Darina Smržová

strihačka a dekanka FTF VŠMU

Patrím do generácie, ktorá ešte chodila do jednosálových kín a filmy nepozerala doma na počítači alebo veľkoplošnej obrazovke. Prvým filmom, ktorý si pamätám, bol Winnetou. Išli sme s otcom peši domov  z kina Nivy (terajšie kino Nostalgia) na Svätoplukovu ulicu, kde sme bývali, a cestou som plakala. Bol to film, ktorý ovplyvnil celú našu generáciu. Na dvore sme sa hrávali „na Indiánov“ a každý mal svoju postavu.

Rozhodujúcim obdobím, keď som mala možnosť vidieť množstvo kvalitných filmov, bolo, keď som začala pracovať v Slovenskej televízii. Každý víkend boli projekcie Vladimíra Dubeckého v kine Hviezda, ktoré sa začínali až po poslednom oficiálnom premietaní, takže z kina som sa domov vracala prvým nočným autobusom. Keďže som sa v tom čase hlásila na strih na FAMU, svojou strihovou skladbou ma upútal film All that Jazz od Boba Fosseho.

Kým som sa dostala na FAMU, mala som možnosť pracovať ako asistentka strihu na filme Milana Maryšku Záhrada o Albínovi Brunovskom. Je to televízny film, ale pre mňa mal zásadný význam v tom, že mi režisér požičal počas prijímačiek svoj ateliér v Prahe na Vinohradoch. Netušila som, že každý večer príde partia filmárov a do neskorej noci sa budeme rozprávať o filmoch. Vlievali do mňa okrem vínka aj optimizmus a sebadôveru.

Postupne som sa zamerala viac na dokumentárnu tvorbu, pretože ako strihačke mi to dáva veľa tvorivých možností. Zväčša ide o historické témy, a preto za jeden zo zásadných dokumentov považujem film Šoa režiséra Clauda Lanzmanna. 32 krátkych filmov o Glennovi Gouldovi režiséra Françoisa Girarda je zaujímavých svojou formou, ale aj obsahom –  32 krátkych filmov a rôznych pohľadov na tú istú postavu. Sú prepojené len osobou pianistu a jeho hudbou. Často si študujem filmy Alfreda Hitchcoka a jeho prácu s temporytmom, napätím a kompozíciou záberu. Napríklad vo filme Okno do dvora, ktorý sa odohráva v jednej izbe, nie je žiaden objektivizujúci záber, je to vždy pohľad na hlavného hrdinu alebo na to, čo vidí.

Rada púšťam študentom dokument Päť prekážok. Lars Von Trier v ňom vyzval svojho učiteľa, klasika dánskeho dokumentu Jørgena Letha, aby piatimi rôznymi spôsobmi natočil remake svojho slávneho filmu The Perfect Human, pričom mu vždy kladie iné prekážky. Film nie je len akousi hrou, ale hovorí aj o vzťahu medzi autorom, dielom a divákom. A to považujem za rozhodujúce pri tvorbe.

Aj keď už jednosálové kiná v Bratislave takmer zanikli, radšej si film pozriem tam ako v možno komfortnejších priestoroch multiplexov, kde sa prebíjam pukancami a nápojmi. Našťastie ich však návštevníci kina stihnú ešte počas reklám skonzumovať a nakoniec môžem aj tam nerušene sledovať dej odvíjajúci sa na plátne.