Jana Skořepová

producentka a scenáristka

Od štyroch rokov som vyrastala v Bratislave, preto som vďaka príjmu ORF mala prístup okrem filmov oficiálne povolených alebo odporúčaných režimom aj k filmom tzv. západným. Keď rakúsky vysielateľ uviedol nejakú americkú novinku, bol to pre nás vždy sviatok. Takto som videla napríklad Čatu Olivera Stona, ktorá mnou hlboko otriasla. Ale aj vianočnú klasiku Niekto to rád horúce – doteraz obdivujem, aká je to skvelá komédia.

Ešte pred revolúciou som sa prostredníctvom tajného súkromného premietania dostala k Scorseseho výnimočnému filmu Posledné pokušenie Krista, ktorému nepomohlo ani to, že železná opona spadla. Doteraz nerozumiem, prečo sa cirkev tohto filmu tak bojí.

Ako študentka scenáristiky na VŠMU som sa snažila vidieť všetko, čo bolo v trezore, alebo jednoducho vidieť všetko, čo bolo kedy nakrútené (až časom som zistila, že to naozaj nejde). Očarili ma filmy Noc či Zväčšenina od Antonioniho (mal u mňa prednosť pred Fellinim) alebo Obrazy starého sveta či 322 Dušana Hanáka (on mal zasa prednosť pred Jakubiskom). A zamilovala som sa do filmov Údolí včel alebo Je třeba zabít Sekala, tvorby scenáristov Vladimíra Körnera a Jiřího Křižana.

Neskôr som zistila, že mám rada žánrové rozprávanie a dobre vystavaný príbeh. Práca s napätím, s archetypmi a schopnosť viesť divákove emócie je to, čo ma baví ako kreatívnu producentku televíznych seriálov, ale aj ako scenáristku. Dokážem oceniť bravúrne vybudovaného Krstného otca, Osvietenie, Mlčanie jahniat či animák Hľadá sa Nemo. A, samozrejme, stále ma baví Votrelec, videla som ho snáď stokrát. Mám rada aj vojnové filmy. Tie z detstva páchli ruskou propagandou, skutočnú hrôzu som zažila až pri filmoch Choď a pozeraj sa, Apokalypsa, Lovec jeleňov alebo pri novšom 1917.

Špecifickým obdobím pre mňa bolo pôsobenie v Slovenskej televízii, kde som objavila kúzlo slovenskej filmovej televíznej tvorby. Baladu o siedmich obesených, Krotkú a mnohé ďalšie považujem za národný poklad.

V poslednom období si uvedomujem, že bytostne potrebujem ženské príbehy. Nemyslím tým feministické agitky, ale hlbokú múdrosť a skúsenosť žien prenesenú na plátno. Už v minulosti ma očarilo Piano Jane Campion, od tej chvíle ma poteší každý jej nový projekt. Pred pár rokmi ma dostal film Divočina od Jeana Marca Valléeho alebo veľmi osobný príbeh scenáristky Katy Wéber Čriepky ženy. Pri filmoch, ktoré sa dotýkajú mojej duše, si dovolím v kine aj plakať. Naposledy ma takto vyviedol z rovnováhy Šubuk od Jaceka Lusińského alebo Emigranti Erika Poppeho.