Vlado Janček,

spisovateľ, hudobník

Slovenské komédie. Len veľmi povrchne si sem zapíšem, čo mi preletí hlavou pri spomienke na úsmevné momenty slovenského filmu: „Dávaj pozor, montér, aby sa nespadla,“ upozorní fúzatý Maďar vytŕčajúci zo svetlíka na Vajnorskej ulici vo filme Šťastie príde v nedeľu. „Horíš!“ vyhŕkne vzápätí bizarným polohlasom šatniar v Jakubiskovej Nevere po slovensky... strih... Andrej Hryc pripravuje v Sladkých starostiach debušé, Peter Šimun za minútu ošedivie počas mlčanlivej cesty výťahom vo filme Utekajme, už ide!. Znova sa nepochopiteľne vynorí „Horíš!“ z Nevery (milujem tú scénu), a keď sme sa už vrátili k tomuto Jakubiskovmu filmu, muž v klobúku sediaci na posteli vyskočí a Milan Kiš ospravedlňujúco povie: „Letovačka.“ „Letovačka? Ja ti dám letovačku!“ zareaguje muž v klobúku, začne sa násilná scéna a po celej izbe poletuje perie. Strih. Opäť horí... tentoraz kaštieľ v Pachovi, hybskom zbojníkovi. „Nádherný plameň. Nádherný a veľký. To musí byť dáky väčší objekt,“ konštatuje obdivne Marián Labuda v grófskom kostýme. Pacho, hybský zbojník s prepracovanými dialógmi Lasicu a Satinského je jedným z najväčších objektov slovenskej filmovej komédie. 

Hneď v jeho susedstve však stojí ešte jeden. Rok po Pachovi je kombinácia Ťapák – Kroner – Stračina – ďalší výborní herci – humor – na veľa vecí som ešte určite zabudol silným základom trojdielneho televízneho filmu Sváko Ragan. Na tom je vlastne dobré úplne všetko. Aj to, že to vlastne je aj nie je komédia. Je to pre mňa obrovský objekt, čo stále horí, a keby som si ho aspoň raz počas zimy nepozrel, bolo by mi dosť chladno.