Zuzana Gindl-Tatárová,

scenáristka a dramaturgička

Keď som bola malá a pršalo, stará mama nás vodila do Palacky na Kino Čas. Karusel krátkych filmov nás úplne pohltil, mojimi hrdinami sa stali Zikmund a Hanzelka, rys ostrovid a Frigo na mašine. Z nášho domu sa cez dvory dalo rýchlo dobehnúť aj do Pistoriho paláca, Leninovej „muzky“, keď sa tam premietalo pre školy. Obyčajne Krížnik Potemkin. Zamiešali sme sa medzi ostatné deti a vždy nanovo a s rovnakou hrôzou sme sledovali ukrutné vojenské čižmy a opustený detský kočík, ktorý pred nimi márne unikal dole Potemkinovým schodišťom... 

Až neskôr sme objavili Človeka obojživelníka a čaro kina Mladosť. Bratislavské decká volali jeho malú sálu dôverne Blcháreň. Presedela som v nej celú strednú školu, štyri- až päťkrát do týždňa. Krásny gruzínsky film Georgija Daneliju Nebuď smutný ma vtiahol do hrdej a nefalšovanej človečiny. Tarkovského Stalker ma naučil, čo je to obetovať svoj život v službe pre druhých. A aj to, ako sa bojíme skutočnej pravdy o sebe, ukrytej hlboko v nás. Čarovný prah, ktorý k nej viedol, napokon nikto z hrdinov nedokázal prekročiť. Truffautov Jules a Jim mi šarmantne ukázal, že vzťahy medzi mužmi a ženami bývajú ďaleko zložitejšie, než nás naučili rozprávky. A dráždivo drsný príbeh Nakupovačov peria režiséra Alexandra Petroviča sa odohrával v tak autenticky zachytenom prostredí, že som dlho nemohla uveriť, že v hlavnej úlohe exceloval skutočný herec – charizmatický Bekim Fehmiu. Až oveľa neskôr sme sa spolu stretli osobne, keď nakrúcal u nás na Kolibe. Existenciálny tón tohto filmu sa mi potom zlial s oveľa intelektuálnejšou šachovou hrou so smrťou v Siedmej pečati Ingmara Bergmana. A s Vláčilovým Údolím včel. Dodnes mávam husiu kožu, keď si spomeniem na unaveného hrdinu, ktorý nakoniec pokľakne a prijme údel, pred ktorým po celý čas dramaticky unikal. No a Viscontiho majstrovská freska Gepard, v ktorej sa tak noblesne stretáva osobné s dejinným, mi takisto na dlhé roky uviazla v hlave. Nikdy nezabudnem na záverečnú bálovú sekvenciu, ktorou prirodzene pretekali všetky motívy filmu ako bystriny a zlievali sa navzájom.

Až o pár rokov neskôr sa mi prvýkrát podarilo vidieť jeden z najúžasnejších filmov o ľudskej slobode, Formanov Prelet nad kukučím hniezdom. Prvý skutočne mezaliančný film, ktorý v sebe spájal európske a americké filmové rozprávanie v jednoliatom celku. Lebo sloboda je zjavne nedeliteľná a všetci cítime jej nedostatok podobne...

Potom už prišlo obdobie, keď ma film prestal vychovávať priamo a stal sa mojou prácou a koníčkom zároveň. Prinieslo mi stovky skvelých filmov a príbehov, ktoré teraz už pre zmenu vychovávajú ďalšie generácie filmových divákov.