Dobrodruhovia v starej bani

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Český dokumentarista Vladislav Kvasnička pre Slovenskú filmovú tvorbu vytvoril tri krátke filmy. Jedným z nich je Opálová horúčka (1989).

Hoci Vladislava Kvasničku (1956 – 2012) pre jeho nekompromisný pohľad na spoločnosť i pre angažovaný prístup k určitým témam prezývali v českom filmárskom prostredí „zúrivý dokumentarista“, charakterizuje ho aj mimoriadna pozornosť a vnímavosť voči ľuďom, často sa pohybujúcim na okraji spoločnosti. A tí mu svoje príbehy rozprávali občas až s odzbrojujúcou otvorenosťou. Kvasničkova spolupráca so Slovenskou filmovou tvorbou podľa jeho vlastných slov mohla súvisieť aj s témou jeho diplomovej práce na pražskej FAMU: zameral sa v nej práve na česko-slovenské filmárske vzťahy. Všetky tri filmy, ktoré na Slovensku nakrútil, sa venujú problematike ťažby nerastných surovín. S ponorom do vnútra človeka na prvý pohľad súvisia len málo. Lenže Kvasničkov film Vrtáci (1986) je primárne o robotníkoch realizujúcich prieskumné vrty na ťažbu zemného plynu a až potom o zemnom plyne. Wolfrámová dolina (1988) zasa predstavuje dvoch mužov, geológa a jeho študenta, ktorí objavili ložisko volfrámu v Nízkych Tatrách, pričom dôraz dáva na prežívanie mladšieho z nich: znepokojujú ho predovšetkým environmentálne dopady ťažby na krajinu v susedstve chránených území. No a napokon v Opálovej horúčke (1989) síce komentár v úvode veľa hovorí o vzácnom opále, keďže jeho náleziská boli v čase vzniku filmu známe len na Slovensku a v Austrálii, no Kvasničku viac ako opál zaujímajú práve ľudia a komunity, ktorých opustené opálové bane pri Dubníku neďaleko Prešova priam magneticky priťahujú.

Východoslovenské opálové bane fungovali od 16. storočia a najväčšiu slávu zažili v druhej polovici 19. storočia. Po vzniku Československa sa v nich prestalo pracovať, hoci drahý opál v nich nebol ešte celkom vyťažený. Ich priestory, ale aj povrchové haldy odvtedy lákali dobrodruhov, turistov i ochranárov prírody a krajiny. Kvasničkov film – podobne ako jeho Wolfrámová dolina, ktorá ohuruje nielen zábermi prírodnej scenérie, ale aj modrastým trbletom volfrámovej rudy v ultrafialovom svetle (a kde takisto stál za kamerou mladý absolvent FAMU Martin Štrba) – sa, pravdaže, kochá aj fotogenickými priestormi starých banských štôlní osvetlených len slabým svetlom baterky, keď do nich zostupuje miestny hľadač opálov či mladý zanietenec, čo chce v podzemí zriadiť banské múzeum. Podstatne viac ako štôlne však režiséra zaujíma ľudské hmýrenie v ich okolí. Či už ide o hľadačov samotárov, ktorí napriek mrežiam a policajnej stráži vnikajú do banských chodieb, o drancovačov, ktorí kempujú v lese a na kopcoch odpaľujú podomácky vyrobené nálože, o skupinky mladých z projektu Strom života, alebo o autobusy plné turistov s chlebníkmi, dúfajúcich, že na haldách nájdu aspoň malý, bezcenný biely opál.

Vladislav Kvasnička sa netajil tým, že za osvedčenú dokumentaristickú metódu odjakživa považoval prísť skrátka do krčmy a prisadnúť si k miestnym. Aj v Opálovej horúčke sa mikrosvet Dubníka odhaľuje okrem iného v krčme, kde sedí miestny hľadač, ktorý banskému revíru Libanka zložil dokonca báseň, kde tancujú podgurážení starci alebo sa tam pred kameru ochotne postaví skupinka zvedavých rómskych detí a mládežníkov. Namiesto opálovej „farbohry“ tak Kvasnička vo filme ponúka pestrú škálu pohľadov na miestne bane a najmä ich milovníkov: necháva hovoriť banskú odborníčku, geológa či nadšenca, pre ktorého sa sen o banskom múzeu stal celým životom.

Až v závere filmu sa prostredníctvom komentára vyjaví postoj samého autora: bohatstvo, ktoré je štátnym majetkom, by nemalo končiť v rukách zahraničných priekupníkov ani sa zakonzervovať v „nezmyselnom banskom múzeu“. To, že sa Kvasnička vo svojom odhade mýlil, je zrejmé až dnes. Bohaté náleziská opálu v Austrálii a po roku 2009 aj v Etiópii či Brazílii by ťažbu na Slovensku urobili ekonomicky celkom nevýhodnou. V roku 2010 slovenské opálové bane prešli do súkromných rúk. Od roku 2012 sa v nich síce aj ťažilo, no dnes ponúkajú predovšetkým turistický okruh po svojich podzemných chodbách. Pre školy aj pre dobrodruhov.

Mária Ferenčuhová
foto: archív SFÚ