Keď sa kapela chopí nástrojov

Režisér Ladislav Kaboš sa po dokumentárnom filmeVšetky moje deti, ktorý sa v kinách premietal pred štyrmi rokmi, vracia k rómskej téme novinkou Kapela. Sleduje v nej skupinu muzikantov, ktorí dostali možnosť predviesť sa svetu.

Počiatky Kapelymožno hľadať práve pri dokumente Všetky moje deti. Jeho diváci totiž urobili zbierku, ktorá pomohla protagonistom aktuálneho filmu. Konkrétnejšie už o tom hovorí režisér Kaboš: „Muzikantom sme kúpili nástroje, ktoré si dovtedy požičiavali. Basu som kúpil v Prešove, akordeón v Prahe, obal na basu nám doviezli z Rakúska, obal na akordeón mám zo Žiliny. Diváci dali šancu Rómom a mne sa zdalo veľmi zaujímavé sledovať, ako to dopadne. Využijú šancu?“Manažérom kapely sa stal Stanislav Čonka, ktorý vystupoval aj vo filme Všetky moje deti. „Ešte nedávno pomáhal s farárom Mariánom Kuffom stavať v osade jednoduché murované domčeky. Teraz pracuje na tom, aby sa jeho chlapci dostali niekam dopredu, na veľké pódium. Svojským spôsobom a s jeho príslovečným humorom,“ ozrejmuje pre Film.skLadislav Kaboš. Názov jeho novinky síce naznačuje, že v nej bude zohrávať kľúčovú úlohu muzika, Kapeluvšak nepovažuje za hudobný film, ako to bolo v prípade jeho starších titulovAteliér duše, Pravda víťazíči Jenom sen. „Hudba a všetky tragikomické peripetie sú teraz iba prostriedkom, aby sme sa dostali k našim účinkujúcim bližšie. Sociologicky verne reprezentujú osadu. Máme tam jediného vysokoškoláka v osade, iba dvaja z kapely sú zamestnaní. Prekvapením je Stanov syn Denis. Založil v osade predajňu potravín a vyniká pracovitosťou a pragmatickým prístupom k životu,“vysvetľuje Kaboš a na základe svojich opakovaných filmárskych prienikov do rómskeho prostredia sa snaží pomenovať aj širšie súvislosti. „Najväčším problémom je zmeniť u Rómov myslenie. Sú spútaní nielen biedou a pocitom beznádeje, ale aj zlozvykmi a dedičstvom ničoty, z ktorého sa veľmi ťažko dokážu vymaniť. Rómske etnikum sme pripútali k zemi, zobrali mu voľnosť, vzduch a ono zložito hľadá nový zmysel svojej existencie...“ 

Nápad na projekt Kapelydostal Kaboš už v roku 2014, ako však hovorí, ťažko sa naň zháňali peniaze. Producentkou (a spoluscenáristkou) snímky je jeho manželka Svatava Maria Kabošová (spoločnosť MEDIA FILM), jeho syn Michael dokument koprodukuje z českej strany (KABOS Film & Media), podieľala sa na ňom i RTVS a Česká televízia a získali aj podporu z tunajšieho Audiovizuálneho fondu. 

Už viackrát sme sa zmienili o dokumente Všetky moje deti(2013), na ktorý Kapela nadväzuje. Keby mal Kaboš porovnať svoje filmárske prístupy v týchto dvoch prípadoch, ukázali by sa medzi nimi podstatné rozdiely? „Celkom iste. Prvý film sme vďaka podpore programu MEDIA a fondu Eurimages nakrúcali priebežne tri roky a  rok sme chodili do osád zbierať materiál. Bol to typický observačný dokument. Teraz som stavil viac na príbeh, je tam veľa štylizovaných sekvencií. Je neuveriteľné, ako sa Stano Čonka zžil so svojím účinkovaním – s obrovskou ľahkosťou a veľmi autentickým prejavom. To platí aj o všetkých muzikantoch. V niektorých situáciách som im dal priestor, aby sami prejavili emócie, dotvárali sekvencie, a veľakrát som bol prekvapený, ako hravo si s tým poradili. Išlo teda o pevný príbeh a súčasne istú mieru improvizácie, náhody a všetkého, čo život prinesie.“

Rómska kapela sa napokon na veľké pódium, o ktorom hovoril Kaboš v úvode, dostala, a to rovno na trenčianskom festivale Pohoda. Podľa režiséra sa tam muzikanti cítili ako ryby vo vode. Nebol to však ich jediný výjazd do sveta, za hranice bežného životného stereotypu a prostredia. Vyskúšali si napríklad aj koncertovanie na ulici v Bratislave. „Znenazdajky sa pri nich objavila skupina Brazílčanov. Mladí chalani vymysleli choreografiu na ich skladbu, improvizovali, vyrábali ,tanečné kreácie‘ za pochodu a roztancovali bratislavské korzo. Ulicu prežiarila atmosféra radosti a energickej rómskej hudby... ,Tanečníci‘ sa rozlúčili s každým muzikantom ako so starým známym, nechýbali objatia,“spomína Kaboš.Pri realizácii tohto filmu sa dal dokopy s viacerými mladými spolupracovníkmi a svoj tím si pochvaľuje. Hlavným kameramanom snímky bol Ivo Miko, strih mal na starosti Michal Kondrla, zvuk nasnímal Martin Králik a mixoval ho v spolupráci s Jaroslavom Fryšom. 

Vráťme sa na záver ešte k festivalu Pohoda, s ktorým sa pre Ladislava Kaboša spájajú ťažiskové situácie tohto filmu. „Chlapci zažiarili. Nikdy som ich nepočul hrať tak skvelo. Ovládli publikum. Ich hudba elektrizovala, sršala z nej radosť zo života. Mal som predtým, samozrejme, strach, ako to dopadne, a potom obrovskú radosť, že sa to podarilo, že máme dôležitú sekvenciu hotovú. Kapela sa narodila doslova počas nášho nakrúcania. Iba dva týždne pred vystúpením na Pohode sme jej dali meno.“ Lomnické čháve, tak sa volajú.

Kapela (r. Ladislav Kaboš, Slovensko/Česko, 2018)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU:definitívna suma zatiaľ nie je vyčíslená (podpora z Audiovizuálneho fondu: 48 000 eur, podpora z RTVS: 20 000 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE:DCP, blu-ray

text: Daniel Bernát
foto: MEDIA FILM

Neviditeľné dedičstvo karpatských Nemcov

Ako urobiť film o jazykoch? To bola otázka, pred ktorou stála režisérka Anna Grusková. Jej záujem o takmer vyschnutý jazyk karpatských Nemcov začali postupne obrastať traumatické osobné príbehy, až z toho nakoniec vyrástol dokument Smutné jazyky. 

Pôvodne chcela Anna Grusková natočiť film o svojej blízkej rodine. Avšak „kľúčová svedkyňa“, jej deväťdesiatročná príbuzná, odmietla o svojich stále bolestných spomienkach rozprávať. „Musela som kapitulovať a uznať jej dôvody, i keď mi to bolo veľmi ľúto. O to viac, že je už posledná z celej veľkej skupiny, ktorú odsunuli z Handlovej a skončila pri Dortmunde,“približuje režisérka, scenáristka i producentka dokumentu. „Nevedela som, čo robiť. Goethe-Institut mi poskytol menší grant na prípravu scenára. Nápad ísť na širokú tému karpatskonemeckej menšiny cez jazyk mi ponúkol germanista Jozef Tancer. Ten sa stal aj sprievodcom filmu a jeho kľúčovou osobnosťou.“

Korene tejto menšiny na Slovensku siahajú až do 13. storočia. „Napriek dlhému a nesmierne plodnému pôsobeniu Nemcov u nás – veď postavili mestá, ktorými sa dnes pýšime, vybudovali banícky priemysel, v mnohých oblastiach aj poľnohospodárstvo, vinárstvo či drevársky priemysel – vieme o nemeckej menšine veľmi málo. Je to dôsledok politiky väčšinovej spoločnosti, ktorá sa po druhej svetovej vojne túto menšinu z pochopiteľných dôvodov usilovala potrestať a marginalizovať. A pomohol jej v tom odsun takmer 84 percent jej príslušníkov do Nemecka. Tí, čo tu ostali, na seba nechceli upozorňovať, lebo vo väčšinovej spoločnosti nenávisť k Nemcom a nemčine dlho pretrvávala. Dnešná neviditeľnosť smutnej, hoci najkomfortnejšej menšiny na Slovensku, ako vo filme hovorí jeden z účinkujúcich, je toho dôsledkom,“približuje Anna Grusková. Vo filme sa sústredila na obdobie od prvej republiky až do konca 40. rokov minulého storočia. To si ešte pamätajú aj protagonisti, ktorí vo filme vystupujú. „Toto krátke obdobie takmer úplne odpísalo predchádzajúce stáročia a nemecké zásluhy o územie dnešného Slovenska,“poznamenáva režisérka. 

Nakrúcanie sa začalo tzv. jazykovými biografiami. Ľudia filmárom rozprávali, s akými jazykmi sa stretávali od svojho detstva, čo filmárom pomohlo získať si ich dôveru, a postupne sa do jazykovej témy primiešavali ich často traumatické osobné príbehy. Pri nakrúcaní prešli tvorcovia všetky dôležité oblasti, v ktorých karpatskí Nemci dodnes žijú. „Samozrejme, neboli sme v každej dedinke, ale v tých hlavných áno. Aj tak neuspokojíme všetkých. Táto menšina totiž dodnes hovorí ohromným množstvom nárečí. Takmer každá obec má svoje. Často sa ho však pokúšajú udržiavať už iba jednotlivci. V obciach ako Chmeľnica (Hopgarten) sme cítili rozmach, úsilie skupiny vysoko motivovaných ľudí uchovať nielen jazyk, ale aj hodnoty blízke ich predkom. Je tam dokonca škola, kde sa deti môžu vzdelávať prostredníctvom piesní a básní aj v nárečí, ale napríklad v Dobšinej sme ostali v nemom úžase nad tým, čo sa stalo z tohto kedysi takého prekvitajúceho nemeckého baníckeho mestečka. Ešte tam cítiť stopy stáročného pôsobenia karpatských Nemcov, ale už tam takmer nijakí nežijú.“

Uchopenie témy, ktorá stojí na hovorenom, prípadne písanom slove, bolo výzvou aj z obrazovej stránky.„Mohla som ísť cestou vizuálnej poémy. Využiť jazykovú líniu ako hudobnú a obrazom sledovať ďalšiu, samostatnú neilustratívnu líniu. No v tejto fáze vedomostí o karpatskonemeckej menšine na Slovensku sa mi to videlo síce efektné, ale málo užitočné. Uvedomujem si, že taký film by zrejme zaujal iba malú skupinu divákov,“ vysvetľuje Anna Grusková a pokračuje: „S Jozefom Tancerom sme sa zhodli, že chceme, aby mal náš film aj vzdelávací rozmer smerom k väčšinovej spoločnosti i samotnej komunite. Samozrejme, nechcela som rezignovať na vizuálnu stránku filmu, verím, že tváre pamätníkov, archívne dokumenty a fotografie, často úplne unikátne, majú svoju silu aj v relatívne striedmej práci s kamerou.“Nakrúcanie Smutných jazykovsa začalo už v roku 2014. Tento rok ho podporili RTVS, Fond na podporu kultúry národnostných menšín a Audiovizuálny fond, čo tvorcom umožnilo dokončiť slovenskú verziu filmu. Dokument má aj nemeckú verziu, ktorá sa už premietala na viacerých vzdelávacích podujatiach v Nemecku. 

Anna Grusková predtým nakrútila filmy Profesionálna cudzinka,Návrat do horiaceho domua Rabínka. Posledné dva sa zaoberajú židovskými hrdinkami. „Pomerne dobre som sa oboznámila s obdobím, o ktorom je aj tento film. Bolo pre mňa veľmi zaujímavé pozerať sa na to isté z celkom iného uhla pohľadu. Paradoxne, aj medzi nemeckými ,páchateľmi‘ sa našli mnohí nevinní a statoční ľudia, niektorí karpatskí Nemci aj zomierali v koncentračných táboroch, bojovali v Slovenskom národnom povstaní atď. O tom som predtým nikdy nepočula. Aj medzi nimi po vojne trpelo mnoho nevinných ľudí pre princíp kolektívnej viny. Je desivé, keď za rôznymi ideológiami a právnymi úpravami odhaľujete túžbu po cudzom majetku, najskôr židovskom a potom nemeckom. Nie sme veru holubičí národ,“ dodáva režisérka. 

Smutné jazyky(r. Anna Grusková, Slovensko, 2018)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU:približne 26 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 4 500 eur, podpora z RTVS: približne 9 000 eur + vecné plnenie)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE:DCP, blu-ray

text: Zuzana Sotáková
foto: Slovenský národný archív, Anna Grusková

Tiene pralesa

Posledné dva dlhometrážne dokumenty Pavla Barabáša, ktoré sme mohli vidieť v kinách, sa venovali predovšetkým slovenskému prostrediu, tunajším osobnostiam a fenoménom. Išlo o filmy Vábenie výšok (2017) a Sloboda pod nákladom (2016). Režisérova novinka Tieň jaguára je iná. Vydáva sa v nej po stopách tajomného kmeňa do ďalekých a neprebádaných končín. 

Tentoraz viedla filmárova cesta do Venezuely, kde už síce niekoľkokrát bol, ale to neznamená, že ho to pripravilo na všetko, čo ho čakalo pri ostatnej expedícii. Jej cieľom totiž bolo nájsť prírodný kmeň Hodi, ktorý ešte stále žije tradičným spôsobom bez vonkajších zásahov, a než sa to členom výpravy podarilo, museli absolvovať dlhé putovanie amazonským pralesom a úmorný prechod pohorím Sierra Maigualida. Vráťme sa však na začiatok cesty, ktorú Barabáš podstúpil s Petrom Beckom Ondrejovičom, Janom Dungelom a Petrom Kuricom. „Treba povedať, že už od prvej myšlienky to bola cesta s mnohými neznámymi a neistotami. Čo prinesie, nikto z nás štyroch dopredu nevedel. Tých problémov sme riešili vo Venezuele naozaj veľa, hoci tam bol každý z nás už mnohokrát. Idete do upadajúcej krajiny, ktorá je na hranici kolapsu, nič nefunguje, máte problém niečo kúpiť, je tam hlad, rabujú sa obchody. Potrebujete povolenia, vyhnúť sa prepadnutiu, prejsť cez množstvo vojenských kontrol, z ktorých pri každej môžete skončiť,“hovorí Pavol Barabáš pre Film.sk. „Nakoniec sa predsa preplavíte hlboko do divočiny až k indiánskemu kmeňu Yekuana, ktorý vám musí dať súhlas na prechod svojím územím. Nechápali, že chceme ísť ďalej, než chodia oni loviť. O susednom kmeni Hodi vedia, ale nikdy ich nevideli. Volajú ich tiene. Nakoniec sme súhlas dostali. A až tu sa začína film. Sme bez sprievodcov, do vyčerpania pádlujeme proti prúdu malých riek a všetko najnutnejšie na prežitie v divočine máme v zopár vakoch. Boli sme na ceste do neznáma, netušiac, čo bude na jej konci.“

Prirodzene, dlhé putovanie neznámym a náročným terénom musí byť samo osebe vyčerpávajúce, Barabáš si však naložil na plecia aj ambíciu nakrútiť film. S akou technikou sa do divočiny vybral a aká deľba práce bola v tejto malej skupine dobrodruhov? „Technika musí byť čo najjednoduchšia a najľahšia. Mal som sedem batérií do kamery bez možnosti dobíjania. To sa v dažďovom pralese ani nedá. Takže som musel nakrúcať naozaj veľmi, veľmi úsporne.Každý mal svoju úlohu, patrilo tam celodenné pádlovanie, stavba tábora, zbieranie dreva na oheň, varenie. To filmovanie je až niekde na poslednom mieste,“vysvetľuje režisér a dodáva, že najhorší bol prechod pohorím Sierra Maigualida, kde sa museli vysiľujúco presekávať horským pralesom bez chodníka. „Boli sme snáď prví Európania, ktorým sa tento prechod podaril. Vytiahnuť z batoha kameru – to už chcelo naozaj veľké úsilie,“ podčiarkuje Barabáš namáhavosť napredovania k neistému cieľu, no vzápätí dodáva: „Keď sme sa po troch týždňoch dostali do indiánskej osady, mal som pocit, že som v raji, a bol som rád, že mi ostali batérie na zachytenie niečoho, o čom som si myslel, že sa mi na tejto planéte už nepodarí.“

Barabáš prirovnáva prírodných ľudí k deťom v tom zmysle, že sa nevedia pretvarovať. V osade kmeňa Hodi sa nezvyčajní návštevníci snažili správať tak, aby boli pre domorodcov „nezaujímaví“ a mohli nenápadne pozorovať ich bezprostrednú každodennosť. Všetci členovia expedície s tým už mali skúsenosti. Prebiehalo to napríklad takto: „Honzo je maliar pralesa a začal maľovať okolité vtáky, takže Indiáni mali pocit, že to je dôvod nášho príchodu, nie oni.“ Barabáš dokonca vraví, že domorodcom bolo po čase úplne jedno, že ich nakrúcajú, a on mohol zaznamenávať, čo chcel. Hneď však pripomína, že musel mať premyslené, čo je pre vznikajúci film podstatné, pretože batérií mu rýchlo ubúdalo. Zároveň musel byť neustále pripravený, lebo vopred nevedel, čo sa bude v kmeni diať. A čo vlastne bolo pre neho to podstatné? Z celkového pohľadu mu išlo o zachytenie ľudí, ktorí sú súčasťou prírody, a fungovania kmeňa, ktorý je založený na vzájomnosti, spoločnom prežívaní a rovnosti.

Pri takomto filme ľahko určiť, kto je jeho scenáristom, režisérom a kameramanom. Čo sa týka ďalších profesií, hudbu zložil Martin Barabáš a strih mal na starosti Róbert Karovič. Z produkčnej stránky projekt zastrešilo K2 Studio v koprodukcii s RTVS a s podporou Audiovizuálneho fondu. Zostáva už len otázka, prečo sa dokument volá Tieň jaguára. „Jaguár je symbolom pralesa. Indiáni sa ho veľmi boja, lebo nikdy nevedia, či je to skutočný jaguár, alebo prevtelený duch, ktorý môže priniesť zlo celému spoločenstvu,“odpovedá Pavol Barabáš a uzatvára svoje rozprávanie: „Kmeň Hodi, ktorý sa nám podarilo zaznamenať, je ešte nedotknutý našou civilizáciou. Ale ich archetypy sú hlboko zakódované aj v každom z nás. Ak im porozumieme, budeme rozumieť viac sebe i spoločnosti, v ktorej žijeme.“

Tieň jaguára (r. Pavol Barabáš, Slovensko, 2018)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 36 900 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 14 900 eur, podpora z RTVS: 18 350 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, blu-ray, DVD

text: Daniel Bernát
foto: K2 Studio

Premety medzi Afrikou a Európou

Úplne odlišný prístup, iná motivácia i kultúra, na druhej strane podobné zanietenie pre pohyb a akrobaciu. Čo sa stane, keď sa Európa stretne s Afrikou na javisku nového cirkusu? To sa pýtajú tvorcovia nového koprodukčného dokumentu Cirkus Rwanda, ktorý po svetovej premiére na festivale v Karlových Varoch vstupuje v októbri do slovenskej kinodistribúcie.

Protagonistami dokumentu režiséra Michala Vargu sú členovia známeho českého cirkusového ansámblu La Putyka a akrobatického súboru Vision Acrobat z Rwandy. „Hlavný príbeh je v podstate veľmi jednoduchý. Principál súboru La Putyka Rosťa Novák, ktorý nikdy v živote nebol v Afrike, sa vydáva do Rwandy, aby spolu s miestnymi akrobatmi vytvoril novocirkusové predstavenie v západnom štýle,“hovorí režisér o námete na svoj film. „Zaujímalo nás, ako sa prejaví konfrontácia natoľko odlišných kultúr, reprezentovaných na jednej strane perfekcionistickým Európanom a na druhej strane neviazanými Rwanďanmi, ktorí si však v živote často prešli takými peripetiami, aké si my len ťažko vieme predstaviť. Diváci spolu s Rosťom prežívajú vo filme očakávania a obavy z Afriky a následné reálne stretnutie s odlišným prostredím a kultúrou vo Rwande,“ ozrejmuje Varga pre Film.sk.

Nakrúcanie, ktoré trvalo približne štyridsať dní, bolo rovnomerne rozložené medzi Afriku a Európu. Podľa tých, ktorí film už videli, sa v ňom odrážajú aj iné témy. „Projekt ma oslovil prienikom komunitných a kultúrnych tém. Takisto ma zaujalo, ako reflektuje tradičné presvedčenie, že existuje veľa všemožných projektov rozvojovej pomoci Afrike, no veľa z nich berie Afriku ako predmet vlastnej činnosti, s prvoplánovo dobromyseľným zámerom, ktorý však nereflektuje a nerešpektuje miestne zvyklosti a tradície, v dobrom aj zlom zmysle slova. Počas realizácie filmu sme boli svedkami eskalácie utečeneckej krízy, a preto si myslím, že film ako Cirkus Rwandapotrebujeme o to viac v tomto období, keď sa na juhu Európy stavajú ostnaté ploty a ľudia utekajúci pred vojnou sú vnímaní ako nebezpečná zver,“ hovorí slovenský koproducent filmu Jakub Viktorín zo spoločnosti nutprodukcia. „Nazdávam sa, že prepájanie odlišných kultúr a ľudí má zmysel, aj keď nie vždy taký, aký by sme si na prvý pohľad mysleli. V každom prípade verím, že to v slovenskom divákovi zarezonuje a on sa možno bude aj viac snažiť naozaj pochopiť to, čo sa okolo nás v dnešnej dobe deje,“ dodáva Viktorín. 

Pre Michala Vargu a jeho štáb bolo pri spolupráci s akrobatmi a hlavne s Rosťom Novákom dôležité nezasahovať do diania pred kamerou, zvolil si teda observačný prístup. „Okrem toho, že Rosťa je principálom nového cirkusu, je v Česku známy aj ako herec, ktorý sa občas objaví v menšej úlohe vo filme alebo v seriáli. V dokumentárnom filme je napriek všeobecným predstavám pomerne bežné, že si protagonistov napríklad o pár metrov posuniete, aby kompozícia záberu lepšie dokresľovala ich rozhovor alebo aktivitu. Lenže v podstate hneď po prvom pokuse o niečo také nás Rosťa upozornil, že keď mu toto urobíme, hrozí, že začne kameru viac vnímať, prestane sa správať prirodzene a zapne ,herecký modus‘,“vysvetľuje režisér. Aj preto sa rozhodli, že budú natáčať na dve kamery: jedna snímala väčšie celky a druhá sa viac sústreďovala na detaily. Afrika, nový cirkus a akrobacie sú v tomto filme skôr pozadím, hoci dôležitým. Tvorcovia sa však zamerali najmä na zachytenie vzťahov medzi jednotlivými protagonistami a na sledovanie príbehu Rosťu Nováka.

Cirkus Rwanda (r. Michal Varga, Česko/Slovensko, 2018)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 173 564 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 24 000 eur, podpora z RTVS: 6 800 eur bez DPH)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP

text: Zuzana Sotáková
foto: Filmtopia

Svetlé miesto, Luhačovice

Uznávaný slovenský scenárista a režisér hraných i dokumentárnych filmov Dušan Trančík sa po maďarsko-slovenskej otázke, ktorú riešil v dokumente Hodina dejepisu, „pustil“ do vzťahov slovensko-českých. Výsledkom je informačne vyčerpávajúci dokument Svetlé miesto, ktorý nazerá do minulosti omnoho hlbšie, než je v slovenskom dokumentárnom filme zvykom. 

Snímka Svetlé miesto pripomína niektoré miesta spoločných dejín Čechov, Moravanov a Slovákov – Skalicu a Luhačovice, kde sa budovali základy demokratického Československa. Je zároveň pripomenutím stého výročia jeho vzniku a štvrťstoročia od zániku spoločného štátu. 

„Môj vek napovedá, že som vyše polovicu života strávil v Československu. To je moja pôvodná vlasť, v ktorej som sa nikdy nemal prečo vymedzovať národnostne, vyštudoval som pražskú FAMU a ovplyvnený českou kultúrou som mnohé filmy nakrúcal v spolupráci s českými autormi. A boli to niekedy aj témy rýdzo slovenské, ktoré v tom čase nenašli uplatnenie v Slovenskej televízii a musel som sa o ich podporu uchádzať v Čechách. Mám na mysli Tisove tienea viacero dokumentov pre spoločnosť Febio,“ hovorí Dušan Trančík. V 56-minútovom filme Svetlé miesto mapuje históriu kúpeľného mesta Luhačovice a osobností spätých s ním aj s našou históriou už od 19. storočia a pokračuje až do novodobých dejín samostatného Slovenska a Česka. Nechýbajú v ňom dobové fotografie a spomienky na hudobného skladateľa Leoša Janáčka, grófa Vincenta Serényiho, Janka Jesenského alebo P. O. Hviezdoslava ani zábery na Vladimíra Mečiara s Václavom Klausom. Bola to doba, keď sa v dvoch blízkych národoch hľadali skôr podobnosti než rozdiely, zaznie v komentári filmu. 

„Autor väčšinou nakrúca to, čo ho ťaží a páli. Teda aspoň v mojom prípade je to tak. A ja som sa chcel vyjadriť k rozdeleniu Československa v súvislosti so storočnicou jeho vzniku. História má svoje dôsledky a vplyv na prítomnosť, na morálku politikov i bežných ľudí. Slovenská dokumentaristika vďaka novým digitálnym technológiám mapuje aj našu nedávnu minulosť. Mám rád filmy Kirchhoffa, Kerekesa, Lehotského, Vojteka, Škopa, ale silný tvorivý potenciál vidím aj u najmladších, ktorí iba nedávno opustili školu,“ poznamenáva Trančík.

Dôležitou súčasťou Luhačovíc, a teda aj filmu sú stavby najvýznamnejšieho slovenského architekta Dušana Jurkoviča. Kamera Michala Černého ich sníma od veľkých exteriérových celkov cez panoramatické zábery až po prienik do bohato dekorovaných interiérov. „Jurkovičových stavieb, ktoré čerpali zo slovenskej ľudovej architektúry, je v tom mestečku mnoho. Sú to romantické originálne objekty. Sú však len jedným zo svetlých miest našej slovensko-českej histórie. Tú vytvárajú ďalší protagonisti: významný politik, Skaličan a kúpeľný lekár v Luhačoviciach Pavol Blaho a Cyril Holuby, ktorý tieto kúpele spravoval. Teda nielen vonkajšia tvár tohto miesta, ale aj jeho duchovno je predmetom môjho filmu.“

V dokumente zohráva významnú úlohu aj slovenský a český folklór, doplnený o hudbu Mareka Šurina. Informačne nesmierne bohatú zložku dokumentu zaobstarávajú sprievodné komentáre etnografky Blanky Petrákovej, historikov Michala Konečného, Milana Šišmiša, Dušana Kováča a ďalších. 

Svetová premiéra filmu prebehla na 25. MFFK Febiofest v marci 2018. Do slovenskej kinodistribúcie sa Svetlé miesto dostalo 27. 9. prostredníctvom spoločnosti Filmpark production, ktorá film produkovala. Jeho koproducentom bol Rozhlas a televízia Slovenska. 

Svetlé miesto (r. Dušan Trančík, Slovensko, 2018)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU:135 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 64 000 eur, podpora z RTVS: 15 000 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP

text: Erik Binder (filmový publicista)
foto: Filmpark production

Česko a Slovensko spája nová rozprávka 

V novej koprodukčnej rozprávke Keď draka bolí hlava vystupuje drak s dvomi hlavami. Každá z nich hovorí iným jazykom – pravá po česky a ľavá po slovensky. Nie náhodou sa film Dušana Rapoša dostáva do kín v roku, keď si pripomíname sté výročie vzniku prvej Československej republiky.

„Výročie prebudí silnú emóciu a nostalgiu u všetkých, ktorým je za spoločným ‚československým kráľovstvom‘ ľúto a cítia sa stále ‚rozdelení‘. Preto aj náš podtitul hovorí, že rozprávka je (aj) o tom, že nielen drak má dve hlavy a jedno telo, ale aj obidva naše bratské národy,“ približuje vo filmovej explikácii Dušan Rapoš, ktorý napísal scenár spolu s Petrom Šiškom. „Budeme radi, ak sa nám týmto filmovým dielkom podarí prispieť k pripomenutiu si odkazu našich dedov a otcov, ktorí kedysi obidva národy zjednotili do spoločného štátu, aby sme mohli lepšie čeliť tým silnejším, resp. agresívnejším okolo nás.“

Príbehom, v ktorom sa plynule prechádza z češtiny do slovenčiny a naopak, prevádza ako rozprávač drak Čmoudík. Raz mu v jeho jaskyni robia spoločnosť Barborka a Tomík, ktorí prišli na prázdniny k starým rodičom. Keď objavia zvláštnu mapu, začne im Čmoudík rozprávať príbeh o Kráľovstve draka, láske princeznej a princa, veľkej kliatbe, strašnom drakovi, zlom škriatkovi, ale aj o tajomstve Nezábudkovej lúky. „Náš rozprávkový dráčik chce priniesť deťom hlavne zábavné poučenie, ako byť spolu a pritom zostať každý sám sebou, lebo viac hláv – viac rozumu,“približuje Rapoš, pre ktorého je to ďalšia rozprávka po viac ako tridsiatich rokoch od jeho Falošného princa. „Dlho sme s Petrom Šiškom premýšľali, ako uchopiť náš príbeh vo filmovej podobe. Nakoniec sme sa rozhodli pre klasiku a poctivú jednoduchosť rozprávania, pretkaného romantickými, no hlavne príbehovými pesničkami z pera hitmakerov. Čo sa týka drakov a dráčikov, nemá zmysel konkurovať technicky dokonalej hollywoodskej animácii, preto som sa ako režisér rozhodol prezentovať vo filme tradičnú, vo svete uznávanú a rešpektovanú českú a slovenskú bábkarskú školu,“uviedol Rapoš na margo výtvarného stvárnenia. 

Film Keď draka bolí hlavavychádza z rovnomernej knižky, ktorú napísali Rapoš so Šiškom. „Keď sme ju písali, zistili sme jednu zaujímavú vec, že za 25 rokov od rozchodu našich krajín nevznikla knižka, ktorá by bola písaná česky i slovensky zároveň. Paradoxne si myslím, že na Slovensku s tým deti problém nemajú. U nás (v Česku – pozn. red.) tento problém nastáva tým viac, čím je to ďalej od hraníc. Myslím si však, že nie je taký veľký, lebo množstvo rodín cestuje na Slovensko a je aj veľa takých, ktoré sú zmiešané,“povedal Petr Šiška v Českej televízii. 

Tento dvojjazyčný koncept podčiarkuje aj plejáda slovenských tvorcov a hercov, ktorí sa na filme podieľali. Okrem Rapoša na režisérskej stoličke sú to napríklad výtvarník Martin Schwarz, kameraman Ján Ďuriš, zvukový dizajnér Bohumil Martinák či strihač Dušan Milko. „Podieľali sme sa na natáčaní, kamerovom, gripovom či zvukovom štábe. Na Slovensku prebiehala kompletná postprodukcia, teda strih, zvuk, mix, farebné korekcie, špeciálne efekty aj 3D a 2D animácia. Vo filme je približne 14 minút 3D animácie a ďalších približne 6 minút postprodukčných efektov,“hovorí pre Film.sk slovenskýkoproducent rozprávky Peter Neveďal zo spoločnosti Filmpark production. Nakrúcanie snímky trvalo 25 dní a prebiehalo v oboch krajinách. Z tunajších hercov sa vo filme predstavia Kamila Magálová, Miro Noga, Ján Koleník, Zuzana Mauréry či Jakub Jablonský. Slovenská hlava draka prehovorí k divákom hlasom speváka Igora Timka. 

Keď draka bolí hlava (Když draka bolí hlava, r. Dušan Rapoš, Česko/Slovensko, 2018)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 35 000 000 Kč – približne 1 358 000 eur (podpora z RTVS: 120 000 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP

text: Zuzana Sotáková
foto: Petarda Production / Lenka Hatašová

Toman stojí na hereckých výkonoch 

Filmovou drámou Toman o šéfovi zahraničnej rozviedky v povojnových rokoch 1945 až 1948 sa český režisér Ondřej Trojan vracia do minulosti, ktorá má presah aj do súčasnosti. Jeho snímka vznikla v minoritnej koprodukcii Slovenska a tento mesiac sa dostáva do tunajších kín. 

„Bolo to obdobie veľkých zmien, veľkých nádejí, ale i veľkých sklamaní. Počas necelých troch rokov sa úplne zásadne pretvorila naša novodobá história a rezíduá z tohto obdobia sa neustále vracajú do súčasnosti. Kam až nás tieto rezíduá budú musieť dotlačiť, ako nás ponižovať, komu všetkému a čomu slúžiť, aby sme sa im vzopreli?“pýta sa český režisér a producent Ondřej Trojan a dodáva, že „historické pozadie príbehu Tomana hrá vo filme nezastupiteľnú a dôležitú rolu“. 

Trojanova novinka tematicky vstupuje do našich dejín podobne ako jeho predošlé tituly Želaryči Občiansky preukaz. Tentoraz sa príbeh a jeho postavy, či skôr postavy a ich príbehy, ocitajú uprostred tzv. tretej republiky, v krušných povojnových rokoch, plných názorových turbulencií. Zdeněk Toman (Jiří Macháček), ktorý pochádzal zo Sobraniec a bol synom maďarského rabína, sa vypracoval až na pozíciu šéfa zahraničnej rozviedky. Jeho rozhodnutia a skutky ovplyvnili dianie v Československu v rokoch 1945 až 1948 a dôsledky jeho pôsobenia sa ako kruhy na vode šírili ďalej, či už za hranice, alebo do budúcnosti domovskej krajiny, kde sa s jeho prispením chopila moci na štyri desaťročia komunistická strana. 

Keď sa Trojana priamo pýtam, prečo si za hlavnú postavu svojho filmu vybral takú negatívnu osobnosť, spochybňuje jednoznačnosť v mojej otázke: „To je dosť podsúvanie. Myslím si, že každý jedinec má nejako nastavený svoj hodnotový rebríček na základe vlastného charakteru a životnej skúsenosti. Nech si teda zodpovie túto otázku divák. Ja neviem, či som si vybral ,takú negatívnu osobnosť‘.Vybral som si veľmi nevšedný príbeh človeka, ktorý ma zaujal z mnohých aspektov, vrátane toho, že zásadne ovplyvnil dejiny nielen v Československu, ale aj v Izraeli.“Režisér zároveň poznamenáva, že film o Tomanovi vníma ako nadčasový. „Zaujíma ma, čo všetko sme schopní krôčik za krôčikom obetovať zo svojho ja pre kariéru, peniaze a službu inštitúcii, ktorá funguje ako fabrika na uchvátanie moci. S tým obetovaním svojho ja súvisí aj spomenutá skúsenosť každého, kto bude osobu Tomana súdiť.“

Slovenská producentka Zuzana Mistríková zo spoločnosti PubRes hovorí, že „film Tomanpoodhaľuje zákulisie veľkej politiky. Dáva nám nazrieť do kuchyne, v ktorej sa upieklo víťazstvo komunistickej strany vo voľbách roku 1946 a v ktorej sa uvaril február 1948. A nie je to pekný pohľad.“Mistríková ďalej ozrejmuje, že vzhľadom na to, že podstatná časť deja sa odohráva na najvyšších miestach československej politiky, nakrúcanie prebiehalo hlavne v Prahe. „Štáb sa dostal na mnohé autentické miesta príbehu vrátane bytu Jana Masaryka v Černínskom paláci, pod ktorého oknami vyhasol jeho život.“

Prvá klapka filmu padla v novembri 2016 a nakrúcanie pokračovalo do októbra minulého roka. Tvorcovia venovali rok postprodukcii a časť z nej sa uskutočnila na Slovensku. Napríklad hudba sa nahrávalav Bratislave pod vedením Michala Novinského a v spolupráci s RTVS. Slovenská stopa je vo filme viditeľnejšia vďaka hercom (R. Luknár, T. Pauhofová, M. Mitaš, L. Latinák, A. Hajdu) a mnohí z nich pôsobia vo výsledku tak, akoby z oka vypadli reálnym predobrazom svojich postáv. Pre režiséra to bola veľmi dôležitá súčasť celkového hereckého prejavu, preto upozorňuje aj na prácu maskérskeho a kostýmového tímu filmu. „Tomanna hereckých výkonoch stojí. Verím, že diváci to ocenia podobne ako ja.“

Toman (r. Ondřej Trojan, Česko/Slovensko, 2018)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 1 790 914 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 250 000 eur, podpora z RTVS: 151 688 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP

text: Zuzana Sotáková
foto: Total HelpArt T.H.A./Martin Špelda