Sakrálne stavby a svet nášho ľudu

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Krátky film Vojtecha Andreánskeho Vyrástli z dreva (1962) predstavuje drevené kostolíky na severovýchodnom Slovensku – niektoré z nich sú od roku 2008 súčasťou Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Už v roku 1962 označil Vojtech Andreánsky kraj, kde podľa niektorých politikov ani dnes „nič nie je“, za kút sveta „pánubohu za chrbtom“. A pritom sa práve tu, v slovenskej časti karpatského oblúka, nachádza posledných pár desiatok vzácnych drevených kostolíkov, postavených na rozhraní latinskej a byzantskej kultúry, občas dokonca s gotickými architektonickými prvkami a zakaždým s prvkami ľudovej architektúry a výzdoby.

Vojtech Andreánsky, dokumentarista so skúsenosťami z populárno-náučného filmu i autor viacerých objednávkových a propagačných filmov venovaných pamiatkam či mestám (Banská Bystrica, Bratislava, Kremnica...), sa na drevené kostolíky – najmä na katolícky kostolík v Hervartove a gréckokatolícky v Topoli – pozrel primárne z hľadiska ľudovej architektúry a ľudového umenia. V súlade s obdobím vzniku filmu (na začiatku 60. rokov v socialistickom Československu, keď bol štátnou doktrínou vedecký ateizmus) definuje tieto sakrálne stavby v komentári filmu primárne ako výsledok ľudskej túžby po kráse. O úlohe náboženstva a viery v živote tých, ktorí žili na území Slovenska v 16. až 18. storočí, keď tieto kostoly vznikali, v ňom toho až tak veľa nezaznie. Azda len to, že náboženstvo obracalo pohľad ľudí „na druhú stranu“, čiže zvýznamňovalo najmä to, čo malo nastať až po živote...

Komentár filmu sa však prednostne zameriava práve na život: poukazuje na previazanosť kostolíkov so svetskými stavbami, bežnými drevenými obydliami, ktoré majú rovnaké malé okná a šindľové strechy, hoci na kostoloch sa nad strechami neraz týčia aj vznešené, prekvapivo ľahké cibuľové vežičky. Drevené klenby kostolov vníma komentár nielen v kontexte kamenných sakrálnych stavieb európskeho Západu, ale aj – a hlavne – v kontexte prírodných zdrojov a charakteru miestnej krajiny: príkru a úzku štítovú strechu kostolíka v Topoli prepája s množstvom snehu, ktoré tam v zime zvyčajne napadalo, cifrovanosť iných zase pripisuje menej drsným poveternostným podmienkam. No predovšetkým oživuje predstavu niekdajšieho človeka, prostého veriaceho, ktorý v kostole viedol dialóg s nehybnou autoritou cirkvi, reprezentovanou postavami na ikonách. Na jednej strane tak v kostole stál svätý, „stŕpnutý a záhadný, ako sám mýtus, ktorý predstavoval“, a oproti nemu sedel či kľačal ten, ktorému celé desaťročia tvrdili, že „spravodlivosť nie je vecou pozemskou“. No vďaka ľudovým maľbám na bočných stenách kostolíka, ktoré podľa komentára namaľoval veriaceho „nadaný sused vlastnou rukou“, mohol veriaci unikať pred meravým chladom ikon do dôverne známeho sveta. Ľudové umenie na stenách kostola, hoci aj s náboženskými motívmi, sa tu totiž interpretuje ako životaschopná opozícia voči topornosti náboženských autorít. Ľudové maľby svojou naivnosťou poľudšťujú Starý aj Nový zákon, napríklad betlehemu dávajú lokálny rozmer (pastieri majú hornouhorské oblečenie), a komentár na ne reaguje so zhovievavou sympatiou. Dokument Vyrástli z dreva je aj vďaka tomuto tónu menej náučným filmom o architektúre drevených chrámov na východnom Slovensku (faktografických údajov zaznie v komentári skutočne len pár), radí sa skôr k filmom o ľudových umelcoch, hoci tu je umelec neznámy – komentár ho nepredstavuje, ale indukuje ho na základe jeho výtvorov a občas sa pri tom nebráni ani anachronizmom v podobe čítania obrazov pekla cez hrôzy, ktoré už ľudia prežili, čo v sebe azda nesie dokonca aj narážku na nacistické zločiny.

Keď sa v roku 1962 film Vyrástli z dreva ešte len nakrúcal, neboli východoslovenské drevené kostolíky národnými kultúrnymi pamiatkami. Dvadsaťsedem z nich získalo tento štatút v roku 1968. Dostal ho aj drevený Kostol sv. Františka z Assisi v Hervartove. V 70. rokoch bol potom zreštaurovaný jeho interiér. Možno tomu do istej miery pomohlo aj to, že drevené kostoly komentár v závere filmu nenazval chrámami, ale „pamätníkmi umenia, dôvtipu a nadania nášho ľudu“.

Mária Ferenčuhová
foto: archív SFÚ