MIROSLAV GERBEL

Vo Film.sk sa vraciame k staršej rubrike Ako ďalej, absolvent?, aby sme predstavili začínajúcich filmárov, zistili, aké skúsenosti získali počas štúdia a s akými predstavami a ambíciami vstupujú do profesionálneho života. Tentoraz prinášame vyjadrenia vlaňajšieho absolventa strihovej skladby na VŠMU v Bratislave Miroslava Cibiho Gerbela.

Na štúdium strihovej skladby som sa hlásil iba z jedného dôvodu – nevedel som presne, čo chcem v živote robiť. Vedel som iba, že ma veľmi baví videotvorba a film. Možno aj preto, že som nemal žiadne očakávania, som bol prvé roky na škole nadšený z toho, ako naši profesori strihovú skladbu vnímajú. Ak si totiž niekto myslí, že strihači sú na škole päť rokov zavretí niekde v tmavej strižni, kde prilepení na monitore riešia najnovšie strihové softvéry, ostal by prekvapený. Technickej stránke strihu sme sa za celé štúdium takmer nevenovali. Naopak, profesori nás učili vnímať film ako komplexné dielo a už v prvom ročníku sme si pri cvičeniach na vlastnej koži skúsili, aké to je z pozície kameramana, režiséra, zvukára, scenáristu či dokonca hercov. Tieto cvičenia nám skvelo ukázali, čím si jednotlivé zložky pri filme musia prejsť, a takisto sme na sebe badali, že sa v strižni pri ďalších projektoch oveľa menej sťažujeme na nedostatky toho-ktorého člena štábu. Počas bakalárskeho stupňa sme sa snažili pochopiť filmové postupy a film samotný. Magisterský stupeň bol zase o aplikovaní týchto poznatkov do praktických cvičení, kde sme už dostali oveľa väčšiu voľnosť.

Za veľký nedostatok som počas svojho štúdia považoval slabú spoluprácu medzi jednotlivými ateliérmi. Okrem tímových prác v prvom ročníku neboli študenti nijako motivovaní na ďalšiu spoluprácu. Je samozrejmé, že v takom úzkom prostredí, akým je VŠMU, sa v nej pokračovalo, no študenti často narazili na problém s nedostatkom času, keďže sa museli venovať predovšetkým cvičeniam na svojej katedre. To je obrovská škoda, pretože pri kolektívnych dielach, akým film nepochybne je, by mal byť priestor na spoluprácu študentov prvoradý. Nehovoriac o tom, ako smutno-smiešne vyznieva fakt, že so študentmi hudobnej či hereckej fakulty, s ktorými sme sa denne stretávali na chodbách, sme sa pri spoločných projektoch zišli iba z vlastnej iniciatívy bez ďalšej motivácie zo strany školy. Aj vďaka tímovým cvičeniam, kde nám „nasilu“ pridelili spolužiakov z iných katedier, som rýchlo zistil, s kým sa pozeráme na veci rovnako, a časom som si vytvoril okruh bližších spolupracovníkov, s ktorými sme čoraz viac robili aj na mimoškolských projektoch.

Občas mám pocit, akoby bola celá VŠMU opradená rôznymi mýtmi a predstavami o „šialených umelcoch“, neschopných vnímať realitu okolo seba. Keď som sa na školu hlásil, možno som na ňu nazeral podobne. Základná vec, ktorú ma naučila, je, že umenia sa netreba báť a netreba ho brať extrémne vážne. Rovnako nikdy nie je hanba priznať, že niečomu nerozumiem alebo som nevidel ten a ten kultový film. Počas štúdia sa mi podarilo vyvinúť si akúsi osobnú selekciu, vďaka ktorej viem, v čom mám naozaj medzery a čo je iba chvíľkové „hipsterské pozérstvo“.

Bolo to asi niekedy počas druhého ročníka, keď som ako strihač a príležitostne aj ako režisér či kameraman začal inklinovať ku kratším formátom. Popri škole som pracoval na rôznych videoklipoch, promo či fashion videách a aj ľudia na škole ma začali čoraz častejšie oslovovať na trailery k svojim filmom. V týchto formátoch som sa cítil komfortne, bavili ma a postupom času sa kopili natoľko, že už popri štúdiu som sa mohol osamostatniť. Na školu som sa však snažil nezanevrieť, pracoval som na filmoch, a to najmä s režisérom Maťom Hnátom – s jeho filmami som ukončil bakalársky aj magisterský stupeň. Po skončení štúdia som teda nemusel dlho zvažovať, čo ďalej, iba som sa rozhodol ísť do vecí poriadne a spolu s Janou Suržinovou sme založili kreatívne štúdio a kamerový rental Filmaari. Celkovo je nám blízka kultúra krátkych internetových formátov a radi by sme urobili všetko pre to, aby sa rozvinula čím skôr aj u nás. V súčasnosti okrem viacerých videoklipov či spotov vo vlastnej réžii pripravujeme v spolupráci so združením Archtung dokumentárny cyklus Ikony, predstavujúci najstaršiu žijúcu generáciu slovenských architektov.

spracovala Zuzana Sotáková
FOTO: Miloslav Šály