Návraty (k) Cinematiku

V Piešťanoch sa od 10. do 15. septembra konal 9. ročník medzinárodného filmového festivalu Cinematik. Ponúkol šestnásť programových sekcií a k tomu workshopy, diskusie, koncerty a súťaže. Opäť prilákal prevažne mladé publikum (a nebolo malé), ktoré sa mohlo zoznámiť aj s aktuálnou tvorbou slovenských filmárov, predovšetkým dokumentaristov.

Veľká nádhera je film s podozrivým názvom. No v konečnom dôsledku priliehavým, ako si to mnohí hovoria po jeho projekcii. Diváci ho už mohli vidieť v slovenských kinách. A aj na Cinematiku. V závere festivalu sa dozvedeli, že zvíťazil v hlasovaní sedemnástich európskych filmových kritikov o najlepšiu snímku hlavnej súťažnej sekcie Meeting Point Europe, do ktorej bolo zaradených deväť titulov. Ten ocenený nakrútil Paolo Sorrentino.

Patrik Lančarič je zase režisérom víťazného filmu súťaže Cinematik.doc, v ktorej sa tento rok ocitlo deväť dokumentov slovenskej výroby. Posudzovala ich trojčlenná medzinárodná porota a ocenila Hranu – 4 filmy o Marekovi Brezovskom. Vybrala dobre, ale diváci si mohli vybrať z programu aj slovenský dokument, ktorý je dobrý a ešte nebol v kinodistribúcii. Reč je o novinke Mira Rema Comeback. Hovorí o trestancoch v ilavskej väznici a najmä o tom, ako a s čím vstupujú do života po prepustení na slobodu. Pre Rema to bol beh na dlhú trať (a cez prekážky), ako sa dočítate aj v rubrike Novinky. No dotiahol to s filmom až do štádia, keď do svojej cesty s dvomi protagonistami, pre ktorých znamená prepustenie na slobodu spútanie novými problémami, dokáže plne zaangažovať aj divákov.

Medzi hostí festivalu patrila česká dokumentaristka Helena Třeštíková. Na Cinematiku ju sprevádzal Peter Kerekes, ktorý sa podieľal na vzniku profilovej sekcie predstavujúcej „pracovný vesmír“ skúsenej režisérky časozberných dokumentov. Začínala s tým už za čias normalizácie. V situácii, ktorú sama charakterizovala v diskusii po premietaní filmu Súkromný vesmír – vtedy na ľudí pôsobila otázka, či by o sebe nechali nakrúcať dokument, ako otázka, či by si nezaleteli do vesmíru. Vďaka Třeštíkovej zostalo veľa zaujímavých „záznamov“ o všemožných premenách nielen konkrétnych osôb, ale aj spoločnosti a doby. K jej veľkým projektom patria Manželské etudy, ktoré si získali publikum už po televíznom odvysielaní v roku 1987. Režisérka sa k príbehom šiestich partnerských dvojíc neskôr vrátila a vznikli Manželské etudy po dvadsiatich rokoch, v súčasnosti sa chystá pokračovanie po tridsiatich rokoch. Obdobnému projektu sa venuje aj Třeštíkovej dcéra Hana, no a Peter Kerekes pripravuje Európske manželské etudy – šesťdielny cyklus, na ktorom bude spolupracovať s Janou Bučka, Katarínou Hlinčíkovou, Vladislavou Plančíkovou, Simonou Schurdákovou a Markom Šulíkom. Počas piatich rokov budú pozorovať premeny v živote šiestich párov, ktoré na začiatku rozprávania stoja tesne pred vstupom do manželstva.

Festivaly sú aj podujatiami ostrých strihov. V krátkom čase sa môže radikálne meniť žáner, téma, spôsob komunikácie, nároky na prijímateľa i kvalita toho, čo program ponúka. Na piešťanskom festivale k takým strihom docházalo tiež. Napríklad od tvorby Třeštíkovej je dosť ďaleko k tvorbe francúzskej dvojice Benoît Delépine a Gustave Kervern. Cinematik uviedol päticu ich filmov v sekcii Rešpekt. Tí dvaja sa však často na plátne vyjadrujú bez rešpektu a časť publika odpudzujú nezvyčajnými dávkami drsného, čierneho, nekorektného humoru, cynizmom a absurdnými situáciami dohnanými do extrému. Iných divákov zase výborne zabávajú. Určite sa to s Delépinom a Kervernom aspoň oplatí skúsiť.

Zábava má rôzne podoby. A Cinematik bol aj otom.

Cinematik 2014

► CELKOVÝ ROZPOČET FESTIVALU: približne 90 000 eur
► PODPORA AUDIOVIZUÁLNEHO FONDU: 60 000 eur

Daniel Bernát

Ak má povstanie proti nemeckému vazalstvu a jeho nacistickým prejavom na Slovensku dve protikladné tradície – oslavu a deaktiváciu oslavovania tejto principiálnej historickej udalosti –, tak súčasná ambiciózna RTVS ponúkla k 70. výročiu Povstania širší pohľad, prepájajúci túto minulosť s našou prítomnosťou.

V dokumente Povstanie. Slovensko 1939 – 1945 (scenár Martin Lacko a Vladimír Štric, réžia V. Štric) sa dejinný výklad odvíja už od vzniku Československa. Predložený posun oproti zoficiálnenému vnímaniu a hodnoteniu SNP je vo filme využitý na širšiu, kontinuitnú prezentáciu postmonarchistického, republikánskeho obdobia našich dejín. Jeho demýtizujúca interpretácia, diskriminačne spájaná s neoľudáckou, je založená na nemarxistickom základnom výskume, čo je pre hlbšie reflektovanie (nielen) Povstania a dosiahnutie istého spoločenského konsenzu dôležité. Základným rámcom nového dokumentu je zneistiť konvenciu každoročných osláv kritickou reflexiou. Nejde o projekt celkom pioniersky, ale Lackov a Štricov dokument je vo svojom žánri zatiaľ najucelenejšou polemikou s doterajším chápaním Povstania, čo sčasti ovplyvňuje jeho charakter. Pomyselná kolízia s ustálenou „hagiografiou“ dejov a osobností je vo filme latentne prítomná, kontinuitu dokumentu akcentujú fakty a výklady doteraz v oficiálnych médiách málo prezentované. Snímke tak dominuje nová dejepisná vitalita, absencia zotrvačnosti a suchopárnosti, čo zvýrazňuje audiovizualita „nových“, neznámych archívnych záberov. Aj zopár inscenovaných dokrútok vytvoril režisér s úmyslom nerušiť spôsob vtedajšej filmovej reči, podmienený technickými možnosťami. Interpretačne však dokument posúva predovšetkým bohatý slovný sprievod. A premiérované dielo vníma historicko-geografické situácie nášho územia aj ako vnútorný boj s jednou totalitou za pomoci druhej.

Z generačne a tvorivo odlišného diela Moje povstanie.sk len časť Pavel poukazuje na súvis dvoch totalitných režimov, keď nepriateľa, Angličana Jamesa umučia a popravia Nemci na Slovensku a triedneho nepriateľa Pavla zlikviduje slovenská štátna bezpečnosť. Moje povstanie.sk vychádza z oficiálnej, majoritne akceptovanej tradície úcty a oslavy ozbrojeného odboja. Kreatívnym vkladom invenčného autorského tímu (réžia Jonáš Karásek a Marika Beňadik Majorová) je predovšetkým narábanie s touto tradíciou tak, aby si ju osvojila mladá generácia. Ofenzívnu, antiopisnú vizualizáciu (s dôslednou výpravou a prácou s hercami) sugestívne harmonizuje takmer stále autonómna, až naratívne nosná zvuková stopa, pričom dialógy sú minimalizované. Hlavní predstavitelia mikrocyklu sú vekovo a „žánrovo“ adresné celebrity (Tomi Kid, Majk Spirit, Celeste Buckingham, Miro Šatan, Dominika Cibulková, Lukáš Latinák), čím sa spriechodňuje pocta minulým hrdinom cez dnešných reprezentantov kumštu a úspechu. Šesť krátkych príbehov ponúka možnosť intenzívnejšieho pôsobenia na internete a v cieľovej diváckej kategórii rozhoduje „celebritnofunkčný“ fenomén: najviac pozretí na youtube nemajú najlepšie príbehy (Ján, Zoltán), ale rapovo analogická hymnicko-apelatívna sekvencia so Spiritom (Milan), kde slovne frázovitý pátos („národ, čo kráča na Golgotu“) obratne tlmí nefrázovitá, nepatetická deklamácia.

V encyklopedických heslách, ktoré majú dorozprávať osudy jednotlivých hrdinov, nie sú deje rovnorodo lokalizované. To je však len okrajová poznámka. Moje povstanie.sk totiž charakterizuje snaha inšpirovať sa reálnymi udalosťami tak, aby sa dávnejšia skutočnosť pretavila do novodobého filmového jazyka a do dnešnej obdivovanej mentality výkonu vrátane podstúpenej smrti, čo síce neprinieslo nový názor či výklad, ale pozoruhodný vizuál sprítomnenia minulého.

Eva Vženteková ( filmová teoretička a publicistka )