MARIÁN LABUDA

K filmu i divadlu sa dostal už počas štúdií herectva a odvtedy stvárnil vyše dvesto filmových a televíznych úloh na Slovensku i v Čechách. Dôležitou súčasťou jeho hereckého naturelu bol zmysel pre komično, ktorý často predurčoval povahu ponúkaných úloh, ale aj zavalitejšia postava, pre ktorú sa mu vyhýbali úlohy tradičných hrdinov. V októbri oslavuje Marián Labuda sedemdesiatku.

Rodák z obce Hontianske Nemce absolvoval herectvo v roku 1965 na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, kam sa takmer nedostal, lebo nebol dostatočne jánošíkovský typ. Už počas štúdií sa niekoľkokrát objavil na doskách SND, kde sa po skončení školy stal riadnym členom činohry. No ešte ako študent zaujal so spolužiakom a kamarátom Stanom Dančiakom režiséra Petra Solana, ktorý ich obsadil do filmu Kým sa skončí táto noc (1965), nakrúteného podľa scenára Tibora Vichtu. Pre Labudu to boli prvé skúsenosti s filmovou kamerou, navyše po boku Júliusa Pántika a Viliama Polónyiho. Išlo vtedy o istý experiment, keďže Vichta nechal hercom značný priestor na improvizáciu a dotváranie dialógov. „Ten film má v sebe náboj protestu. Sila Pántikovho prejavu, postava, ktorú stvárňoval, a vlastne celý Vichtov scenár je zašifrovaným protestom...“ uviedol Labuda v rozhovore pre denník Sme. S nástupom normalizácie bola Solanova snímka stiahnutá z distribúcie.

Marián Labuda si odvtedy zahral v množstve filmových i televíznych titulov. A začiatkom osemdesiatych rokov si ho všimli aj režiséri v Čechách. Ako prvý ho obsadil Juraj Herz do hlavnej úlohy v mafiánskej paródii Buldoci a třešně (1981). Najvýznamnejšie úlohy však získal najmä vďaka Jiřímu Menzlovi. Najprv to bol film Vesničko má středisková (1985), kde nezabudnuteľne stvárnil postavu šoféra Pávka. S Jánosom Bánom ako dedinským „bláznom“ Otíkom vytvorili jedinečnú komickú dvojicu v duchu klasického kontrastu nízky/vysoký, múdry/hlúpy. Film zožal veľký úspech a bol nominovaný na Oscara. „Rolu Karla Pávka by som na Slovensku nedostal. Tu sa totiž inak, tradičnejšie pozerá na hrdinov. Ten, koho obdivuje Otík, by podľa slovenských režisérov musel byť ,chlapák‘. Zavalitého človeka by nemohol obdivovať. Len génius ako režisér Jiří Menzel vedel, že keď tam obsadí mňa, bude to zaujímavejšie,“ spomenul Labuda, ktorý sa zaskvel aj v ďalších Menzlových snímkach. Okrem toho bol jedným z osadenstva protialkoholickej liečebne v pozoruhodnom Kleinovom filme Dobří holubi se vracejí (1988). Maďarský režisér István Szabó ho obsadil do snímky Stretnutie s Venušou (1991), kde si zahral po boku Glenn Close a Nielsa Arestrupa. V roku 1995 získal Českého leva za najlepší mužský herecký výkon vo vedľajšej úlohe za stvárnenie otca v snímke Martina Šulíka Záhrada.

Marián Labuda patrí aj naďalej k významným tváram slovenskej i českej kinematografie. V októbri prichádza do kín nová česká dráma Alice Nellis Anjeli, kde takisto účinkuje.

Veronika Pavlíková ( filmová publicistka )
FOTO: archív SFÚ

IVAN POPOVIČ

Jeden z prvých slovenských tvorcov animovaných filmov Ivan Popovič tento rok oslavuje sedemdesiate narodeniny. To však nie je jediný dôvod na udeľovanie cien za celoživotné dielo. Podstatné je to dielo. A v prípade Ivana Popoviča je zásadné a dodnes inšpiratívne.

O Ivanovi Popovičovi by sme mohli napísať niekoľko rozličných profilov, podľa toho, na ktorú oblasť jeho tvorby by sme sa zamerali. Mohli by ste čítať profil kresliara, ilustrátora, karikaturistu, cestovateľa, spisovateľa... No toto je filmový časopis, preto čítate profil filmára. I keď v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch nakrútil niekoľko cestopisných dokumentov, pre slovenskú kinematografiu sú zásadné jeho animované filmy.

To, čo Ivana Popoviča pritiahlo k animovanému filmu, je už tradične skloňovaný „zázrak“ oživenia neživej hmoty. Kreslenie miloval od detstva a prvý honorár za novinovú kresbu dostal v trinástich rokoch. Po strednej škole prišiel so svojím kresliarskym portfóliom na prijímačky na pražskú Vysokú školu umeleckého priemyslu, aby vyštudoval za animátora. Ale ako sa úspešným ľuďom stáva, komisia ho na školu neprijala, a tak sa zamestnal ako redaktor v mládežníckom vydavateľstve Smena. V roku 1964 ho spolu s ďalšími tvorivými ľuďmi pozvali na pôdu Krátkeho filmu, na seminár o animovanom filme. Chopil sa príležitosti, a tak v spolupráci s ďalšími poslucháčmi seminára vznikol podľa jeho kresleného vtipu film Pingvin, z ktorého vyrástla najprv skupina a neskôr aj prvé Štúdio kresleného filmu na Slovensku.

Od roku 1965 je Ivan Popovič v slobodnom povolaní a svoje umelecké aktivity si namiešava podľa vlastných priorít a aktuálnych možností. Pre Slovenskú filmovú tvorbu (SFT) realizoval najmä spoločenskosatirické filmy určené pre dospelého diváka a na toho detského myslel a ešte stále myslí v televíznych večerníčkoch. Okrem vlastnej autorskej produkcie pôsobil Popovič v dvoch tvorivých tandemoch. V šesťdesiatych rokoch spolupracoval s Jaroslavou Havettovou na grotesknom filme o ľudskej hlúposti Socha (1969) a na popartovej snímke – neplánovane prvom animovanom videoklipe – Pieseň (1969). Po spolupráci na prvej snímke s filmovými bábkami Strážca Sen (1979) vytvoril tvorivý tandem s Vladimírom Pikalíkom, ktorého SFT angažovala z prostredia amatérskeho filmu. Popri dvojrozmernej animácii a animácii trojrozmerných objektov experimentoval Popovič aj so spojením animácie, fotorealizmu a živej hereckej akcie (Hlavičkove rozprávky, 1975 – 76; Panpulóni, 1975 a iné). Kombináciu techník uplatňuje aj v najnovšej produkcii – v seriáli Mať tak o koliesko viac!.

Tento rok si Ivan Popovič humorista prevzal Cenu za celoživotné dielo na Kremnických gagoch a možno pribudnú ďalšie ocenenia. Vždy sa prejavoval ako novátor, a hoci je dnes situácia iná a byť prvým je pre tých s už dosiahnutými prvenstvami stále ťažšie, výročie je ideálna príležitosť ohliadnuť sa späť a označiť dosiahnuté míľniky. To ponúka aj Bienále animácie Bratislava 2014 (6. – 10. októbra) na výstave z výtvarných návrhov Ivana Popoviča. V kinosálach zasa predstaví genézu jeho tvorby cez vybrané filmy.

PREDAJŇA KLAPKA.SK PONÚKA: DVD Slovenský animovaný film (tituly Pieseň – I. Popovič v spolupráci s J. Havettovou, Strážca Sen)

Eva Šošková ( filmová publicistka )
FOTO: Peter Procházka

LADISLAV VOLKO

Publicista, básnik, prekladateľ, diplomat, vysokoškolský pedagóg a niekdajší zamestnanec Slovenského filmového ústavu Ladislav Volko oslavuje 16. októbra sedemdesiate narodeniny.

Rodák z Kežmarku vyštudoval sociológiu na Jagelovskej univerzite v Krakove a po ukončení štúdií sa oddal audiovizuálnemu umeniu. Filmu sa bezprostredne venoval najmä počas pôsobenia v Slovenskom filmovom ústave, kam nastúpil v roku 1975. „Bolo to obdobie všeobecnej eufórie, a aj keď sme nemali také zázemie a podmienky ako vtedajší Československý filmový ústav v Prahe, pracovníci na čele s prvým riaditeľom Jánom Komiňárom to neraz nahradzovali svojím entuziazmom a to, čo v Prahe robili traja-štyria zamestnanci, robil v Bratislave jeden,“ uviedol Ladislav Volko v rozhovore pre Film.sk.

V SFÚ patril k formujúcim členom odboru výskumu a metodiky práce s filmom, podieľal sa na vydaní niekoľkých publikácií aj na organizovaní vzdelávacieho projektu Malá filmová akadémia mládeže, neskôr Kina M. Krátko po revolúcii bol i šéfredaktorom Filmu a divadla.

V roku 1992 sa vrátil do Poľska, kde pracoval ako riaditeľ Československého kultúrneho a informačného strediska. „Mal som tam veľmi dobré kontakty. Pozýval som nielen našich významných umelcov, ktorí rezonovali v Poľsku. Raz som pozval Agnieszku Holland, ktorá prišla do strediska ako prekladateľka Milana Kunderu. V tom čase bol v Poľsku aj Jiří Menzel, ktorý nakrúcal film s Costom-Gavrasom, pozval som aj ich. Napokon som musel volať políciu, lebo kvôli nim prišlo do strediska obrovské množstvo ľudí,“ zaspomínal si na profesionálne pôsobenie vo Varšave v relácii RTVS Vec verejná.

Po rozdelení Česko-Slovenska stál pri založení Slovenského inštitútu v Poľsku. Prednášal na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a Vysokej škole múzických umení v Bratislave. V rokoch 1999 až 2004 bol veľvyslancom v Indii, kde sa takisto podieľal na propagácii slovenskej kultúry.

Okrem písania o filme (vyšla mu napríklad kniha Slávne osobnosti filmu) sa venuje aj beletrii, sám seba nazýva „poľským básnikom“. Pozoruhodná je najmä jeho štvorjazyčná kniha básní v slovenčine, poľštine, angličtine a hindčtine s názvom Ma (Matka), ktorá vyšla v roku 2004 v Naí Dillí v Indii.

V súčasnosti pôsobí ako pedagóg na Fakulte masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave, zároveň je predsedom Slovenského centra PEN. „A čo ma spája so SFÚ? Nielen začiatok profesionálnej kariéry a trvalý záujem o filmové dianie, ale hlavne som sa tam dostal k informáciám a dianiu, ktoré sa mi neskôr zišli. Ľudia, mnohí mimoriadni, ktorých som stretol práve vďaka SFÚ. Neskôr sa mi v diplomatickej kariére zišlo „diplomatické presadzovanie vecí nemožných“ a, pochopiteľne, propagácia slovenskej kinematografie, či som bol vo Varšave, alebo v Naí Dillí,“ povedal Ladislav Volko pre Film.sk v roku 2008, keď SFÚ oslavoval 45. výročie svojho vzniku.

Viktória Mirvajová ( doktorandka na Fakulte masmediálnej komunikácie UCM v Trnave )
FOTO: archív SFÚ/Peter Procházka

KAROL PLICKA

Všestrannosť diela Karola Plicku dáva možnosť hodnotiť jeho dielo viacerým odborom. Bol etnograf, dokumentoval obrazom i zvukom svoje výskumy v rozličných regiónoch Slovenska, fotografoval ľudí, prírodu, architektúru, nahrával piesňovú ľudovú tvorbu. V októbri uplynie 120 rokov od jeho narodenia.

Bol človekom devätoro remesiel, ako o tom sám hovorieval. Narodil sa (14. 10. 1894) v rodine českého obchodníka, detstvo prežil vo Viedni a v Českej Třebovej. Posledný rok 19. storočia bol členom Dvornej opery vo Viedni. Už vtedy začal maľovať a fotografovať. Rodičia však chceli, aby sa stal učiteľom. Keď sa začal intenzívnejšie zaujímať o ľudovú kultúru, dostalo sa do stredobodu jeho

záujmu Slovensko so svojimi regionálnymi zvykmi, obyčajami, piesňovou a inou ľudovou tvorbou. Po prvej svetovej vojne prišiel do Martina, kde sa ponúkol do služieb Matici slovenskej. Na Slovensku pôsobil až do rozpadu republiky v roku 1939, keď odišiel do Prahy. Svoju spolupatričnosť so Slovenskom zdôrazňoval aj používaním slovenskej podoby svojho krstného mena (Karol), ktorú používal aj po vojne, keď sa sem vrátil.

Keď Plicka prišiel do Martina, predmetom jeho záujmu bola hlavne ľudová kultúra, ktorú sa snažil zaznamenať slovom, zvukom i obrazom. Fotografický aparát mu slúžil na zachytenie ľudovej tvorivosti. Aj neskôr, keď získal pre Maticu slovenskú kameru, sa zameral opäť na človeka – na jeho zvyky a obyčaje. Videl ho zidealizovane, heroizovane a takéto typy aj vyhľadával. Objavil Paľa Bielika, ktorého potom Martin Frič obsadil do hlavnej úlohy svojho filmu Jánošík (1935).

Keď Plicka získal filmovú kameru, bol odhodlaný napĺňať aj týmto prostriedkom svoje etnografické zámery. Jeho práce však poprerastali do filmových podôb, ktoré mali širšie uplatnenie. Inšpiroval ho najmä ukrajinský režisér Dovženko s filmom Zem (1930), ktorého rukopis mu bol blízky. Z Plickových etnografických ciest vznikli snímky Za slovenským ľudom (1928), Po horách, po dolách (1929), ako i jeho vrcholné dielo Zem spieva (1933), ktoré bolo ocenené aj na festivale v Benátkach a vo viacerých svetových filmových archívoch je zdokumentované ako súčasť svetového kultúrneho dedičstva. Plickova spolupráca s Alexandrom Hackenschmiedom (strih) a Františkom Škvorom (hudba) vyzrela do diela, ktoré síce nezapadlo do dobových vývojových tendencií, ale má zakladateľský význam. Plicka zároveň pred vojnou založil filmový odbor na Škole umeleckých remesiel v Bratislave, po vojne bol spoluzakladateľom Akadémie múzických umení v Prahe a stal sa prvým dekanom FAMU.

Karol Plicka zomrel 6. mája 1987 v Prahe a pochovaný je spolu s manželkou na Národnom cintoríne v Martine. Na jeho hrobe je veľký kameň znázorňujúci šošovku aparátu a v neďalekom múzeu v Blatnici sú uchované dokumenty spojené s jeho plodným životom.

Richard Blech ( filmový historik a publicista )
FOTO: archív SFÚ