V zatvorenej izbe

Írsky režisér Lenny Abrahamson si získal pozornosť slovenských distribútorov už minulý rok so žánrovo pestrým filmom Frank. Hlavnú úlohu obsadil čoraz populárnejším Michaelom Fassbenderom, ktorý sa predstavil ako líder avantgardnej kapely. K diváckej atraktívnosti prispel aj netradičný kostým hrdinu, znejasňujúci jeho identitu. Možno aj preto máme tento rok možnosť vidieť nový Abrahamsonov film Izba, v ktorom opäť skúma vnútorné prežívanie hrdinov poznačených samotou.

„Dobré ráno, lampa. Dobré ráno, rastlina. Dobré ráno, umývadlo.“ Malý Jack sa ráno pozdraví so svojimi známymi. Potom si spolu s mamkou zacvičia a naraňajkujú sa podľa toho, čo priniesla „prídelová“ nedeľa. Neskôr zapnú televíziu a sledujú vymyslený svet s nereálnymi ľuďmi. Napokon sa pokúšajú privolať krikom mimozemšťanov – opäť neúspešne. Večer sa chlapec uloží do šatníka, no zo spánku ho zanedlho vytrhne hluk. To starý Nick odkódoval dvere a kráča po miestnosti. Takto sa to opakuje už päť rokov.

Joy bola ešte tínedžerka, keď chcela pomôcť zranenému psovi neznámeho muža. Pasca zabrala, klietka sa zavrela a Joy uväznila izba akéhosi záhradného domčeka, kde po roku porodila syna. Izba je adaptáciou rovnomennej novely Emmy Donoghue, ktorá je aj scenáristkou filmu. Príbeh neprešiel veľkými zmenami, a aj keď sa v titulkoch nepriznáva ku kategórii „podľa skutočnej udalosti“, o podobných prípadoch sme, bohužiaľ, počuli v nedávnej minulosti viackrát a aj sama Donoghue priznáva inšpiráciu známou kauzou Fritzl.

Írska dráma nie je tradičným „escape“ príbehom, ktorý zobrazuje veľký časový úsek od uväznenia až po oslobodenie. V takom prípade tvorí jadro príbehu zvyčajne hnev, vzdor hlavných postáv a prelínanie pocitu bezvýchodiskovosti a opakovaných pokusov o útek. Tento príbeh sa sústreďuje na situáciu po záchrane. Izba tak poukazuje, že happy end nemusí byť a väčšinou ani nie je trvalý. Ide väčšinou len o dočasný stav mysle postáv a po istom čase sa objaví ďalšia prekážka. V prvej polovici dominuje filmu vonkajší konflikt. Joy vysvetľuje svojmu synovi okolitý svet v štýle talianskeho filmu Život je krásny. Zatajuje pravú príčinu života v izbe a zároveň popiera život mimo nej. Jack tak dostáva na otázky uspokojivé odpovede, ktoré vytvárajú vnútorný pocit šťastia. Kolízia preto nastáva až v momente, keď Joy naruší ilúziu a prezradí mu bolestivú pravdu. Po neľahkej akceptácii sa navyše jeho úloha v pokuse o útek stane kľúčovou.

To, čo robí príbeh zaujímavým, nie je len odhalenie následkov happy endu, ale aj výber protagonistov a ich vzájomná interakcia. Joy pozná svet vonku, teší sa na rodinu a slobodu. Jack rozumie len svetu medzi štyrmi stenami, do momentu odhalenia reality sa cítil šťastný. Jeho veľkou motiváciou na útek je matkin smútok, ako aj pozícia poslušného dieťaťa. Po záchrane si pozície pomaly vymieňajú. Pocit radosti nahrádzajú u Joy výčitky a depresia. Naopak, Jack postupne získava odvahu a spoznáva možnosti nového sveta. Druhá polovica filmu sa teda sústreďuje na vnútorné konflikty postáv, ktorých prežívanie nie je rovnaké. Umožňujú to diferencované úrovne znalostí Joy a Jacka a z toho vyplývajúce očakávania súvisiace so životom mimo izby. Na základe toho môžeme hovoriť o dvojitej kauzálnej štruktúre rozprávania, ktorá je typická najmä pre hollywoodsku produkciu. Vyriešením jedného konfliktu sa vyrieši aj ten druhý. Postavy matky a syna tvoria v príbehu celok, ich osudy sú vzájomne prepojené, napomáhajú si k vyriešeniu.

Za nie úplne konvenčnú považujem aj zvolenú perspektívu rozprávania príbehu. Náročná téma je zobrazená z pohľadu malého Jacka, ktorý situáciu značne zmäkčuje. Chlapec nám predstavuje svoju skreslenú predstavu reality, no diváci si prostredníctvom náznakov dokážu ľahko dobudovať jej pozadie. Výber tohto prístupu umožňuje nižšiu mieru významovej explicitnosti. Dráma sa neodohráva na povrchu, ale predovšetkým vnútri protagonistov. Téma izolácie sa môže týkať ako fyzických, tak aj mentálnych dispozícií postáv (alebo reálnych ľudí). Zámernú či nedobrovoľnú osamelosť prežívajú Abrahamsonove postavy v oboch jeho posledných tituloch. Jej príčiny sú rôzne, no následky rovnaké. Film Izba svojím príbehom a spôsobom zobrazenia obohatil rozsiahlu štúdiu problému, ktorému sa svetová kinematografia venuje už niekoľko desaťročí. Aktualizácia témy nedávnou kauzou a práca s napätím (predovšetkým v prvej polovici) robia film atraktívnejším, no zároveň dokáže dať divákovi okrem emocionálneho zážitku aj čosi navyše.

Izba (Room, Írsko, 2015) _RÉŽIA: Lenny Abrahamson _SCENÁR: Emma Donoghue _KAMERA: Danny Cohen _HUDBA: Stephen Rennicks _HRAJÚ: Brie Larson, Joan Allen, William H. Macy, Megan Park, Jacob Tremblay, Amanda Brugel, Sean Bridgers, Cas Anvar, Jack Fulton, Tom McCamus, Rory O’Shea _MINUTÁŽ: 118 min. _HODNOTENIE: • • •

Lea Krišková ( absolventka audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU )
FOTO: Continental film

Vojtechovi by viac pristala televízia

Najnovší projekt režiséra Viktora Csudaia Vojtech je ďalším pokusom o slovenský žánrový film. Konkrétne o komédiu. Csudai sa k nej prepracoval prostredníctvom nízkorozpočtového filmu, pričom naposledy mal v kinách snímku Veľký rešpekt (2008).

Komédia sa v posledných rokoch teší aspoň sporadickému záujmu režisérov a zároveň pomerne turbulentnému záujmu divákov. Stačí spomenúť filmy Mŕtvola musí zomrieť (2011) a Tigre v meste (2012) na jednej strane a na strane druhej úspešné snímky, ako je satira Kandidát (2013) a čiastočne aj LokalFilmis (2015). Pokiaľ sa však pozrieme na návštevnosť slovenských filmov po roku 2000, zistíme, že kinám dominujú skôr drámy (Bathory, Pokoj v duši, Jánošík. Pravdivá história, Lóve). V rebríčku desiatich najnavštevovanejších slovenských filmov v ére samostatnej republiky figuruje okrem žánrovo nejednoznačného Kandidáta aj romantická hudobná komédia Fontána pre Zuzanu 3 spolu s druhou časťou Rapošovej série, v ktorej sú takisto prvky komédie. Zo starších komediálne ladených filmov zase patria k divácky obľúbeným napríklad tituly Nevera po slovensky či Pásla kone na betóne. Na základe toho sa objavujú otázky, aké typy komédií, komiky či komediálnych hrdinov sú pre slovenských divákov zaujímavé a či k ich preferenciám smeruje aj Vojtech.

Ústredným hrdinom filmu je štyridsiatnik Vojtech, ktorý dosiahol nepríjemný bod v živote človeka, takzvanú krízu stredného veku. Primárne vyplýva z toho, že sa mu jeho stabilný život začína rozpadať. Je uprostred rozvodového konania, vyhodili ho z práce a je bez akýchkoľvek vyhliadok na lepšiu budúcnosť. Akou-takou útechou je preňho prítomnosť suseda, prostoduchého mača Laca, ktorého životná filozofia zahŕňa len chľast a ženy. Po páde na dno sa však dá ísť iba hore a Vojtech sa rozhodne začať so svojím životom niečo robiť. Popritom sledujeme životné problémy Valiky, predavačky na čerpacej stanici, ktorú matka neustále kritizuje za to, že ešte stále nemá priateľa.

Tvorcovia filmu Vojtech teda pracujú s postavami stroskotancov, čo je tradične využívaný postup komédie už od čias antiky. Zosmiešňujú bežné ľudské slabosti, a tak musia zobrazovať postavy, ktoré sú na tom charakterovo či morálne horšie ako divák. V tomto prípade môžeme vidieť materialistického a až smiešne mačistického Laca a mdlého, naivného a ubitého Vojtecha. Podobne kontrastne pôsobia aj ženy – vidíme drzú, živočíšnu a impulzívnu Lacovu manželku Alexandru, nesmelú Valiku a jej všetečnú a utáranú matku. Najväčší problém mám práve s takouto kontrastnosťou. Zatiaľ čo Laco so svojou šuštiakovou súpravou, hektolitrami gélu, afektovaným prejavom Mariána Miezgu a jednofázovým myslením dohnaným do krajnosti pôsobí dojmom karikatúry, Vojtech je so svojimi sandálmi, polokošeľou, tlmeným Landlovým herectvom a tichou povahou omnoho autentickejší. Akoby sa tu stretli dva úplne odlišné typy štylizácie a táto nesúrodosť nemá oporu ani v rozprávaní. Pokiaľ by bol napríklad film rozprávaný z pohľadu Vojtecha, mohli by sme povedať, že ide o jeho nazeranie na Laca. Narácia je však väčšinu času objektívna a sleduje aj udalosti, o ktorých Vojtech nemôže vedieť. Nadmerná štylizovanosť Miezgovho hereckého prejavu i Lacovho oblečenia sa tak skrátka do filmu nehodí a ruší v ponorení sa do fikčného sveta.

Naopak, zaujímavé je využívanie paralelného rozprávania. Sledujeme tu totiž život Vojtecha aj život Valiky a počas celého plynutia príbehu očakávame, kedy a či vôbec si nájdu k sebe cestu a či sa im podarí uchmatnúť pre seba aspoň kúsok šťastia. Vojtech vďaka tomu útočí na dvoch frontoch súčasne a má potenciál zaujať mužské i ženské publikum.

K Vojtechovi (aj k Valike), životom a okolím nespravodlivo bitému človeku (posmešky zo strany kolegov, manželkine nadávky, okradnutie), budú diváci cítiť sympatie. To je dosiahnuté aj prostredníctvom zobrazovania jeho dlhého pádu na dno a takisto cez jeho neskoršiu aktívnu snahu popasovať sa s osudom. Jeho etudy navyše poukazujú na niektoré problémy súčasnej spoločnosti, v ktorej dominuje mladícka dravosť, neosobnosť, neúcta a nezáujem o city druhých. Vojtechove problémy sú navyše problémami (hoc v značne zosilnenom výraze) celej jednej generácie, ktorá musela z vychodených koľají sivého socializmu preskočiť na neznámu cestu trhového hospodárstva a (divokého) kapitalizmu. Laco, naopak, stelesňuje práve ten bezškrupulózny, nezodpovedný a v snahe o mladícke vystupovanie smiešny spôsob vyrovnávania sa s problémami, na ktoré naráža. Starší diváci tak získavajú možnosť stotožnenia sa s niektorými črtami postáv, ktoré vďaka tomu majú potenciál pritiahnuť divákov do kín.

Veľkou devízou filmu sú aj niektoré dialógy. Humor tu totiž vychádza z dôverne známych situácií a nezachádza do nevkusnosti či trápnosti. Konfrontácia Laca a Alexandry na tému „revúce decko“ či upätá veriaca, ktorá dosiahne orgazmus pri čítaní Biblie, sú skutočne pomerne vtipné a majú šancu získať si u divákov kultový status, podobne ako niektoré scény z filmov Nevera po slovensky či Pásla kone na betóne. Na druhej strane, istý druh ľudí má šancu rozosmiať aj vulgárny rečový prejav postáv. Dôkazom je smiech pri nadávkach, ktorý znel na slávnostnej premiére Vojtecha, divácke úspechy Sandlerovho a Schneiderovho fekálneho humoru v kinách, časté citovanie hlášok z Dědictví aneb Kurvahošigutntag, ale aj divácky ohlas na LokalFilmis.

Veľké výhrady mám k televíznemu „výzoru“ celého filmu. Ten, samozrejme, vyplýva aj z nízkeho rozpočtu, avšak v tejto súvislosti výrazne cítiť aj vplyv Csudaiovej televíznej kariéry. Napríklad hneď v úvode vidíme dva-tri zábery na prostredie (sídlisko), vzápätí je strih do interiéru a okamžitý dialóg postáv s veselým hudobným pozadím, čo je zaužívaná „paneláková“ stratégia. Potvrdzuje to aj časté snímanie v interiéroch, dominancia slovnej komiky, v exteriéroch často umelo pôsobiace osvetlenie i spomínané Miezgovo prehrávanie, ktoré pripomenie niektoré humoristické relácie. Ak sa však pozrieme na sledovanosť slovenských seriálov, divákom to asi prekážať nebude. Na veľké plátno sa však film podľa mňa nehodí a oveľa viac by mu pristala televízia.

Nepomáhajú pritom ani rôzne transtextuálne odkazy na známe diela, ako sú Ghost Dog Jima Jarmuscha (holuby na streche), americké grotesky (scéna dosť bizarného okradnutia) či Kaurismäkiho filmy (Laco ako smutno-smiešny stroskotanec). Tie sú kvalitatívne v inej galaxii a skôr zvýrazňujú nedostatky Vojtecha.

Vojtech by mohol (aj vďaka slušnému marketingu) dosiahnuť pomerne dobrú návštevnosť. Za veľkú devízu považujem vyhýbanie sa extrémnym trápnostiam a humor vychádzajúci z reálnych problémov našej spoločnosti. Zároveň si však myslím, že nejde o naratívne či štylisticky zaujímavé a vydarené dielo, takže na skutočne kvalitnú slovenskú komédiu si ešte musíme počkať.

Vojtech (Slovensko, 2015) _ SCENÁR A RÉŽIA: Viktor Csudai _KAMERA: Sean Grimaldi _STRIH: Juraj Monošík _HUDBA: Martin Hasák _HRAJÚ: Matej Landl, Marián Miezga, Zuzana Šebová, Zuzana Mauréry, Eva Sakalová, Maja Velšicová, Peter Sklár, Diana Mórová, Svätopluk Malachovský, Vladimír Kobielsky _MINUTÁŽ: 90 min. _HODNOTENIE: • •

Marcel Šedo ( poslucháč audiovizuálnych štúdií FTF VŠMU )
FOTO: Continental film