Katarína Hrabovská, vlastným menom Klára Helmeczy, sa narodila pred sto rokmi, 4. júna 1923 v Tovarnom.

Vyštudovala gymnázium v Prešove, bola poslucháčkou dejín hudby a umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej a od roku 1945 pracovala v niekoľkých periodikách ako kultúrna redaktorka. Pôsobila aj ako dramaturgička hudobnej komédie Novej scény Národného divadla. V roku 1949 bola prijatá do Československého štátneho filmu. Tam pracovala na filmovej poviedke s názvom Sestry (1953), neskôr premenovanej na Harmanov dom a potom na Kandidáta strany, až nakoniec z materiálu vznikol scenár k filmu Čisté ruky – príbeh o zložitosti zakladania družstiev na východnom Slovensku a nečestnosti straníckych funkcionárov, ktorý režíroval Andrej Lettrich. Predloha k filmu bola počas takmer štyroch rokov príprav niekoľkokrát prerábaná podľa ideologických a dramaturgických pripomienok. V zápise zo zasadnutia dramaturgickej rady štúdia umeleckého filmu v Bratislave z dňa 19. augusta 1955 sa Hrabovská voči posudkom k technickému scenáru bránila: „Ústrednou myšlienkou scenára nie je triedny nepriateľ ale (...) to, že poctivý človek dosadený do funkcie so záškodníckym úmyslom obstojí. Všetko ostatné je na to, aby tejto myšlienke pomáhalo. Inak by sa to dalo tiež tak povedať, že je to cesta za dobrým funkcionárstvom cez prekážky.“

Hrabovskej spracovaniu viacero posudkov a hodnotení vyčítalo, že látka je príliš rozsiahla, že svojou rozkošatenou formou skôr pripomína štúdiu k románu. Pre obsiahlosť boli aj značné pochybnosti o tom, ako sa príbeh podarí preniesť do filmového spracovania. Komisia však nakoniec 5. septembra 1956 schvália hrubý strih filmu Čisté ruky s požiadavkou „krátenia filmu, a to o cca 400m“.

Tým sa však problémy filmu ani zďaleka neskončili. „Pri premietaní denných prác zmätené vedenie Koliby zistilo, že záškodnícky okresný tajomník Komunistickej strany Molčan sa ponáša na Stalina (v scenári sa o takejto koncepcii postavy nehovorilo). Nasledovali rôzne ,porady‘, a nakoniec prekrúcanie hotového materiálu (škoda 156 000 Kčs). Podobnosť Viliama Záborského so Stalinom sa neutralizovala,“ uvádza k filmu Čisté ruky Jelena Paštéková v Dejinách slovenskej kinematografie. 

V roku 1956 Čisté ruky navyše zakázali uviesť do kín. Jelena Paštéková k tomuto kroku píše: „Už sama možnosť realizácie týchto ,sporných‘ titulov vyjadruje zmenu predošlých pomerov. V prvej polovici päťdesiatych rokov sa síce ,upravovalo‘ (dokrúcalo a strihalo), ale nová produkcia, ktorá prešla sitom schvaľovačiek, už nikdy nepredstavovala väčšie ideologické riziko. Problémy boli skôr v nízkej umeleckej úrovni titulov. Dodatočný zákaz distribúcie filmov bol paradoxným signálom istej liberalizácie tvorby.“ V roku 1957  prijal ÚV KSS uznesenie o zničení všetkých kópií filmu Čisté ruky, čo sa však nestalo.

 „Čisté ruky sú konglomerátom ideologických protikladov a profesionálnych chýb, ktorých výsledkom je zmätený hybrid. Viedla k tomu jednak malá znalosť scenáristického remesla Kataríny Hrabovskej, jednak túžba scenáristky aj režiséra vytvoriť akýsi dobový ideologický hit. Na tejto charakteristike nemení nič ani schvaľovacia kalvária, ktorou autori prešli, ani odsúdeniahodný zákaz uviesť film do kín, ktorý dodal Čistým rukám nimbus ,zakázaného ovocia‘“ dodáva Paštéková.

Katarína Hrabovská v roku 1959 odchádza z Československého štátneho filmu a začína sa venovať filmovej publicistike, popri ktorej písala aj posudky na pripravované slovenské filmy. Osem rokov (1960 – 1968) bola redaktorkou Kultúrneho života, následne Nového slova. „V publicistike 60. rokov sa postupne vykryštalizovali či dozreli osobnosti, ktoré rozhodujúcim spôsobom formovali filmovú kritiku i recenzistiku,“ píše Václav Macek a medzi osobnosti, ktoré „najvýraznejšie prispeli k profilácii reflexie filmového umenia“ zaraďuje aj Katarínu Hrabovskú. Neskôr, v 80. rokoch prispievala aj do časopisu Film a divadlo. „Jej esejistickú kritiku charakterizuje zmysel pre štýl a poznanie praktických problémov tvorby. V textoch Hrabovskej sa odráža mnohoročná skúsenosť filmovej a divadelnej dramaturgičky, hlboký záujem o hereckú a scenáristickú tvorbu,“ dodáva Macek.

Katarína Hrabovská zomrela v roku 1991.

Barbora Nemčeková
foto: archív SFÚ

Kým v roku 2008 neprišla do slovenských kín Jakubiskova Bathory, bola v novodobej histórii najnavštevovanejším filmom v slovenských kinách Fontána pre Zuzanu 2 (1993) režiséra Dušana Rapoša. Filmár, ktorý sa netají ambíciou nakrúcať pre divákov, oslávi 20. júna 70 rokov.

Divácky úspech mala už Rapošova prvá Fontána pre Zuzanu, ktorá vznikla ešte v roku 1985. „Keď tu niekto nakrúti skutočne nadčasové dielo, ktoré bude mať málo divákov nie preto, že je jednoducho nudné, ale preto, že je posolstvom najmä pre tých, čo prídu po nás, budem prvý, kto sa mu pokloní. Keď však nakrúti komerčne úspešný titul a získa si toľko miliónov divákov, ako mali moje Fontány, urobím rovnako. Pretože základným omylom kritiky je už to, že delí filmy na tieto dve kategórie – pričom filmy sú iba dobré alebo zlé,“ povedal Rapoš v roku 1996 v rozhovore pre Pravdu. Dodal, že nemá pocit, že by divákom nadbiehal, iba im rozpráva príbehy, na ktoré by sám išiel rád do kina. Svet sa vraj snaží vidieť optimisticky a pochopil, že fňukanie k ničomu nevedie. „Je mi preto cudzie a ani nechcem prenášať na plátno iba svoje traumy a bolestínske nálady a tváriť sa pritom, že ide o ,umenie‘. Radšej sa vyjadrujem v mene tých, čo sedia v hľadisku. Ich príbehy sú oveľa zaujímavejšie ako môj.“

Profesionálnu kariéru začínal Rapoš v 70. rokoch, keď krátko pôsobil ako redaktor v denníkoch Smena, Večerník a časopise Televízia, ako aj v Slovenskom rozhlase v Bratislave ako redaktor, scenárista a moderátor relácie Dobré ráno. Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského vyštudoval žurnalistiku, po ktorej študoval ešte filmovú a televíznu réžiu na Vysokej škole múzických umení. Už počas štúdia nakrútil niekoľko úspešných krátkych snímok, v celovečernom filme debutoval rozprávkou Falošný princ. Výpravná snímka vznikla v koprodukcii s Nemeckom, scenár k nej napísal Jaroslav Dietl a Rapoš do filmu prispel aj textami piesní. Neskôr sa realizoval aj ako skladateľ. Jeho hudba znie vo vyše troch desiatkach dokumentárnych a hraných filmov, okrem jeho vlastných diel napríklad v snímkach Zora Záhona Akcia Edelstein (1986) alebo Začiatok sezóny (1987). Druhou Rapošovou snímkou bola Fontána pre Zuzanu. Muzikál vznikol ako adaptácia knihy Eleonóry Gašparovej Fontána pre Zuzanu, scenár napísal Karol Hlávka. Diváci na film chodili vo veľkom do kín a amfiteátrov a podľa Rapoša miliónteho diváka privítal hádam do dvoch či troch týždňov. Ohlas publika vysvetľuje filmová teoretička Jana Dudková v štúdii v časopise Slovenské divadlo tým, že Fontána bola u nás jedným z prvých filmov pre dospievajúcu mládež, ktorý „nevnucoval vlastný model populárnej kultúry, ale pokúsil sa nadviazať na aktuálny dopyt a ponúknuť – minimálne prostredníctvom hudby – prijateľný obraz módnych trendov mladých, obraz, s ktorým sa mladí ľudia skutočne mohli identifikovať.“ Snímka bola veľkou príležitosťou pre herečku a neskoršiu režisérovu manželku Evu Vejmělkovú. Rapoš ju pre film objavil ako 16-ročnú študentku konzervatória. Vejmělková stvárnila Zuzanu aj v dvoch pokračovaniach a objavila sa aj v hlavnej úlohe protidrogového mementa Suzanne (1996).

Ďalším úspešným filmom z Rapošovho portfólia je komédia Utekajme, už ide! (1986) podľa scenára Jozefa Slováka a Jozefa Heribana. „Komédia Utekajme, už ide! je jednoznačne Rapošov film a celkom prirodzene odráža jeho vlastnú žánrovú flexibilitu predtým, než sa našiel v svojráznej autorskej poetike filmov o Zuzane. Podobne ako vo Fontáne pre Zuzanu aj v snímke Utekajme, už ide! je témou život na socialistickom sídlisku, no namiesto dôrazu na dospievajúcich mladých ľudí a žánru romance sa komédia Utekajme, už ide! vysmieva z túžob obyčajnej sídliskovej rodiny po lepšom živote a medzi riadkami kritizuje príklon neskorosocialistického človeka ku konzumným hodnotám a životnej pasivite,“ napísala pred časom vo Film.sk Jana Dudková, pričom upozornila, že ide o prvý slovenský film, ktorý vyhral hlavnú cenu na festivale českej a slovenskej veselohry v Novom Měste nad Metují. Rapošove filmy získali aj iné ceny, kritika im však zväčša nebola naklonená. Výrazným titulom v Rapošovej tvorbe je aj rockový film Rabaka (1989) podľa scenára Borisa Filana a s piesňami skupiny Elán. Vo filme Rapoš využil autentické zábery z ich koncertov.

Po revolúcii Rapoš zaujal televíznou koprodukčnou minisériou Dido (1991) o prenasledovaní kresťanov v 2. storočí a v Rapošovej ponovembrovej filmografii nájdeme historickú legendu Cinka Panna (2008), rozprávku Keď draka bolí hlava (2018) či ženskú komédiu Ženská pomsta (2020). Pozornosť v jeho tvorbe z tohto obdobia si zaslúži dokument Karel Kryl – kto som? (1993) a desaťdielny dokumentárny počin podľa scenára Ľuboša Juríka a Doda Šuhajdu Slovenský bigbít (2007).

Matúš Kvasnička
foto: archív SFÚ

Prešovský rodák, dokumentarista Ladislav Kaboš v júni tohto roku oslavuje sedemdesiate narodeniny. Umeniu fotografie sa začal intenzívne venovať už v pätnástich rokoch. Zábery z mladosti, ktoré vyhotovil vlastným fotoaparátom (formát 6 × 6), stále uchováva vo svojom archíve.  

Hneď po maturite sa rozhodol prihlásiť na pražskú FAMU. „Nevedel som, čo si mám priniesť – a na prijímačkách som prvý rok, samozrejme, neuspel.“ Následne – po konzultácii s kamarátmi – sa rozhodol prihlásiť na Elektrotechnickú fakultu SVŠT do Bratislavy. Dôvodom bolo, že je to vraj výborná škola s veľmi fajn ľuďmi. Vysoká škola, našťastie, podporovala svojich študentov aj v záujmovo-umeleckej činnosti. V portfóliu ponúkala filmársky a fotografický krúžok s dvoma fotokomorami a ateliérom. Počas dvoch rokov štúdia Ladislav Kaboš svoje fotografie prezentoval na siedmich spoločných fotografických výstavách, kde získal viacero cien. Na bratislavské študentské obdobie spomína ako na veľmi radostný čas, počas ktorého stretol množstvo podnetných ľudí. Mnohí z nich dodnes profesionálne pracujú vo filme, v architektúre či ako fotografi.

Na druhý pokus sa Kaboš dostal na pražskú FAMU. Študoval v ateliéri kamery u profesora Jána Šmoka. Štúdium ukončil v roku 1978 diplomovou prácou o českom kameramanovi Jaroslavovi Kučerovi. Na škole ešte stihol „starú školu“, čím získal jedinečnú príležitosť zažiť klasikov českej kamery, ako aj českú avantgardu. Postupne sa od kamery odpútal. Túžil študovať réžiu dokumentárneho filmu. Jeho študentský film Štvorhranný vietor, ktorý sa venuje životnej filozofii avantgardného sochárstva, získal Cenu televízneho klubu mladých. Napriek tomu vedenie školy nebolo Kabošovmu nápadu naklonené.

V roku 1978, keď sa zrušilo nariadenie, že filmy môžu natáčať len interní zamestnanci štúdia, nastúpil Kaboš spoločne s Ferom Feničom, Dežom Ursinym a ďalšími do Krátkeho filmu. Skupina mladých tvorcov dostala príležitosť debutovať na poli non-fiction kinematografie. Mladý Ladislav Kaboš začínal pracovať v čase, keď sa filmová tvorba vrátila k zobrazovaniu obyčajného človeka a žánrovo sa začínala presadzovať reportáž. V tomto duchu natočil svoj debutový dokument Deti na nás hľadia (1980), ktorý sa venuje pestúnskej starostlivosti v období socializmu. Snímka získala druhú cenu na medzinárodnom festivale vo Varne. V roku 1981 uviedol Kaboš svoj druhý krátkometrážny titul, „panelstory“ Starina, ktorého témou je vysťahovanie a presídlenie obyvateľov zo šiestich obcí na východe Slovenska v dôsledku výstavby vodnej nádrže. Dramaturgom snímky bol Dežo Ursiny. Následne prišlo obdobie, v ktorom sa Kaboš dostal na Kolibe do nemilosti. Na scenároch, ktoré písal so svojou manželkou, mu opakovane nachádzali nedokonalosti a nedostatky. Spätne Kaboš považoval za chybu, že v čase týchto tlakov a zásahov z práce neodišiel.

Celou Kabošovou tvorbou sa tiahnu dve základné línie. V jednej sa venuje sociálnym témam, ľuďom v ťažkých sociálnych podmienkach a v druhej najmä hudbe, výtvarnému umeniu a architektúre, často prostredníctvom medailónov jednotlivých tvorcov. K výraznejším hudobnotematickým dielam možno priradiť hraný film Jenom sen – Iveta Bartošová (1988, réžia spolu s manželkou Svatavou) alebo umelecké záznamy živých koncertov – Ateliér duše – Marika Gombitová (1987) či Pravda víťazí (1989).

Zo starších filmov so sociálnou tematikou spomeňme napríklad Únos z Liliputu (1988), v ktorom sa, v tom čase raritne a novátorsky, zameral na deti zo špeciálneho výchovno-vzdelávacieho ústavu. Vo svojich filmoch upriamil pozornosť aj na farára Mariána Kuffu. Kaboš poukázal na Kuffovu záslužnú humanitárnu činnosť a jeho nespochybniteľnú pomoc ľuďom bez domova, z vylúčených komunít, ako aj zo sociálne slabšieho prostredia (Kde končí nádej, začína peklo z roku 2003 alebo Všetky moje deti z roku 2013). Pre denník SME v roku 2014 zaspomínal, že sa o farárovi dozvedel pri natáčaní dokumentov v Čechách. Pôvodne chcel spracovať rôzne príbehy chlapcov a mužov zo Žakoviec. Avšak po stretnutí s Kuffom sa rozhodol objekt svojho záujmu zmeniť a detailnejšie sa zamerať na jeho „rómsku misiu“.

Ladislav Kaboš počas svojej dlhoročnej kariéry zachytáva pohnuté osudy a životné príbehy rôznych protagonistov. Jeho ostatným dokumentom je Hans Broos – architekt drsnej poetiky (2021). Hoci režisér v snímke kladie menší dôraz na formálnu inováciu, obsah a samotný príbeh sú podmanivé. Podobný vzorec platí pri viacerých Kabošových filmoch. V domácej kinematografii zastávajú pevné a dôležité pozície.  

Barbora Gvozdjáková, filmová publicistka
foto: archív SFÚ

Peter Krištúfek bol polymúzický človek. Venoval sa filmu aj televízii, dokumentárnej aj fikčnej tvorbe, próze, publicistike aj poézii, dokonca i hudbe. Vyskúšal si rôzne umelecké žánre, priťahovali ho najrôznejšie psychologické typy postáv. Bol rozhlasovým moderátorom, organizoval kultúrne podujatia – inicioval napríklad projekt knižnice Kornela a Nade Földváriovcov v SNG –, no ponáral sa aj do starých dokumentov a pátral v archívoch. Pred piatimi rokmi tragicky zahynul pri dopravnej nehode v autobuse z Banskej Bystrice do Zvolena. V júni by oslávil 50 rokov.

Peter Krištúfek vyštudoval filmovú a televíznu réžiu na bratislavskej VŠMU. No už dlho predtým bol aktívny v bratislavskom kultúrnom priestore: tvoril a moderoval rozhlasové relácie v kultovom bratislavskom rádiu Ragtime a neskôr aj v televízii, mal hudobnú skupinu, písal básne aj poviedky. Finalistom celoslovenskej súťaže Poviedka bol dokonca trikrát a za debutovú zbierku poviedok Nepresné miesto (2002) získal prémiu Ceny Ivana Kraska. Od roku 2005 publikoval aj rozsiahlejšie prozaické texty, najskôr novelu Hviezda vystrihnutého záberu, v roku 2008 satirický spoločensko-politický román slovenského strihu Šepkár, s ktorým sa po prvýkrát dostal aj do desiatky kníh nominovaných na literárnu cenu Anasoft litera. Poroty Anasoft litery si ho všimli aj v rokoch 2011 a 2013, keď do finálovej desiatky posunuli jeho román Blíženci a protinožci (2010) i jeho najoceňovanejší aj najprekladanejší román Dom hluchého (2012), v ktorom sa Krištúfek vracia k turbulentným udalostiam 20. storočia a otvára otázku slovenského vyrovnávania sa s nedávnou minulosťou. Krištúfkova vášeň pre dejiny, pamäť, ale i fikčné záhyby minulosti sa prejavila aj v knihe Atlas zabúdania (2013), ktorú autor skladal popri práci na románe Dom hluchého. Atlas zabúdania tvoria texty najrôznejšieho druhu, ktoré Krištúfek priradil k rokom 1914 – 2014 (2018 v druhom, doplnenom vydaní). Nájdeme tu skutočné i fiktívne historické dokumenty, denníkové zápisky, listy, telegram, oznamy, novinové správy, nariadenia i beletristické útvary. Kniha nepochybne patrí k tomu najzaujímavejšiemu z esejisticko-experimentálnej literárnej tvorby posledného desaťročia.

Aj vo filmovej tvorbe vstupoval Peter Krištúfek na územie tak dokumentu, ako aj fikcie. Debutoval komornou televíznou drámou Dlhá krátka noc (2003) podľa scenára svojej matky, scenáristky Zory Krištúfkovej, postavenou na hereckých výkonoch, podobne ako miniatúra Posledná známa fotografia boha z poviedkového filmu Slovensko 2.0 (2014). Pre televíziu Peter Krištúfek vytvoril aj množstvo krátkych a stredometrážnych dokumentárnych filmov. V roku 2008 nakrútil Momentky, celovečerný dokument pre kiná o hudobníkovi Dežovi Ursinym. Neexperimentoval v ňom s formou, no tým pozornejšie sa pokúšal nielen rekonštruovať život Deža Ursinyho, ale aj sa priblížiť k jeho blízkym, či už išlo o partnerky, alebo o jeho synov.

Krištúfek vo svojej filmovej tvorbe často stál mimo hlavného prúdu. Alebo skôr – pomaly a pokojne si šiel vlastnou cestou. V čase, keď sa slovenská filmová tvorba začala primkýnať k sociálnym drámam, siahol po výsostne mestskom námete a po žánri psychologického trileru. V roku 2011 tak vznikol Viditeľný svet s českým hercom Ivanom Trojanom v hlavnej úlohe – sebavedomý, mrazivý film, skúmajúci posadnutosť, stalking a túžbu jedného človeka kontrolovať subjekt svojho záujmu a náklonnosti. Kritika i filmové publikum boli vtedy podistým naladené na iný typ filmov a Viditeľný svet nezískal ohlas, aký by si bol zaslúžil; spätne však možno povedať, že išlo o mimoriadne a témou stále veľmi aktuálne dielo.

Od roku 2017 pracoval Peter Krištúfek na filmovej podobe svojej novely Ema a Smrtihlav, v ktorej sa vracal do obdobia vojnového slovenského štátu. Po jeho smrti sa produkčná spoločnosť PubRes spolu s filmárkou Katarínou Krištúfkovou, vdovou po Petrovi Krištúfkovi, dohodli na ďalšej práci na filmovom spracovaní látky s režisérkou Ivetou Grófovou. Film Ema a Smrtihlav by mal prísť do kín už tento rok na jeseň. Aspoň sčasti tak doplní, podobne ako posmrtne vydané knihy Lady Xanax, pán Snehulienka a ja (2018) či Morytáty (2020), nezavŕšenú tvorbu tohto vytrvalého a zanieteného filmára, spisovateľa aj hudobníka.

Mária Ferenčuhová
foto: archív Kataríny Krištúfkovej