Cenu primátora mesta Piešťany získal dokument režiséra Mareka Kuboša Posledný autoportrét.

V piatok večer som z Piešťan odišiel s celkom dobrým pocitom. Mýtus o preplnených kinosálach sa síce ani zďaleka nenaplnil (pravda, netuším, ako to vyzeralo cez víkend), ale program rozhodne nebol márny. Každý film si nájde svojho diváka a každý divák svoj film. Hoci aj na sklonku leta v Piešťanoch.To platilo v roku 2006 a platí to aj dnes.

text: Jaroslav Hochel (filmový publicista)