Verona Dubišová

Vo Film.sk sa vraciame k staršej rubrike Ako ďalej, absolvent?, aby sme predstavili začínajúcich filmárov, zistili, aké skúsenosti získali počas štúdia a s akými predstavami a ambíciami vstupujú do profesionálneho života. Tentoraz prinášame vyjadrenia absolventky Katedry audiovizuálnych štúdií Filmovej a televíznej fakulty VŠMU Verony Dubišovej, ktorá pôsobí ako výkonná producentka prevažne na projektoch z oblasti animovanej tvorby.

Intenzita prvého ročníka na škole, keď sme strávili väčšinu času v kinosále, nad knihami alebo písaním, bola výbornou prípravou na ďalšie roky, ktoré z veľkej časti súviseli so samoštúdiom. Momentálne prechádzam akousi druhou školou, keďže sa venujem produkcii. Učím sa od kolegov za pochodu. No to, že som absolvovala filmovú vedu a nie produkciu, nevnímam ako hendikep, ale ako výborný základ na ďalšie fungovanie. Na škole sme filmy rozoberali do najmenších detailov a teraz ich mám možnosť skladať.

Rada spomínam na príležitosti, keď sa viedli otvorené diskusie s pedagógmi, ktoré nás podnecovali k ďalšiemu štúdiu a samostatnému uvažovaniu. Aj vzhľadom na svoje smerovanie po škole oceňujem snahy primárne teoreticky zameranej katedry motivovať poslucháčov a posúvať ich k uplatneniu po ukončení štúdia. Vďaka predmetu filmová prax a projektu Oral history som dostala príležitosť zistiť a následne rozvíjať to, čo mi išlo a zaujímalo ma. Najslabšie miesto jedinej teoreticky orientovanej katedry FTF VŠMU je jej izolovanosť – študenti musia vyvinúť väčšie úsilie, ak sa chcú podieľať na skupinových projektoch. A ak sa k nim aj dostanú, často si nevedia nájsť svoje miesto či funkciu.

Počas štúdia a najmä vďaka filmovej praxi som mala možnosť spolupracovať na viacerých festivaloch, či už písaním textov, predvýberom filmov, alebo premietaním. Zlomové pre mňa bolo zapojenie sa do projektu Asociácie slovenských filmových klubov Filmový kabinet deťom, keď sme cestovali po Slovensku a prednášali deťom o výrobe animovaných filmov. Zároveň som pomáhala s kultúrnym centrom Foajé. Myslím si, že aj vďaka kombinácii týchto dvoch skúseností ma v poslednom ročníku školy oslovil tím Fest Anče, kde som potom dva roky organizovala premietania a program pre deti a industry program. V rámci neho som sa dostala k súčasnej spolupráci s Asociáciou producentov animovaných filmov (APAF) a k produkčnej spoločnosti Artichoke. Všetky minidžoby, stretnutia, kontakty, ochota ísť aj nad rámec povinností ma akosi prirodzene doviedli na momentálnu dráhu, ktorú som si nikdy predtým nepredstavovala.

Interne sa veľmi zabávam na náhode, ktorá súvisí so školským projektom Oral history – keď som v ňom zhruba pred piatimi rokmi spovedala pána Forischa, produkčného, ktorý zakladal na Kolibe štúdio bábkového filmu, nenapadlo by mi, že sa raz ocitnem v jeho pozícii. S kolegami zo spoločnosti Artichoke a s Ivanou Laučíkovou totiž pripravujeme koprodukčný bábkový animovaný film O nepotrebných veciach a ľuďoch a bábkové štúdio musíme zakladať takpovediac od nuly.

Ďalej pripravujeme a natáčame dokumentárny seriál Ikony o slovenských architektoch, pri ktorom veľmi intenzívne nasávam poznatky o architektúre, keďže riešim nielen produkciu, ale aj rešerše a obhliadky. Za APAF organizujem od septembra stretnutia animátorskej komunity Animation Meetup, kde sa snažíme prilákať čo najviac študentov i profesionálov a ponúknuť im nielen prínosné a zaujímavé prednášky, ale aj pravidelný priestor na diskusiu, informovanie o dianí v animátorskej komunite a zároveň sprostredkúvame ponuky práce či školení.

Každý deň sa však teším najmä z toho, že v prípade všetkých filmových projektov môžem byť pri ich vývoji, pri diskusiách o scenári, tvorbe rozpočtov, nábore nových ľudí... Práca producentov je komplexná, postupne teda spoznávam všetky procesy a samotnú výrobu filmu. Kolegovia ma síce dopredu usmernia, ale často robím chyby, ktoré treba okamžite hasiť, čo je síce náročné, no fascinujúce.

Momentálne naplno pracujem na viacerých projektoch súčasne, okrem už spomenutých je to aj krátky film Ivany Laučíkovej Milosť a strihový film Andrého Bonzela Láska z celuloidu. Budem rada, keď sa všetky podarí úspešne doviesť do konca. Popritom však myslím aj na ďalšie, možno ambicióznejšie a samostatnejšie kroky, ktoré sú zatiaľ pomerne vzdialené. Je to napríklad vyprodukovanie krátkeho, prípadne celovečerného filmu, no láka ma aj formát hranej minisérie. Uvidíme.

 spracovala: Jaroslava Jelchová