O zlomových okamihoch dejín aj životoch osobností

Rok 2018 sa niesol v znamení výročí. Predovšetkým toho päťdesiateho, spojeného s udalosťami, ktoré by sme si síce radšej nepripomínali, ale musíme, aby sa história nezopakovala. A tak sa ozvali aj filmári. Boli tu však aj výročia slávnostnejšieho rázu, ako napríklad storočnica vzniku Československej republiky. Alebo 25 rokov od vzniku samostatného Slovenska. A čo keby sa tak Dežo Ursiny dožil sedemdesiatky? Mali by sme dnes v kinách namiesto spomienkového koncertu záznam aktuálneho vystúpenia tejto hudobnej osobnosti? 

Pokiaľ sa predminulý rok niesol v znamení obrovského komerčného úspechu slovenskej hranej tvorby, až sa prepisovali kadejaké historické tabuľky, v roku 2018 sa tento druh domácej filmovej produkcie „vrátil do normálu“ a, pravdupovediac, ani veľmi nebolo nad čím jasať. Pivnica, Dubček, Tlmočník, Dôverný nepriateľ, Backstage nemali v sebe komerčný potenciál predstaviteľov populárnych žánrov z roku 2017, a tak ostal v kinách väčší priestor pre dokumentárnu tvorbu. Napokon, bolo o čom nakrúcať. Predovšetkým tu boli spomenuté výročia. Využili autori ich potenciál naplno alebo išlo len o povinné jazdy so snahou pripomenúť národu, že umelecká elita má históriu v malíčku a rozumie širším súvislostiam? Slovenské (a koprodukčné) dokumenty minulého roka boli plné čiernobielych záberov na tanky a ľudí, ktorí sa medzi nimi chaoticky pohybovali. Teda aspoň niektoré z nich, a tie sa aj tešili najväčšej publicite: Okupácia 1968, Môj neznámy vojak, Válek,Vycestovacia doložka pre Dubčeka; a niekde v podtexte boli obsiahnuté aj v Prípade Kalmus a Svetlom mieste. 

Hádam najlepšie to dopadlo, keď sa na udalosti augusta 1968 v ČSSR pozreli zahraniční tvorcovia. Okupácia 1968 a Môj neznámy vojak majú v sebe čitateľný autorský rukopis a vyvolávajú dojem, že takým relatívne experimentálnym spôsobom by u nás doma nič podobné nevzniklo. V prvom titule poskytla pätica režisérov z Maďarska, Poľska, Nemecka, Bulharska a Ruska netradičný pohľad na okupáciu prostredníctvom „okupantov“ z jednotlivých krajín. Starší muži spomínajú na ťažkú dobu a divák nedostáva dôvod nenávidieť. Vidí pred sebou len „normálnych chlapov“, ktorí žijú životy ako hocikto iný. Každá epizóda projektu, realizovaného pod záštitou Petra Kerekesa, je však odlišne koncipovaná, čím sa výrazne zvyšuje jeho informačná hodnota a znižuje potenciálna monotónnosť (film má vyše dvoch hodín). Najďalej sa od ústrednej témy dostávame v bulharskom príspevku, keď otvárame dávno zabudnutý prípad vraždy, ako stvorený pre Sherlocka Holmesa. Tu zároveň najviac cítiť istú vinu aj na strane okupovaných a najmä to je dôvod, prečo je náhľad zvonka taký dôležitý.

Koprodukčný film Môj neznámy vojak režisérky Anny Kryvenko, ktorá má ukrajinský pôvod a pôsobí v Česku, monotónnosťou zaváňa napriek kratšej dĺžke (80 minút). Zvukovo aj obrazovo výrazne štylizovaný dokument sa snaží vyhýbať hovoriacim hlavám a treba povedať, že poskytuje zaujímavé audiovizuálne obsahy v rámci pátrania v minulosti a otvárania starých rán. Otázkou však ostáva, či by takýto koncept nebol vhodnejší práve ako polhodinový príspevok do mozaiky Okupácie 1968. 

Invázia vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 je natoľko pevnou súčasťou našej histórie, že sa musí premietnuť do každého portrétového dokumentu o osobnosti, ktorá v tom čase žila. Miroslav Válek bol počas politicko-spoločenského uvoľnenia šesťdesiatych rokov básnikom svojej doby, po okupácii bol zase politikom svojej doby. Ide to vôbec dokopy? Ako vyjadriť tento rozpor na plátne, keď je protagonista dávno po smrti a počas svojho života toho ako introvert nedal veľa najavo? Takéto osobnosti dostávajú prívlastok kontroverzné. Patrik Lančarič sa snaží s mnohými pamätníkmi vniesť do problematiky viac svetla, no nakoniec aj po záverečných titulkoch ostáva Válek jednoducho naďalej kontroverzný. 

To Alexander Dubček sa aj napriek istej kontroverznosti teší (nielen) medzi Slovákmi veľkej úcte a popularite, zosobňuje nenásilnú vzburu proti mocenskej diktatúre a projekt tzv. socializmu s ľudskou tvárou. Dokument Vycestovacia doložka pre Dubčeka (r. Juraj Lihosit)tento pohľad iba potvrdzuje a zároveň dokladá, akou váženou osobnosťou bol tento politik v západnom svete. Dôsledky udalostí z leta 1968 na Dubčekov súkromný život najlepšie demonštrujú absurditu režimu a jeho zhubný vplyv na každého, kto sa proti nemu akokoľvek postavil. Žiaľ, toto obdobie sa vo filme prezentuje najmä prostredníctvom neveľmi šťastne vsunutých inscenovaných sekvencií, vykresľujúcich akcie tajnej služby. Pomyselný vlaňajší súboj hraného a dokumentárneho príspevku na tému Dubček však vyhráva dokument. Mimochodom, čosi také by mohlo byť príznačné celkovo pre minuloročnú slovenskú filmovú tvorbu. 

V tieni uvedených titulov neprávom ostávajú Smutné jazyky, odkrývajúce ďalšiu temnú stránku slovenskej a československej minulosti. Smutné jazyky sú v skutočnosti vymierajúce nemecké nárečia karpatských Nemcov na Slovensku. Tento jav súvisí aj s tzv. Benešovými dekrétmi a núteným vysťahovaním Nemcov z našich území. Tým sa dostávame do tematickej oblasti pôsobenia totalitného slovenského štátu a jeho vplyvu na budúcnosť tunajších menšín.

V príjemnom prostredí Luhačovíc nám predstavil históriu vzniku prvej Československej republiky Dušan Trančík v stredometrážnom dokumente Svetlé miesto. Dotýka sa v ňom aj porevolučnej histórie Slovenska, keď sa z príjemného prostredia kúpeľov presúvame k záberom na politikov v nevkusných oblekoch, ktorí sú nám nielen preto nesympatickejší ako významní návštevníci Luhačovíc z prvej polovice 20. storočia. 

Udalosti roku 1968 sa dotkli aj nonkonformných umelcov Alexa Mlynárčika a Petra Kalmusa. Dokument Juraja Nvotu a Mariana Urbana Inde sa zameriava na väčšiu časť Mlynárčikovho života a prostredníctvom výtvarníkových návštev ukazuje Paríž ako slobodný protipól československej totality. Na druhej strane, tamojšie demonštrácie evokujú spomienky na tie domáce. Peter Kalmus sa v dokumente Adama Hanuljaka Prípad Kalmus nad zážitkami z minulosti veľmi nepozastavuje, občas spomenie nejaké to zadržanie na polícii. V strede záujmu tvorcu je najmä poukazovanie na kolektívnu stratu pamäti, čo súvisí s nostalgickým idealizovaním vecí dávno minulých. Vo filme je výsledkom túžba po návrate „starých zlatých čias“ (fašizmu či komunizmu) a ten, kto ich spája s páchaním zločinov, sa stáva automaticky nepriateľom národa. Prečo je to tak, na to jeden dokument neodpovie, ale Hanuljak s Kalmusom tento stav dostatočne výstražne skonštatovali. 

Od výtvarníkov prejdime k režisérom a hudobníkom. Marek Kuboš už dlhší čas nedokončil žiadny film a práve o tom sa rozhodol hovoriť vo svojom poslednom dokumente. No a keďže kedysi začínal svoju dráhu autoportrétom, teraz uzavrel kruh Posledným autoportrétom. Na naše pomery je to nezvyčajne introspektívne dielo, kde sa rozoberá okrem iného otázka otvorenosti protagonistov a respondentov pred kamerou. Spájajú sa s tým rôzne opletačky, až nie div, že väčšina tvorcov dá prednosť menej byrokratickému nakrúcaniu hraných filmov. To podtatranská kapela s názvom Gypsy Band Lomnické Čháve musí riešiť o niečo prozaickejšie problémy, napríklad ako čo najpohodlnejšie cestovať s obrovskou basou po okolitých dedinách i do vzdialenejších miest. Problém sa vyrieši kúpou ojazdenej dodávky, lenže tu sa starosti, takpovediac existenčné, iba začínajú. Režisér Ladislav Kaboš sa vo svojej Kapele čiastočne odkláňa od poukazovania na problémy života v rómskych osadách, sústredil sa v prvom rade na fungovanie jednej hudobnej skupiny a na jej členov. Nevznikla tak očakávateľná sociálna dokudráma, ale svojou stavbou pozitívne ladený takmer hraný film s finále na festivale Pohoda.

Pripomeňme, že pod názvom Dežo Ursiny 70 sa skrýva zhruba hodinový záznam bratislavského spomienkového koncertu z októbra 2017 pri príležitosti nedožitej sedemdesiatky titulného muzikanta. Koncert, rozčlenený do troch blokov, ocenia predovšetkým Ursinyho fanúšikovia a je to štandardne nakrútený záznam podujatia so zaujímavými hosťami. Na tom tvorcovia dokumentu Matej Beneš a Maroš Šlapeta skutočne nemali čo pokaziť. 

Cez rómsku menšinu sa môžeme preniesť k ďalšej opakujúcej sa téme vlaňajšej dokumentárnej tvorby a tou je inakosť. Našťastie, filmári prestávajú vnímať rómsku menšinu len ako čistú exotiku, časom sa pre nich stáva objektom pozorovania a hľadania podstaty problémov života tohto etnika v našej spoločnosti (filmy Ladislava Kaboša môžu byť dobrým príkladom). Až do srdca amazonského pralesa nazrel Pavol Barabáš a priniesol odtiaľ portrét prírodného kmeňa, dosiaľ nedotknutého technologickým vývojom, žijúceho podľa vlastných pravidiel. Tieň jaguára nám pripomína ľudskú prirodzenosť v tej najčistejšej podobe, no je na vás, či z výsledného filmu nadobudnete pocit, že sa životom v pretechnizovanej spoločnosti vzďaľujeme šťastiu, alebo by ste s Indiánmi za žiadnu cenu nemenili. Barabáš a jeho spoločníci vám konečné rozhodnutie nevnucujú za každú cenu, hoci na život prírodného kmeňa hľadia s obdivom.

V pozitivistickom prístupe tvorcov k inakosti môžeme pokračovať dokumentom Niečo naviac.Jeho protagonistka Dorotka má Downov syndróm, no pre svojich rodičov a súrodencov je „niečím naviac“ v dobrom zmysle slova. Ak je ona šťastná, nie je dôvod, aby sa trápilo jej okolie, to by predsa vycítila a začala sa sama trápiť. Film Paľa Kadlečíka a Martina Šenca je oprostený od konfliktov a útrap, ktoré musela rodina pri výchove Dorotky určite prežívať. Tie si však vie každý domyslieť, posolstvo snímky je niekde inde a pre diváka je skutočne „niečím naviac“, čo by si mal z kina odniesť. Toto konštatovanie môžeme s pokojným svedomím preniesť prakticky na všetky slovenské dokumentárne snímky (vrátane minoritných koprodukcií, ktorým sme sa v tomto texte venovali len výberovo). No nedá sa to vo všeobecnosti vyhlásiť o vlaňajšej domácej tvorbe v oblasti fiction.

Erik Binder (filmový publicista)
foto: Peter Kerekes, ASFK