Potrebujeme takých ozembuchov

Na začiatku filmu Adama Hanuljaka Prípad Kalmus spieva Michal Kaščák so skupinou Bez ladu a skladu: „Odtnite mu hlavu, nech nevytŕča z davu.“ Keď sa tie isté zhudobnené slová ozvú v závere, vieme lepšie než v úvode, že v mnohom vystihujú náladu snímky. 

Symetrický obraz. Tesne pred pohrebom. V strede katafalk s prázdnou truhlou. Vchádza živý nebožtík, vyzúva si topánky, vlieza do rakvy. Hovorí priamo na kameru: „Bol som Peter Kalmus, výtvarný umelec, aktivista a milovník života, žil som komplikovane ako väčšina z vás, nie však zbytočne ako väčšina z vás.“ Vzápätí sa pohodlne ležmo uvelebí. To bude asi nejaký provokatér, povieme si, čo vyrýva ešte aj na sklonku.

Vo filme prežijeme s Petrom Kalmusom zopár mesiacov, vystriedajú sa ročné obdobia, kostýmy i pestré civilné oblečenie, kamera sleduje mnohé naplánované i neplánované (nielen) pouličné medziľudské interakcie, veselé, smutné, nebezpečné... Kalmus si pýta pozornosť sveta, chce mu odovzdať svoje správy, zväčša takmer mlčky, ale pre oči neprehliadnuteľne, výtvarné gesto smeruje proti totalite, proti komunizmu a fašizmu, proti xenofóbii a rasizmu, smeruje ho k ľuďom – a v tom je háčik. My sme vždy háčik. Dôležitá vec – v kalmusovskom autorskom geste je často humor a noblesa, cit a radosť z dňa. Má potešiť, ale aj zatriasť divákovým svedomím. No ale kto by už chcel, aby mu niekto – a ešte cudzí – triasol svedomím?!

Hrdina si v Piešťanoch potiera telo bahnom, s kolegom zatierajú bahnom cedule s názvami ulíc pomenovaných podľa Tisa či iných hrdelných zločincov, na vyváženie stupídnych kotlebovských vlakových hliadok ponúka svoju jednočlennú hliadku rozdávajúcu cestujúcim Rómom cukríky – a pri tej príležitosti zaznie hajlajtová veta celého filmu, keď rómska pani sediaca pri okienku vážne povie na adresu holých (ale aj zvnútra prázdnych) hláv: „Oni zadarmo ľuďom ubližujú!“ 

Kým sú tu takí, čo zadarmo či za peniaze ubližujú, je dobré, ak sú tu na vyváženie aj Kalmusovia. Lebo pohrobkovia Pješčaka či Biľaka či Tisa robia zo sveta zlé miesto na život. Strhnuté kosáky a kladivá, farbou obliate neprístojné sochy či blatom zašpinené nápisy nás asi z biedy nevytrhnú, ale aj malé akcie sú viac než ticho, apatia alebo státie na čudnej strane barikády. A že tu máme (nielen mentálne) barikády, o tom niet pochýb. Kalmus sa tvrdohlavo, trošku artistne egocentricky objavuje vždy na tej istej protitotalitnej strane, oblečie si pestrú košieľku a s úsmevom, niekedy možno s nepokojom v tvári akoby neustále opakoval to lutherovské „Stojím tu, inak nemôžem“.

Vo filme sa staneme svedkami viacerých zásahov do verejného priestoru, sledujeme, ako ich spracovali a verejnosti ponúkli médiá. Ocitneme sa na súde, na lavici obžalovaných je Kalmus (s vtedajším kolegom Lorenzom). Vidíme skupinky prokomunistickej stáreže aj „samonasieracieho“ ujka z Krajnej Bystrej či iných nasrdených ochrancov starých čias, napríklad pred budovou súdu vo Svidníku, otŕčajúcich päste a jazyky proti výtvarníkovi. 

Ešte kúsok o barikádach. Film, filmári, časť publika – stoja na Kalmusovej strane. Netrúfam si odhadovať početnosť tejto skupiny, ale obávam sa, že nás je menej než pohrobkov a dezorientovaných a apatických. Tí sa na Kalmusa pozerajú ako na škodnú, ako na šaša, odvrátia zrak, nemajú vo zvyku pozerať sa, netušia, nevidomí... Ani mne by film predstavujúci v pozitívnom svetle nacistického papaláša nijako nezmenil základnú hierarchiu hodnôt. Domnievam sa, že pred demokraticky zmýšľajúcimi médiami – a dokumentárny film médiom zaručene je – stojí nesmierne ťažká úloha. Prinajmenšom takto: v barikádovom múre preraziť čo najviac otvorov, aby mohol viať vietor, aby bolo vidno tam i tam, aby bolo počuť, aby sa dalo rozprávať, diskutovať... s porozumením. Hanuljakov film to napriek svojím iným nesporným kvalitám ešte nedokáže. (Hoci v náznaku sa to tam objaví: v lučeneckej synagóge pri slávnostnom odhaľovaní úctyhodného Kalmusovho objektu Memento pani v hľadisku najprv výtvarníkovi vyčíta výraznú, vraj nedôstojnú farbu jeho ponožiek, o niečo neskôr, snáď pod dojmom, čo sa deje naokolo, venuje ešte jeden pohľad ponožkám a – potom sa na Kalmusa zmierlivejšie usmeje.) 

Prípad Kalmus je pomníčkom (v dobrom zmysle slova), vzdaním holdu, je aj formou celuloidového testamentu, ukazuje nielen hrdinove verejné, ale i osobnejšie, vnútorné línie. Rovnako ako v predchádzajúcich Hanuljakových filmoch (napr. O mladých rodičoch a O mladých rodičoch 2, Chránené územie) je forma v úzadí, veľmi nezaujme, zato nasýtený obsah vyzýva na hlboké premýšľanie.

Prípad Kalmus (Slovensko, 2018) SCENÁR A RÉŽIA: Adam Hanuljak STRIH: Peter Kotrha ÚČINKUJÚ: Peter Kalmus, Ľuboš Lorenz, Wolfgang Kalmus a iní MINUTÁŽ: 78 min. HODNOTENIE: **** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 6. 12. 2018 

Zuzana Mojžišová (filmová publicistka)
foto: Mandala Pictures

Súradnice veľkosti

Po hranom filme Laca Halamu Dubček (2018) sa v slovenských kinách objavil ďalší, tentoraz dokumentárny titul o najznámejšej a najdôležitejšej osobnosti našich novodobých dejín – Vycestovacia doložka pre Dubčeka v réžii Juraja Lihosita. 

Úloha vyrovnať sa s veľkými a zásadnými postavami našej histórie, či už politickej, umeleckej, alebo akejkoľvek inej, je výzvou, ku ktorej je potrebné nájsť kľúč, postoj alebo názor zodpovedajúci verejnej potrebe. Problémy sa začínajú už pri definovaní tohto účelu. Ak treba vyzdvihnúť dôležitosť zvolenej postavy, opísať jej zásluhy, odvahu a význam, stráca sa objektivizujúci faktor a projekt ľahko skĺzne do apologetiky, zámerne vynechávajúcej kontroverzné a zložito uchopiteľné fakty. Stáva sa terčom kritiky a diskusií o tom, prečo takto a nie inak. Siahať necitlivo na ikony je rovnako rizikovým podnikom. Bez jasného postoja a názoru to zase nejde. Jediným východiskom je čas, návraty a opätovné pokusy zachytiť to podstatné, trvajúce a zároveň živé a životné, sprítomňujúce kontext dramatických rozhodnutí aj za cenu toho, že sa hovorí o chybách, výčitkách a sklamaniach.

Postavou, o ktorú sa momentálne zvádza tento zložitý zápas, je Alexander Dubček. Ide o spôsob „nasvietenia“ jeho jednoznačne pozitívnych činov a postojov, ale aj zlyhaní. Je vlastne prirodzené, že prevládajúci tón v jeho súčasnom filmovom zobrazení je hrdo oslavný a niet ešte dostatočnej odvahy siahať po citlivých témach, ako je napríklad podpis pod tzv. pendrekovým zákonom z augusta 1969 alebo odmietnutie zastať sa niektorých disidentov a podporiť ich aktivity. Niet pochýb o tom, že tento pietny postoj časom nahradia umelecky účinnejšie, možno profesionálne zručnejšie formy výpovede o tom, kto Dubček bol, a zachytia celý rádius jeho ľudskej a politickej existencie.

O dokumente Vycestovacia doložka pre Dubčeka treba uvažovať v súvislosti s jeho hraným predchodcom v réžii Laca Halamu, lebo posun od čítankového profilu k faktograficky zaujímavejšej podobe je zrejmý. Dozvieme sa omnoho viac z toho, čomu bol Dubček vystavený – verejným útokom rozčúleného Husáka, sledovaniu Štátnou bezpečnosťou a snahám dostať ho na kolená okrem iného aj hrozbami, že mu zoberú strechu nad hlavou, či perzekvovaním rodinných príslušníkov (jeho syn Milan spomína, ako jeden eštebák napadol a škrtil jeho tehotnú ženu). Dubček ovládal aj pravidlá konšpirácie, čo bolo nutné na pašovanie jeho listov za hranice. Film sa zmieňuje aj o jeho odchode do Turecka, o snahe poskytnúť mu možnosť emigrovať a zbaviť sa jeho nepríjemnej prítomnosti v Bratislave. Objavujú sa tu dosiaľ neznáme zábery z odovzdávania poverovacích listín tureckému prezidentovi a množstvo ďalších faktov a vyjadrení, ktoré rozširujú súvislosti jeho normalizačnej existencie.

Tematickým ťažiskom filmu je cesta Dubčeka do Talianska, kde mu na Bolonskej univerzite pri príležitosti 900. výročia jej založenia udelili titul honoris causa. Pozvanie prišlo v roku 1988 a cesta za hranice bola preňho zložitá. Jednako sa však uskutočnila a mala zásadný význam, signalizujúc pohyb vo vnútorných pomeroch komunistického štátu. Celá kauza nebola všeobecne známa a jej zmapovanie pomocou dostupných materiálov je zaujímavé a má objavný charakter.

Problémom tohto filmu je predovšetkým jeho štruktúra. Prvá polovica je vzhľadom na centrálnu tematickú líniu, zdôraznenú dokonca v názve snímky, odťažitá, akoby to bol iný film, hovoriaci o osudoch štátnika po páde z politického piedestálu. Talianska časť sa začína kdesi v polovici filmu záujmom denníka LʼUnita (mimochodom, denníka talianskej komunistickej strany, ktorý založil Antonio Gramsci a od roku 2014 už nevychádza) o rozhovor s Dubčekom. Nasleduje všetko, čo bolo treba podniknúť, aby sa text dostal za hranice. A ohlasuje sa aj Bolonská univerzita s pozvaním Dubčeka do Talianska. 

Zbytočná bola „hra na eštebákov“, inscenované vsuvky, ktoré mali imitovať nepretržitú prítomnosť nepriateľskej tváre štátnej moci a vytvoriť obrazovú kulisu k čítaniu z knihy Sledoval som Dubčeka od bývalého eštebáka Karola Urbana. Nepresvedčivé, amatérske výkony aktérov nesprostredkovali pocit dobovej autenticity a uberali z emocionálnej pôsobivosti výpovedí Dubčekových synov, jeho priateľov i Dubčeka samotného, prihovárajúceho sa z archívnych záberov. 

Napriek týmto lapsusom je obsahová náplň filmu, montáž výpovedí a archívneho materiálu najmä v druhej polovici filmu nesmierne zaujímavá a prínosná. Prispieva k vyrovnávaniu dvoch vyhrotených názorov na postavu „slušného Sašu“. Približuje a upresňuje okolnosti politického a spoločenského postavenia Dubčeka, ktorý sa aj v politike dokázal zachovať charakterne, s prirodzenosťou dobrého človeka, hoci na ňu doplatil. 

Vycestovacia doložka pre Dubčeka (Slovensko, 2018) SCENÁR A RÉŽIA: Juraj Lihosit KAMERA: Ján Ďuriš, Peter Zubal STRIH: Alena Spustová HUDBA: Marcel Palonder ÚČINKUJÚ: Milan Dubček, Pavol Dubček, Eva Dubčeková, Janka Dubčeková, Ivan Laluha, Miroslav Kusý, Stanislav Sikora, Teodor Baník, Boris Zala a iní MINUTÁŽ: 82 min. HODNOTENIE: *** a pol DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 6. 12. 2018

Viera Langerová (filmová publicistka)
foto: TASR/zdroj: TRIGON PRODUCTION

Ordnungszwang náhodného psychopata

V roku 1827 vydal anglický spisovateľ Thomas de Quincey esej Vražda ako krásne umenie. V nej zrejme ako prvý navrhol možnosť vnímať zločin nie ako morálnu, lež ako estetickú kategóriu (zrejme sa ním inšpiroval aj Oscar Wilde v Portréte Doriana Graya). Sú vraždy vkusné a nevkusné, krásne a škaredé...

„Vražda ako umenie“, resp. „umenie ako zlo“ sa od uvedenej eseje stalo pomerne tradičným trópom – pozri napríklad Mapu a územie, kde postavu autora Michela Houellebecqa brutálne zavraždia a kusy jeho tela sú inštalované do čohosi, čo pripomína moderné výtvarné umenie, alebo Vzdialenú hviezdu Roberta Bolaña, kde si vrah-básnik fotografuje svoje obete. Podobne ako Jack, protagonista novinky dánskeho provokatéra Larsa von Triera, od roku 2011 a pamätnej tlačovej konferencie k filmu Melancholia v Cannes „persony non grata“. Aj Jack je sériový vrah-architekt, ktorý sa pokúša vytvoriť dokonalý zločin ako umelecké dielo. A súbežne s vraždením stavia dom. Vraždy inštalované ako obrazy majú paralelu v architektúre, ktorá by bola obrazom samotného tvorcu.

Existuje umenie bez lásky? Môže byť krása čímsi zlým? Je dovolené páchať v mene umenia násilie, hoci aj symbolické? A má snáď umenie právo na absolútnu slobodu a nezávislosť – aj od morálky a bežných citov?

Film nás núti klásť si tieto otázky. Áno, Trier chce šokovať. „Túžba“ mučiť diváka je analógiou Jackovho mučenia obetí. A nijaké tabu vyplývajúce z politickej korektnosti mu pri tom nie je sväté – infanticída, amputácia, psychologické týranie atď. Testuje, čo divák vydrží. No nenecháva ho na pochybách: sme tu na nebezpečnom území! Násilie, brutalita, drastickosť? Ale veď ak je dnes gornografia typu Nezvratný osud či hranie Mortal Combat s priam surrealistickými efektmi mučenia mainstreamovou záležitosťou, ktorá nikoho nevzrušuje, tak nemáme žiaden dôvod (a právo...) pohoršovať sa ani nad vraždením detí či vivisekciou v priamom prenose! V popkultúre často chýba morálna katarzia, reflexia násilia – posvätná hrôza, ktorá by nás mala pri pohľadenaň prenikať. Chýba aj tu; ale aspoň cítime, že nám chýba. Trierova snímka násilie síce plnohodnotne „zneužíva“, ale zároveň glosuje divácke zaujatie násilím a podrobuje ho implicitnej kritike.

Násilie je zároveň natoľko bizarné, groteskné až absurdné, že sa pri ňom jednoducho musíme smiať. Avšak ako hovorí sám Trier, „humor nie je protiklad vážnosti“. Vo filme úmyselne mieša registre, hrozné so smiešnym, horor (triler) s komédiou, strach s humorom. Áno, smejeme sa, napríklad na Jackovej obsedantno-kompulzívnej poruche, ktorá ho núti desaťkrát sa vrátiť na miesto činu a skontrolovať, či niekde nezostala kvapka krvi. Primiešavaním nepatričných emócií (dokonca takmer sympatií) k hrdinovi dochádza k radikálnej dekonštrukcii niekedy až smiešne vážneho žánru psychotrileru, masovej posadnutosti sériovými vrahmi aj jej rozsiahlej popkultúrnej mytológie. Tá sa priživuje ani nie tak na samotnej brutalite, ako skôr na obraze vraha ako „Absolútne Iného“. Naivnou motiváciou publika je odhaliť, čo je v ňom diabolské, démonické – čiže iné, nenormálne. Ako sa stal tým, čím je, monštrom v ľudskej koži. To však vedie na scestie, ukazuje Trier. Prvý zločin spácha Jack náhodou (!), ďalšie zo zvedavosti, pre experimentovanie, aby odhalil neschopnosť polície a podobne. Bol vari už v detstve krutý? Týral zvieratká? Ale detská krutosť je predsa dosť častý, dokonca bežný jav...

Divák vidí v masových vrahoch absolútny protiklad ľudskosti, čiže presný opak seba samého. Uisťuje sa tak o svojej vlastnej normalite, o tom, že jeho bežné agresívne impulzy sú kvalitatívne odlišné od toho, čo prežívajú a robia „šialenci“. Filmy o psychopatoch sú preto paradoxne veľmi upokojujúce. Naopak, Trierov film znepokojuje. Žáner psychotrileru síce poučene vyťažuje, nenapĺňa však prirodzené očakávania diváka vo vzťahu k nemu. Zlo v ňom nielenže zostáva fantómom, nezodpovedanou otázkou, večnou hádankou, ale zároveň je čímsi až smiešne fraškovitým, bezobsažne banálnym, dokonca – prázdnym.

Snahu o racionálne pochopenie režisér dôsledne popiera aj v danteovskej postave Vergília, Jackovho „psychoterapeuta“ a sprievodcu na ceste záhrobím. Všetko, na čo počas spoločnej cesty do pekla príde, je len čiastočné, fragmentárne, neúplné. Kto je Jack? Famózny výkon Matta Dillona mu prepožičiava podivne transparentný a zároveň úplne nepriehľadný výraz. Vergíliova snaha o psychoanalýzu psychopata stroskotáva úplne rovnako ako Jackova stavba domu, symbolu jeho identity (dom je tradične metaforou tela ako príbytku duše). Pretože žiadnu skutočnú identitu nemá. Jack je prosto prázdny konštrukt – niečo ako ono „čierne svetlo“, paradoxný fotografický efekt vyvolaný extrémnym preexponovaním.

Jack stavia dom (The House That Jack Built, Dánsko, 2018) RÉŽIA: Lars von Trier SCENÁR: L. von Trier, Jenle Hallund KAMERA: Manuel Alberto Claro STRIH: Molly Marlene Stensgard HRAJÚ: Matt Dillon, Bruno Ganz, Uma Thurman, Riley Keough MINUTÁŽ: 155 min. HODNOTENIE: ***** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 17. 1. 2019

Daniel Kováčik (filmový publicista)
foto: ASFK

Údajne jeden z najbizarnejších filmov roka

 Každoročne sa po ich premiérach na najsledovanejších festivaloch vyprofiluje skupina akýchsi „filmových grázlov“. Ide o kontroverzné snímky, ktoré poburujú obecenstvo háklivou témou, škandalóznymi zábermi alebo etickou rozporuplnosťou. Mnohé z týchto filmov na tom stavajú svoj marketing a divákov provokujú už pred návštevou kina. Len nerozumiem, prečo sa do tejto zostavy zaraďuje aj švédsko-dánsky film Hranica.

Režisér Ali Abbasi, Dán s iránskymi koreňmi, vychádzal pri svojom druhom celovečernom filme Hranicaz rovnomennej poviedky Johna Ajvideho Lindquista. Ten sa vo filmovom priestore preslávil už pred desiatimi rokmi vďaka snímke Nech vojde ten pravý (r. Tomas Alfredson), úspešnej adaptácii jeho knihy. Príbeh Hraniceje o žene menom Tina (stvárňuje ju švédska herečka Eva Melander). Pracuje ako colná úradníčka kontrolujúca osoby, ktoré cestujú trajektom do zahraničia. Oveľa dôležitejší (a zreteľnejší) je však jej netypický výzor s animálnymi črtami, evokujúci neznáme postihnutie. Jej odlišnosť je zvýraznená aj zvláštnou schopnosťou vycítiť pocity ľudí, ich nervozitu či vinu, čo patrične využíva aj vo svojej profesii. Úvodným príbehovým zvratom a katalyzátorom zmien v živote Tiny je jej stretnutie s podobne abnormálnym mužom menom Vore (fínsky herec Eero Milonoff). Divák sa postupne s ňou dozvedá dôvod jej pocitu odlišnosti od ostatných (a tým je prekvapujúci fakt, že odlišná naozaj je) a Vore pre ňu predstavuje dovtedy absentujúcu spriaznenú dušu. Aspoň spočiatku.

Z formálneho hľadiska film vyniká maskami a postprodukčnými obrazovými zásahmi, ktoré podporujú vierohodnosť stvárňovaných situácií. Ďalším z dôležitých prvkov filmu je jeho atmosféra a predovšetkým herecké výkony oboch protagonistov. 

Abbasi so spoluscenáristami Isabellou Eklöf a J. A. Lidquistom otvárajú príbehom dvojice cudzincov aktuálne spoločenské problémy. Artikulujú tému akceptovania ľudí s fyzickým postihnutím, explicitne tu pracujú s odlišnou sexualitou či rodovou príslušnosťou, ktorá sa vychyľuje z normy. Popritom komentujú ešte obsiahlejšie problémy, čím nastavujú zrkadlo celému ľudstvu. Ide napríklad o vzťah človeka a prírody, o jeho sebeckosť, nenásytnosť. Tvorcovia sa však neuspokojujú s čierno-bielou kritikou. Cez postavu Tiny polemizujú so všeobecným chápaním zlých i cnostných charakteristík, ktoré sú vraj vlastné iba ľuďom. A prichádzajú s názorom, že ľudskosť ako vlastnosť jedinca sa môže odpútať od základu tohto slova. Škoda, že k podobne jasným posolstvám nedochádzajú aj pri ostatných spomenutých problémoch, ktoré v prvej polovici filmu otvoria, no neskôr sa k nim už nevracajú.

Hranica v názve filmu je motivovaná lokáciou (hranica, na ktorej Tina kontroluje pasažierov trajektu), symbolicky (hranica medzi normou a abnormalitou) aj žánrovo. Snímka sa totiž vymyká jasnému zaradeniu, dominujú v nej prvky škandinávskeho realizmu, fantasy a romantiky, dopĺňané gotickou atmosférou s náznakmi hororových atribútov, a dali by sa nájsť mnohé ďalšie prieniky. Množstvo filmových publicistov si ihneď po premiére filmu (a jeho následnom ocenení) v sekcii Un certain regard na festivale v Cannes interpretovalo názov aj ako hranicu diváckej tolerancie, ktorá má výrazne polarizačný charakter. Hranica získala nálepku jedného z najbizarnejších filmov roka a tejto povesti sa už nezbavila. Zdá sa mi, že dookola opakovaná bizarnosť pochádza iba z vnímania zvláštneho pôvodu hlavných postáv príbehu, pretože ostatné zložky filmu nevybočujú z normy. Explicitné citlivé zábery sa nesnažia provokovať, naratív je vyskladaný z konvenčných postupov a nerealistické situácie dodržiavajú logiku skonštruovaného sveta. Film len málokedy niečím prekvapí a rozhodne nešokuje. Hranicu by bolo lepšie radiť k inej skupine filmov než k tvorbe Larsa von Triera, Yorgosa Lanthimosa či Roya Anderssona.

V posledných rokoch sa zvyšuje počet filmov, ktoré pracujú s motívom situovania odlišných jedincov do „normálnej“ spoločnosti. Na takomto princípe bola postavená kritika spoločnosti v tituloch Mesiac Jupitera (r. Kornél Mudruczó), Podoba vody (r.Guillermo del Toro),Tvár (r. Małgorzata Szumowska), O tele a duši (r. Ildikó Enyedi)... Viaceré z nich zožali úspech na prestížnych festivaloch, čo naznačuje zaujímavý trend v oceňovaní príbehov zvláštnych podôb lásky.

Hranica (Gräns, Švédsko/Dánsko, 2018) RÉŽIA: Ali Abbasi SCENÁR: A. Abbasi, Isabella Eklöf KAMERA: Nadim Carlsen STRIH: Olivia Neergaard-Holm, Anders Skov HUDBA: Martin Dirkof HRAJÚ: Eva Melander, Eero Milonoff, Matti Boustedt, Viktor Åkerblom MINUTÁŽ: 110 min. HODNOTENIE: **** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 31. 1. 2019

Adam Straka (absolvent audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU)
foto: Film Europe Media Company

Svedectvo nesporného talentu

V distribučnom liste k tomuto filmu sa o Dežovi Ursinym uvádza, že je „súčasťou nášho národného kultúrneho dedičstva a jedným zo zakladateľov slovenskej modernej rockovej hudby“. Medzi najväčšie devízy Ursinyho talentu patrí najmä jeho schopnosť pokryť široký register hudobných štýlov: od raného bigbítu (The Beatmen a The Soulmen) cez muzikálové projekty (Peter a Lucia, Neberte nám princeznú) a filmovú hudbu až po fenomenálne kreatívne spojenie Ursinyho s básnikom Ivanom Štrpkom.

Jakub Ursiny sa pri príležitosti otcovej nedožitej sedemdesiatky rozhodol vzdať mu hold koncertom, na ktorý pozval množstvo hudobných hostí. Za všetkých spomeňme Vladislava „Slnka“ Šarišského z kapely Talent Transport, známeho aj bezchybnou interpretáciou Vargovej hudby na organe, alebo Dorotu Nvotovú. S nimi už Jakub pred časom spolupracoval na premiérovom uvedení pesničiek z muzikálu Peter a Lucia. Koncert Dežo Ursiny 70 sa uskutočnil na začiatku októbra 2017 v bratislavskom klube MMC a bol beznádejne vypredaný. 

Filmový záznam v réžii Mateja Beneša a Maroša Šlapetu vyniká predovšetkým samotnou hudbou. Tá je špecifická a napriek tomu, že ju slovenské rádiá nehrávajú často, ostáva v povedomí. Formálna stránka koncertného dokumentu už natoľko neohromuje. Škoda. Diváci síce pochopia, že hlavným zámerom bolo jednoducho zaznamenať kvalitné podujatie. No k špecifickému hudobnému prejavu by sa hodil aj „experimentálnejší“ filmársky prístup, ktorý by kreatívnejšie reflektoval rôznorodosť Ursinyho tvorby. Takto je výsledkom naozaj záznam. Našťastie, dosahuje taký štandard, ktorý úroveň Ursinyho hudby a jej pódiovej prezentácie nijako nedegraduje. 

Dežo Ursiny 70 (Slovensko, 2018) RÉŽIA: Matej Beneš, Maroš Šlapeta SCENÁR: Jakub Ursiny STRIH: M. Beneš MINUTÁŽ: 62 min. HODNOTENIE: *** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 13. 12. 2018

Barbora Gvozdjáková (filmová publicistka)
foto: ASFK

Nešiel som vraždiť, ale bojovať 

Dokumentárny film Pochoduj alebo zomri prináša originálny, dosiaľ nespracovaný príbeh Čechov a Slovákov, ktorí po prevrate v roku 1948 bojovali proti komunizmu v juhovýchodnej Ázii. Podľa stále prebiehajúceho výskumu Ladislava Kudrnu, ktorý sa spolu s Luďkom Navarom podieľal na scenári, sa na prvej indočínskej vojne zúčastnilo 1 620 Čechov a Slovákov. Naši rodáci bojovali aj neskôr na strane Američanov vo vietnamskej vojne. Vo filme máme možnosť vidieť a počuť výpovede česko-slovenských veteránov oboch vojnových konfliktov. Ako sa však dozvedáme aj z príbehov tých, ktorí neprežili, pre mnohých bola cudzinecká légia formou zárobku, jediným spôsobom, akým sa vymaniť z beznádejných podmienok v nemeckom exile, iní považovali svoje nasadenie za nutný boj proti komunizmu. Práve ich motivácia a spätné vnímanie vlastnej úlohy v týchto konfliktoch tvorí najzaujímavejšiu časť filmu, plnú paradoxov. 

Snímka Pochoduj alebo zomri má formu i dĺžku televízneho dokumentu. Na uvedenie diváka do spleti historických faktov využívajú autori klasický vysvetľujúci komentár rozprávača. Archívne zábery a fotografie z bojov, ožívajúce v spomienkach vojakov, sú v kontraste s pôsobivými obrazmi súčasného Vietnamu, ktorý sa postupne stáva vyhľadávanou destináciou aj pre amerických turistov. Napriek opisovaným hrôzam česko-slovenskí vojaci často označujú túto kapitolu svojho života za jeho najintenzívnejšie roky, čo v divákovi pri pohľade na autentické zábery vzbudzuje zmiešané pocity. Otázka dobrovoľnej účasti v bojových líniách sa tak stáva ďaľšou témou dokumentu. 

Film Michaela Kaboša otvára veľmi zaujímavú kapitolu našich dejín. Jeho kratšia minutáž nedovoľuje vzhľadom na komplikovanosť témy úplný prienik do hĺbky, a tak sa po jeho skončení vynára množstvo nezodpovedaných otázok. 

Pochoduj alebo zomri (Pochoduj nebo zemři, Česko/Slovensko, 2018) RÉŽIA: Michael Kaboš SCENÁR: M. Kaboš, Luděk Navara, Ladislav Kudrna KAMERA: M. Kaboš, Aleš Němec STRIH: Matylda Štancelová, Erik Schilla HUDBA: Martin Dohnal, Vladimír Martinka, Arcadia Music Library MINUTÁŽ: 52 min. HODNOTENIE: **** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 28. 11. 2018

Zuzana Točíková Vojteková (filmová publicistka)
foto: Kabos Film & Media

Nepodceňujte silu slabých žien

Steve McQueen sa už svojím celovečerným debutom Hlad (2008) stal miláčikom mnohých. Jeho fascinácia fyzicky a psychicky (seba)zničujúcimi rozhodnutiami mužov zaujala nielen v prerozprávaní vzbury írskych politických väzňov v roku 1981, ale aj v príbehoch sexuálne neukojiteľného Brandona Sullivana v Hanbe (2011) či Solomona Northupa vo filme 12 rokov otrokom (2013). McQueena nezaujíma ani tak premena samotného tela, ako to môžeme sledovať napríklad u Cronenberga, ako skôr miera, kam až je muž ochotný zájsť, aby dosiahol svoj cieľ. Štylisticky je strohý, chladný v tóne farieb či celkovej palete, neustúpi pred ničím telesným, to všetko v precízne nastavenom procese rozprávania. Z pozerania sa neraz stáva prizeranie, niekedy čisto racionálne, inokedy repulzívne, nie nepodobné tomu, ktoré v barokových neónoch ponúka Gaspar Noé.

Vdovy (2018) sa od svojich predchodcov v niektorých smeroch líšia. Hlavnou postavou nie je muž, ale štyri ženy. Ich motivácie nie sú obsiahnuté v názve filmu, hoci zmena statusu je aktivátorom udalostí. Protagonistky, ktoré sa z rozhodnutia jednej z nich stali komplicmi v lúpeži, reprezentujú ženy rôzneho spoločenského postavenia (znevýhodnenia), povahy i „kaše“, v ktorej ich smrť manželov zlodejov zanechala. 

Scenár sociálne uvedomelej heistovky s viacerými líniami rozprávania podľa rovnomennej knižnej predlohy Gillian Flynn (Stratené dievča), ktorá je zároveň jeho spoluautorkou, a režisérove štylistické preferencie vytvárajú napätie, ktoré prelamuje zvyčajný chlad a odstup McQueenových filmov. Vdovy majú navyše výborne napísané a obsadené postavy. Stoja za váš čas. A ako film režírovaný mužom s prehľadom ukazujú, že „ženský“ film nemusí byť prerábkou „mužskej“ kultovky.

Vdovy (Widows, USA, 2018) RÉŽIA: Steve McQueen SCENÁR: Gillian Flynn, S. McQueen KAMERA: Sean Bobbitt HUDBA: Hans Zimmer HRAJÚ: Viola Davis, Michelle Rodriguez, Elizabeth Debicki, Cynthia Erivo, Liam Neeson, Colin Farrell MINUTÁŽ: 129 min. HODNOTENIE: **** DISTRIBUČNÁPREMIÉRA: 29. 11. 2018  

Kristína Aschenbrennerová
foto: CinemArt SK

S lukom proti priemyselným gigantom

Stačí jedna aktivistka, aby podrazila nohy priemyslu ohrozujúcemu prírodu? A čo viac vyjadrí snahu o záchranu sveta –sabotáž priemyselného gigantu alebo adopcia dieťaťa z Ukrajiny zmietanej vojnou? Treba bojovať za svoje ideály mierumilovne alebo nekompromisne? Islandsko-francúzsko-ukrajinskému filmu Woman at War sa darí poukazovať na zásadné etické otázky dnešného sveta. Scenárista a režisér Benedikt Erlingsson si na to zvolil cestu humoru, občas až absurdného (či len seversky podivného?), čo vo výsledku vytvára originálny zážitok. Ten ocenil vlani aj Európsky parlament filmovou Cenou Lux. 

Päťdesiatročná zbormajsterka Halla sa v súkromí mení na environmentálneho Viliama Tella a nedá sa zastaviť, ani keď jej nečakane príde povolenie na dávno žiadanú adopciu. Najhľadanejšia žena na ostrove sa rozhodne pre poslednú misiu −vyhlásenie svojho manifestu a veľkú sabotáž. Na povrchu bizarné situácie, temperované výraznou hudbou, strácajú v priebehu filmu humorný ráz a čoraz viac poukazujú na eskapády moderných priemyselných spoločností. Výrazným štylistickým prvkom je práve hudba, ktorá má aj obrazové zastúpenie prostredníctvom trojice muzikantov a troch ukrajinských ľudových speváčok. Objavujú sa v kľúčových momentoch rozprávania, či už ako povzbudzujúci spoluúčastníci diania, alebo ako melodickí sprievodcovia. Ich výstupy by však mali silnejšie vyznenie v prípade zriedkavejšieho výskytu. 

Snímka Woman at War sa pozerá s ľahkosťou, a to aj vďaka neopozerateľnej islandskej scenérii a magnetizujúcej herečke Halldóre Geirharðsdóttir, ktorá stvárnila nielen Hallu, ale aj jej dvojča, vyznávačku budhizmu Ásu. 

Woman at War (Kona fer í stríð, Island/Francúzsko/Ukrajina, 2018) RÉŽIA: Benedikt Erlingsson SCENÁR: B. Erlingsson, Ólafur Egilsson KAMERA: Bergsteinn Björgúlfsson STRIH: David Alexander Corno HUDBA: Davíð Þór Jónsson HRAJÚ: Halldóra Geirharðsdóttir, Jóhann Sigurðarson, Juan Camillo Roman Estrada, Jörundur Ragnarsson MINUTÁŽ: 101 min. HODNOTENIE: ***a pol DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 17. 1. 2019

Zuzana Sotáková
foto: Film Europe Media Company