„Kdo se choulí v závětří, nikdy život nespatří“

Po uvedení filmu Poznámky z Eremocénu, ktorým Viera Čákanyová symbolicky zavŕšila svoju trilógiu o klimatickej zmene a umelej inteligencii, prichádza do kín ďalší film o klimatickej hrozbe produkovaný v našich končinách.

Česká režisérka Veronika Lišková sa klimatickej hrozbe venuje v kombinácii s ďalšou aktuálnou témou: témou prisťahovalectva a s ním spojených napätí. Podobne ako Čákanyová si vyberá vzdialenú destináciu, kde slovenskí a českí filmári nemajú vo zvyku nakrúcať: v tomto prípade najsevernejšie mesto sveta, Longyearbyen na Špicbergoch. Sleduje mladú českú sociálnu antropologičku, ktorá sa sem s manželom a dvoma deťmi presťahuje, aby unikla pocitu dusivosti, ktorú v nej vyvoláva život v Prahe, a zároveň skúmala miestnu komunitu čeliacu akcelerujúcim a nielen klimatickým zmenám.

Ekokriticizmus sa postupne stáva novým trendom aj vo východoeurópskych kinematografiách, avšak nie natoľko v hranom filme ako práve v dokumentárnom a experimentálnom: Kyslý les (2018) litovskej režisérky Rugilė Barzdžiukaitė, slovinsko-chorvátsky film Pozdrav zo slobodných lesov (2018) Jana Soroku, Sirenomelia (2017) ďalšej litovskej režisérky Emilije Škarnulytė, Frozen May (2017) Pétera Lichtera, Krajina horúcich vôd (2022) Igora a Ivana Buharovcov a ďalšie. V česko-slovenskom prostredí platí podobné: ak nepočítame ekokritický rozmer animovaného filmu Tvojazem (2022) Petra Budinského alebo koprodukčného filmu Umelohmotné nebo (2023) Tibora Bánóczkeho a Sarolty Szabó, prím hrajú opäť dokumentaristi: Kiruna (2019) Grety Stocklassa, Zlatá zem (2020) Dominika Jursu, pripravované projekty spoločnosti gučafilms Svet múrov Lucie Kašovej či Kamene Pauly Ďurinovej.

Veronika Lišková sa doteraz venovala najmä filmom o umení a nakrútila aj kontroverzný dokument o pedofílii Danielov svet (2014). V porovnaní s predchádzajúcou tvorbou tentoraz nakrútila pozoruhodne intímny film s dôrazom na severskú krajinu a pomalé tempo, plné prirodzene temných, súmračných scenérií. Úvodné verše „kdo se choulí v závětří, nikdy život nespatří“ vystihujú odvrátenú stránku tejto krásnej, ale drsnej krajiny, vo fyzickom aj v geopolitickom zmysle.

Snehom a ľadom obkolesená krajina takmer bez vegetácie, nízky počet slnečných hodín a vzdialenosť od domova zrejme nie sú snom väčšiny ľudí, no antropologička Zdenka sa až tu začala cítiť doma. Dobre sa tu cítia aj jej malé deti a zrejme aj manžel, hoci ten na intímne úvahy nedostáva priestor a na Zdenkine konštatovania o „priezračnosti“ ich nového rodinného života len pritakáva. Zdá sa, že Zdenke už nič nechýba. Aj v práci vidí hlboký zmysel a verí, že by vďaka svojim zručnostiam mohla miestnym pomôcť porozumieť zmenám, ktorými prechádzajú.

Situácia sa však pozvoľna mení. Ako prvý si uvedomí pokrytectvo lokálnej politiky manžel: hovorí, že snaha urobiť z mesta ekologickú zónu môže znamenať zvýšenie uhlíkovej stopy v iných kútoch sveta. Keď začne precitať aj Zdenka, režisérka po počiatočných informačných rozhovoroch s nórskymi občanmi začína dávkovať aj rozhovory s prisťahovalcami. Longyearbyen totiž má len 2 500 obyvateľov, patria však až k 52 národnostiam. Z pôvodných obyvateľov v meste nezostal takmer nikto, napriek tomu sa tu prejavujú snahy navrátiť mu jeho nórsky charakter. Raj na zemi sa mení na Hlavu 22: na jednej strane sa od prisťahovalcov žiada znalosť nórčiny, no zároveň úrady nevedia poskytnúť priestory ani pri svojpomocne zorganizovaných jazykových kurzoch. Zdenka začína cítiť, že tu nie je až taká vítaná, hoci jej priame kontakty sú srdečné a prajné. A začína si uvedomovať aj to, koľkým ľuďom by chcela, no nevie pomôcť.

V Návštevníkoch sa spájajú dve témy, ktorých súvis si začíname uvedomovať až v posledných rokoch: klimatická zmena a nárast počtu migrantov. No tu ide o prostredie, kde by sme ich spojenie nepredpokladali: žiadni ľudia utekajúci pred klimatickou pohromou – suchom, hladomorom či vojnami (slovo vojna zaznie len raz, pri etiópskom vesmírnom fyzikovi, ktorý si nevie nájsť prácu ani bývanie a hrozí mu návrat do vlasti). Žiadne úrodné cieľové krajiny ani snaha ochrániť európsku pevnosť – nachádzame sa na jej severnom okraji. Jedinou výhodou tohto kúta sveta je, že sa sem dá dostať bez vízovej povinnosti, no cudzinci sú podprahovo považovaní skôr za dočasných hostí. Za návštevníkov.

Časť filmu vznikla počas pandémie, keď režisérka nemohla do Nórska vycestovať. Filmu to dodalo na intimite, keďže rodina sa natáčala aj sama. Intímne rozhovory a monológy protagonistky, prednášané úprimne a často až s poetickými vlohami, sa striedajú s monumentálnymi zábermi šírej krajiny pod snehom, no postupne aj so zábermi na motorové vozidlá, ktoré ju brázdia a ohrozujú. Zábery veľrýb v mori sa prelínajú so spomienkou protagonistky na rozkvitnuté jablone počas pohrebu jej matky. Na ne sa pokúsila zabudnúť, potlačiť úzkosť zo smrti blízkej osoby, no práve ony jej nakoniec začínajú chýbať. Zdenka sa vracia domov – zrejme na zelený český vidiek. Koľkí ďalší návštevníci sa vrátili predčasne?

Návštevníci (Česko/Nórsko/Slovensko, 2022) NÁMET, SCENÁR, RÉŽIA Veronika Lišková KAMERA Vojtěch Vančura STRIH Marek Šulík HUDBA Jonatán Pastirčák MINUTÁŽ 83 min. HODNOTENIE ●●●●● DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 11. 5. 2023

Jana Dudková, filmová teoretička
foto: Filmtopia

Uprostred lásky, uprostred zloby

Niekedy sa človek pristihne, že mu hlavou blúdi nástojčivá, hoci nezmyselná myšlienka – dejiny a politika by mali byť zakázané, lebo sú neraz hrozne hlúpe, chrapúnske, siahajú človeku na život celkom zblízka, pričasto im je, najmä v detskom veku, vydaný napospas. Lenže pred zákazom dejín a politiky by museli byť zakázaní ľudia. Jasné, občas sa nájde ozdobná ihla v kope sena, možno aj dve alebo tri, a diamant v hnojisku či poklad na dne morskom... Dejiny a politika sa vo filme Susedia (2021) režiséra Mana Khalila zaháňajú pazúrmi aj po malom chlapcovi Šerovi.

Mano Khalil (1964) sa narodil v Sýrii, študoval právo v Damasku, neskôr réžiu hraného filmu v Bratislave na Vysokej škole múzických umení. Po absolutóriu pracoval pre televíziu, v roku 1996 sa presídlil do Švajčiarska, kde žije a tvorí aj pod hlavičkou vlastnej produkčnej spoločnosti Frame Film. Mano Khalil je kurdského pôvodu, čo jasne dokladujú aj viaceré z jeho filmov: David der Tolhildan (David Tolhildančan, 2006, dokumentárny portrét mladého Švajčiara, ktorý opúšťa pohodlie západnej civilizácie a stáva sa v Turecku prokurdským bojovníkom), Naša rajská záhradka (2010, dokument o záhradkárskej kolónii v Berne, ktorú obhospodarujú imigranti rôznych národností), Včelár (2013, príbeh chovateľa včiel, ktorý sa po osobných katastrofách spôsobených turecko-kurdskou vojnou vydáva hľadať šťastie do Švajčiarska) či Lastovička (2016, film o mladej žene, ktorá zo Švajčiarska vycestuje do časti Iránu obývanej Kurdmi, aby pátrala po príbehu svojho otca)... a napokon aj najnovší Susedia. Dokonca aj vtedy, keď kurdská otázka nie je v centre deja, dotýka sa Khalil tém súvisiacich s (nielen) jeho životným príbehom, napríklad so stratou vlasti a s umeleckou tvorbou v novom prostredí v hranom filme Bunte Träume (Pestrofarebné sny, 2004) alebo v dokumentárnej snímke Hafis a Mara (2018) o libanonsko-švajčiarskom výtvarníkovi a jeho manželke.

Dej filmu Susedia (ocenenia získal okrem iného na MFF Šanghaj, Hollywood Arab Film Festival, Honk Kong Asian Film Festival, MFF Red Sea) sa odohráva v  pohraničnom pásme medzi Sýriou a Tureckom. V strážnych búdkach patrolujú vojaci vyzbrojení ostrými nábojmi. Osemdesiate roky minulého storočia, vláda Háfiza al-Asada, kult osobnosti, na čele štátu marxistická strana Baas. Dedinu, ktorej príbehy budeme sledovať, tvorí zopár domov, v nízkej budove s jedinou ponurou triedou sídli škola, obyvatelia sa živia farmárčením či obchodovaním, trio starých mužov pofajčieva na lavičke a komentuje dianie. Okrem Kurdov žije v obci posledná židovská rodina. Šero, najstarší syn milujúcej rodiny, túži pozerať kreslené filmy v televízii ako deti z mesta, lenže to by musela byť dedina elektrifikovaná. Naopak, netúži chodiť do školy, no musí, cíti sa tam vystrašene, nerozumie učiteľovmu jazyku, jeho zmýšľaniu, jeho výchovným metódam, jeho sociálnemu inžinierstvu hrubého zrna. Radšej chodí v deň sabatu so strýkom, s otcom či aj sám zapáliť susedom sviečky a sporák... 

Mozaikovití Susedia Mana Khalila, priznane v mnohom autobiografickí, sú výnimoční prostredím, dobou a insiderským kurdským pohľadom, schopným zastávať sa aj  ostatných ostrakizovaných. Vanie z nich smútok – priveľa ľudí stále a vždy znova baží po tom čudnom druhu moci postavenom na nenávisti a zvrátenej radosti z ponižovania iných. Khalilovi Susedia sú miestami mierne režijne či v strihu neohrabaní, neplynulí... Obrazovo veľmi príťažliví. Trochu aj nostalgickí, lebo rozprávajú o detstve so všetkým, čo k tomu, minimálne v kinematografii, patrí – vnímavá hlavná postava, zakázané hry, konflikt s autoritami, trochu fekálií, nejaké to zvieratko, nakúkanie do sprchy... Film svoje nedostatky umne vyvažuje jemnou prekvapivosťou a najmä humorom. Pamätám si ešte z vysokoškolských čias, že Mano sa napriek všetkému naokolo vždy rád smial.

Susedia (Nachbarn, Švajčiarsko, 2021) SCENÁR A RÉŽIA Mano Khalil KAMERA Stéphane Kuthy HUDBA Mario Batkovic STRIH Thomas Bachmann HRAJÚ Nasima Aldaher, Serhed Khalil, Jay Abdo, Derya Uygurlar, Tuna Dwek, Jalal Altawil, Ismail Zagros, Bengin Ali MINUTÁŽ 124 min. HODNOTENIE ●●●½ DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 11. 5. 2023

Zuzana Mojžišová, filmová publicistka a spisovateľka
foto: ASFK

Letmé dotyky

Ušiť kvalitný kaftan, dediaci sa z generácie na generáciu, vyžaduje jemnosť a trpezlivosť. Ušiť (filmové) vzťahy založené na vzájomnom porozumení je možné s využitím rovnakých vlastností. Je to však ťažšie. A nie vždy sa to podarí.

Modrý kaftan je v poradí druhým celovečerným hraným filmom marockej režisérky Marayam Touzani. Premiéru mal na festivale v Cannes v sekcii Un certain regard, kde získal cenu FIPRESCI. Rovnako ako v prípade predošlej snímky Adam (2019) aj tentoraz ide o intímnu drámu. Prostredie pekárne nahradila útulnejšia krajčírska dielňa, dve protagonistky zase manželský pár a ich učeň.

Zatiaľ čo Mina je hlavou obchodu a zabezpečuje jeho chod, Halim šije tradičné odevy. Pre časovú náročnosť ručnej výroby a Minin zlý zdravotný stav prijmú nového učňa Youssefa, do ktorého sa Halim postupne zamiluje. Vznik milostného trojuholníka prekvapivo nenaplní priestor expresívnymi výbuchmi emócií. Halim, Mina a Youssef sú v slovách aj činoch umiernení, prechovávajú voči sebe porozumenie a rešpekt. Emócie sa ukrývajú v pohľadoch a jemných, ba až zbožných dotykoch. Ako tela, tak látky, s ktorou Halim pracuje. Poetizujúcej kamere Virginie Surdej sa však množstvom záberov na odevy snímané vo veľkých detailoch nedarí zaplátať všetky nedostatky snímky. Prístup do emočného sveta postáv je oklieštený.

Marayam Touzani ponúka až príliš idealizovanú predstavu o tom, ako vzťahy fungujú, priam najideálnejšiu verziu toho, ako by mohol byť stav, v ktorom sa protagonisti ocitli, riešený. Ako v rozprávke, kde majú všetci nevyčerpateľnú studnicu empatie a altruizmu, simplifikuje vzťahy a možné dôsledky. Môže byť láska medzi Minou a Halimom naozaj taká čistá, aj keď je to iný typ lásky, než býva v manželskom zväzku zvykom?

Touzani nezatína príliš hlboko do živého. Situácie neexponuje tak, aby bolo dostatočne jasné, do čoho Youssef vlastne vstupuje. Vedela Mina o manželovej homosexualite a zotrvanie v manželstve bolo tichou dohodou? Alebo sa to dozvedá až po dvadsiatich piatich rokoch? Režisérka necháva publikum tápať. Variovanie medzi dvoma možnosťami so sebou prináša dvojaké nahliadanie na dynamiku vzťahu postáv a motivácie ich činov. Neumožňuje uvažovať o tom, či zdravotné problémy a zlá finančná situácia ovplyvnili rozhodnutie manželov zostať spolu. Iba veľmi povrchne poukazuje na fakt, že Halim vystavoval Minu (bez jej vedomia alebo s povolením?) nebezpečenstvu vyplývajúcemu z právnych postihov voči homosexuálom v Maroku. Hlbšie neskúma ani pocity ženy žijúcej v dlhodobo nenaplnenom manželstve. Vyvodzovanie akýchkoľvek záverov sa tak zákonite mení na kostrbaté domnienky.

Prvá polovica filmu pôsobí vyprázdnene. Časté prechody medzi prostredím obchodu a domácnosťou Miny a Halima sú príliš útržkovité, situácie repetitívne a miestami ťažkopádne. Film dostáva ucelenejšiu podobu až neskôr. Konfrontácia medzi postavami predsa len nastane a veci sa dajú do pohybu.

Ak Modrý kaftan v niečom vyniká, nie je to vykresľovanie komplexných charakterov, ale otváranie problematiky tradície a dedičstva predošlých generácií. Trojica aktívne popiera spoločenské usporiadanie, v ktorom žije. Hádam najvýraznejšie Mina, svojou ráznosťou a angažovanosťou v podnikaní sa vymaňuje z pozície submisívnej ženy, držiacej sa v úzadí. Umenie šiť kaftany, Halimovo zdedené remeslo, už nie je komu odovzdať. Vymierajúca tradícia zároveň čelí tlakom moderného sveta – dopytu po rýchlejšej automatizovanej výrobe a „štýlových“ strihoch. Javí sa, že zmeny majú drastickejšie dôsledky tam, kde to nie je až také potrebné, a naopak. Halim, Mina a Youssef sú nútení balansovať medzi želaným a stanoveným, hľadať spôsoby, ako prijímať nové, bez nutnosti vzdať sa všetkého, čo bolo predtým. Škoda, že látka ich pestrofarebného príbehu nebola šitá s rovnakou precíznosťou, s akou Halim vykonáva svoje remeslo.

Modrý kaftan (Le Bleu du caftan, Francúzsko, Maroko, Belgicko, 2022) RÉŽIA Maryam Touzani SCENÁR  Maryam Touzani, Nabil Ayouch KAMERA Virginie Surdej STRIH Nicolas Rumpl ZVUK Nassim El Mounabbih HUDBA Kristian Eidnes Andersen HRAJÚ Lubna Azabal, Saleh Bakri, Ayoub Missioui MINUTÁŽ 122 min. HODNOTENIE ●●● 1/2 DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 25. 5. 2023

Žofia Ščuroková, poslucháčka Katedry filmových štúdií FTF VŠMU
foto: Filmtopia