Žena-oko

Portréty žijúcich osobností majú v porovnaní so spomienkovými rešeršami, venovanými tým, ktorých životná dráha sa už skončila, vždy výhodu. Je ňou možnosť živej reflexie zaznamenaného a vyrozprávaného, zbaveného piety i smútku. V prípade dokumentu o živote fotografky Zuzany Mináčovej to platí dvojnásobne.

Hneď v úvode sprevádzajú krátky zostrih jej rozčúlených komentárov na adresu filmu salvy smiechu. Protagonistka okamžite zaujme svojím nadhľadom a skvelým zmyslom pre humor. Ten je akýmsi veliacim motívom príbehu zrasteného s filmom ako centrálnym bodom záujmu jej neúnavného objektívu. Aj na jej fotografiách defilujú poväčšine herci a herečky a jej rodokmeň, siahajúci až kdesi k jednému z Jánošíkových hôrnych chlapcov Silbersteinovi, dokladá ukážka z Fričovho Jánošíka. Režisér Matej Mináč pracuje s týmto zdvojeným princípom života vo filme a filmu v živote dôsledne a bez zbytočných previsov. Zaujímavé je, že táto koncepcia organicky vychádza z reality. Akoby bolo neustále jej imperatívom a alfou i omegou všetko, čo sa deje ako pred kamerou, tak v prozaickom zákulisí filmu. Nadšená obdivovateľka Paľa Bielika si hľadá prácu vo filme a jej prvým sprievodcom po filmovom štúdiu je sám majster. Životným partnerom je filmový scenárista Ján Mináč a jej detstvo je inšpiráciou pre snímku Všetci moji blízki, ktorú nakrúti jej syn – filmový režisér. Hrané dokrútky dramatických aj tragických okolností jej priateľstva a prvej lásky, ktorá ju oddane nasledovala až do Osvienčimu, tu síce svojou realizačnou úspornosťou a sentimentalitou trochu narážajú na odpatetizovaný tón celku, ale koniec-koncov sú aj vo svojej nedokonalosti súčasťou populárneho registra filmových štylistických postupov.

Obratnou štylistkou a manipulátorkou je aj pani Zuzana. Marek Eben premýšľa nad jej neuveriteľnou komunikačnou mágiou, ktorou si diriguje pózujúce hviezdy na karlovarskom červenom koberci. Danny DeVito si na jej povel v slovenčine dáva dole okuliare, John Travolta dvíha ruky a Richard Gere sa jej priateľsky prihovára hneď po prvej fotografii. Niekedy sa zdá, akoby mal filmový festival v Karlových Varoch patent na generovanie žijúcich legiend. Jeho súčasťou je už desaťročia aj pani fotografka a jej očami vidíme parádne defilé hviezd. Ku každému obrázku nasleduje zasvätený komentár, príbeh či anekdota. Osobne je dokonca prítomná Claudia Cardinale. Film má slušnú sumu atribútov schopných pritiahnuť do kín aj takých divákov, ktorí tento žáner obvykle vynechávajú.

Zákulisie festivalu je tu in flagranti. Fotografka loví zábery uprostred cvakajúcich fotoaparátov, zápasí s nefungujúcou technikou a bez problémov sa pohybuje v kolektíve, ktorý vekovo zodpovedá jej vnukovi. Ako doyenka večne prítomného zboru fotografov sa teší jeho úcte a obdivu. Aj najmladší člen vie, že jej prítomnosť si treba zapamätať.

Osobnostná i profesionálna formácia fotografky dáva impulz na úvahy o vertovovskej koncepcii „ozbrojeného pohľadu“, keď je človek kino-okom a objektív prostredníkom procesu písania, vytvárania reality, pri ktorom splýva človek a technika. Tá dokonca určuje a formuje životnú dráhu ľudského média, cez ktoré plynú odrazy toho, na čo namieri objektív. Fotografický obraz, jeho zmysel a výraz, je odrazom aj impulzom zároveň. Je to forma komunikácie, oslovenia obrazom minulosti. Mináčová podáva hviezdam fotografie spred desiatok rokov so slovami: „To je darček pre vás.“ Gesto okamžite láme bariéry, naučené úsmevy i správanie a darca má doložku najvyšších výhod, povolenie vstupu tam, kde vzniká výnimočné.

Objavuje sa tu aj akcent na kontinuitu, akási časozberná fotografia, zachytávajúca aktérov v rovnakých pózach v intervale niekoľkých desaťročí. Taká je séria fotografií dvojice Smoljak – Svěrák pri poštovej schránke v Karlových Varoch či manželskej dvojice Josef Abrhám – Libuše Šafránková v ponáške na bergmanovské kompozície tvárí. Sú registráciou plynutia času, ľudskej prítomnosti a pominuteľnosti aj tým, čo by sme mohli nazvať permanentná obnova, striedanie záplavou nových objektov a ich následnou zmenou v nezvratnom kolobehu.

Jeho variáciou je aj komentár pani Zuzany k ponovembrovým výjavom novej reality, k rekonštrukcii symbolov a postáv slovenského štátu s jeho submisívnym postavením voči fašistickému Nemecku a známym postojom k židovskému obyvateľstvu. Trauma minulosti sa obnovuje, „to už tu bolo“. Spomienka na permanentný strach a úzkosť, znásobená návštevou koncentračného tábora v Osvienčime, pohľadom na väzenskú pričňu, na koľaje do pekla, kde „práca oslobodzuje“, je ďalšou úrovňou výpovede o zložitom osude, v mnohom ilustrujúcej tie najdramatickejšie krízy 20. storočia, od nástupu fašizmu k nástupu a následnému pádu komunizmu.

Výnimočným momentom tohto portrétneho dokumentu je aj to, že ho natočil syn o svojej matke a táto rodinná atmosféra umocňuje bezprostredný emocionálny výraz filmu. Divák sa mení na účastníka živej diskusie a do istej miery aj zápasu o význam a výber toho, čo vo filme má byť a akú to má mať podobu. Dôraz na emocionálnu stránku rozprávania, možno aj na úkor faktografie, je rovnako neštandardným postupom a znásobuje pôsobivý výraz filmu.

Dojímavo odkrýva emocionálny kontext svojej fotografie Magda Vášáryová. Vznikla tesne po smrti jej otca a ona číta vo svojej tvári zvláštny smútok. Film dáva statickým obrazom – fotografiám nové významy, respektíve obnovuje ich a komentármi im dáva novú emocionálnu akceleráciu.

Keďže tohto roku bol v kinách aj portrétny dokument Martina Šulíka o scénografovi Milanovi Čorbovi, ponúka sa možnosť porovnania týchto nesporne osobitých filmov. Mináčovský tandem, pochopiteľne, ide po hlbších vertikálnych tónoch osobnej výpovede, kde vzťah k profesii fotografky filmového sveta dominuje a dobové ukotvenie je zaujímavé do tej miery, do akej sa týka protagonistky. Evidentná je aj snaha o emocionálny akcent filmu a potreba zaujať i pobaviť diváka. Šulík je v Milanovi Čorbovi konvenčnejší, elitárskejší, sústredený na „poetiku“ osobnosti. Cez jeho kolegov hodnotí prácu, necháva hovoriť odborníkov na scénografiu a divadelných kritikov, ale zaujímajú ho aj osobnostné rysy hrdinu vrátane jeho koníčkov. Jedno i druhé zasadzuje do dobového kontextu a dáva tak filmu horizontálny rozmer. Skúma väzbu medzi človekom a dobou, v ktorej žije, čo je zaujímavé aj svojím vizuálnym rozmerom a premietnutím sa do Čorbovej tvorby.

Mináča viac inšpiruje a priťahuje žáner dokudrámy, kombinácie dokumentárnych a hraných pasáží. Chce ozajstný dramatický „kus“, nestačí mu rozprávanie, verbálna spomienka. Vidí dramatické detstvo svojej matky ako tému na ďalšie sfilmovanie. Film a obraz je skrátka inherentnou formou videnia, stotožnenia osudu s jeho filmovou podobou. Okrem iného má táto metóda aj terapeutické účinky, ako potvrdzuje samotná protagonistka filmu. Výčitky svedomia za nešťastný osud detskej lásky jej nedávali dlhé roky spávať.

Rozdiely v režijnom štýle oboch filmov ležia kdesi na hranici medzi Európou a Amerikou. Šulík decentnejšie dávkuje emócie a neponúka príbehovú paradigmu o talentovanom selfmademanovi, ktorý dokázal prekročiť ideovú nežičlivosť doby a s úspechom uplatniť svoj talent. Mináč nemá v tomto ohľade žiadne zábrany. Svedčí o tom aj slogan jeho filmu: Osud ženy, fotografky, ktorú zachránila veľká láska a ona chcela túto lásku odplatiť tým, že viedla zmysluplný život. Mináč vyznáva melodrámu, divácky vďačný žáner, zrozumiteľný lokálne aj globálne. Presunutie hranej časti – tajomstva, ktoré fotografka dlhé roky skrývala – do druhej polovice filmu na zvýšenie očakávania a dramatického efektu takisto zodpovedá dramaturgickým postupom za veľkou mlákou.

Asi by sme v slovenskom filmovom a fotografickom miestopise museli veľmi dlho hľadať ženu, ktorá by sa Zuzane Mináčovej vyrovnala nielen odvahou presadiť sa v ešte stále dominantne mužských povolaniach, ale aj akousi živelnou činorodosťou, nezlomnou razanciou a energiou byť stále v plnej poľnej tam, kde sa deje to, čo sa dá fotografovať. Ak bolo sprostredkovanie esencie životnej vitality, talentu a humoru výnimočnej ženy cieľom filmu, nepochybne sa to podarilo.


Očami fotografky (Slovensko/Česko, 2015) _SCENÁR A RÉŽIA: Matej Mináč _KAMERA: Jan Drnek _HUDBA: Miloš Krkoška _ÚČIKUJÚ: Zuzana Mináčová, Matej Mináč, Julie Ondračková, Zdeněk Piškula, Lukáš Král a iní _MINUTÁŽ: 81 min. _HODNOTENIE: • • • • ½

Viera Langerová ( filmová publicistka )
FOTO: Itafilm