Ani ryba, ani rak

Slovenská spoločnosť bola i je dokmásaná všemožnými trhlinami, dá sa potom stáť na tej či onej strane ruptúry. Ostrovčeky, hustejšie aj redšie obývané, sa oddeľujú od pôvodnej pevniny. Niektorí ľudia vidia v tomto „rozdeľuj a panuj“ zmar a snažia sa neodplávať priďaleko. Iní by najradšej zašli až tam, kde na nich nikto nedovidí. Tvoria si vlastné súostrovia. Aby si mohli robiť, čo sa im zachce. Bez dôsledkov. Napríklad politici – česť výnimkám. Ruka v ruke napríklad s poľovníkmi – bez výnimiek, aspoň z môjho pohľadu, však z akého iného. A práve o všelijakých lovcoch – z vysokých kruhov a strieľajúcich na vysokú, my plebs sa dezorientovane motkáme okolo – je nový film Mátyása Priklera. Volá sa Moc.

V tom predchádzajúcom – Ďakujem, dobre (2013) – išlo o neveselé, často sarkastické skúmanie stavu rodín, najmä niekoľkých žensko-mužských partnerských či manželských vzťahov. Snímka vo výraznej miere priniesla na plátno dvojjazyčnosť, okrem slovenčiny znelo veľa maďarčiny. Ponurosť témy občas vyvažoval humor. Herečky a herci v hlavných úlohách dostali priestor naplno predviesť svoju bravúru.

Na realizácii Moci sa podieľalo viacero ľudí z tímu predchádzajúceho filmu: spoluscenárista Marek Leščák či herečky Éva Bandor, Jana Oľhová a herci Attila Mokos, Miroslav Krobot, Vladimír Obšil, Milan Vojtela... Podobná je i snaha dotýkať sa závažných spoločenských problémov sčasti súvisiacich s hierarchiou society.

Les. Rovné telá stromov trochu pripomínajú organové píšťaly. Po chvíli sa pomedzi ne začnú v rojnici trúsiť postavy v reflexných vestách. Ale aj bez nich. Padne výstrel a jedna z postáv, neoznačená vestou, sa zvezie k zemi mŕtva. Ide o miestneho mladíka. Nešťastie sa stane počas poľovačky, na ktorej sa zúčastňuje aj minister Berger. Práve z jeho zbrane vyšla smrtiaca rana a nastolila dilemu. Priznať si vinu a niesť následky? Alebo sa stať súčasťou ututlávajúcej politicko-policajnej mašinérie, lebo v hre je akýsi prestížny environmentálny post v štruktúrach Európskej únie? (Hamlet by to skrátil – byť či nebyť?) Prípad dostáva na starosť tajný agent Steiner, inštruovaný bezmenným šéfom, inštruovaným niekým ešte vyššie postaveným. Berger však nechce byť iba marionetou v rukách iných. Rovnako ako pozostalí po zavraždenom, mama, otec, sestra, odmietajú byť bábkami... Kocky sú hodené, partia sa môže začať.

Zdá sa mi, že najsilnejšou stránkou snímky Moc sú obrazové riešenia, kameramanská stratégia. Napríklad keď sa z vtáčej perspektívy pozeráme na geometricky rozostavené stoly vo veľkej zamestnaneckej jedálni, vzbudzuje to v nás pocit usporiadanosti. Nahradí ho zblízka sledovaná scéna nepokojného rozhovoru pri konkrétnom stole. Často sú postavy snímané odzadu, na prehĺbenie motívov utajovania a manipulácie. Objektív „nenaháňa“ ľudí, oni vchádzajú do jeho zorného poľa a vychádzajú z neho, v istých chvíľach to pripomína spôsoby priemyselných kamier. Napokon je tu aj bohato využívané a, treba povedať, zmysluplné dívanie cez rozličné priehľadné bariéry – okná, výklady, sklené steny, ktoré evokuje neustále špehovanie a delenie na tých, čo sú in, a tých, čo sú out. Krásna je montáž z pohľadov na spiace postavy. Upliesť príbeh okolo poľovníkov, verejne prehliadanej, ale výtlakom politicky silnej skupiny, bol dobrý nápad. Humor, soľ zeme, chýba.

Na webovej stránke distribútora (Filmtopia) sa píše: „Film Moc nie je spoločenskou sondou ani detektívnym príbehom, hoci využíva postupy a princípy týchto žánrov. Je predovšetkým znepokojivým metaforickým príbehom o miere moci, ktorú má jednotlivec a ako s ňou dokáže naložiť.“ Je celkom pochopiteľné, že umenie lákajú modelové situácie. Niektorým jeho druhom spojeným s rozprávaním príbehov sa kreujú jednoduchšie, povedzme literatúre a divadlu. Film to má zložité z viacerých dôvodov; akonáhle vyjde z kulís štúdia do reálnych prostredí a ukotví sa aj v iných viditeľných a(lebo) počuteľných reáliách (kostýmy, rekvizity, štylistika replík), modelovosť voči konkrétnosti začne ťahať za kratší koniec. Bojujú navzájom a zväčša sa to končí tak, že víťaza niet, zápasníci sú vyčerpaní, divák nedostane ani poriadnu modelovú situáciu (na to je film príliš konkrétny), ani jedinečný príbeh (na to je v deji mnoho naratívnych kót zahmlených). Zovšeobecňovanie prestáva prinášať metaforickosť, stáva sa nejasnou správou o svete. Navyše treba dodať, že ak je moc pomenovaná nepresvedčivo, skryto, spoza rohu, stráca silu. Tomuto filmu Mátyása Priklera akoby chýbal pevný, prísny dramaturgický dohľad. Jeho Moc je pomerne bezmocná.

Moc (Slovensko/Maďarsko/Česko, 2023) RÉŽIA Mátyás Prikler SCENÁR Marek Leščák, Mátyás Prikler KAMERA Gergely Pálos STRIH Matej Beneš ZVUK Dušan Kozák, Tobiáš Potočný HUDBA Zsófia Tallér HRAJÚ Szabolcs Hajdu, Jan Kačer, Mihály Kormos, Attila Mokos, Éva Bandor, Mária Zaujecová, Lucia Kašová, Ingrid Timková, Roman Polák, Peter Oszlík, Jana Oľhová, Miroslav Krobot MINUTÁŽ 88 min. HODNOTENIE ●●● DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 20. 4. 2023

Zuzana Mojžišová, filmová publicistka a spisovateľka
foto: MPhilms

Ženy, ktoré nenávidia ženy, alebo ženy, ktoré nenávidia mužov?

Nadia si vyhliadne byt, pekný, priestranný, v prostredí, ktoré trochu pozná, za dobrú cenu. Ihneď komusi volá, že sa idú sťahovať, za takú cenu už nič nenájde. Ako to obvykle býva, problémy s bytom sa začnú vyjavovať až neskôr. Najskôr si Nadia nové bývanie užíva, vpíja sa do veľkého stromu oproti, vychováva dcéru – ale tú ani netreba vychovávať, je po celý čas príkladne poslušná a tichá.

Prvé náznaky nepokoja prídu počas návštevy kamaráta, ktorý si všimne, že suseda pri kontajneri odpratáva veľké krabice. Nadia zistí, že krabice sú jej. Nevyžiadaná pomoc sa postupne mení na teror. Suseda trpí psychickou poruchou, no zdá sa, že s inými susedami komunikuje normálne. Nik sa na ňu nesťažuje, v bytovom družstve o probléme vedia, no odmietajú zaň niesť zodpovednosť. Aj poručníčka nesvojprávnej sa skôr pokúša Nadiu psychicky vydierať a zbavovať sa zodpovednosti, ako pomáhať. Hrdinka sa v právnej pasci postupne dostáva na hranu šialenstva.

Hoci by sa mohlo zdať, že film Zošalieť bude najmä o zákernostiach susedského spolužitia, od jeho prvých obrazov sú postupne dávkované informácie, ktoré napovedajú, že ani s Nadiou nebude všetko celkom v poriadku. Nevie sa brániť. Chce, ale nejde jej to. Ale aj zneužíva. Nechce, ale robí to. Za chorým otcom odcestuje priamo z večierka, okúpe ho, podplatí lekára, aby sa oňho lepšie staral, ale neostane s ním. S kamarátom Vladom má vzťah ako s bratom, hocikedy mu volá uprostred noci, aby ju prišiel chlácholiť. Robí to, aj keď vie, že on by zrejme chcel viac. Na druhej strane vydavateľovi vynadá, že ju zneužíva, ale ten od začiatku vie, že Nadia nevýhodnú ponuku nakoniec odsúhlasí.

Z Nadie sála pokoj a milota. Nevie byť zlá. Aj z filmu sála dobrá energia, nenásilný vtip, poznanie problémov, s ktorými sa bežne stretávame. Réžia je nenápadná, neprofesionálni herci sú najmä v prvej polovici filmu odzbrojujúco uveriteľní. Hoci kamera niekedy až prehnane využíva prirodzené svetlo a film tak miestami pôsobí až nečitateľne tmavo, zdá sa, že má ísť najmä o pomerne láskavú komédiu. No po čase sa rozprávanie o bývaní v novom byte počas pandémie vyčerpá a na rad príde Nadiina snaha vyriešiť svoj problém. A vtedy sa aj vyznenie filmu mení. Nadia sa stane akčnou, no všetky jej snahy sú márne. Kamera začne viac pracovať s nezvyčajnými uhlami a mizanscénami, ktoré majú naznačiť viacero plánov reality, prípadne až rozdvojovanie Nadiinej osobnosti. Začína mať tiky, výbuchy hnevu, zdá sa jej, že vyliezla ako mačka na veľký strom oproti, nakoniec sa podujme špehovať svojich nových susedov. Z jemnej komédie sa film pokúša stať štúdiou rodiaceho sa šialenstva. No práve tu sa začínajú ukazovať aj jeho predtým nie také nápadné chyby.

Hraný debut Zuzany Piussi je zaujímavým vybočením z jej doteraz najmä politicky motivovanej filmografie. Na autorkinu tvorbu je pomerne neobvyklá aj existencia scenára, ktorá nahradila často celkom spontánne improvizácie a nakrúcanie z ruky. Ibaže motivácie postáv sú nejasné, zmätočné, divák si ich musí domýšľať, často neuspokojivo. Nedozvieme sa, prečo Nadia žije sama s dcérou, prečo sa tak veľmi upína na kamaráta, s ktorým však nič nechce mať. Ako svoj pozoruhodne intímny vzťah s otcom prežíva na diaľku, ktorá ich delí? Keď sa tak bojí pandémie, že všade nosí rúško, prečo sa odváži práve vtedy sťahovať do nového bytu v Bratislave? Ak pracuje z domu a so svojím vydavateľom sa aj tak stretáva skôr sporadicky, čo jej bráni presťahovať sa za otcom na východ?

Nielen suseda, ktorá má psychickú poruchu a prirodzene neprechádza žiadnym vývojom, ale ani niektoré ďalšie postavy, napríklad Nadiina dcéra, sa nijak nemenia a ich správanie pôsobí neprirodzene stálo. Zvraty v správaní Nadie a Vlada sú zas nedostatočne odôvodnené. Prečo sa hrdinka pomstí aj jemu? Prečo po tom, čo jej problémy spôsobujú výlučne ženy – či už ide o dve problematické susedy v dvoch rôznych bytoch, alebo o iné ženy, ktoré ich kryjú –, zahorí v závere nenávisťou k mužom? Môže za to jej otec, za ktorým sa nechce vrátiť, aj keď ho láskavo a bez postranných úmyslov strihá, kúpe a prejavuje k nemu materinskú starostlivosť? Môže za to jednoduchý fakt, že žije sama, ako sa to snaží naznačiť záverečná pieseň?

Film Zošalieť vyvoláva priveľa otázok, ktoré však neprinášajú tajomstvo ani uspokojivé odpovede. Po sľubnom začiatku vyvolávajú pachuť nedokončeného diela, ktoré by si zaslúžilo oveľa pozornejšiu a prísnejšiu dramaturgickú prípravu.

Zošalieť (Slovensko/Česko, 2022) RÉŽIA Zuzana Piussi NÁMET A SCENÁR Ingrid Hrubaničová KAMERA Martin Štrba HUDBA Lucia Piussi STRIH Vít Janeček ZVUK Jan Richtr HRAJÚ Ingrid Hrubaničová, Jaroslava Sisáková, Vlado Zboroň, Daniela Gudabová, Tatiana Marta Rehúšová a ďalší MINUTÁŽ 79 min. HODNOTENIE ●●½ DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 6. 4. 2023

Jana Dudková
foto: VIRUSfilm

Il Boemo platil za slávu boľavou dušou

„Zlomili ste mnoho sŕdc?“ pýta sa aristokratka, ktorá sa pre neho chcela zabiť. „Predovšetkým som pracoval,“ odpovedá skladateľ. Talentovaný a usilovný tridsiatnik, ktorý sa stal hviezdou hudobného neba neskorého baroka. Príbeh Josefa Myslivečka a jeho hudby, na ktorú svet rýchlo zabudol, ožíva v historickej dráme Il Boemo režiséra a scenáristu Petra Václava.

Pražský mlynár mal dvadsaťšesť, keď opustil všetky istoty mešťana a odišiel do Talianska, aby sa stal skladateľom. V Benátkach sa učil u vychyteného organistu a skladateľa Giovanniho Pescettiho, ktorý spoznal jeho talent. Aj s jeho pomocou kráčal postupne za naplnením svojho sna. Nemal ešte tridsať, keď sa presadil prvou operou. Nasledovala závratná kariéra, impresáriovia prominentných talianskych divadiel uvádzali jeho opery, v ktorých túžili vystupovať najslávnejší interpreti, tlieskali mu aristokrati aj panovníci. Veľká sláva však trvala len o málo viac ako jedno desaťročie. Syfilis mu znetvoril tvár a spoločnosť, ktorá dovtedy nešetrila obdivom a uznaním, sa od neho štítivo odtiahla. Mal len štyridsaťtri rokov, keď zomrel chorý v samote a biede.

Bohatý archív o životnej púti Josefa Myslivečka sa nezachoval. Pre režiséra sa stala základným stavebným prvkom filmu jeho hudba, okolo ktorej vybudoval silný príbeh. Nie náhodou, s osobnosťou skladateľa a jeho tvorbou sa dôverne zoznámil už pri práci na celovečernom dokumente Zpověď zapomenutého (2015). Il Boemo rozpráva o človeku, ktorý sa vzoprel svojmu sociálnemu predurčeniu a rozhodol sa žiť slobodne, čo v druhej polovici 18. storočia rozhodne nebolo jednoduché. Rozpráva o ľuďoch, ktorí poznamenali skladateľovu cestu na vrchol. O náladovej opernej dive i prostoduchom neapolskom kráľovi. Panovník, ktorý privádza skladateľa do rozpakov rozhovorom o obsahu nočníka, ako jediný pochopí hĺbku jeho smútku votkanú do árie. Rozpráva o ženách, ktoré atraktívny muž zo severu s ťažko vysloviteľným menom priťahoval, aj o rolách, ktoré v jeho živote zohrali. Naznačí vzťahy, rozohrá motivickú líniu, ale nedopovie, počíta s vnímavým divákom a jeho imagináciou.

Pohľad do skladateľovej duše prehlbuje brilantne vykreslená atmosféra doby, prostredia, v ktorom sa príbeh odohráva, a aristokratickej spoločnosti, v ktorej vládli konvencie a pretvárka. Vo svete šľachty sa nepatrilo prejavovať emócie, iba ak medzi štyrmi stenami a bez svedkov. Pri tlmenom svetle sviečok sa neodohrávali iba operné predstavenia, ale aj bakchanálie neviazaného sexu. Operné divy síce bohatí odmeňovali potleskom i peniazmi, považovali ich však len za pobehlice s krásnym hlasom. Aj keď Mysliveček pre aristokratov pracoval a žil v ich blízkosti, nemohol sa stať jedným z nich. Stále ostával služobníkom, hoci dobre plateným.

Preslávil sa dokonalým napĺňaním foriem neskorobarokovej hudby, časom však zatúžil po realistickejších príbehoch a jednoduchšej melódii. S tým prišiel neskôr mladý Mozart, ich stretnutie vtipne odkazuje na scénu z Formanovho Amadea. Inak na oscarový veľkofilm zabudnite najneskôr pri vstupe do kinosály. Il Boemo je jedinečný zážitok z iného súdka. Nejde o opulentne inscenovaný konflikt geniality a priemernosti, ako ho stvoril britský dramatik Peter Shaffer, ale o komorný príbeh presláveného skladateľa, skrývajúceho za maskou fyzický rozklad. Na prvý pohľad plynie dej pomaly ako doba, v ktorej sa nebolo kam náhliť. Pod povrchom sa však odohrávajú drámy, ktorých tragické okamihy len občas rozčeria pokojnú hladinu rozprávania. Film je nabitý emóciami rovnako ako Myslivečkova hudba. Pod jej interpretáciu sa podpísal špičkový barokový orchester Collegium 1704 s dirigentom Václavom Luksom. (Mimochodom, naživo súbor i jeho zakladateľa zažilo bratislavské publikum, keď pred šiestimi rokmi mala v SND premiéru inscenácia Vivaldiho Arsildy v réžii Davida Radoka.)

Keďže životopisná dráma Il Boemo vznikla v česko-taliansko-slovenskej koprodukcii, má medzinárodné herecké obsadenie, ktorému dominuje v hlavnej úlohe Vojtěch Dyk. Nomináciu na Českého leva síce nepremenil, nijako to však neznižuje kvalitu jeho hereckého výkonu. Víťazstvo v kategórii najlepší film si Il Boemo zaslúži rovnako ako Petr Václav prestížnu sošku za najlepšiu réžiu. Azda najvýstižnejším slovom je rafinovanosť, s akou pracoval s obrazom i zvukom. Vďaka jeho precíznosti zvíťazil film aj v kategóriách zvuk, scénografia, kostýmy a masky.

Petr Václav netají, že by bol rád, keby sa Myslivečkova hudba hrala viac. Možno jeho film Il Boemo dokáže to, čo kedysi Felix Mendelssohn-Bartholdy, ktorému sa podarilo vytiahnuť zo zabudnutia jedinečnú hudbu Johanna Sebastiana Bacha.

Il Boemo (Česko/Taliansko/Slovensko, 2022) RÉŽIA A SCENÁR Petr Václav KAMERA Diego Romero Suarez Llanos DIRIGENT A ORCHESTER Václav Luks, Collegium 1704 SÓLISTI Philippe Jaroussky, Emőke Baráth, Raffaella Milanesi, Simona Šaturová ARCHITEKT Irena Hradecká, Luca Servino KOSTÝMY Andrea Cavalletto ZVUK Daniel Němec, Francesco Liotard HRAJÚ Vojtěch Dyk, Barbara Ronchi, Elena Radonicich, Lana Vlady MINUTÁŽ 140 min. HODNOTENIE ●●●●● DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 23. 3. 2023

Jena Opoldusová, publicistka
foto: Mimesis Film / Richard Hodonický

Kódy oživenej pamäti

Režijná práca s nájdenými filmovými zábermi už vyústila do množstva filmových foriem i žánrov od historizujúcich dokumentárnych filmov po experimentálne eseje. Česká dokumentaristka Lucie Králová si pre svoj nový film KaprKód nevybrala žáner dokumentárnej opery  ani náhodou, ani samoúčelne. Žáner aj forma vyplynuli z povolania protagonistu, hudobného skladateľa Jana Kapra, i z povahy záberov, ktoré nakrúcal.

KaprKód je v prvom rade filmový portrét, ktorý sa snaží prostredníctvom archívnych záberov a operného libreta prerozprávať životný príbeh českého skladateľa Jana Kapra – najskôr presvedčeného prorežimového autora, neskôr avantgardistu pracujúceho v ústraní. No KaprKód má aj výraznú metafilmovú rovinu: autorka rozptyľuje po celom filme drobné i výraznejšie stopy svojej pracovnej metódy. Napríklad vidíme čosi, čo na prvý pohľad vyzerá ako skúšanie Brnianskeho filharmonického zboru, no speváčky aj speváci sú oblečení v čiernom a sú precízne rozmiestnení vo svetlom modernistickom priestore: zábery zo skúšok sú teda štylizované a kompozíciami či takmer choreografiami korešpondujú s motívmi zo života skladateľa i s estetikou niektorých archívnych záberov. Sú zavŕšené, no zároveň dokumentujú to, čo možno nazvať work in progress.

Lucie Králová mala pri tvorbe filmu k dispozícii rozsiahlu Kaprovu pozostalosť, obsahujúcu notové záznamy, magnetofónové nahrávky skladieb aj hovoreného slova, množstvo súkromnej i oficiálnej korešpondencie, fotografie a viac ako 6 hodín filmového materiálu na kotúčoch 8 mm filmu. Filmové zábery však ani zďaleka nepokrývali celý život skladateľa: vznikali od konca päťdesiatych rokov do rokov šesťdesiatych a zábery na tvár Jana Kapra predstavovali z celkovej dĺžky materiálu len 4 minúty. Vyskladať z toho životný príbeh človeka od narodenia po smrť nebolo vôbec samozrejmé.

Textové materiály sa stali základom libreta, ktoré jeho autor Jiří Austerlitz tvaruje priamo pred kamerou spolu s Brnianskym filharmonickým zborom a jeho zbormajstrom Petrom Fialom, posledným žijúcim žiakom Jana Kapra. Spev sa postupne premieňa na voiceoverový komentár archívnych záberov. Podobne ako snímanie zboru pri práci aj operné libreto obsahuje metafilmové odkazy na to, ako tvorcovia pri rekonštrukcii Kaprovho príbehu postupovali: slová „říká se, tvrdí se, neví se“ sa v ňom objavujú ako refrén, ale aj ako poznámka pod čiarou, upozorňujúca na neoverenú informáciu, a v závere filmu sa zmenia na súvislý rad faktografických zámlk: „nevíme, nevíme, nevíme, nevíme...“. S dierami v príbehu korešpondujú aj zábery krajiny v Povltaví, kde mal Kapr priamo nad riekou chalupu: vodnú hladinu zahaľuje opar a hory miznú v hmle, tak ako postupne blednú spomienky a minulosť stráca kontúry.

Vo filme je pozoruhodná aj autorská hudba Petry Šuško i celkový zvukový dizajn. Zbory aj sóla totiž reagujú nielen na udalosti v živote Jana Kapra, ale i na jeho vlastnú hudobnú tvorbu: motívy Petry Šuško parafrázujú Kaprove hudobné motívy, či už ide o objednávkové kantáty, ľúbostné piesne, alebo experimentálne a konceptuálne skladby, aké Kapr skladal od šesťdesiatych rokov. Ľudské hlasy sa navyše produktívne miešajú s umelými technickými či syntetickými zvukmi a dodávajú filmu ďalší rozmer – afektívny. S ozvučovaním pôvodne „nemých“, resp. tichých archívnych záberov už experimentovalo mnoho filmárov, napríklad Sergej Loznica vo filme Blokáda vytváral použitím hyperrealistického a zároveň „plochého“ zvuku zvláštne odcudzený efekt sprítomnenia minulosti. Tvorcovia KaprKódu zase prirodzenými i syntetickými zvukmi vytvárajú takmer fyzické prežívanie záberov: vlniace sa telá cvičiacich sokolov sprevádza tiché, akoby vlhké praskanie kĺbov, suché „kkkk... kkkk“ zase odkazuje na poškodenie mozgu a zaseknutosť vo vývine Kaprovho syna z prvého manželstva, koniec filmového kotúča s perforáciou sa vo zvuku prepojí so streľbou počas invázie sovietskych vojsk do Československa.

Vďaka všetkým týmto postupom sa KaprKód stáva formálne majstrovským a emocionálne vrstevnatým umeleckým dielom o oživovaní ľudskej i filmovej pamäti.

KaprKód (Česko/Slovensko, 2022) RÉŽIA Lucie Králová LIBRETO Jiří Austerlitz (Jiří Adámek) KAMERA Tomáš Stanek, Adam Oľha, Petr Příkaský, Jakub Halousek, Martin Řezníček HUDBA Petra Šuško, Jan Kapr MINUTÁŽ 91 min. HODNOTENIE ●●●●● DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 27. 4. 2023

Mária Ferenčuhová
foto: VIRUSfilm

Pamfir: Kde láska a bieda nemajú hraníc

V roku 2017 prišiel do slovenských kín film Čiara, ktorého príbeh sa odohrával v oblasti slovensko-ukrajinských hraníc. O niekoľko rokov neskôr má publikum možnosť vidieť ďalšiu drámu z pohraničia – tentoraz však ukrajinsko-rumunského. Posunutie sa o jednu štátnu hranicu prekvapivo neprináša skoro nič nové, „našincom“ nepoznané. Rurálne oblasti a v nich chudoba, beznádej, rozpadajúce sa rodiny, rôzne odhodlaní pašeráci a skorumpovaní policajti. To všetko majú Pamfir s Čiarou spoločné.

Podobnosť prostredí a mozaiky charakterov zásadne odlišuje rozdielnosť v motiváciách postáv. Zatiaľ čo v Čiare je pašeráctvo prostriedkom, ako zbohatnúť a utvrdiť si postavenie, v dlhometrážnom hranom debute ukrajinského režiséra Dmytra Sucholytkého-Sobčuka sa javí ako jediná možnosť, ako udržať rodinu pohromade.

Hlava jednej takej rodiny, Leonid, sa vracia z práce v Poľsku domov, do malej dediny Bukovyna. Krátku návštevu (ne)plánovane predĺži jeho syn Nazar, keď podpáli kostol a spolu s ním aj otcovo pracovné povolenie. Aby mohol Leonid, zbavený možnosti opäť vycestovať za prácou do zahraničia, uživiť najbližších a zároveň zaplatiť vzniknutú škodu, uchýli sa k praktike, ktorú sa mu už raz v minulosti podarilo opustiť. S bývalou identitou pašeráka sa znova vynára aj prezývka, pod ktorou bol v dedine známy – Pamfir.

Množstvo z postupne sa odhaľujúcich, rovnomerne rozvíjaných línií naznačí Sucholytkyj-Sobčuk hneď v úvodnej scéne, ktorej nasýtenosť je paradoxne zjavná až v závere filmu. Históriu a traumy rodiny rozkrýva rovnakým spôsobom. Občas sa to, nanešťastie, deje prostredníctvom prvoplánových replík či dialógov, vytŕčajúcich z inak výborne dramaturgicky zvládnutého príbehu. Žiadna z línií však nezostane neuzavretá. Ťažobu plynúcu z deja vyvažuje subtílne, ale výstižne dávkovaný humor a pôsobivé štylizované svietenie a komponovanie záberov. Akciu typickú pre žánrovú gangsterku nahrádza skôr rovnako pútavá vnútorná dynamika postáv, prepletajúca sa s akousi mýtickosťou, presahujúcou životy a osudy jednotlivcov.

Pamfir v mnohých témach prepája zdanlivo nespojiteľné: lokálne špecifické s univerzálnym, sakrálne so svetským, civilizované s pudovým. Možno práve to pomáha vytvoriť príbeh presahujúci priestor a čas.

Ide o svet plný paradoxov, kde je pašeráctvo národným športom, ale napriek tomu je nemožné zohnať v nedeľu komplicov, pretože sú všetci v kostole. Svet, kde nie je možné jednoznačne kritizovať upustenie od morálnych hodnôt a hodnotiť správnosť činov. Do cesty totiž vstupuje bezpodmienečná láska nútiaca spochybňovať pravidlá, ktoré si protagonisti sami nastavili. Láska „dospelácka“, partnerská, láska k svojim deťom a v neposlednom rade láska detí k rodičom, spojená s rovnako silnou túžbou po ich prítomnosti.

Napätie medzi kresťanským a pohanským predstavuje podpálenie kostola rámcované inou zásadnou udalosťou, Malankou (obdoba fašiangov), počas ktorej sa rozhodne o ďalšom osude protagonistov. Počas Malanky sa Leonid symbolicky pretransformuje na animálnu bytosť. V dôsledku vokálneho prejavu (chrčania), živočíšnosti a sily znásobenej užívaním steroidov sa v spojení s kostýmom mení na tajomné, pudové stvorenie. Stáva sa nebojácnym medveďom a štvanou zverou zároveň.

Malanka ako silne zakorenená tradícia predstavuje návrat k tomu, čo bolo. Moderný, „civilizovaný“ svet budúcnosti majú postavy problém dobyť. Zručnosti, ktoré im odovzdali predošlé generácie, na to nestačia. Byť prútikárom, stavať pece či vykonávať podobný typ manuálnej práce človeka už neuživí. Spojenie nepriaznivej geopolitickej situácie a nedostatku adekvátne platených pracovných miest plodí mnoho Leonidov, bez vlastného pochybenia nútených voliť medzi dvoma cestami, z ktorých ani jedna nie je schodná. A to tak vo svete fikčnom, ako ani v tom „našom“.

Ak je však pravda to, čo tvrdí Leonidova manželka Olena, a Boh naozaj pomáha premeniť bolesť na palivo, energetická kríza môže byť ľahko zažehnaná.

Pamfir (Ukrajina, 2022) RÉŽIA Dmytro Sucholytkyj-Sobčuk SCENÁR Dmytro Sucholytkyj-Sobčuk KAMERA Nikita Kuzmenko STRIH Nikodem Chabior HUDBA Laetitia Pansanel-Garric MINUTÁŽ 100 min. HODNOTENIE ●●●● DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 30. 3. 2023

Žofia Ščuroková, poslucháčka Katedry filmových štúdií FTF VŠMU
foto: ASFK

Cesta hrdinky ako animovaný muzikál

Myška Yuku prežíva šťastné detstvo v útrobách starého hradu. Rodinu tvorí mama, desiatka súrodencov a charizmatická babička, usadená v hore zaprášených starých kníh. Deti zbožňujú, keď im číta starobylé príbehy. Najradšej majú ten o himalájskom kvete, ktorý nesie večné svetlo. Babička je stará a blíži sa čas jej odchodu z tohto sveta. Film Yuku a himalájsky kvet rozpráva o tom, ako sa môžu deti s blížiacou sa stratou milovanej babičky vyrovnať.

Nositeľkou najväčšej psychologickej záťaže je hrdinka Yuku. Nie je len dcérou a vnučkou, je aj veľkou sestrou, súrodenci k nej vzhliadajú. Keď spoločne vyhodnotia, že babička potrebuje na poslednej ceste svetlo, Yuku sa odhodlá vydať na cestu a priniesť babičke himalájsky kvet, ktorý jej v temnotách druhého sveta bude svietiť. Riešenie emočne náročnej situácie teda nachádzame v akcii, v konkrétnom čine, ktorý môžeme pre odchádzajúceho urobiť. Cesta, na ktorú sa Yuku vydáva, však nie je len babičkinou záchranou, je zároveň cestou Yukinho dospievania. V stretnutiach s často nebezpečnými situáciami prestáva byť dieťaťom a stáva sa silnou ženou.

Jedinou zbraňou, ktorú si Yuku berie na cestu za himalájskym kvetom, je ukulele. Keď dnes psychológovia pracujú s deťmi, často spolu hľadajú „superschopnosť“, o ktorú sa dieťa môže v živote oprieť. Niekto je dobrý kamarát, iný vie krásne kresliť alebo rád pláva. Yukinou superschopnosťou je hra na ukulele. Nielenže ňou sprevádzala babičkine príbehy, ukulele jej otvára všetky dvere – kam príde, rozsieva ňou dobrú náladu, dokáže ňou roztancovať i svojich najtvrdších súperov. Hrou na ukulele sa Yuku naučila veršovať a odovzdávať v textoch piesní životné posolstvá. Cesta za himalájskym kvetom je vďaka tomu koncipovaná ako muzikál. Každá jej etapa predstavuje jednu postavu, s ktorou sa Yuku v dobrom či zlom konfrontuje, a každé stretnutie sprevádza pieseň s príslušným veršovaným odkazom.

Yukin príbeh je obrazom jej cesty, je cestou hrdinky. S priam schematickou precíznosťou kopíruje model Cesty hrdinu tak, ako ho predstavil Joseph Campbell a ako sa na ňu odvoláva trojaktová dramaturgická štruktúra. Hrdinka opúšťa domov, aby vo svete vydobyla „magický elixír“. Prekračuje prah, získava spojencov, ochrancov a poráža svojich nepriateľov, aby po najťažšej skúške dosiahla na poklad. Nielenže získava ingredienciu, ktorú hľadala, ale zároveň sa naučila niečo zásadné o sebe a o svete.

V porovnaní s klasickým vzorcom Cesty hrdinu predstavuje Yuku a himalájsky kvet iné rodové obsadenie rolí. Kultúrny hrdina býval spravidla muž. My sme si za ostatných pätnásť rokov zvykli na to, že hrdinkami detských filmov bývajú dospievajúce dievčatá. Yuku je „dievča“ pochádzajúce zo ženskej domácnosti – aktívnu strednú generáciu predstavuje mama, odchádzajúcu starú generáciu babka a prichádzajúcu generáciu Yuku. Mužskí reprezentanti obsadzujú v príbehu záporné roly – najskôr Kocúr, vinou ktorého sa babičke zrúti jej starý svet, neskôr strážca prahu Potkan, ktorý Yuku nechce pustiť do sveta (hoci v príbehu sa premieňa na spojenca), a nakoniec obávaná záporná postava Vlk, strážca pokladu. Tvorcovia vedome či nevedome budujú silnú, sebestačnú ženskú komunitu a učia dievčatá, že majú všetky schopnosti na to, aby sa dokázali prebiť cez bariéry, ktoré im nastražil starý patriarchálny svet. Ich zbraňami nie sú sekery, kopije a revolvery, ale piesne, bystré hádanky a úprimné úmysly.

Príbeh odvážnej Yuku je určený predškolákom a mladším školákom. Zodpovedá tomu dĺžka 62 minút i jednoduchá výtvarná štylizácia so žiarivou farebnou paletou. Ťaživú tému rozlúčky s blízkym film výrazne odľahčuje, dieťa si takmer neuvedomí, že sa rozprávame o smrti. Z kina si, naopak, odnesie niekoľko chytľavých popevkov o sebadôvere, potrebe priateľstva a odkaz archaického sveta, že múdrosť sa odovzdáva v hádankách, rýmoch, príbehoch a pesničkách.

Yuku a himalájsky kvet (Yuku et la fleur de lʼHimalaya, Belgicko, Francúzsko, Švajčiarsko, 2022) RÉŽIA Arnaud Demuynck, Rémi Durin SCENÁR Arnaud Demuynck HUDBA Alexandre Brouillard, David Rémy, Yan Volsy ANIMÁCIA Morgane Simon, Pierre Mousquet, Cyrille Drevon V SLOVENSKOM ZNENÍ Martina Dolná, Lenka Košická, Ivo Gogál, Ľudmila Mandžárová, Jana Lieskovská, Peter Makranský, Martin Kaprálik, Elena Podzámska, Juraj Predmerský, Ivan Romančík MINUTÁŽ 62 minút HODNOTENIE ●●●½ DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 16. 3. 2023

Ivana Laučíková, producentka, režisérka animovaných filmov
foto: ASFK