Pokračovanie obsahu:

Reklamy sú dobrá škola

Režisér Jonáš Karásek (1976) vyštudoval priemyselný dizajn na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, a skôr než sa dostal k svojmu celovečernému filmovému debutu Kandidát, nakrútil viacero reklám (ale aj videoklipy a krátke snímky). Kandidát mal kinopremiéru vlani a stal sa najúspešnejším slovenským filmom minulého roka. A nedávno uviedla RTVS nový poviedkový film Moje povstanie.sk, ktorý vznikol v réžii Karáska a Mariky Beňadik Majorovej. Hovorilo sa o ňom aj preto, že hlavné úlohy v príbehoch z obdobia SNP stvárňovali celebrity.

Film Moje povstanie.sk mal ambíciu osloviť najmä mladé publikum a priblížiť mu tak časť slovenskej histórie. Naplnili sa tieto očakávania?

– Myslím, že to ľudia prijali pozitívne. Pravdaže, sú aj kritické reakcie. Najčastejšia výčitka je, že poviedky sú príliš krátke, no také bolo už zadanie – vytvoriť šesť zhruba päťminútových filmíkov. Vzhľadom na cieľovú skupinu som sa s daným formátom od začiatku stotožňoval. Od tohto zadania sa, samozrejme, odvíjal aj rozpočet – mali sme prostriedky len na osem filmovacích dní a zo skúsenosti viem, že za jeden deň sa v takejto kvalite stihne urobiť približne päť minút. Príbehy sme sa snažili scenáristicky a dramaturgicky poňať tak, aby boli dopovedané až v záverečných textoch, ktoré odkrývajú divákovi aj širší kontext. Zámerom bolo divákov „naťuknúť“, aby pátrali po ďalších informáciách. Nedávno som bol na besede k projektu na jednom bratislavskom gymnáziu, kde pozitívne reagovali nielen decká, ale aj učitelia, ktorí projekt dokonca označili za výbornú učebnú pomôcku. Na internete to takisto celkom funguje, takže sme spokojní.

Na čo reagovali najviac? Na príbehy, atraktívne obsadenie, spracovanie?

– Prirodzene, prvý dôvod, prečo si to ľudia pozreli, je účasť známych osobností. Následne ich, myslím, zaujali aj samotné príbehy. Aj pre mňa to bolo zaujímavé, sám som o Povstaní veľa nevedel a príbehy, ku ktorým sme sa dostali, boli naozaj veľmi silné. Napríklad Mária, ktorú hrá Celeste Buckingham – keď si o nej prečítate viac, je to až neuveriteľné. Slovenská Mata Hari. Mária bola v spojení s britskou a americkou tajnou službou, s Rusmi, čo je z dnešného pohľadu na vtedajšie komunikačné prostriedky nepredstaviteľné. Veľa ľudí účasť celebrít v našom projekte kritizuje, ale my sme potrebovali prelomiť nezáujem mladých ľudí o danú tému. Jednému z mojich spolupracovníkov chválil projekt historik, ktorý sa zaoberá druhou svetovou vojnou, čo je asi najväčšie zadosťučinenie.

Ako vlastne celebrity reagovali na ponuku zahrať si v príbehu z druhej svetovej vojny?

– My sme s nimi prišli do kontaktu až po tom, čo súhlasili s účasťou na projekte. Boli však šokovaní, keď sa dozvedeli, že od nich nechceme len názor na danú tému, ale že budú hrať partizánov.

Speváci majú istú skúsenosť s vystupovaním pred kamerou, ale čo napríklad športovci?

– Scenáre boli napísané tak, aby na nich nebola veľká herecká záťaž. Pri poviedke Zoltán s Mirom Šatanom nám to bolo aj ľúto, lebo bol veľmi prirodzený a zvládol by podľa mňa aj väčšiu úlohu. Dominika Cibulková zasa nemala žiadny čas pripravovať sa na úlohu, mala čas iba na samotné nakrúcanie. Preto vo filme podáva skôr športové výkony a nemá vážnejšiu hereckú úlohu.

Pomohla ti pri tom skúsenosť z reklamy? Aj tam musíš pracovať s nehercami.

– Asi áno. Často robíme s nehercami, s komparzom, takisto sme z reklamy zvyknutí používať rôzne vyjadrovacie prostriedky. Baví ma skúšať si vizuálne formy, ktoré nie sú pri filme úplne bežné.

Ako sa k tomuto projektu robili rešerše?

– Keď som do projektu vstúpil, rešerše už boli urobené. Na scenár sme oslovili Petra Balka a potom sme vyberali jednotlivé príbehy pre konkrétne celebrity. Napríklad Majkovi Spiritovi sme pôvodne ponúkli iný príbeh, no nevedel sa s ním stotožniť, preto sme hľadali ďalej. A v rámci jeho príbehu nebolo nič sfilmovateľné takým spôsobom ako pri ostatných príbehoch. Takže vo finále film výrazne stojí na videoklipovej forme. No napríklad v príbehu s Mirom Šatanom je okrem dvoch subjektívnych záberov iba statická kamera. Každý príbeh sme sa snažili nakrútiť inak.

Najviac sa spomedzi poviedok vyčleňuje príbeh Ján s Lukášom Latinákom. Má dlhšiu minutáž, takže je v ňom aj rozvinutejší príbeh. A je príjemné vidieť Latináka vo vážnej charakterovej postave.

– Tento príbeh je postavený na dialógoch, už to umožňuje natočiť dlhší formát. Aj z praktických dôvodov, lebo akčnejšie scény sú časovo náročnejšie. Latinák je navyše z obsadených celebrít jediný herec, bolo fajn nakrútiť jeden film aj s profesionálnym hercom.

Čiernobiela štylizácia je dnes veľmi populárna. Bola plánovaná už od začiatku?

– Prvotný zámer bol využívať moderné prvky, ale súčasne odkazovať na vojnové filmy. A zároveň to zjednodušilo postprodukciu, ktorú som vzhľadom na financie realizoval osobne. Ľahšie sa tak skryjú nedostatky. Už na začiatku som však mal túto predstavu. Chcel som celebrity dostať čo najďalej od reálneho sveta, aby ich diváci videli úplne inak, ako sú zvyknutí. Môžete mať chvíľu pocit, že je to starý film, zrazu nasleduje moderná, strihovo dynamická pasáž, súčasný spôsob snímania. Je to pokus o mix súčasného s odkazom na staré filmy.

Ktorý z príbehov ťa najviac oslovil, prípadne by stál možno aj za celovečernú minutáž?

– Zaujal ma príbeh Márie. Bavilo by ma zistiť si o nej viac. Ale pre mňa bol svojím odkazom asi najsilnejší príbeh Zoltán s Mirom Šatanom. Ostatné hovoria o jasných hrdinských činoch a tento núti diváka viac premýšľať o zvrátenosti tej doby. Myslím si, že o každom z nich by sa dal nakrútiť dlhší formát.

Ak sa pozrieme na Kandidáta a na Moje povstanie.sk, nájdeme v nich viac formálne podobných momentov. Zdá sa, že rýchly strih už patrí k tvojmu režisérskemu rukopisu.

– Neviem charakterizovať svoj štýl. Maťo Beneš, s ktorým väčšinou strihám, hovorí, že ak je záber dlhší ako tri sekundy, už sa ošívam. Takže asi mám rád rýchly strih, ale napríklad v príbehu so Šatanom máme aj 40-sekundový záber. Celkovo mám však asi tú výhodu, že som v podstate priemerný divák, preto robím veci, ktoré sú zrejme stráviteľnejšie pre mainstreamové publikum.

V slovenskom filme sa už začínajú objavovať aj žánrové snímky a medzi ich tvorcov môžeme zaradiť aj teba.

– Bavia ma trilery, detektívky aj inteligentné komédie, určite sa však nechcem snažiť o nejakú žánrovú čistotu, skôr ma zaujímajú prieniky žánrov. V Kandidátovi som sa snažil, aby to bol práve takýto prienik. Napríklad horor ma veľmi neláka, hoci, paradoxne, na jednom práve pracujeme s Marošom Hečkom, ale poňali sme ho skôr ako triler. Je to jeden z príbehov z cyklu Strach. Zatiaľ sme s Marikou Majorovou napísali pracovnú verziu scenára, ktorý ešte budeme dopracovávať s Petrom Balkom. Viac zatiaľ nechcem prezrádzať.

Pokračuješ teda v spolupráci s Marošom Hečkom?

– Spolupráca na Strachu sa začala skôr ako na Kandidátovi. Najskôr sme sa dohodli na poviedke do Strachu, ale dlho sa to odkladalo. Zrazu prišiel Kandidát a nakrútil sa skôr. Nadväzoval na voľby, tam bolo dôležité načasovanie. Stihli sme to v hodine dvanástej. Strach je ešte v prípravnej fáze, ale už máme stanovený dátum natáčania.

V čom sa s Marošom Hečkom dopĺňate a pri čom najčastejšie prebieha tvorivý konflikt?

– S Marošom aj s celým tímom Kandidáta sme si sadli aj z ľudskej stránky, čo je pre mňa aj pri práci veľmi dôležité. Pri dopracovávaní scenára bolo veľmi fajn, že Maroš ani ostatní dvaja spoluautori nemali problém akceptovať moje návrhy na zmeny. Niektoré.

Ešte stále sa zdôrazňuje, že si reklamný režisér. Neprekáža ti to?

– Samozrejme, komentáre typu „slabé príbehy, ale čo by sme od ľudí z reklamnej branže mohli čakať“, ako to bolo pri Mojom povstaní.sk, nepotešia. V reklame robí veľa zaujímavých ľudí, možno by boli ľudia prekvapení, kto všetko sa jej venuje. Ja sa za to nehanbím, baví ma to. Točíme veľa, človek sa tak udržuje vo forme, je to najlepšia škola.

V jednom rozhovore si povedal, že je pre teba dôležitá dôvera klienta. Pri filme bola pre teba dôležitá dôvera štábu a hercov? Bol si predsa debutant.

– Som veľmi rád, že to mám za sebou. Je ťažké presvedčiť ľudí, že na to máš, že to dokážeš. To, že niekto točí reklamy, nikoho od filmu nezaujíma. Pre niektorých hercov som bol úplne neznámy človek. Museli sme tú bariéru prelomiť. Nehanbím sa však priznať, že nemám vždy a všade odpovede na všetky otázky, hlavne na tie od herečiek o detailoch vnútorného prežívania postáv. Baví ma práca s kamerou, tam sa cítim najistejšie, sám točím a možno sa kameramanom až príliš montujem do remesla. Kameraman je pre mňa nevyhnutný partner, vizuálno je pre mňa veľmi dôležité.

Mne sa páčila aj paródia prostredia a ľudí z reklamnej agentúry.

– V reklame je pár ľudí, ktorí sa hrajú na amerických marketérov, a pritom naše podmienky sú obmedzené malým trhom. Niekedy je smiešne robiť reklamu pre päť miliónov ľudí, s rozpočtom, pri ktorom sa počíta každá koruna, a pritom sa tváriť ako hovno na palici. Takže tá paródia sa ponúkala. Na druhej strane je však bežná práca v reklamnej agentúre často väčšia nuda, ako sa zdá, a veľa „reklamníkov“ je oveľa normálnejších, ako sa zdá. Myslím, že ľudia z reklamy zobrali môj film s nadhľadom.

Napriek nadhľadu sa film výstižne vyjadruje k súčasnosti. Je pre teba dôležité, aby bol film angažovaný?

– Neviem, či angažovaný je to správne slovo, ale určite je pre mňa dôležité, aby mal film pre diváka nejaký odkaz. Ako som spomínal, veľmi ma baví forma, ale pokiaľ chýba obsah, je forma zbytočná. Nedávno som sa stretol so zadávateľom, ktorý odo mňa chcel spoluprácu na pripravovanom filme, mala to byť komédia, a keď som sa ho pýtal, aké má mať film posolstvo, odpovedal, že tam budú hlavne také krátke, ale veľmi vtipné skeče. Tak to je presne to, čo by som nechcel robiť. Chcem, aby to malo zmysel, aby film ľuďom niečo povedal. Dúfam, že Kandidát aj Moje povstanie.sk toto poslanie plnia.

V Česku však Kandidát až tak nezapôsobil.

– Netvrdím, že to je hlavný dôvod, ale vo filme sa urobili zmeny, proti ktorým som už nemal silu bojovať, hlavne predabovanie Marka Majeského. Českí koproducenti do filmu vložili peniaze a chceli ich, samozrejme, zarobiť späť. Tvrdili, že ak sa neurobia dané úpravy, film nebude v Česku fungovať. Možno však majú pravdu a Čech to potrebuje dostať v češtine. Z môjho pohľadu tým film utrpel. No podstatnejším dôvodom bol pravdepodobne prístup k propagácii filmu. Na Slovensku sme si robili propagáciu sami v rámci slovenského tímu a myslím, že účinne. V Česku bola propagácia síce masívna, ale nijako náš film neprofilovala. Pre potenciálneho diváka sa nenašiel žiaden „odlišovač“ od tridsiatich ďalších českých filmov, ktoré v tom roku vstúpili do kín. Išli na to úplne klasicky – na plagáte tváre hercov bez výraznej online podpory. My sme na to išli naopak, silný vizuál a silná komunikácia cez dostupné online kanály aj napriek obmedzenému rozpočtu. Ja by som Kandidáta v Česku propagoval ako slovenský film. Nejako by som ho vymedzil z tej masy filmov. Samozrejme, pripúšťam aj možnosť, že pre Čechov bol film, ktorý sa točí okolo volieb na Slovensku, jednoducho obsahovo málo atraktívny.

Doplácajú niektoré slovenské filmy na zlú propagáciu?

– Určite áno, ale ak je pre tvorcov dôležitá návštevnosť, musí byť film pre divákov tematicky zaujímavý. Výborným príkladom je dokument 38, ktorý je práve v kinách. Darmo budete akokoľvek dobre propagovať sociálnu drámu z dedinského prostredia – tá má svojich divákov, ktorých je určitý počet, a neverím, že akokoľvek výnimočná propagácia by na ňu dotiahla do kín masy ľudí, ktorí chodia väčšinou na akčné filmy a komédie. V prípade dobrých výsledkov Kandidáta je to kombinácia zaujímavej témy, netradičného spracovania a na slovenské filmové pomery vydarenej propagácie.

Napriek tomu, že niektoré slovenské filmy získali množstvo zahraničných ocenení, veľmi to tvorcom neuľahčuje získavanie financií na ďalší projekt. Kandidát mal vysokú návštevnosť. Pomáha to?

– Oslovujú ma ľudia s projektmi, ktoré už sú finančne zabezpečené. Ja to nateraz skôr odmietam z rodinných dôvodov a pre vyčerpanosť z práce na Mojom povstaní.sk a na ďalších komerčných projektoch. Máme rozpracovaný ešte jeden film s Marošom Hečkom, už sme boli na obhliadkach aj v zahraničí, a na stole sú ďalšie dva scenáre. Ja som sa však zatiaľ nepokúšal zháňať peniaze na žiadny filmový projekt a nikdy som ani nebol na Audiovizuálnom fonde.

Tvorcovia boli viac-menej donútení venovať sa aj týmto nekreatívnym veciam, založili si vlastné produkčné spoločnosti.

– Rozmýšľam nad tým, že keď budem robiť ďalší film, chcel by som byť viac zapojený aj do týchto vecí. Pri Kandidátovi vznikla špecifická situácia, keď producent z dôvodu nedostatku financií postavil kľúčových ľudí z tímu pred otázku, či sa nechcú podieľať na zisku z filmu výmenou za to, že budú na jeho výrobe pracovať zadarmo. Tak sa zo siedmich statočných vrátane mňa stali de facto spoluproducenti tohto filmu. Ak by to nevyšlo a ľudia by do kina nechodili, asi by som bol v súčasnosti v problémoch. Síce som do projektu nevložil žiadne peniaze, ale venoval som mu dva roky, odmietol veľa inej práce. Všetky finančné záväzky boli splnené. Počúvam však veľa príbehov z iných produkcií, ako sú ľudia dlhodobo nevyplatení.

Keď hovoríme o návratnosti, ako sa predáva Kandidát na DVD?

– Ja som milo prekvapený, že sa vôbec predáva. Myslel som, že DVD je už mŕtve. Samotný DVD formát je strašne zastaraný a už tu dávno nemal byť. Pri cudzích filmoch to až tak citlivo nevnímam, ale keď pozerám Kandidáta na DVD, tak nad tou kvalitou plačem. Podľa tantiém sa však asi predáva dobre.

Ak film uvádza komerčná stanica, je rozbitý reklamnými blokmi. Vieš si predstaviť takýto zásah do svojho vlastného filmu?

– Doma už radšej nemáme televíziu, pretože sa na to nedá pozerať. No ešte na tom nie sme až tak zle, napríklad v Austrálii je bežná televízia absolútne nepozerateľná. Jeden diel seriálu, ktorý má čistý čas 40 minút, trvá aj dve hodiny. Vôbec som nad tým neuvažoval, ale teraz, keď sa na to pýtaš, by ma to asi iritovalo. Hoci na druhej strane by možno bežný divák v prípade Kandidáta ani nepostrehol, kde sa končí film a začína reklamný brejk. Žartujem. Možno.

Mariana Jaremková (filmová publicistka)
FOTO: Miro Nôta