Jeden z najvýznamnejších slovenských spisovateľov, filmový scenárista a pedagóg Dušan Dušek oslavuje v januári okrúhlych sedemdesiat rokov.

Dušek nemá slová pevne v hrsti, necháva ich poletovať ako sojky vo večne chlapčenskej hlave, premieňa ich na zázraky a odhaľuje čaro malých okamihov. Tie sa odohrávajú hoci aj v obyčajnej bratislavskej električke, na lavičke pred domom či pri Jadranskom mori, ktoré má tak rád.

Narodil sa v Gbelciach a vyrástol v utešenom kúpeľnom mestečku Piešťany, na ktoré s nostalgiou spomína a vo svojich prózach sa doň často vracia. Študoval síce prírodné vedy na Univerzite Komenského, no rozhodol sa, že bude svet objímať vetami. Slovami však šetrí, vždy napočíta aspoň do troch, kým sa skloní k myšlienke.

Ako spisovateľ debutoval v roku 1972 zbierkou krátkych próz Strecha domu. Okrem dospeláckych príbehov sa s oduševnením vnára do detských a tínedžerských snov a toto obdobie považuje za raj, z ktorého sme boli vyhnaní.

Dušan Dušek sa za uši slovenskej kinematografie zapísal už v roku 1976, keď spolu s režisérom Dušanom Hanákom napísal scenár k filmu Ružové sny. Príbeh Romea a Júlie premietol do vzťahu rómskeho dievčaťa Jolanky a rojka Jakuba. Nezabudnuteľnú dvojicu stvárnili Juraj Nvota a étericky krásna Iva Bittová, vtedy mladé uchá. Dušek ochránil lásku v ružovej bubline a uchoval ju ako malý zázrak. V Ružových snoch sa stmieva do krásy a pre mnohých divákov sú stále najobľúbenejším slovenským filmom.

Dušek s Hanákom spojili sily aj v roku 1980, keď v duchu „estetiky škaredosti“ a dedinskej všednosti zosnovali ďalšiu filmovú báseň Ja milujem, ty miluješ. Film bol takmer desaťročie trezorový a po jeho „vyslobodení“ sa ukázalo, že predbehol dobu, azda aj vďaka nadčasovej téme lásky, ktorú Dušek vo svojej tvorbe verne varíruje.

V roku 1983 napísal pre režiséra Juraja Lihosita príbeh Sojky v hlave, kde sa vplietol do túžob dospievajúceho chlapca, a s režisérom Jurajom Nvotom sa stretli v roku 1996 pri filme Prášky na spanie. V detskom svete sa vyšantil v televíznych filmoch Paradajka za rohom či Záplata na záplate, trampoty „takmerdospelákov“ rozobral vo Vlakároch.

V roku 1999 spolupracoval s režisérom Martinom Šulíkom na trpko-smiešnom príbehu Zabíjačka a v roku 2000 spolu napísali poviedkové podobenstvo o Slovensku Krajinka. Dušek si zaň vyslúžil Cenu Rudolfa Slobodu. V roku 2002 mu udelili ocenenie Krištáľové krídlo za prózu Pešo do neba, scenár k filmu Krajinka a pedagogickú činnosť.

,,Sú dve chvíľky, keď sa ľudia vracajú do raja. Keď sa smejú a keď sa milujú. Vtedy v nich zostáva zo života len niečo spontánne, číre, to najlepšie. A za tým snorím ako stopovací pes,“ vyznal sa Dušek v rozhovore pre denník Pravda v roku 1995.

Študentom scenáristiky na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, kde pôsobí ako pedagóg od deväťdesiatych rokov, vštepuje, že scenár i knižku si autor musí vysedieť a na nápad trpezlivo striehnuť. Ľúbostným listom scenáristike je jeho kniha Holá veta o láske.

Tí, ktorí Dušeka poznajú, vedia, že píše každý deň a najradšej má, keď mu pri tom za oknom potichučky prší.

Roberta Tóthová ( scenáristka, redaktorka denníka Pravda )
FOTO: archív SFÚ/Ctibor Bachratý

Filmový a televízny režisér, tvorca dokumentárnych i hraných snímok, festivalový organizátor a príležitostne aj herec Peter Hledík oslavuje v januári sedemdesiatku.

Nie každý režisér je zároveň známa tvár. Peter Hledík ňou je vďaka Art Filmu, ktorý spoluzakladal, bol v jeho vedení a dlho na ňom sprevádzal filmové hviezdy, ktoré si prišli po cenu Hercova misia. Možno táto jeho spätosť so známym festivalom sčasti odklonila pozornosť od jeho filmov. Tie hrané v jeho prípade spadajú ešte do „predfestivalového“ obdobia, neskôr sa zameral na kratšie formáty a dokumentárnu tvorbu. Teraz sa vracia do kín s celovečernou novinkou – dokumentom Opustený vesmír, ktorý už má za sebou českú premiéru. Aktuálne ho najviac zamestnáva 10-dielny seriál Zlatá lýra s podtitulom Príbeh hudobného festivalu Bratislavská lýra, ktorý by sa mal vysielať na jeseň roku 2016. A dokončil dva filmy z cyklu GEN – jeden o riaditeľovi vatikánskeho observatória v Tuscone Paulovi Gaborovi a druhý o slovenskom fyzikovi Karolovi Šafaříkovi, ktorý pracuje v CERN-e.

Keď sme pri tých prírodných vedách, Peter Hledík študoval jadrovú fyziku na priemyslovke v Prahe. A pražské prostredie ho napokon presmerovalo k umeniu. Na druhý pokus ho prijali na FAMU ako poslucháča dokumentárnej réžie, no po nakrútení filmu Jan Palach ho v roku 1972 zo školy vylúčili. Dokončiť ju mohol až v roku 1986. To však už mal za sebou viacero filmov vrátane dlhometrážnych. Tým prvým telvíznym bol Najstarší zo všetkých vrabcov (1980). Hledík v ňom vyrozprával prázdninové príhody chlapca, ktorý trávi čas u starých rodičov na vidieku a v priľahlom mestečku. Vidíme tu chlapcove pestvá v sprievode rojčivého deda aj prebúdzanie citov v spoločnosti dievčat, no v krátkych okamihoch to úsmevné a lyrické ustupuje zádumčivosti a strachu z pominuteľnosti, z ohrozenia života či zo straty blízkeho. Možno sa v tom odráža Hledíkovo rodinné zázemie a jeho skúsenosť s otcovou profesiou lekára, ktorú obdivoval, no sám sa takejto cesty vzdal po tom, čo okúsil blízkosť smrti a uvedomil si zodpovednosť i bezmocnosť, akej sú lekári vystavovaní.

Jeho prvý celovečerný hraný film Kočka vznikol v roku 1982 a je to moralita o dobre situovanom inžinierovi v strednom veku, ktorý sadne na lep (v tomto prípade by sa viac hodilo povedať na med) mladej atraktívnej žene a ani pre jedného z nich to nedopadne dobre.

Keď sme spomínali jeho rodinu, sám Hledík hovorí, že má rád dva svoje filmy a jedným z nich je dokument Väzeň č. 9000 (2002), ktorý rozpráva práve o osudoch jeho otca. Tým druhým je hraný titul Miliónový chlap (1987) o vynálezcovi padáka Štefanovi Baničovi. Vznikol len dva roky po Hledíkovom vstupe do neprebádaných vôd, keď si vyskúšal na Slovensku nevyužívaný žáner sci-fi a na pozadí dobrodružstva trojice detských kamarátov ponúkol ekologické posolstvo vo filme Tretí šarkan.

To, že Petra Hledíka zaujímajú osobnosti, ktoré čosi dokázali, potvrdzuje aj jeho pripravovaný celovečerný dokument o fotografovi Dežovi Hoffmanovi, ktorý chce nakrúcať tento rok. A má aj ďalšie plány: „Rád by som sa vrátil k svojmu projektu hraného filmu Harmonika a v súčasnosti som sa vrátil aj k staršiemu projektu a dokončujem scenár anglicko-českého koprodukčného filmu Zákony súboja. Uvidíme, ktorý projekt sa podarí dostať do výroby skôr.“

Daniel Bernát
FOTO: archív SFÚ/Miro Nôta