O pštrosoch, filmoch a jednom festivale

S MFF Bratislava to bolo vlani komplikované. Začiatkom októbra som zašiel na web a v diári som si výrazne vyznačil jeho termín: 6 dní na prelome prvej a druhej dekády novembra. Asi o dva týždne neskôr spomenula kolegyňa v telefonickom rozhovore, že festival potrvá len 4 dni. Zašiel som na web: festival bol nielen skrátený, ale aj posunutý o 3 týždne (29. 11. – 2. 12. 2018). Zjavne tu bol nejaký problém.

Keď je problém, najlepšie je strčiť hlavu do piesku ako pštros a mlčať, a tak sa nekonala žiadna tlačová konferencia. Chápem to. Novinári by kládli nepríjemné otázky. A organizátori by museli lavírovať podobne ako riaditeľ festivalu Vladimír Krajniak v rozhovore pre denník Sme. A asi aj vysvetľovať, kam sa stratil umelecký riaditeľ festivalu Pavel Smejkal. A kto ho vlastne nahradil? Nazrieme do katalógu... Hop, do katalógu nenazrieme, katalóg nevyšiel. Na webe sa v rubrike Kontakty (!) dozvieme, že program majú na svedomí naši starí známi Nenad Dukić a Tomáš Hudák.

Zdrojom problémov budú asi peniaze. Teda, presnejšie, ich nedostatok. Potvrdzuje to aj Vladimír Krajniak. Audiovizuálny fond prispel menšou sumou, než bývalo zvykom. Mesto na festival kašle. Nezostáva ani na propagáciu, čo už pripomína začarovaný kruh: menej peňazí → menší festival → slabšia propagácia → menej divákov → ešte menší festival. Je fakt, že bez peňazí sa takéto podujatie robiť nedá. Ale nie je hlavnou úlohou riaditeľa festivalu zabezpečiť jeho financovanie?

A keď sa to nepodarí, treba festival zmenšiť, skrátiť. Menej dní, menej kín, menej sekcií a filmov, menej predstavení, menej členov porôt... menej otváracích ceremoniálov. To je koľko? „Úvodný ceremoniál tohto ročníka nebude vôbec,“ vraví v rozhovore Vladimír Krajniak. „Otvorenie 20. ročníka MFF Bratislava,“ svieti v programovej brožúre. Otvorenie sa dokonca koná v prvý deň festivalu, čo je možno prekvapujúce vzhľadom na to, že napríklad záverečný ceremoniál bol vlani dva dni pred jeho koncom. Je to o ôsmej večer v kine Mladosť, nie celkom plnom, Nenad Dukić žartuje na tému absencie červeného koberca a ohňostroja, vysvetľuje, prečo práve takéto otvorenie, predstaví poroty a uvedie súťažný film José za prítomnosti jeho producenta a režiséra. A festival sa môže začať...

A čo je na tom celom najčudnejšie? Že ten festival napokon vôbec nebol márny! Ba aj ľudia naň chodili (hoci kapacita i tak neveľkých kinosál sa len málokedy vyčerpala). Z môjho osobného pohľadu to bolo úplne symbolické: kým na celkom prvom predstavení talianskej dokumentárnej filmovej eseje Krásne veci (r. Giorgio Ferrero, Federico Biasin) sme boli v Mladosti ôsmi, na záverečnom americko-francúzskom vangoghovskom biografickom filme Pri bráne večnosti (r. Julian Schnabel) v tom istom kine bolo treba prácne hľadať posledné voľné miesta. A medzitým?

Organizátori vypustili z programu súťaže dokumentárnych a krátkych filmov, zato súťaž hraných filmov bola obsadená mimoriadne kvalitne. Tri poroty rozdelili ceny medzi sedem titulov z ôsmich. (Verme, že to bol výsledok spontánnych rozhodnutí a nie festivalovej diplomacie.) Cena pre najlepší hraný film pripadla nórskej snímke režisérky Tuvy Novotny Slepá škvrna na tému detskej samovraždy; metóda jediného záberu, ktorou je nakrútená, už nie je žiadnou novinkou, ale v tomto prípade je využitá mimoriadne funkčne. Špeciálne ocenenie získal film José (r. Li Cheng), ktorý sa zaoberá láskou medzi dvoma mladými mužmi v silne katolíckej Guatemale, kde je takýto vzťah stále spoločensky neprijateľný. Cenu za réžiu získala Meryem BenmʼBarek za francúzsko-katarský film Sofia; spočiatku pôsobí ako ikstá variácia na tému nešťastnej moslimskej dievčiny, ktorá prekročila nepísané zákony svojej komunity (je slobodná a tehotná), ale postupne vysvitne, že titulná hrdinka je strojkyňou intríg, ktoré jej majú zachrániť kožu. Cenu za najlepší mužský herecký výkon udelili Asetovi Imangalievovi, ktorý stvárnil v rusko-kirgizskom filme Šalamúnova hora (r. Jelizaveta Stišova) postavu hazardného hráča holdujúceho alkoholu, ktorý rieši vzťah k bývalej i súčasnej manželke a zároveň objavenie dávno strateného syna. Obdobnú cenu v ženskej kategórii získala dánska herečka Christine Sønderris za postavu Rie v snímke Frézovacia hlava (r. Rasmus Kloster Bro). Ide o postavu reportérky, ktorá sa pri príprave propagačného článku ocitne v zavalenom tuneli spolu s dvoma robotníkmi. To, čo spočiatku vyzerá ako variácia na katastrofický film, sa mení na hlbokú úvahu o dodržiavaní etiky v životne vypätej situácii – je na divákoch, aby rozhodli, či protagonisti v tejto skúške obstáli, alebo nie. Porota FIPRESCI najvyššie ohodnotila film Krištáľová labuť, ktorý natočila bieloruská režisérka Darja Žuk. Bizarný príbeh mladej dídžejky, ktorú okolnosti prinútia nasťahovať sa do bytu cudzej rodiny v cudzom meste, sa stáva prenikavým obrazom sociálneho i morálneho stavu bieloruskej spoločnosti. Študentská porota udelila svoju cenu maďarskému filmu Rozkvitnuté údolie (r. László Csuja), neveselej štúdii mladého páru z okraja spoločnosti, ktorý sa stará o unesené batoľa. Jediným neoceneným filmom súťaže zostala španielska snímka Carmen & Lola(r. Arantxa Echevarría) o (problematickom) ľúbostnom vzťahu dvoch mladých žien z rómskej komunity, kým film s podobnou tematikou – Rafiki (r. Wanuri Kahiu) zo sekcie Cinema Now, odohrávajúci sa v Keni, v ktorom je vzťah mladých dievčat ešte okorenený tým, že ide o dcéry súperiacich miestnych politikov – získal Cenu divákov.

Festival si aj v limitovanej podobe zachoval snahu hlbšie sa sústrediť na jednu tému, tohto roku na postavenie žien v spoločnosti. Ostatne, 5 z 8 súťažných filmov natočili ženy a viaceré z nich mali silné protagonistky. Vlajkovou loďou témy bola však sekcia Lexikón: Ženský pohľad (na ktorej sa spolu s Tomášom Hudákom podieľala dokumentaristka Ivana Hucíková). Domáca tvorba bola zastúpená skromne, zväčša filmami vnímanými napriek slovenským koprodukčným vkladom ako české (Domestik Adama Sedláka, Hovory s TGM Jakuba Červenku, Všetko bude Olma Omerza). A ak by som mal spomedzi 14 filmov, ktoré som stihol vidieť, vybrať svoje osobné naj, boli by to popri víťaznej Slepej škvrne tituly Nôž v srdci, kriminálny triler z prostredia gay pornopriemyslu s nesmierne sugestívnou vizuálnou i zvukovou zložkou z dielne francúzskeho režiséra Yanna Gonzaleza, a jedinečný „strihový“ film rakúskeho tvorcu Johanna Lurfa s netradičným názvom ★, v ktorom autor chronologicky zoradil zábery hviezdnej oblohy z vyše 550 filmov od Mélièsovej Cesty na Mesiac až do súčasnosti. Náročné na vnímanie, ale krásne.

Jaroslav Hochel (filmový publicista)
foto: MFF Bratislava