Alchýmia filmovej distribúcie I

Vyzerá to jednoducho: vyberiete si film, ktorý chcete vidieť (prípadne sa vydáte do multiplexu naslepo; ak nemáte špeciálne nároky, jeho chod je na to ako stvorený), kúpite si lístok, v kine si sadnete a sledujete zvolený titul, či už artový, alebo komerčný podľa vlastného vkusu. Môže byť slovenský či český, ale pochádzať hoci aj z USA, Číny alebo Nového Zélandu. Naservírujú vám ho v dostupnej jazykovej verzii, niekde aj s dávkou popkornu a koly. No na to, aby mohla takáto situácia nastať, treba predtým vykonať množstvo práce.

Kedysi v socialistickom Československu to skutočne bolo relatívne jednoduché. Distribúciu filmov zabezpečovala Ústřední půjčovna filmů Praha (1957 – 1992), resp. Slovenská požičovňa filmov Bratislava (od roku 1968), tá spravidla v spolupráci so svojou českou „matkou“. Zahraničné filmy k nám prichádzali s veľkým oneskorením, v obmedzenom počte a, samozrejme, starostlivo ideologicky (cenzorsky) preosiate. Dôraz sa kládol na filmy zo „spriatelených“ socialistických krajín, ktoré mali zväčša mizivú návštevnosť. V drvivej väčšine prípadov mali filmy aj na Slovensku českú jazykovú úpravu. Dabing sa využíval vo väčšej miere než dnes, najmä pri divácky preferovaných tituloch, kde sa očakávala vysoká návštevnosť. (Starší diváci majú dodnes v pamäti legendárne dabingy „funèsoviek“ s Františkom Filipovským; často sa dbalo na pravidlo – pri monopole spomínaných podnikov to nebolo nič zložité –, aby zahraničného predstaviteľa daboval vždy ten istý domáci herec, a tak vznikli dvojice ako Annie Girardot – Věra Galatíková či Sophia Loren – Jaroslava Adamová). Aj vtedy však platilo, že artové tituly, napríklad diela Felliniho, Bergmana či Tarkovského, boli zvyčajne „len“ titulkované.

Dramaturgia očami distribútorov

Po novembri ʼ89 padol štátny monopol na filmovú distribúciu a začali vznikať súkromné distribučné spoločnosti, na Slovensku ešte výraznejšie od roku 1993 v ére samostatnosti. Tieto firmy vznikali a zanikali, mali rôzne vzťahy so sesterskými podnikmi či matkami v susednom Česku, premenúvali sa a transformovali... Postupne sa vo svojej činnosti aj diferencovali a dnes rozhľadenejší a pozornejší divák vie, od ktorej spoločnosti môže očakávať „špičkovú“ komerciu, od ktorej skôr komerčný priemer, ktorá mu ponúkne európske a iné artové tituly, ktorá dokumentárne filmy. A odlišujú sa, samozrejme, aj svojou veľkosťou, čo sa odráža v počte uvedených titulov a predstavení. Distribútorom môže byť nielen obchodná firma, ale napríklad aj občianske združenie a istý zlomok (domácich) filmov prinášajú do distribúcie samotní producenti či tvorcovia bez sprostredkovateľa v podobe oficiálneho distribútora.

Ak pominieme uplynulé „covidové“ roky, možno konštatovať, že dlhodobo narastá nielen počet distribučných spoločností, ale aj uvedených filmov. Ako píše Miro Ulman vo Film.sk 3/2023, vlani uviedli naše kiná v premiére 291 filmov od 17 distribučných spoločností; v prevažnej väčšine ide o zahraničné tituly. Aby sme zistili, aká je ich cesta na tunajší trh a do nášho kultúrneho prostredia, oslovili sme 10 spoločností od tých najväčších a najúspešnejších až po malé, nezávislé a špecializované. Návratnosť odpovedí bola 50-percentná, polovica spoločností z rôznych dôvodov neodpovedala.

Ako vôbec prebieha výber filmov do slovenskej distribúcie? PR manažér druhej najúspešnejšej distribučnej spoločnosti Continental film Peter Gašparík odpovedá: „Jedným z pilierov nášho distribučného portfólia sú filmy z produkcie hollywoodskeho štúdia Warner Bros., ktorého sme výhradným slovenským kinodistribútorom. Do slovenských kín prinášame veľkú časť jeho produkcie určenej na kinodistribúciu, len vo výnimočných prípadoch po spoločnej úvahe so štúdiom niektorý film vynecháme. Distribuujeme aj nezávislé snímky európskeho i mimoeurópskeho pôvodu, v ich prípade často spolupracujeme s partnerskými spoločnosťami v Českej republike, prípadne so slovenskými mediálno-distribučnými spoločnosťami, ktoré sa na takúto produkciu zameriavajú a spravujú distribučné práva pre naše územie, napríklad Foxx Media Group. V prípade slovenských, českých a koprodukčných filmov nás oslovujú producenti v rôznych fázach vývoja – vo výnimočných prípadoch až po skončení produkcie –, či by sme mali záujem ich film distribuovať. Domácej tvorbe sa venujeme radi, snažíme sa rešpektovať jedinečnosť každého filmu a v súlade s ňou pripravovať kampaň, ktorou ho uvedieme do kín.“ Podobný prístup má spoločnosť Itafilm, ktorej marketingový manažér Juraj Brocko nám povedal: „Naša spoločnosť je výhradným licenčným zástupcom spoločností Sony Pictures Entertainment a Columbia Pictures. Okrem toho distribuujeme aj nezávislé európske filmy, ktoré nakupujeme na filmových trhoch od sales agentov. A napokon distribuujeme aj české a slovenské filmy, ktoré si dohodujeme priamo s českými a lokálnymi producentmi filmov.“ A do tretice Lucia Muráriková, PR manažérka spoločnosti Bontonfilm: „Výber filmov do slovenskej kinodistribúcie prebieha v spolupráci s našou českou centrálou, keďže väčšinu filmov by sa pre vysoké náklady neoplatilo uvádzať do kín iba na jednom teritóriu. Do kín sa snažíme distribuovať predovšetkým komerčne ladené domáce a zahraničné tituly s vyšším diváckym potenciálom, nevyhýbame sa však úplne ani artovej filmovej produkcii, obzvlášť pokiaľ ide o filmy dôležité, hodnotné či novátorské z pohľadu témy a formálneho spracovania. Pokiaľ ide o krajinu pôvodu, vo svojom širokom portfóliu máme zastúpené domáce (české a slovenské), európske aj iné zahraničné snímky. Zo žánrového hľadiska ide najmä o komédie, romantické a animované filmy, horory a trilery.“ Asociácia slovenských filmových klubov, ktorá je občianskym združením, ponúka do kín a najmä do filmových klubov už zo svojej podstaty artové tituly, ktoré takisto zo svojej podstaty „nehrozia“ komerčným ziskom. Tatevik Čiháková Avnikjan z kancelárie ASFK hovorí: „Dlhé roky sa robila akási subdistribúcia: väčšinou české distribučné spoločnosti nám ponúkli práva na kinodistribúciu na Slovensku. Tento model pretrváva, čo nás nesmierne teší, pretože samostatný nákup titulov je nákladný a nie vždy sú sales agenti ochotní pristúpiť k frakcii balíka a rozčleniť ho na dve územia. Postupom času sa nám však podarilo nadviazať veľmi prínosné spolupráce priamo so zahraničnými producentmi a distribučnými spoločnosťami, ktoré majú podobný, až rovnaký profil ako my, teda zameranie na kvalitnú artovú kinematografiu.“ Zrejme najvoľnejšiu ruku na slovenskom a českom trhu má podľa slov Dominika Hronca z Film Europe práve táto spoločnosť: „Našou jedinou limitáciou je česká a medzinárodná konkurencia, ktorá nakupuje pre Česko, Slovensko alebo celú východnú Európu: môže sa stať, že nás pri nákupe filmov buď preplatí, alebo predbehne. Niekedy je zas pre nás suma požadovaná zo strany predajcov jednoducho príliš vysoká. Sme súkromná spoločnosť, ktorá žije na 90 percent z toho, čo si zarobí. Zvyšných 10 percent je z verejných peňazí, ktoré využívame prevažne na marketing filmov. Naše zameranie sa už desať rokov viac-menej nemení: sústreďujeme sa na špičkový európsky a festivalový film a chceme v tom pokračovať.“

Titulky verzus dabing, čeština verzus slovenčina

Na sprístupnenie zahraničného filmu slovenskému divákovi je potrebná jeho jazyková úprava a podobne ako pri nákupe filmov i tu vstupujú do hry aj financie: dabing je drahší ako titulkovanie, urobiť slovenské titulky je drahšie ako použiť české – legislatíva použitie češtiny nevylučuje (ide o „zrozumiteľnosť z hľadiska štátneho jazyka“). Ako to riešia distribučné spoločnosti? Ak sa pozrieme na vlaňajšiu kinodistribúciu, zistíme, že v Itafilme malo všetkých 11 uvedených zahraničných filmov slovenskú jazykovú verziu, v Continental filme bol pomer slovenčiny a češtiny 12 : 3. Opačný pomer zaznamenávame v ASFK (2 : 14) a v Bontonfilme (1 : 9). Vo Film Europe pracujú prakticky výlučne s českými titulkami (jedinou výnimkou bol vlani animovaný film Kde je Anna Franková, určený pre mladšiu divácku kategóriu, pri ktorom sa počíta aj so systematickou prácou s ním na druhom stupni základných škôl). Ako sme zistili z webovej stránky Únie filmových distribútorov SR, výlučne alebo takmer výlučne české titulky používajú aj menšie nezávislé spoločnosti Filmtopia a Film Expanded, zamerané na artový, resp. dokumentárny film.

Predstavitelia oslovených spoločností sa zhodujú na tom, že dôvody sú legislatívne a ekonomické. Pri podrobnejšom pohľade je zjavné, že slovenský dabing sa používa najmä pri filmoch určených pre deti do dvanásť rokov, kde to vyžaduje legislatíva, a že titulky prevažujú nad dabingom. Češtinu používajú najmä spoločnosti, ktoré sú úzko prepojené s partnerskými firmami v Česku. „Pre väčšinu slovenských divákov čeština nepredstavuje problém, opačne to však už neplatí,“ hovorí Lucia Muráriková. „Sprístupnenie filmu v českom jazyku je teda z nášho pohľadu na slovenskom trhu viac-menej rovnocenné so slovenským.“ Peter Gašparík k tomu dodáva: „K českému jazyku sa prikláňame v prípadoch menších európskych titulov, pri ktorých by náklady na slovenskú verziu pravdepodobne prevyšovali očakávané výnosy.“ Podľa Tatevik Čihákovej Avnikjan môže niekedy rozhodnúť aj „časová tieseň, lebo vieme, že výroba slovenských titulkov by trvala istý čas a svet filmových premiér je rýchly a neúprosný“. „Verím, že sa nájde pár ľudí, ktorým môže čeština z akýchkoľvek dôvodov prekážať,“ hovorí Dominik Hronec, ale dodáva, že za celý čas pôsobenia spoločnosti Film Europe nedostali v tomto zmysle žiadnu sťažnosť ani od majiteľov a prevádzkovateľov kín, ani od divákov. Hoci formálne neexistuje dôvod, prečo by malo slovenské publikum „pracovať“ s češtinou, je racionálne uznať, že určite je lepšie, ak sa domáce publikum môže zoznámiť s kvalitným artovým filmom s českými titulkami, než keby ho z dôvodu privysokých nákladov nemohlo v kine vidieť vôbec.

Čo znamená „preklad“ v prípade filmu?

Či už ide o titulky, alebo dabing, vyžaduje si príprava slovenskej verzie bohaté prekladateľské skúsenosti práve v oblasti audiovizuálneho prekladu. Na túto prácu sú zvyčajne jeden až tri týždne – závisí to od množstva dialógov, náročnosti témy, ale i plánovaného dátumu premiéry –, no môže sa vyskytnúť aj výnimočná situácia, ako sa stalo v Itafilme, keď musel byť preklad hotový za tri dni. Túto problematiku pre Film.sk výstižne zhrnula Lucia Muráriková: „Prípravu slovenského znenia alebo slovenských titulkov nechávame vždy na skúsených profesionálnych prekladateľov. Náročnosť prekladu ovplyvňuje množstvo dialógov, miera odbornosti či slangovosti vyjadrovania alebo nutnosť kontinuity s knižnou predlohou či s predchádzajúcimi dielmi série. Je však potrebné mať na pamäti, že samotný preklad pri lokalizácii filmu nestačí. V prípade titulkov nasleduje po preklade proces dramaturgie, keď sa musia niektoré repliky skrátiť alebo úplne vyhodiť, pretože postavy komunikujú v takej rýchlosti, že by divák nemal šancu prečítať každé jedno slovo, ktoré vo filme padlo. Vtedy musí dramaturgia uprednostniť takú verziu prekladu, pri ktorej zostane význam čo najbližší originálu, ale diváka to nezahltí. Zároveň sa musia titulky rozumne naformátovať a načasovať, lebo film, samozrejme, netvoria len repliky: publikum musí dostať dosť času na sledovanie výjavov na plátne, takže nemôže venovať všetku pozornosť len čítaniu titulkov. Vo všeobecnosti však preklad pri výrobe titulkov zaberie menej času než pri výrobe dabingu. Dabing v sebe totiž skrýva ešte nástrahy v podobe synchronizácie pier (anglicky lip sync). Nie všetky doslovné preklady sa hodia na prejav a mimiku herca a nie všetky jazyky sú so slovenčinou dobre kompatibilné. Napríklad francúzština je známa nadužívaním pomocných slovíčok a výraznou mimikou, ktoré slovenská slovná zásoba a výslovnosť nie vždy dokážu plne nahradiť. Tento proces nazývaný ,úprava‘, pri ktorom sa hľadá najvhodnejší spôsob, ako zachovať význam z originálu v novom jazyku dabingu, môže v extrémnych prípadoch zabrať viac času než samotný preklad.“ Peter Gašparík uvádza konkrétne príklady: „Ak si preklad vyžaduje dôkladnú znalosť kontextu, ako povedzme prvá časť sci-fi ságy Duna, musí prekladateľ venovať značný čas štúdiu – zoznámiť sa s literárnou predlohou a jej slovenským prekladom, s predošlou filmovou adaptáciou, prípadne s adaptáciami v iných médiách. V prípade filmu Air musela zasa prekladateľka konzultovať výrazy z basketbalového slangu s profesionálnymi hráčmi, v prípade filmu Creed III s boxermi.“

*Na charakter práce konkrétnych prekladateľov filmových dialógov a na problém prekladania názvov zahraničných filmov v slovenskej distribúcii sa pozrieme v druhej časti tohto príspevku v júnovom čísle Film.sk.

Jaroslav Hochel, filmový publicista
foto: Svätá hora (1973) / Film Europe, Peniaze a šťastie / ASFK