Veľké ambície, skromnejšie výsledky

Po piatich rokoch fungovania Audiovizuálneho fondu možno povedať, že dokumentárna tvorba pre kiná je veľmi slušne rozbehnutá. V porovnaní s rokom 2012, keď boli v klasickej kinodistribúcii len štyri dlhometrážne dokumentárne tituly, pričom festivalového alebo televízneho uvedenia sa dočkali desiatky ďalších, zväčša kratších diel, [1] ich prišlo v roku 2013 do kín už osem [2] a o rok neskôr až dvanásť. [3] Vlani uviedli distribučné spoločnosti do kín rovných desať dokumentárnych filmov. Po piatich rokoch radosti zo vzostupu slovenského filmu je hádam načase pýtať sa, čo minuloročné dokumenty priniesli a či všetky korešpondujú s rozmerom veľkého plátna, na ktoré sa tak ambiciózne premietajú.

Medzi minuloročnými distribučnými titulmi veľmi rýchlo zbadáme potvrdenie trendu z roku 2014. Dominantným žánrom sú aj v roku 2015 portréty osobností, umelcov či verejne známych osôb.

Martin Šulík nakrútil Milana Čorbu, kultivovaný profesijný, a predsa osobný portrét nedávno zosnulého kostýmového výtvarníka a scénografa. Alena Čermáková vytvorila citlivý a civilný portrét obľúbeného rímskokatolíckeho kňaza a filantropa Antona Srholca s rovnomenným názvom Anton Srholec. A napokon Matej Mináč nakrútil snímku Očami fotografky, portrét svojej matky Zuzany Mináčovej. Všetky tieto filmy majú rovnaké východisko: vzdávajú hold portrétovanej osobe. Snažia sa uctiť si jej pamiatku a poukázať na neokázalé, no tým väčšie kvality jej diela (Milan Čorba), vzdať jej hold pri príležitosti 85. narodenín (Anton Srholec) alebo vyrozprávať jej ľudsky silný príbeh a zároveň predstaviť jej umenie (Očami fotografky). Pre všetky tieto filmy platí, že majú sympatického protagonistu, ktorý film čiastočne nesie na svojich pleciach. Kým Šulík v Milanovi Čorbovi používa prevažne archívne materiály a mnoho výpovedí Čorbových spolupracovníkov, jeho blízkych či priateľov a film nakrúca s estetickou citlivosťou a kultivovanosťou, aká bola vlastná aj portrétovanému, stratégia Aleny Čermákovej je skôr peripatetická, konverzačná a reportážna. Autorka hneď v úvode vstupuje do priestoru filmu (kde jej je neskôr až priveľa) a odhaľuje, že k protagonistovi ju púta niekoľkoročný priateľský vzťah. V rámci takejto osobnej komunikácie sa odkrývajú mnohé Srholcove postoje (k cirkvi, k ženám – Srholca by dokonca bolo možné označiť za kňaza-feministu), jeho zmysel pre humor, ale aj pocit osamelosti. Matej Mináč, azda najväčší slovenský recyklátor vlastných tém i materiálov, zvolil celkom iný prístup. Jeho synovský vzťah mierne ustúpil do úzadia a postupmi dokudrámy – zapojením záberov z filmu Všetci moji blízki, ale aj inscenovaných dokrútok – vyzdvihol skôr melodramatickú líniu detskej lásky a záchrany života protagonistky počas holokaustu. Napriek tomu považujem za najsilnejšiu líniu jeho filmu práve tú dokumentárnu, ktorá zachytáva protagonistkin rozprávačský talent, humor, vďačnosť i nezlomnú chuť do života.

Všetky tri filmy do istej miery historizujú a vsádzajú protagonistov do dobového kontextu. Občas pritom zahládzajú potenciálne problematické miesta, sú súladné a nekonfliktné (Milan Čorba), prípadne majú problém s dĺžkou (Anton Srholec) či s tempom a so spôsobom rozprávania (Očami fotografky, kde režisér potrebuje drámu dotvárať srdcervúcou hudbou).

Ďalším dokumentárnym portrétom roku 2015 je Rytmus: Sídliskový sen Mira Drobného. Napriek tomu, že ide o portrét rapera Patrika Vrbovského alias Rytmusa, čiže o potenciálne hudobný film, Sídliskový sen sa vpisuje viac do kategórie celebritných portrétov typu 38. Žánrovo navyše osciluje medzi fanúšikovským filmom a sociálnou success story o polovičnom Rómovi hľadajúcom svoju identitu, pričom hudobné vstupy sa stávajú takmer podružnými. Dramaturgické a naratívne nedostatky – vykonštruovanosť línie etnického pôvodu či trojitý, zadrhávajúci sa záver – aj tu vyvažuje predovšetkým protagonista svojím humorom a rapersko-sedliackym rozumom. Napriek slabinám film Rytmus: Sídliskový sen na plátnach slovenských kín vítam – má šancu prilákať do kín aj tých, ktorí by na slovenský film inak nezašli.

Trochu inak je to v prípade filmu Anny Gruskovej Návrat do horiaceho domu. Ide o historický portrét Chavivy Reikovej, predstaviteľky židovského odboja, ktorá sa z Palestíny vrátila na rodné Slovensko, aby sa tu zapojila do SNP, a po jeho potlačení tu aj prišla o život. Film má aj napriek kreatívnemu riešeniu voice overu a minucióznej práci s archívnymi materiálmi i s množstvom fotografických prameňov priveľmi mierny spád, takže na filmovom plátne sa javí pridlhý a väčšmi mu svedčí jeho televízna minutáž.

Okrem portrétov slovenských osobností sa v roku 2015 objavili v kinách aj tri filmy, ktoré slovenskú súčasnosť či históriu opúšťajú v prospech skúmania sveta mimo našej krajiny. Pavol Barabáš sa vo filme Suri vydal do Etiópie za prírodným kmeňom Surmov, ohrozovaným globálnou ekonomikou a ťažbou nerastných surovín. Film sa rozpadá na dve časti – prvá je adrenalínovou výpravou piatich dobrodruhov, ktorí splavujú na rafte takmer neschodný terén, hlušia na vlastných telách desiatky múch tse-tse a unikajú čriede hrochov, kým druhá smeruje k prvoplánovej etnografii a je pokusom zachytiť unikátny bojový rituál navštíveného kmeňa. Túto časť silne dotujú antiglobalizačné ekologicko-etnologické slogany v komentári i v obraze. Nevyrovnaná dramaturgia však robí z filmu skôr amatérsky pôsobiaci hybrid než dobrodružný etnografický ekofilm.

Úspešnejším a z koncepčnej i dramaturgickej stránky profesionálnejšie zvládnutým filmom sú Farby piesku Ladislava Kaboša. Film sleduje príbeh Slovenky, zdravotnej sestry a vdovy po líbyjskom lekárovi, pokrokovom moslimovi, na pozadí vojnového konfliktu v Líbyi. Kabošovi sa podarilo nakrútiť film, ktorý nie je primárne vojnovým dokumentom, hoci sa v ňom objavujú autentické zábery z bojových línií líbyjských povstalcov. Je to skôr film o dvojakej identite jednej ženy, o európskych hodnotách, ktoré v tejto žene rozhodnutím konvertovať na islam vôbec nezoslabli, a zároveň je to aj film o rodine, domove, pochopení a láske.

Ani tretí film nepatrí do žánru vojnového dokumentu, hoci jeho názov môže k takémuto čítaniu zvádzať. Snímka 5. pluk – Misia Afganistan režiséra Petra Kaštíla je v prvom rade propagačným filmom, ktorého cieľom je zlepšiť povesť slovenských vojakov elitných jednotiek slúžiacich v Afganistane. Tvorcovia sa pokúsili dať mu efektnú audiovizuálnu formu, no tá sa celkom minula účinkom. Nadužívanie hudby, opakujúce sa typy záberov z terénu a najmä bombastický komentár, donekonečna znevažujúci kompetencie divákov otázkami „kto by takúto prácu zvládol?“, „čo o situácii v Afganistane skutočne vieme?“ bez poskytnutia detailnejších vizuálnych či verbálnych odpovedí, menia film na iritujúce a povrchné propagačné video, ktoré robí vojakom medvediu službu.

V podstate len dva filmy, ktoré v roku 2015 uviedli slovenské kiná, sa dajú zaradiť do kategórie autorských a kreatívnych dokumentov, aké na rozohranie a plné vyznenie všetkých svojich významov zväčša potrebujú veľké plátno a kinosálu ponorenú do tmy. Prvý z nich, Tak ďaleko, tak blízko Jara Vojteka, vyrobený ešte v roku 2014, vznikal pôvodne na objednávku, no prístupom autora sa zo zamýšľaného krátkometrážneho osvetového filmu rozrástol na vnímavý časozberný portrét štyroch mladých ľudí s autistickou poruchou a ich najbližších. Snímka Tak ďaleko, tak blízko má napriek zdanlivo jednoduchej výstavbe mimoriadne prepracovanú štruktúru. Navyše veľmi efektívne narába so strihom i s dávkovaním hudby. Aj nekomunikatívnych protagonistov sa nám pokúša priblížiť cez emócie, ktoré v nich Vojtek tuší, no ktoré musí často sám navodiť prostredníctvom filmového aparátu. Vojtekovou hlavnou devízou je teda scitlivovanie diváka voči portrétovaným. Veľké detaily tvárí protagonistov tak prestávajú byť nepreniknuteľnou fasádou inakosti a stávajú sa vstupnou bránou do intimity, ktorá by inak zostala skrytá.

Druhý film, inscenovaný dokument Čakáreň Pala Korca, je autorským a kreatívnym dokumentom v podstate len svojím konceptom. Film mal byť podľa tvorcov „dokumentárnou mozaikou života, ktorá v niektorých chvíľach prerastá až do krutej sociologickej sondy dnešného sveta“. [4] Jeho oblúk malo tvoriť čosi ako „sedem vekov ženy“ na pozadí  prostredia, v ktorom protagonistky filmu žijú, pracujú alebo pusto trávia čas. Čakanie malo byť metaforou ženského života a čakáreň na hlavnej stanici v Bratislave jeho metonymiou. Lenže oba trópy zostali prázdne, Korec ich svojím konceptualizovaným „inscenovaným pozorovaním“ nedokázal naplniť. Protagonistky jeho filmu sú len figúrkami, ženskými typmi, nie charaktermi. Režisér ich ukazuje v reduktívnych výrezoch, v sterilných, umelých situáciách, a ak ich aj nechá prehovoriť, smú sa vyjadriť len k čiastkovému javu, takže pôsobia povrchne – hoci povrchnosť je tu skôr režijnou metódou, nie vlastnosťou žien. Ambicióznosť tvorcu bola v tomto prípade zrejme väčšia než jeho realizačné schopnosti.

Vo väčšine krajín nie sú dokumentárne filmy v kinodistribúcii vôbec samozrejmosťou. No práve dokumenty dosť dlho zachraňovali slovenskej kinematografii povesť. Boli to však iné dokumenty. Vedeli dostáť vlastným ambíciám i udržať pozornosť náročného diváka. Dnes tvoria dokumenty polovicu domácich distribučných titulov. Tento relatívne vysoký počet je podmienený aj tým, že podpora dlhometrážnych projektov z verejných zdrojov závisí okrem iného od deklarovaného záujmu distribútora. A tak sa na plátna kín dostávajú ako filmy so silným diváckym potenciálom (spomínané celebritné portréty), tak aj filmy, ktoré tento potenciál nemajú, ktorých primárnym cieľom je rozširovať naše povedomie o súčasnom dianí v spoločnosti, o našich vlastných dejinách či o kultúrnych hodnotách a ktoré by sa inde dočkali len televízneho a v lepšom prípade festivalového uvedenia. Nie všetky takéto filmy uvedené v roku 2015 sú slabé. No aj tie vydarenejšie sú stále akési menšie než rozmery plátien v slovenských kinosálach.

Táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. APVV-0797-12.

1 Ferenčuhová, Mária, Bohatý rok, no nie rok veľkých autorských dokumentov. Film.sk 1/2013, s. 35 – 37.
2 Smejkal, Pavel, Dôraz na aktuálne a závažné problémy. In: Film.sk 1/2014, s. 29 – 31.
3 Palúch, Martin, Autor verzus divák, umenie verzus gýč, profesionál verzus amatér. In: Film.sk 1/2015, s. 31 – 33.
4 Citované podľa opisu projektu v registračnom systéme AVF.


Mária Ferenčuhová ( filmová teoretička )
FOTO: Z nakrúcania filmu Tak ďaleko, tak blízko, zdroj: AH Production