Slzy hokejového národa

Slovensko miluje hokej a hokejisti majú na Slovensku status supercelebrít. Možno sú i viac ako celebrity, pretože na rozdiel od nich nám robia v zahraničí dobré meno. Veď majstrovské víťazstvá slovenskej reprezentácie sú zrejme okamihmi najväčšej národnej hrdosti od čias Nežnej revolúcie.

I napriek láske k hokeju a faktu, že ide o jeden z mála tímových športov, v ktorom Slovensko vyniká na medzinárodnej úrovni, sú celovečerné filmy o hokeji v kinách raritou. Samozrejme, dokument 38 nevznikol len z nadšenia týmto športom. Siedmeho septembra bolo tretie výročie tragickej nehody, keď sa v Rusku zrútilo lietadlo, na ktorého palube zahynuli členovia hokejového mužstva Lokomotiv Jaroslavľ. Populárny televízny moderátor a občasný režisér Dano Dangl sa s Lukášom Zednikovičom rozhodol pri príležitosti tohto výročia priblížiť divákom jedného z pasažierov osudného letu – Pavla Demitru.

Na Demitru spomínajú všetky veľké osobnosti hokeja, ktoré ho sprevádzali počas kariéry. Od spoluhráčov z americkej NHL po hokejistov zo slovenskej reprezentácie, trénerov a funkcionárov. Všetci, ktorých by ste v takomto filme čakali. K oslavovaniu športových osobností určite patrí aj rekapitulácia obľúbených okamihov spojených s daným športom, v tomto prípade sú to pamätné hokejové góly, ktoré si zachovávajú priam posvätný status. Jednoznačne ide o divácky veľmi atraktívnu tému a tvorcovia do filmu vložili všetky zaujímavé momenty Demitrovej kariéry. Stál skoro pri každej veľkej udalosti slovenského hokeja po rozpade Československa, takže najviac priestoru má vo filme Paľo Demitra – hokejista.

Ak sa chceme pozrieť na Demitru ako na človeka, je tu toho pomenej. Jeho blízki nám povedia trochu o jeho vzťahoch s rodinou a s deťmi, o jeho súťaživej povahe, niečo o tom, ako balil dievčatá. Nie je toho veľa, mohli by sme to zhrnúť do pár riadkov. Demitrovu rodinu síce zastupujú jeho otec s matkou i súrodenci, no film sa zameriava na jeho manželku Máriu. Dokument zobrazuje jej cestu do Jaroslavľa, kde po prvý raz navštívi mohylu pre zosnulých hokejistov. Mária bola s Demitrom skoro od začiatku jeho profesionálnej kariéry, a tak jej najlepšie sadla úloha priblížiť divákom tú nehokejovú časť jeho života. Práve ona má v snímke najväčší priestor spomedzi nehokejistov a zastáva aj rolu akéhosi sprievodcu.

Z formálnej stránky film nepresahuje dokumentárny priemer. Možno preto, aby nevyplašili obyčajného diváka, navyknutého na televízne dokumenty, zvolili tvorcovia jednoduchú a nekomplikovanú cestu nakrúcania, vedúcu k zrozumiteľnosti pre každého. Žiadne experimentovanie či pohrávanie sa s formou, len tradičné rozhovory na kameru a množstvo archívnych záberov. Filmári nepovažovali za potrebné pohnúť sa s kamerou z miesta, opýtaní väčšinou sedia a len výnimočne sa postavia. Všetky výpovede sú snímané staticky, často na pozadí hokejových štadiónov alebo v interiéroch. Jedine Demitrova manželka sa ocitla v pozícii o niečo dynamickejšej – jej cesta do Jaroslavľa funguje ako metafora cesty za spomienkami. Vo filme nájdeme všetko, čo by mal dokumentárny portrét obsahovať: prvé Demitrove fotografie, jeho prvé športové pokusy, prvé zápasy, začiatky v NHL, prestupy medzi klubmi, prvé triumfy, posledné zápasy. Všetko je pekne chronologicky usporiadané, film sa pohybuje po jasne určenej línii.

Archívne materiály tvoria viac než polovicu snímky. Ide o zábery z hokejových stretnutí, pozápasové rozhovory, občas aj nejaké televízne vystúpenie. Väčšina archívnych záberov je v stranovom pomere 4 : 3, iba niektoré vyvolené si zaslúžili formát 16 : 9. Pri čiernobielych či starších záberoch je to pochopiteľné, no pri tých novších pôsobí obraz trochu nekonzistentne (a vyvoláva to otázky, či americké televízie preferujú „stlačený“ formát, alebo mal strihač zakázané meniť pomer strán). Rušivo pôsobia aj občasné prestrihy počas rozhovorov – akoby opýtaným raz za čas preskočila veta a bolo treba vystrihnúť viac, než sa dá odignorovať.

Hlavnou hviezdou filmu ostáva hokej. Je to tímový šport plný búrlivých momentov a rýchlych zákrokov, v ktorom sa vyzdvihuje spolupráca. A presne taký sa snaží byť aj film. Chce apelovať na divákovu spolupatričnosť, ponúknuť mu na chvíľu možnosť byť súčasťou tímu a užívať si nadšenie z víťazstva. Vždy keď slovenská reprezentácia vyhráva (a zvlášť, ak je to nad Čechmi), zmenia sa všetky neosobné pomenovania na láskyplné slovné spojenia typu „naši chlapci“ a už nevyhrávajú oni, ale my. Takto sa aj film snaží prezentovať život a kariéru Pavla Demitru. Je to dokumentárna pocta človeku, ktorý bol súčasťou čohosi väčšieho, akoby „patril“ celému národu a všetko, čo spravil, všetky tie úspechy neboli iba jeho, ale aj naše.

Demitrovi sa však napriek dlhoročnému pôsobeniu v reprezentácii nepodarilo dosiahnuť jeden triumf – ten najväčší –, zlatú medailu z majstrovstiev sveta, ktorú slovenská reprezentácia vybojovala v roku 2002. A pretože najslávnejší okamih vo filme chýba, môže sa stať, že komerčný úspech tohto dokumentu bude stáť pri zrode nového trendu filmov s hokejovou tematikou.

Snímka 38 je poňatá celkom veselo. Na to nadväzuje aj rozhodnutie „odignorovať“ samotnú tragickú nehodu. Tvorcovia vychádzajú z predpokladu, že každý o nej aj tak vie a pripomínať si ju už veľmi nechce. Nesnažia sa tlačiť na pílu, chcú sa radšej držať veselo-nostalgickej nálady a zbytočne neupozorňovať na leteckú haváriu. Na druhej strane, prečo nevenovať priestor aj Demitrovým spoluhráčom z klubu Lokomotiv Jaroslavľ? Veď v osudný deň zahynul on i celý jeho tím, hoci z filmu sa o ostaných pasažieroch nedozvieme nič.

Tam, kde tvorcovia šetria emóciami v obraze, vynahrádzajú si to v hudobnej zložke. Plačlivé tóny husieľ, violončela a pomalého klavíra môžu citlivé povahy dohnať k slzám. V snímke azda ani nenatrafíme na chvíľu ticha.

Pri dokumente 38 ide o jasné víťazstvo témy nad formou. Nesie v sebe nevypovedané, no z tónu filmu jasne znejúce posolstvo – sláva slovenskému hokeju a všetkým, ktorí v ňom niečo dokázali. Avšak aj na Slovensku budú stále i takí ľudia, ktorých hokej napriek ľahko šíriteľnej davovej eufórii nezaujíma. Pre nich bude tento film len obyčajným dokumentom o živote zosnulého športovca. Na to, aby si človek film poriadne užil, potrebuje istú dávku hokejového nadšenia. Treba však uznať, že tvorcom sa podarilo znovu spojiť národ pod hokejovou zástavou a na istý čas s pomocou tohto športu vypredali slovenské kiná.

38 (Slovensko, 2014) _SCENÁR A RÉŽIA: Daniel Dangl, Lukáš Zednikovič _KAMERA: Tomáš Juríček, Tomáš Zednikovič _HUDBA: Ľubica Čekovská _ÚČINKUJÚ: Majka Demitrová, Pavel Demitra, Marián Gáborík, Michal Handzuš, Marián Hossa, Zdeno Chára, Tomáš Kopecký, Keith Tkachuk, Jeremy Roenick, Miroslav Šatan a iní _MINUTÁŽ: 87 min. _HODNOTENIE:  • • • ½  _OKTÓBROVÉ PROJEKCIE FILMU V KINE LUMIÈRE: 4. 10. (16.00)

Vladana Hrivnáková ( absolventka audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU )
FOTO: Itafilm

Ticho, ktoré ostáva mĺkve

V tichu je film založený na dlhodobom výskume slovenskej muzikologičky Agáty Schindlerovej, ktorá sa špecializuje na osudy židovských hudobníkov za nacizmu. Do kín sa dostáva v časoch, keď opäť raz platí, že sa účasť Slovakštátu na deportáciách a prenasledovaní Židov v niektorých politických a spoločenských kruhoch zľahčuje či popiera.

V prípade tohto filmu by teda mohlo ísť o zásadný, pretože autentický príspevok k téme holokaustu, v ktorom je navyše účasť Slovenska na prenasledovaní Židov bez veľkých rečí priznaná. Mohlo by zároveň ísť o zaujímavý príspevok k téme dokumentárnej drámy, respektíve dramatických útvarov vznikajúcich na základe archívnych výskumov (ktoré sú v posledných rokoch aktuálne v takmer všetkých dramatických umeniach – od činohry cez operu až k hranému filmu). Projekt filmu V tichu však nemal len ambíciu zaujať autentickým materiálom, ale zdá sa, že v pomerne skorej fáze príprav sa už spájal aj s istou predstavou o presadení sa v medzinárodnom kontexte. A tak zostal aj trochu kompromisom a tému holokaustu pomerne okato postavil na „oscarových“ pilieroch – veď už jeho pôvodný názov (Denník Agáty Schindlerovej – Mrs. Schindler’s Diary) vďaka náhodnej zhode mien evokuje známy Spielbergov film, kým téma evidentne predstavuje lokálnu variáciu na tému Polanského Pianistu.

Producentka Lívia Filusová údajne dlho túžila po spracovaní filmu o hudbe a výskum Agáty Schindlerovej sa zdal ako výborný námet. Pôvodná predstava bola, že by sa film mal niesť v aktuálnom dokumentaristickom duchu. V konečnom dôsledku však zo spolupráce s oceňovaným českým režisérom Zdeňkom Jiráskym vznikol hraný film, ktorého uvedenie do kín sprevádza povesť neobvyklého poetického tvaru bez dialógov, celkom neošúchaného spracovania v kinematografii už dlho exploatovanej témy. Pri jeho produkcii sa využili slovenské i české finančné zdroje a ako prvý slovenský film sa uchádzal aj o podporu na crowdfundingovom portáli Kickstarter, čo svedčí o vytrvalosti, odvahe a vynachádzavosti jeho producentky. Do kín sa snímka skutočne dostáva v podobe, za ktorú sa z hľadiska profesionality všetkých zúčastnených členov tvorivého tímu nemusíme hanbiť. No o to viac je škoda, že táto podoba znamená aj premárnenie šancí povedať k téme holokaustu niečo skutočne nové.

Ak totiž film o holokauste chápeme ako špecifický podžáner historického filmu, tak V tichu vo viacerých ohľadoch dosť presne zapadá do jeho žánrových matríc. A tie v podstate nahrávajú jednak fikcionalizácii reálnej udalosti a jednak emocionálnemu modelu, vďaka ktorému divák prežije istú katarziu a očistený sa môže vrátiť k bežnému životu bez toho, aby si so sebou odniesol priveľa nezodpovedaných otázok.

V tichu vychádza zo štruktúry väčšiny filmov o hrôzach vojen: začína sa obrazmi idyly (väčšinou meštiackej), ktorá je zásahom vyššej moci náhle prerušená. Inak to nebolo ani pri prvom porevolučnom česko-slovenskom príspevku k téme – pri Mináčovom filme Všetci moji blízki. V tichu teda neinovuje ani lokálny „diskurz“, naopak, z hľadiska základnej ideológie v ňom pokračuje. Počiatočnú idylu koncipuje vo vizuálne aj hudobne atraktívnom retronostalgickom duchu. Jednotlivé výjavy výstižne evokujú modernú vizualitu predvojnovej doby, od strihových a figuratívnych postupov dobových filmov až po dobové reklamy. Vo svižnom tempe sa zoznamujeme s niekoľkými postavami, ktoré spája jediné – zaujatie hudbou a láskou. Z obsahového hľadiska sa úvod zameriava predovšetkým na trávenie voľného času v duchu vzmáhajúcej sa modernity a dobovo propagovaného kontaktu s prírodou, najmä so živlom vzduchu: estetika dobových reklám poznačila obrazové kompozície z horskej dráhy aj výjavy z výletov do prírody, ktoré jednotlivé milenecké či manželské dvojice absolvujú s fotoaparátom alebo na elegantnom automobile. Z konceptu bezstarostnej retromodernity sa nevymykajú ani výjavy z nahrávania populárneho singlu hudobného zoskupenia Comedian Harmonists. Mimochodom, jeho členovia pôsobia mimoriadne roztomilo vo svojej útlosti, hoci originálna skupina vystupovala v časoch, keď väčšina jej členov už patrila medzi statných tridsiatnikov.

To, že táto idyla má byť prerušená, naznačujú najmä opakované prestrihy na proces tlačiarenskej výroby: hneď v úvode totiž titulok oznamuje, že v roku 1935 vyšla kniha Židovstvo a hudba s ABC židovských a neárijských hudobníkov, ktorá sa v rýchlom slede dočkala dvoch ďalších vydaní (1936, 1938), doplnená v roku 1940 Lexikónom židovských hudobníkov, vydaným inštitútom NSDAP. Hudba (aj láska) sú teda postavené do kontrapunktu k tlačenému slovu – zatiaľ čo ešte trvá idyla ako vystrihnutá z ilustrovaných časopisov, vychádza niekoľko kníh, ktoré majú očistiť hudbu od neárijských prvkov (za čím nevdojak musíme tušiť aj pálenie kníh, ktoré nacistickej ideológii nevyhoveli).

Protiklad tlačeného slova, určeného na remodeláciu verejného priestoru, a do seba uzavretých vnútorných monológov postáv, evokujúcich autentické denníkové záznamy, je dobrý nápad, avšak podobne ako viacero ďalších kontrapunktov (láska verzus samota, hudba verzus ticho a podobne) sa topí pod nánosom konvenčnej ideológie. Už v prvej časti filmu zamrzí príliš úzky okruh motívov, ktoré diváka uvádzajú do predvojnovej predstavy šťastia. Konflikt, na ktorom je postavený film V tichu, sa tak v podstate redukuje na konflikt holokaustu a ľahkovážnej bezstarostnosti, naplnenej meštiackymi snami o láske korunovanej svadbou, pri ktorých hrá hudba skôr konvenčnú úlohu podporovania retronostalgických nálad: spomínané zoskupenie Comedian Harmonists vidíme výlučne v žánrových výjavoch nahrávania v rozhlasovom štúdiu pred očami obdivovanej dámy, mladý pár sa zoznamuje vďaka džezu, nádejná baletka sa vyznáva z obdivu k najkrajšej učiteľke baletu. Spomedzi týchto konvenčných obrazov sa snáď najviac vymyká ten, keď vidíme skladateľa Arthura Chitza, ako za tichej prítomnosti manželky hrá azda prvýkrát po jej tvorcovi celkom neznámu Beethovenovu skladbu („Zatiaľ to ešte nikto nepočul... okrem Beethovena... nikto nikdy...“) – ani tomuto výjavu sa však nevyhne istá gýčovitosť, ktorej jediný zmysel je zrejme v zdôraznení rovnocennosti či dokonca istej nadradenosti sledovaných hudobníkov voči ich árijským kolegom.

Vnútorné monológy postáv pritom naznačujú omnoho viac než len stratu malomeštiackych predstáv o hudbe: napríklad sa ich prostredníctvom odhaľuje stratégia holokaustu ako postupný prechod od vnútenej identity („Cez noc som prestal byť Slovákom a stal som sa Židom,“ hovorí jedna z postáv) cez stratenú dôstojnosť až po úplné ticho, ku ktorému sa vzťahuje aj konečný názov filmu. Ticho predstavuje pôsobivú, no nedostatočne využitú metaforu. Má nielen význam straty pamäti (v prípade pianistky Edith Kraus sa prejavuje v úplnej strate spomienok na akékoľvek tóny), ale mohlo by znamenať aj metaforu stratenej ľudskosti a všetkého, čo človeka povznáša a oslobodzuje od potupnej identifikácie s chradnúcim a pominuteľným telom, redukovaným na jediný cieľ: ešte niekoľko minút prežiť.

Je obrovská škoda, že sa film viac nesústreďuje na zdôrazňovanie váhy jednotlivých monológov a napriek snahe o kombináciu snových a naturalistických obrazov sa nakoniec končí v konvenčnej žánrovej obraznosti. Tá sa týka nielen reprezentácie spomínanej meštiackej idyly v úvode filmu, ale aj následného „holokaustu“, pričom obidva typy obrazov ukotvuje v konzervatívnom ideologickom rámci. Je to škoda aj preto, že originálne, na autentických výpovediach postavené diela o holokauste ani v dnešnej dobe nie sú zbytočné. Film V tichu však vychádza z najpredvídateľnejšej premisy, podľa ktorej je holokaust najlepšie reprezentovať náhlou zmenou farebnosti (z teplých tónov do oceľovomodra), nápadným prezlečením postáv do zamazaných pruhovaných uniforiem či zmenou mejkapu. Je takisto škoda, že hoci je V tichu skutočne film bez dialógov, nie je to zároveň film bez zbytočných slov. Namiesto očakávanej autenticity či práce s tichom, tak šikovne pripomenutým v názve, znie slovo vo filme takmer neustále a jeho skutočná sila sa miestami stráca v patetickom prejave hercov aj v neschopnosti režiséra vytvoriť jasnejší postoj k naivite často gýčových monológov z úvodu filmu – tie nevyváži ani náhle nadobudnutá zrelosť postrehov v jeho druhej, holokaustovej časti.

V tichu (Slovensko/Česko, 2014) _SCENÁR A RÉŽIA: Zdeněk Jiráský _KAMERA: Michal Černý _STRIH: Hedvika Hansalová _HRAJÚ: Judit Bárdos, Jan Čtvrtník, Kristína Svarinská, Ján Gallovič, Laco Hrušovský, Valéria Stašková, Dana Košická a iní _MINUTÁŽ: 90 min. _HODNOTENIE:  • • • _OKTÓBROVÉ PROJEKCIE FILMU V KINE LUMIÈRE: 3. 10. (17.00), 5. 10. (20.45), 10. 10. (18.00)

Jana Dudková ( Ústav divadelnej a filmovej vedy SAV )
FOTO: Film Europe

„Čechov ma naučil, ako sa pozerať na život“

Pri pozeraní nateraz poslednej snímky tureckého režiséra Nuriho Bilgeho Ceylana Zimný spánok, ocenenej v Cannes Zlatou palmou, prebehnú človeku hlavou všelijaké myšlienky o priznanej či skrytejšej inšpirácii. Aj v recenziách filmu či v rozhovoroch s autorom sa spomínajú veľké mená: Čechov, Dostojevskij, Tarkovskij, Bergman, Tarr, Angelopoulos. Áno, je to všetko tam, ale napriek tomu (či práve preto?) je ten film výnimočný, pretláča mnohé vplyvy cez jedinečné ceylanovské sito a zalieva ich vlastným ponímaním sveta, človeka, umenia.

V Zimnom spánku sa objavujú motívy z troch poviedok Antona Pavloviča Čechova. Jednou z nich je minimalistický skvost Úradníkova smrť, kde „istého pekného večera sedel nemenej pekný exekútor Ivan Dmitrič Červiakov v divadle v druhom rade a sledoval kukerom Corneivillské zvony“. Potom si kýchol a pravdepodobne oprskal starca sediaceho v prednom rade. Ako na potvoru to bol vyššie postavený úradník, generál. Červiakov ho začne „prenasledovať“ a ustavične sa mu podriadene ospravedlňovať. Generál je sprvu slušný, potom podráždený, napokon rozzúrený. Červiakov ten tlak už dlhšie nevydrží, príde domov, ľahne si na pohovku a – umrie. Na troch stranách zobrazený kusisko ruskej duše. Možno i celá.

V podaní Nuriho Bilgeho Ceylana sa duch Čechovovej poviedky objavuje v prvej časti filmu (hoci jej dôsledky siahajú až k celkom záverečným sekvenciám) a jej zhmotnenie vyzerá takto: Dvaja dospelí muži sa vezú v ostrooranžovom terénnom aute nádhernou skalnatou uzimenou krajinou. Zastavia sa v mestečku. Šofér vystúpi a stratí sa v neďalekom domci. Z miestnej školy s džavotom vychádzajú deti, prúdia okolo džípu, jeden zo školákov, desať-dvanásťročný Ilyas sa zastaví a uprene hľadí na spolujazdca, ktorý ostal v aute. Muž mu pohľad na krátky okamih začudovane opätuje. Vracia sa šofér, auto sa pohýna. Z rozhovoru dvoch mužov vyplynie, že spolujazdec je pán Aidyn, majiteľ penziónu a niekoľkých domov v okolí, vodič Hidayet je jeho pravou rukou, správcom, a mierne mu vyčíta, že sa k svojim neplatiacim nájomníkom správa príliš trpezlivo. Ozve sa rana, bočné okno na strane spolujazdca je rozbité. Kameň hodil Ilyas, mlčanlivý a vzdorovitý, utekajúci preč. Ale Hidayet ho dobehne a privedie naspäť celého mokrého po páde do potoka. Muži odvážajú chlapca k rodičom s obavami, aby neprechladol. Vysvitne, že chlapcov otec, vzdorovitý a mlčanlivý, je jedným z Aidynových nájomníkov-neplatičov. Jeho brat Hamdi je celkom iný, úslužnosťou sa snaží vybalansovať nepríjemnú situáciu. Veľmi sa Aidynovi ospravedlňuje, sľubuje nahradiť škodu, rozpačito poklonkuje. Najprv pri džípe, potom pri opakovaných návštevách v penzióne. Aidynovi je Hamdiho vtieravé počínanie vyslovene nepríjemné. Posledným dejstvom poviedkovej aféry s rozbitým oknom je scéna, kde Hamdi s Ilyasom prichádzajú k Aidynovi a strýko prikazuje synovcovi, aby na znak tradičnej podriadenosti a ospravedlnenia pobozkal brániacemu sa pánovi Aidynovi ruku. Napätá, výbušná, ale zároveň aj navýsosť trápna situácia. Chlapec sa to už-už chystá vykonať, keď vtom – oči sa mu naplnia beľmami a padá na zem ako podťatý strom.

Ceylan vo svojom najnovšom filme krúži okolo mnohých, aj súčasných tureckých tém, tvrdí však, že v Zimnom spánku „nie je nijaký odkaz na aktuálnu situáciu v Turecku“. A pokračuje: „Mimochodom, nemyslím si, že režisér by sa mal vyjadrovať k aktuálnemu dianiu vo svojej krajine, mal by skúmať veci na širšej úrovni. Ale všetko, čo sa udeje kdekoľvek na svete, odráža nejakým spôsobom ľudskú prirodzenosť. Myslím si, že filmárova povinnosť je iná ako zodpovednosť novinárova. Filmár nemôže suplovať novinára, musí sa prihovárať divákovej duši, pokúšať sa prenášať emócie. Ak sa publikum učí aspoň trochu pociťovať zahanbenie nad niektorými situáciami, znamená to, že film sa ocitol na dobrej ceste. Snažím sa pochopiť ľudskú dušu, to je to, čo ma motivuje nakrúcať filmy.“

V Zimnom spánku sa odkryje viac tém – a takmer vždy na ne prší alebo sneží alebo je nad nimi dotmava zamračené. No i tak vyráža príroda v srdci tureckej Anatólie dych svojou dokonalosťou. Uprostred jej majestátnosti sa naplno vyjaví dočasnosť medziľudských vzťahov, premýšľania o slobode, rečí o zmysle jestvovania, veľkých ideí aj existenčných záležitostí. Nihal sa možno zmieri so svojím manželom Aidynom, jeho sestra Necla sa možno vyrovná s rozvodom, hosť Timur možno raz nájde miesto, kde sa oplatí spočinúť. A možno ani nie. Uprostred tej majestátnosti nie je až taký dôležitý cieľ, dôležitá je cesta, akou cieľ dosahujeme. Napokon, jedine to je správne.

Zimný spánok (Kiş Uykusu, Turecko/Nemecko/Francúzsko, 2014) _RÉŽIA: Nuri Bilge Ceylan _SCENÁR: N. B. Ceylan, Ebru Ceylan _KAMERA: Gökhan Tiryaki _STRIH: N. B. Ceylan, Bora Göksingöl _HRAJÚ: Haluk Bilg, Melisa Sözen, Demet Akbag, Ayberk Pekcan, Serhat Mustafa Kiliç, Nejat Isler _MINUTÁŽ: 196 min. _HODNOTENIE: • • • • ½

Zuzana Mojžišová ( filmová teoretička )
FOTO: Film Europe