Pokračovanie obsahu:

Zjednodušenie je hriech

Martin Huba získal minulý rok divadelnú cenu DOSKY za svoj výkon v inscenácii hry Pred západom slnka a stále môžeme sledovať jeho herecký koncert v dráme Popol a vášeň. Zaujímavé filmové ponuky však dostáva predovšetkým z Česka. A tak je aktuálne v kinách ako TGM.

Naposledy sme sa rozprávali v čase uvedenia filmu Kawasakiho ruže a vtedy som sa pýtala, čo vás spoľahlivo dokáže odradiť od ponúkanej postavy. Teraz sa opýtam inak – je Masaryk z kategórie úloh, ktoré sa neodmietajú?

– Určite a z viacerých dôvodov. Je to postava, ktorá má veľa čo povedať k našej prítomnosti, k našej minulosti, je v mnohom podpísaná na osude každého z nás. V dejinách a pre historikov je taká rozporuplná, už len počas môjho života prešla od totálneho zatratenia cez zabudnutie až po prehnanú glorifikáciu. To človeka dráždi dopátrať sa, priblížiť k pravde. Scenár Pavla Kosatíka mi bol veľmi sympatický v tom, že ani neglorifikoval, ani nezatracoval. Je to autor, ktorý z faktov skladá básne, čo sa mi páči tiež. Je to duša poetizujúca, vlastne podobne ako Masaryk. No a pokiaľ ide o samotného Masaryka, človek akoby pociťoval istú podlžnosť pokloniť sa mu za všetky tie roky, keď sme naňho zabúdali. Bolo teda veľa dôvodov tešiť sa z toho, že mi postavu ponúkli – až na jednu vec. Masaryk je postava natoľko atraktívna, vzácna a herecky vďačná i náročná, že som sa trochu obával reakcie českých kolegov. Keď sa raz za čas naskytne šanca zmapovať takúto krásnu a rozporuplnú postavu – pretože pre herca nie je nič krajšie ako rozporuplnosť v dramatickej postave –, mohli by byť povedzme... sklamaní. Chápal by som ich. Masarykov pôvod sprevádzajú rôzne príbehy – bol vychovaný v nemeckej kultúre cez svoju matku, aj všetky jeho knihy boli v nemčine, prešiel obdobím nadšenia pre české obrodenecké hnutie, keď sa v duchu svojej povestnej snahy o dokonalosť naučil perfektne český jazyk. Masaryk je ikona českej politiky, tak by mi ho mohli českí kolegovia závidieť, ale to už som nechal na režiséra. No priznám sa vám, že aj keď vo mne malý pocit viny voči českým kolegom pretrváva, po tom, ako som sa s Masarykom zoznámil, ako som sa zoznámil s Kosatíkom a ľuďmi okolo tohto projektu, prijal by som tú ponuku znova, lebo som ten čas s „Tatíčkom“ prežil rád a nejaký ten malý pocit viny snáď unesiem (smiech). 

Keď hovoríte o dokonalosti, ktorú sa Masaryk snažil dosiahnuť, spomínam si na vaše slová: „Rodičia ma povzbudili tým, že ma naučili byť veľmi tvrdý voči sebe. Obaja ma nielen naučili, ale mi prikázali ísť vždy až po, respektíve mierne nad hranicu svojich možností.“ Máte teda s Masarykom spoločnú aj túto túžbu po čo najväčšej dokonalosti v rámci svojich možností?

– Je to možné. Stropy a hranice sú u každého z nás v rôznych výškach. A dokonalý je ten, kto ten svoj strop dosiahne a mierne prekročí. Je jedno, či ho má niekto na Gerlachu, alebo na osemtisícovke, dôležité je ten mne vlastný strop dosiahnuť a prekročiť. Môj otec mi hovoril, že v kumšte sa počíta len to, čo je navyše. Keď splníš očakávanie, tak dobre, to je milé, ale nič to neznamená. V našom kumšte, špeciálne v hereckom, musíš prekvapiť. A prekvapíš iba vtedy, keď prekvapíš aj samého seba sebou samým. Mama bola možno ešte náročnejšia, stretli sa dvaja nároční ľudia a nás deti doničili (smiech). 

Ale oni boli nároční aj k sebe...

– Boli, a tam sa to všetko začína. Nie je väčšie chrapúnstvo, ako byť náročný k iným a sebe odpúšťať. Ale zopakujem otcove slová – v kumšte sa počíta iba to, čo je navyše, až za splnením očakávania sa začína služba kumštu. To som si osvojil. A Masaryk? Postavil latku tak vysoko, až bol pre okolie mierne skazonosný. On si dal cieľ, ktorý v tej dobe možno presahoval mieru zdravého rozumu. Bola to taká fantázia, sen. Koľko škodoradostných úsmevov, nenávisti, urážok musel na ceste za svojím snom prežiť, rozdýchať. Žiadať to aj od ostatných asi nie je celkom rozumné. Masaryk bol v tomto už niekde, kde som mu nie celkom rozumel a nestotožnil som sa s ním úplne. Keď sa rozhodol ísť za svojím cieľom, predpokladal, že okolie je rovnako disponované ako on, a takáto chyba sa stáva. On svoju najbližšiu rodinu dosť zničil, vlastne ju obetoval svojmu veľkému snu. Asi to tak u veľkých osobností – počnúc Mozartom a Masarykom končiac – býva. Dá sa to pochopiť, možno i čiastočne ospravedlniť, ale tam by som si už Masaryka za príklad nebral. Na druhej strane, ja som nikdy neriešil zloženie strednej Európy (smiech). Mne sa možno ľahko hovorí, ale on tie deti naozaj obetoval práve svojimi nárokmi, predpokladajúc, že to zvládnu a vydržia. No to už sú osudy potomkov slávnych rodičov, ktorí nepredpokladajú, že ich dieťa nebude rovnako výnimočné ako oni. Možno dokonca z lásky k nim vznášajú tieto nároky a potom sa nevedia vyrovnať s tým, že deti ich sny nenaplnia. 

Práve privátna rovina je pre mňa vo filme Hovory s TGM zaujímavá. Otázka odpustenia. A najmä veľmi silná scéna sebaspytovania. Bolo pre vás na tejto úlohe príťažlivé, že nešlo iba o politikum? 

– Mali sme veľkú, ale verím, že kultivovanú ambíciu, že ustúpime od mramorovej sochy, tej všeobecnej zjednodušujúcej predstavy. Každá „mramorová predstava“ o človeku – pokiaľ ju nerobil Michelangelo – je jeho zjednodušením. O duši sa z nej nedozviete nič. Chcem dúfať, že sme kusy toho mramoru či bronzu odbili a nahradili kvalitnejším materiálom, pokiaľ ide o podanie svedectva o človeku. Snažili sme sa nejsť lacnou cestou, že na to, pred čím všetci kľačia na kolenách, napľujeme. Ak sa i Masaryk niekedy rozhodol tak, že by sme mu to dnes mohli vyčítať, treba myslieť na čas a miesto, na jeho sebadisciplínu, utrpenie a námahu, ktorú pri každom svojom rozhodnutí vynaložil. Týka sa to vzdelania, snahy o prežitie napriek veľkej biede, aj keď sa hovorilo, absolútne zavádzajúco, o jeho vyženenom bohatstve. Z dnešného pohľadu sa nedopustil nesprávnych rozhodnutí z ľahkomyseľnosti. Ničoho sa nedopustil z ľahkomyseľnosti. Bol fantasta, spĺňal si svoj sen, ale neprestával byť realista. Masaryk bol pragmatik a na základe pragmatizmu realizoval sen, čo je veľmi pekný rozpor a robí to z neho pozoruhodného muža. 

Ak hovoríme o zbavovaní Masaryka nánosov mramoru, znie to zaujímavo aj v tej súvislosti, že kvalita herca sa meria i jeho schopnosťou urobiť z postavy človeka. Ale čo ak má postava reálny predobraz? Ako sa hereckým umením vo filme či v divadle „poľudšťuje“ skutočný človek? 

– Tak, že sa snažíte dopátrať jeho tajomstva, jeho smútku – to je dosť dôležité. Pre herca, ktorý sa chce priblížiť k ľudskej podstate, je to dosť milý, krásny proces. Jednoducho, pokúsiť sa zistiť, do akej miery je to, ako sa človek navonok prezentuje, aj pravda o ňom. Týmto spôsobom sa dá približovať k človeku donekonečna. Je šťastie stretnúť v živote aspoň jedného-dvoch ľudí, o ktorých viete, že nič nehrajú, a ani vy nemusíte nič hrať, viete, o čom mlčíte. Takže ak máte ako herec stvárniť reálneho človeka, môžete sa donekonečna hrať s jeho tajomstvami. Samozrejme, treba si dávať pozor, aby ste nezačali špekulovať a samoúčelne sa v tom prehrabávať v snahe dosiahnuť za každú cenu originálny pohľad. Podľa mňa najoriginálnejším pohľadom je snaha priblížiť sa k pravde o tom človeku. Neviem, o kom by som vám dnes vedel povedať, že ho stopercentne poznám. V človeku sa rovnako skrýva hrdina i zbabelec, násilník i poeta. Závisí to aj od osudu, či si môžete dovoliť hrať na svojich kladných vlastnostiach, respektíve vrstvách, alebo sa ocitnete v situáciách, keď musíte vytiahnuť tie svoje nie práve najkrajšie vlastnosti. Pokiaľ hrám reálneho človeka, som rád, ak je natoľko rozporuplný, ako bol Masaryk. Pri dramatickom hrdinovi je to v niečom jednoduchšie, lebo ide o fikciu a môžete manévrovať napríklad podľa vlastnej životnej skúsenosti, vyspovedať sa cez neho zo svojich bolestí, tajomstiev a pocitov. Hrať konkrétneho človeka je svojím spôsobom nevďačnejšie. 

Pýtam sa aj preto, že je to ďalšia z línie postáv, aké ste stvárnili v tituloch 3 sezóny v pekle, Lída Baarová či Hořící keř. Ale ak sa vrátime k téme rozporuplnosti, v tomto smere bola zaujímavá napríklad vaša postava vo filme Kawasakiho ruže.

– Áno, čo sa týka mojej hereckej púte, osud je ku mne veľmi prajný aj tým, že mi prináša komplikovanejšie postavy. Pre herca je nekonečne ľahšie a vďačnejšie hrať komplikovanú postavu. Jednoduchú si musíte sám trochu skomplikovať. Samozrejme, je to aj riskantnejšie, predpokladá to istú skúsenosť. 

V minisérii Hořící keř sme vás mohli vidieť po dlhom čase dokonca v negatívnej postave, ako Viléma Nového. 

– Ja som celé desaťročia hral iba záporné postavy. Už to došlo tak ďaleko, že mi raz v Tatrách odmietli dať benzín. Noc, na zadnom sedadle spali deti, pani vyšla z benzínky a začala kričať: „Choď preč, zlostníku, pre teba ja benzínu nemám! Ako si to mohol tej Magde Vášáryovej zrobic!“ Bolo to po televíznom filme Evalda Schorma Úklady a láska. Ale negatívnu postavu je ľahšie a vďačnejšie zahrať, pretože je rozporuplná. Človek sa totiž zlý nenarodí, človek sa zlým stane a je zaujímavé mapovať zlomyseľnosť osudu, prečo ste sa z toho počiatočného neutrálu stali zlým. Negatívne postavy sú teda herecky vďačné aj v snažení dopátrať sa, kde je ten štartovací blok, keď sa osud rozhodol spraviť z vás zlého človeka, čo je vlastne krivda. 

Snažíte sa teda nájsť istú empatiu aj k zápornej postave? 

– Áno, a dokonca nájsť jej smútok. Ku každej postave musíte nájsť empatiu, i v lotrovi to kladné. Viete, to je na herectve vzrušujúce. Keď hráte zápornú postavu a ukazujete len to, aký je zlý, tak je iba taký, ale aký vlastne je? Ak nájdete moment, keď prejaví trochu svojej dobroty, a vidíte, aké svinstvá pácha, dá sa to jeho zlo odmerať. Keď to nemáte s čím v ňom samom porovnať, máte len paušálny pocit odsúdenia a nemôže vám byť ľúto, že je až taký zlý. Odmeranie zla je oveľa dramatickejšie, keď ukážete, aký by ten človek bol, ak by bol dobrý. 

Práve z postavy Viléma Nového sa mohla veľmi ľahko stať karikatúra zlého komunistu. 

– A karieristu, keď obrátil kabát. Je to svinstvo, obrátiť kabát. Ale ako hovorí Masaryk: „Ani ten nejhrůznější čin neříká pravdu o svém pachateli, až to, jak se ten člověk temu svému činu postaví, co z něho vyvodí, to je pravda o tem člověku“. Pravda je v tom, ako sa k svojmu zlyhaniu postavíme. 

Takže dobrý herec postihne všetky tieto odtiene ľudského charakteru...

– Ako hovorí Thomas Mann: „Pod každou pravdou je ukrytá hlbšia pravda.“ Túžba spoznať pravdu je permanentný proces a teoreticky, ak by sme túto tézu prijali, je pravda nedosiahnuteľná. Cesta za ňou je však nevyhnutná. 

Mala túto snahu aj režisérka Agnieszka Holland? 

– Mňa očarila aj svojím prístupom k práci, aj túžbou dopátrať sa pravdy pod pravdou. Raz sa pani Holland prišla v Prahe pozrieť na moje predstavenie Bergmanovej hry Po zkoušce, potom sme spolu posedeli vo veľkom porozumení a hovorili sme okrem iného aj o projekte Hořící keř. Spýtala sa ma, či by som jej vedel povedať tip na postavu advokátky Burešovej. Spomenul som Táňu (Pauhofovú – pozn. red.) a ukázalo sa, že si ju už sami vytypovali. 

V súvislosti s Masarykom hovorme ešte o miere intimity, ktorá je v porovnaní s inými vašimi filmovými postavami asi najvyššia. Pre mnohých to bude možno prekvapivé.

– V mojej filmografii je to naozaj najkomplikovanejšia a najkomplexnejšia postava. Keď sa tam objaví aj tento kúsok pravdy o človeku, je to celkom prirodzené. Poznáme milostné avantúry významných mužov, ale na Masarykovi je až smutné, bolestné, že žil 50 rokov v manželstve ako totálny askét. Dokonca s pocitom, že fyzická láska je hriech a je určená iba na splodenie detí. Tabu habsburského sveta mu do veľkej miery určilo život. Možno mu to dlhé roky aj vyhovovalo. V tej najintímnejšej sfére napokon prešiel Masaryk možno väčším prerodom ako monarchia pri svojom rozpade. Všetko v tejto sfére musel prehodnotiť. Taký svätý pohľad na fyzickú lásku, k akému on dospel! Fyzickou láskou sa zaoberali Dostojevskij, Tolstoj, Fitzgerald, ale odhaliť sa pri definovaní fyzickej lásky tak, ako to urobil tento pragmatik, starší muž žijúci v úplnej askéze... Neviem, kto ešte hovorí tak citlivo, až básnicky o tej praktickej stránke lásky. Analyzuje, že telo nemôže byť hriešne, veď telo je prirodzené. Hriešna môže byť duša. A kedy sa stane duša hriešnou na tému lásky? Keď tú prirodzenosť zneužije. To, že mal intímny pomer s Oldrou Sedlmayerovou, nie je tajomstvom, a tak sme si v rámci snahy o čo najkomplexnejší pohľad na Masaryka povedali, že je to taký kvalitný chlap, že jeho neskorý ľúbostný príbeh znesie zverejnenie a pochopenie. V mojich očiach to pána profesora ešte prehĺbilo a svojím spôsobom skvalitnilo. 

Ako dlho ste si skúšali ten filmový monológ, hľadali správnu polohu, ako to všetko povedať?

– Učil som sa to pol roka. Jedna vec je vedieť text, ale potom je tu úplne iná kvalita znalosti textu – totiž tá, že keď začnete hovoriť text pred kamerou alebo na javisku, musíte sa prinútiť zabudnúť naň, akože ho vlastne nevedieť. A dúfať, že v pravej chvíli naskočí. (No, dúfať... vy viete kdesi vzadu v mysli, že naskočí.) To však už musíte text naozaj ovládať. Vtedy vyvoláte dojem, že text práve v danej chvíli vzniká, že hovoríte za seba, stávate sa akoby autorom. Ja som sa ten text mohol naučiť za dva týždne, no keď som sa chcel k Masarykovi dostať čo najbližšie, musel som podstúpiť ten polročný proces. Trápil som text dovtedy, kým som nemal pocit, že sú to moje myšlienky. Vždy sa snažím, aby sa text postavy dal považovať za moje vlastné slová. A všetko je nakoniec vo vašich očiach – či dokážete vzbudiť v divákovi presvedčenie, že rozumiete tomu, čo hovoríte. 

V našom predchádzajúcom rozhovore ste povedali, že ste mali šťastie na postavy, ktoré vyžadovali osobné stanovisko.

– S tým postojom je to zložité. Opäť sa musíte snažiť pochopiť osudovú krivdu tej-ktorej postavy. Nehovorím, že ospravedlňovať. Priblížiť sa k tragédii človeka a pri tom všetkom zaujať osobné stanovisko. Moje stanovisko je jasné, ale idem hrať negatívnu postavu a divák musí pochopiť, ako prišlo k tomu, že sa stala odsúdeniahodnou. Niekedy vám to môže aj skomplikovať život. Kedysi sme na Novej scéne hrali Kákošovu hru Dom pre najmladšieho syna. A ten najmladší, najhorší, ktorého som hral ja, dovedie Nemcov do tyla partizánov. Proste sviňa par excellence. Rozmýšľal som nad ním, skladal som postavu a došiel až k jeho fiktívnemu pocitu krivdy, našiel ten bod zlomu, z ktorého vzišiel a doviedol ho až k nezmyselnej pomste. Hral som ho teda ako človeka, ktorý koná zlo z vlastného nešťastia. A jeden renomovaný kritik napísal, že som ho zahral takého súcituhodného, že sa treba zamyslieť nad mojimi občianskymi postojmi. Skoro ma kvôli tomu vyhodili z divadla. Takže nielen diváci si vedia zjednodušiť životopis dramatickej postavy, ale aj kritici, ktorí by mali vedieť aspoň to, že zjednodušovanie je hriech. Čím chcem povedať, že túžba objektivizovať môže byť občas celkom dobrodružná. 

Aká miera vstupovania režiséra do procesu skladania postavy vám vyhovuje? 

– Záleží na tom, kto je režisérom a nakoľko sa poznáte. Aby ste vedeli, kedy si navzájom pomáhate. Dôležité je, do akej miery spolu súzvučíte. Odkedy sám režírujem, som oveľa disciplinovanejší herec (smiech). Čím je režisér neistejší, tým viac trvá na svojom, aj keď vie, že je to hlúposť. Suverénny režisér vás pustí k debate. A to je jeden zo šťastných okamihov môjho hereckého osudu, že som v 90 percentách pracoval s režisérmi, s ktorými som si rozumel a ktorí boli dostatočne suverénni. Pre dospelého muža je nekonečným utrpením, keď musí pracovať s režisérom, ktorý vidí svet úplne inak. Toto zúfalstvo vyústilo do toho, že som začal sám režírovať. Aby som sa vyhol tomu, že ma niekto bude používať na veci, s ktorými nesúhlasím. Je dôstojnejšie biť sa, respektíve prosíkať o peniaze na dokončenie filmu, ako musieť hlásať čosi, s čím nesúhlasím, a presviedčať divákov, že tomu verím. To je bolestný proces, pre muža po štyridsiatke takmer smrteľný, čo mi dodalo odvahu začať režírovať. 

Pri filme Hovory s TGM ste opäť pracovali s debutujúcim režisérom Jakubom Červenkom. Na jednej strane sú tu teda autority ako Agnieszka Holland alebo Jiří Menzel, čo je pre herca istý druh komfortu vzhľadom na ich skúsenosti, na druhej strane je energia debutanta, ktorému môže poskytnúť komfort práve skúsenosť herca.

– Určite aj skúsenosť hrá svoju rolu, ale dôležité je, či približne rovnako vidíte svet. To zvyšuje predpoklad úspechu. Ak má režisér iný pohľad na svet, ste k sebe tak zvláštne neznesiteľne slušní – vy k nemu, lebo je skúsený, on k vám, lebo ste takisto skúsený. U Jakuba Červenku som si vážil jeho odvahu, koncentrovanosť a pripravenosť. Nakrúcalo sa v takmer kamarátskej atmosfére. Ja som na kamarátske atmosféry dosť háklivý, lebo kamaráti si zvyčajne odpúšťajú. Ale toto bol ten druh kamarátstva, ktorý vás zaväzuje. Chcete ukázať, čo všetko ste ochotný tomu projektu dať, a očakávate to isté. Kamarátstvo, ktoré vás zaväzuje dať zo seba maximum, ísť cez ten strop, o ktorom sme hovorili na začiatku, to je podľa mňa to pravé kamarátstvo a pri tomto filme to bolo tak. Samozrejme, vedel som, že musím byť maximálne pripravený. Toľko textu som vo filme ešte nemal a nedalo sa počítať s tým, že pôjdeme každú scénu ikskrát, mali sme na to desať dní a obmedzené financie. Takže či už je režisér skúsený, alebo začínajúci, milovaný, alebo nenávidený, úspech je podľa môjho názoru v miere porozumenia vo vašich pohľadoch na svet a vo vzájomnej úcte.

Keď prišiel do kín film Obsluhoval som anglického kráľa, často sa v súvislosti s vaším výkonom hovorilo, že Skřivánek je vaša životná úloha. Získali ste za ňu napokon aj Českého leva. Teraz sa to hovorí o vašom Masarykovi. Ktorú rolu považujete za životnú vy sám? 

– To ste spomínali filmové postavy, ale ja teraz prežívam už asi svoju piatu životnú rolu v divadle (smiech). Myslím, že tá ŽIVOTNÁ ROLA bola v mojom živote taká, že mi bolo dopriate byť hercom a že mi to ľudia okolo mňa žičili a dožičili. Vďaka. 

Mariana Jaremková (filmová publicistka)
foto: Miro Nôta