Jelena Paštéková
filmová a literárna historička a teoretička

Milý Slovenský filmový ústav!

Vždy si bol pre mňa bezbariérovou inštitúciou. Prekvapilo ma, že si mladší ako ja, hoci nevyzeráš. Viem, do školy si chodiť nemohol, boli ťažké časy. Zrodil si sa z potreby spravovať, opatrovať a uschovávať krehké celuloidové dedičstvo. Prvým zhromažďovateľom bol slovenský historik-samouk Ivan Rumanovský – pozdravujem na súčasnej adrese. Ústav vznikol až r. 1963 v rámci revitalizácie činnosti Česko-slovenského filmového ústavu. Tak vznikol dôvod na oslavu Tvojich okrúhlin. Slovenská pobočka sídlila na Rybnom námestí v bývalom Meštianskom pivovare, až kým ju nepostihla asanácia ako všetko okolité v rámci výstavby Mosta SNP a nepresťahovali Ťa na Ulicu Červenej armády. Na Slovensku sa obnova kultúrnej pamäti často začína deštrukciou. K jej zachovaniu patrí odhodlanie.

Milý Slovenský filmový ústav!

Vôbec nie si starý, si jarý. Som v pokušení porušiť rodovú korektnosť. Chcela by som Ťa nazvať svojou alma mater. Hoci ani nie si univerzitou, ani ma fyzicky neživíš. Si skôr kamarát*ka. Bližšie sme sa zoznámili okolo roku 1972 a predstavil nás Peter Mihálik. Najmagickejšie mi znelo meno Gerda (Sýkorová), ktorá mi umožnila chodiť medzi policami knižnice a čítať tajomstvá ciest filmového poznania. To miesto som vtedy poznala intímnejšie ako Tvoju takmer súkromnú projekciu. Čoskoro však došlo na lámanie chleba. V tej projekcii som absolvovala svoju prvú verejnú prednášku. Konala sa v rámci nultého ročníka Malej filmovej akadémie mládeže a mala som obrovskú trému. Si súčasťou môjho osobného zdolávania prekážok.

Milý Slovenský filmový ústav!

Dvakrát nevstúpiš do tej istej rieky. Svoju chôdzu sme zosynchronizovali až začiatkom deväťdesiatych. Vtedy som sa na chvíľu stala Tvojou rovesníčkou. Ako vedúca oddelenia výskumu a edičnej činnosti, tak znel administratívny názov môjho pracovného zaradenia. Stáli pred nami rovnaké úlohy. Dovtedajšie Tvoje texty sa rozmnožovali na rotaprinte a na zadnej strane stál povinný nápis NEPREDAJNÉ. Len pre vnútornú potrebu. Znelo to konšpiračne. Pričinila som sa o to, že Tvoje edície nadobudli verejnú tvár a mohli sa dostať ku všetkým čitateľom, aj mimo ústavu. Na Tvojej pôde sa začal aj moderný výskum dejín slovenského filmu s potrebným inštitucionálnym zabezpečením. Po dlhom období  iniciácie dejín slovenského filmu nastalo obdobie zrodu. Nevadí, že naše vtedajšie predstavy o budúcnosti rukopisu skorigovala politická prítomnosť roku 1993. Tvojho riaditeľa Martina Šmatláka s celým výskumným oddelením prepustili, archív však naďalej ochraňoval Peter Dubecký. Pod jeho krídlami sa ústav rozrastal, jeho rady rozšírili mnohí absolventi VŠMU. Máš vyše osemdesiat zamestnancov a zamestnankýň!

Milý Slovenský filmový ústav!

Na začiatku film veril, že dôvodom jeho vynálezu je fotofonografický súzvuk s realitou, založený na technológii analógového vzťahu ku skutočnosti. So skutočnosťou pritom od začiatku na tisíce spôsobov bojoval –  dnes má digitálne a multimediálne parametre a technologicky, ale aj esteticky sa stále rozvíja. Vždy bol obklopený vysoko špecializovanými ekipami. Teším sa z kúska cesty, na ktorej som ho mohla s ekipou Slovenského filmového ústavu sprevádzať. Práve prílev spolupôsobiacich energií je dôvodom, že Ti, presnejšie Vám všetkým, minulým i terajším, môžem dnes zaželať všetko najlepšie – MNOGA LJETA ďalšej krásnej práce!


Marko Škop
režisér

Osobných skúseností a spomienok je nespočetné množstvo. Vôbec prvý kontakt so SFÚ som mal ešte ako študent novinárčiny, keď som chodil do neopakovateľného priestoru starej videotéky. Prešlo sa cez dvor, po schodoch hore a tam sa návštevník po ďalších schodoch postupne vynáral do zaprataného kumbálu. Keď človek vystrčil hlavu, zaznel typický  hlas Štefana Vraštiaka, ktorý mal často naponáhlo, ale vždy rád poradil.

Keď som neskôr na katedre žurnalistiky písal diplomovku o filmovom letopise, vyšli mi v ústave veľmi v ústrety a Ivana Vargová mi venovala čas za strihacím stolom na pozeranie archívnych materiálov. Veľmi som si vážil, že aj zdanlivo malicherným veciam sa tu venovala vážna pozornosť.

Ako študenti VŠMU sme do ústavu chodili na festivalové oddelenie. Tu sme sa radili s pani Ďuricovou a potom balíčkovali a posielali do sveta svoje filmy. Na účet SFÚ.

Na civilnej vojenskej službe sme tu v rôznych fázach „vojenčiny“ bojovali s Jurajom Lehotským a Mátyásom Priklerom. Najčastejšie sme prenášali filmové krabice a tých skladov bolo vtedy roztrúsených po meste požehnane. Keď prišla storočná voda a Dunaj začal zaplavovať Bratislavu, vynášať kotúče z podzemia nám pomáhali úplne všetci, čo mohli. Pamätám si, ako do živej reťaze pribehli Peter Dubecký a Martin Šmatlák. Na civilke bolo najlepšie, keď sa nám podarilo zašiť na najvyššom poschodí u Simony Nôtovej a Dáše Čiripovej. Nikdy nás nevyhnali, preberali sme s nimi nové filmy a odmlčali sa, keď za nimi prišla pracovná stránka. Tu sme z gauča sledovali, ako sa napĺňa nové číslo Film.sk.

Neskôr ma k spolupráci so SFÚ viackrát prizval Peter Dubecký. Spolu s Marošom Brázdom sme vytvárali bonusy na DVD k zlatému fondu slovenskej kinematografie. Ale SFÚ silno vnímam aj mimo Grösslingovej. Naše stánky v Berlíne alebo v Cannes a festivalový čas strávený so Sašou Strelkovou a teraz Rasťom Sterankom a ich milými spolupracovníkmi, ktorí pomáhajú pri premiérach filmov alebo prezentáciách nových projektov.

Slovenský filmový ústav je pre našu audiovíziu nenahraditeľná inštitúcia s rozsiahlym záberom – archiváciou, knižnicou a videotékou, vydavateľskou činnosťou, propagáciou a mnohým, mnohým ďalším, na ktoré som určite zabudol. A veľmi verím, že čoskoro začne opäť premietať aj Kino Lumière, ktoré veľmi chýba.