Žilinský rodák Jozef Paštéka sa v týchto dňoch (4. mája) dožíva sedemdesiatych piatych narodenín. Paštéka je uznávaným slovenským scenáristom, dramaturgom a pedagógom.

V mladosti veľa kreslil a maľoval. To, že nakoniec vyštudoval dramaturgiu, bola vraj tak trochu náhoda. Po maturite sa hlásil na réžiu na pražskú FAMU. V tom čase mu zavolal brat Milan (akademický maliar, jeden zo zakladajúcich členov Skupiny Mikuláša Galandu), že v Bratislave vzniká akýsi „prílepok“ k divadelnej fakulte, kde sa dá študovať odbor scenáristika a dramaturgia.

Jozef Paštéka sa po úspešnom absolvovaní štúdia (1966 – 1971) na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení zamestnal v Československej televízii Bratislava. V pozícii dramaturga sa do roku 1980 scenáristicky podieľal na mnohých televíznych inscenáciách a filmoch či adaptáciách literárnych a divadelných klasík, ako napríklad Adam Šangala I – III (r. Karol Spišák, 1972), Americká tragédia (r. Stanislav Párnický, 1977), Vládca Oidipus (r. Jozef Budský, 1978) alebo Višňový sad (r. Jozef Budský, 1978). V nasledujúcej dekáde presunul svoje pôsobenie do Slovenskej filmovej tvorby, kde spolupracoval na filme Kosenie Jastrabej lúky (1981) v réžii Štefana Uhra. Dramaturgiu s dialógmi či námet a scenár mal na starosti aj v ďalších kultových snímkach. Za všetky spomeňme Jakubiskovu Tisícročnú včelu (1983), Herzove Sladké starosti (1984, spolu s Milanom Ležákom) alebo Južnú poštu (1987, spolu s Jozefom Heribanom a Jozefom Slovákom) v réžii nedávno zosnulého Stanislava Párnického.

Scenár k Tisícročnej včele písal spoločne s Petrom Jarošom a Jurajom Jakubiskom, s ktorým neskôr spolupracoval na filme Sedím na konári a je mi dobre (1989). Po zmene režimu začína Jozefovi Paštékovi v spoločnosti prekážať prehnaný pragmatizmus a bezbrehá dravosť. Odpovede odporúčal hľadať vo viere a v duchovnom svete, ktoré môžu náš obyčajný „pozemský život“ obohatiť.

V deväťdesiatych rokoch sa podieľal na scenári Rapošovej Fontány pre Zuzanu 2 (1993) a neskôr v roku 2001 na filme Dážď padá na naše duše (r. Vlado Balco). V roku 2003 Jozef Paštéka napísal libreto k divadelnému muzikálu Adam Šangala (r. Jozef Bednárik, DAB Nitra). Pod filmom Mŕtvola musí zomrieť, ktorý vznikol v roku 2010, je podpísaný ako scenárista a debutujúci režisér v jednej osobe. (Pôvodne mal film režírovať spolu s Jurajom Herzom.) Na 45. medzinárodnom filmovom festivale Worldfest Houston získal za film Remi Award.

Spolu so Štefanom Uhrom pracoval Paštéka na filmovej podobe nestarnúceho románu Ladislava Mňačka Ako chutí moc. Hoci sa Kolibe podarilo získať významného švédskeho koproducenta, autorské práva nakoniec Mňačko predal nemeckému producentovi. Avšak film v tejto verzii nikdy nevznikol. Študijné materiály k nemu, ako námet, filmová poviedka, zmluva na vypracovanie scenára, časový harmonogram literárno-dramaturgickej prípravy či návrh na výplatu honoráru, sa nachádzajú v Slovenskom filmovom ústave. Na svojej alma mater začal Paštéka pôsobiť ako pedagóg v roku 1991, v roku 2000 sa habilitoval na docenta (habilitačná prednáška Scenár: Od autorskej reflexie ku kreatívnosti) a vzapätí v roku 2001 získal titul Artis doctor (dizertačná práca Zberatelia, vykladači, hráči).

K Paštékovým ostatným scenáristickým spoluprácam patrí historická snímka Správa z roku 2020 v spolupráci s Tomášom Bombíkom a režisérom Petrom Bebjakom, ktorá rozpráva o úteku Rudolfa Vrbu a Alfréda Wetzlera z Osvienčimu. Pre denník Pravda Paštéka povedal, že pri písaní scenára bolo najnáročnejšie urobiť prvý krok, prekonať trému a začať písať. Hlavnou výzvou bolo uchopiť tému holokaustu po novom. Pri štúdiu historických materiálov o úteku väzňov z koncentračného tábora si podľa vlastných slov prežil niečo ako deštrukciu duše a viery v človeka. Dostať sa z tohto inferna mu pomáhalo čítanie biblických textov: „Boh nám nedal ducha bojazlivosti, ale ducha sily, lásky a rozvahy.“

Jozef Paštéka si pri písaní scenárov vždy zakladal na pútavom príbehu, originálnych postavách a emotívnej výpovedi. V rozhovore pre Kultúrny život v máji 2002 zaradil sám seba „k filmárom, ktorí nikdy nezabudli na to, že kinematograf vznikol ako zábava pre ľudí“.

Hoci je absolventom réžie hraného filmu, jeho meno sa spája hlavne s výraznými dokumentárnymi filmami s tematikou holokaustu a druhej svetovej vojny, v ktorých sa snaží hľadať pravdu o našej rozporuplnej minulosti. Narodil sa 26. mája 1953 v Trenčíne a filmovú a televíznu réžiu absolvoval na pražskej FAMU. Od roku 1989 spolupracuje, s vynútenými prestávkami, so Slovenskou televíziou. Za svoje filmy získal niekoľko ocenení.

Naša spolupráca sa začala v roku 2003 pri dokumentárnom filme Miluj blížneho svojho o protižidovskom pogrome v Topoľčanoch v septembri 1945. Bolo to zvláštne obdobie v Slovenskej televízii, krátko po prepustení väčšiny zamestnancov, keď budova zívala prázdnotou. Nikto sa o nás nestaral, a tak bolo možné predlžovať zostrih filmu podľa potreby. Bolo natočených asi 60 hodín výpovedí svedkov a účastníkov pogromu a Dušan mal všetko popísané v niekoľkých zošitoch (vždy v modrých) s rôznymi poznámkami a pripomienkami. Mal spravenú mimoriadne precíznu rešerš, fakty overené u historikov. Pri počúvaní natočených výpovedí som si uvedomovala, ako pracuje s respondentmi. S nekonečnou trpezlivosťou a empatiou, pochopením počúval ich príbehy. Dokázal si získať ich dôveru a oni pred ním otvárali svoje skryté traumy, o ktorých predtým v mnohých prípadoch nikomu nepovedali. Dušan sa vždy snažil, aby nehovorili len všeobecne, aby aj menovali konkrétnych ľudí. Chcel dať zlu konkrétny tvar a tvár. Trval na tom, že chce použiť mená gardistov, a vtedy som mu povedala, že budeme mať problém. Aj sa to stalo. Film zakázal odvysielať vtedajší riaditeľ Slovenskej televízie, ale pod mediálnym tlakom nakoniec povolil jeho odvysielanie s besedou, ktorá nasledovala po filme. Pozvali aj režiséra, ale on odmietol ísť a požiadal pána režiséra Dušana Trančíka, aby sa na besede zúčastnil namiesto neho. Dôsledkom bolo, že niekoľko rokov nemohol v STV pracovať. Nezlomilo ho to; s obdivuhodnou zaťatosťou a cieľavedomosťou získal prostriedky zo zahraničia na výrobu DVD spomínaného filmu ako pomôcky do škôl. Keďže sme mali množstvo nepoužitého natočeného materiálu, zasa sme celé týždne sedeli v strižni a pripravovali bonusy. DVD úspešne vzniklo, nakoniec malo päť jazykových mutácií, rozposlali ho do škôl a knižníc na Slovensku i v zahraničí a pozitívne ho prijali aj vo významných židovských múzeách a organizáciách v zahraničí.

Keďže pred filmom Miluj blížneho svojho natočil Dušan filmy Poslovia nádeje I., II. a Svedok, zaujímalo ma, prečo sa neustále venuje tejto téme. Dovolím si citovať z rozhovoru, zverejneného na portáli www.skolske.sk: „V roku 1998 som sa stretol s pani Hildou Hraboveckou a s Etou Wetzlerovou, ktoré boli medzi prvými deportovanými židovskými dievčatami do Osvienčimu. Ich príbehy zneli ako z inej planéty. Zrazu sa predo mnou otvoril netušený priestor, do ktorého mi dovolili nahliadnuť. Považoval som za dôležité priniesť ich svedectvo a trochu otriasť nezáujmom väčšiny obyvateľstva. Urážala ma ľahostajnosť okolia, inštitúcií, médií k ich utrpeniu, ktorým prešli, absencia empatie, ľudského súcitu, záujmu dozvedieť sa, čo prežili.“ Miluj blížneho svojho (skolske.sk)

Od roku 2003 sme spolu urobili desať filmov. Už sme si často ani nemuseli povedať, ktorý záber alebo výpoveď použijeme. Dušan o tom hovoril, že sme mentálne prepojení a slová nie sú potrebné. Nemôžem povedať, že to bola vždy jednoduchá spolupráca, no zakaždým som vedela, že výsledok bude stáť za to. Jeho neskutočná dôslednosť sa týkala nielen prípravy témy, rešerše, ale napríklad aj prekladov a úpravy titulkov. Aj keď vie veľmi dobre anglicky, texty dával prekladať profesionálom, ale vždy si ešte overoval najmenej z dvoch zdrojov, či je ten-ktorý výraz správny. Nezabudnem na to, keď sme robili Veteránov druhej svetovej vojny a boli sme dohodnutí, že od obeda začneme do filmu vkladať anglické titulky; on prišiel s pokojným úsmevom o piatej popoludní, pretože si ešte na poslednú chvíľu overoval texty. Samozrejme, čakal nás potom nočný zostrih a okolo tretej v noci, keď sledujete každú bodku a čiarku (to si takisto veľmi všímal), myslela som si, že ho z tej strižne vyhodím.

Naša spolupráca postupne prerástla zo strižne na celú výrobu filmu. Televízna produkcia mu nemohla poskytnúť ten komfort, že na vývoji pracujete niekoľko mesiacov, chcete nakrúcať vždy na autentických miestach, čo napríklad pri filme Neznámi hrdinovia znamenalo nakrúcať asi na 20 lokáciách na Slovensku plus v USA, a strihať toľko, koľko potrebujete, a nie toľko, koľko dostanete kapacít. Neznámi hrdinovia boli už naším spoločným filmom v producentskom, strihačskom a režijnom tandeme. Dušan asi dva roky hľadal posledných žijúcich amerických letcov a ich slovenských záchrancov. Jeho filmy sú prioritne postavené na výpovediach očitých svedkov, nakrúcaní na autentických miestach a použití fotografií, prípadne archívnych filmových materiálov. V tomto prípade som ho už ako producentka motivovala, aby použil na komentárové pasáže animované mapy, nech má divák možnosť orientovať sa. Samozrejme, ešte aj teraz si od neho vypočujem uštipačnú poznámku: „Mapy!“ Na druhej strane vie, že to filmu pomohlo.

K tomuto filmu sme s podporou amerického veľvyslanectva v Bratislave pripravili rovnomennú výstavu na Hviezdoslavovom námestí. Pokým Dušan mixoval film s Dušanom Kozákom, ja som s grafikom pripravovala panely na výstavu. Podarilo sa nám spojiť otvorenie výstavy s vysielaním filmu v Slovenskej televízii. Tento film sme spolu s výstavou spoločne prezentovali v USA na miestach, kde žije väčšia komunita Slovákov alebo ich potomkov (Washington, New York, Chicago, Youngstown v Ohiu, Johnstown v Pensylvánii). Prepravovali sme sa autom, a keďže Dušan nešoféruje, robila som šoféra ja. Vo Washingtone sme si ráno po premietaní prenajali auto, ale predtým som si ešte na internete rýchlo pozrela, ako sa štartuje auto s automatickou prevodovkou, pretože také som ešte nikdy nemala. Okrem prezentácie sme už začali aj s obhliadkou a prípravou na ďalší film Chlapec, ktorý chcel byť prezidentom o Michalovi Strankovi, rodákovi z Jarabiny a jednom z tých, čo vztyčovali vlajku na Iwo Jime. Keďže Strank bol vojakom námornej pechoty USA, vybavovali sme nakrúcanie vo vojenských výcvikových strediskách v San Diegu a Quanticu. Musela som uzavrieť zmluvu s Pentagonom, vybaviť špeciálne auto, aby sa mohli pohybovať v teréne. Dušan vďaka svojej dôslednosti a až nástojčivej oddanosti tejto téme našiel takmer všetkých ešte žijúcich bývalých vojakov, ktorý so Strankom bojovali alebo absolvovali výcvik. Tak ako vždy chcel nakrúcať na autentických miestach, čiže aj na Iwo Jime, lenže to sa nepodarilo vybaviť, pretože tam doteraz majú Japonci vojenskú základňu. Na základe nášho filmu pozvali jedného z našich respondentov na stretnutie veteránov v San Antoniu. Bolo to pre neho veľké zadosťučinenie.

Počas našej spolupráce na viac ako desiatich filmoch sa nezmenilo to, že ich natáčame za pochodu. Stáva sa, že na výrobu ešte nemáme peniaze, ale nemôžeme riskovať, že nám medzitým účinkujúci odídu na druhý svet. Ale niektorí sú ešte počas nakrúcania v dobrej fyzickej kondícii: rúbu drevo, kosia trávu, starajú sa o včely...

Okrem výberu tém je Dušan špecifický aj v tom, že je to človek analógovej doby. Na jednej strane veľmi využíva komunikačné a vyhľadávacie možnosti internetu, na druhej strane nemá bankomatovú kartu ani internet banking. Peniaze nosí vždy po vreckách. Postupne sa mi ho podarilo presvedčiť, aby namiesto DVD, kde som mu exportovala všetok natočený materiál na prípravu do strižne, používal USB a dokonca aj externý harddisk. Neznáša sa fotografovať a prezentovať; vždy mu ide o dielo, a nie o neho samého. Dokonca bol problém, aby šiel na besedu spojenú s filmom. Musela som mu túto povinnosť dať do zmluvy.

V súčasnosti máme rozpracovaný film o deportáciách zo Slovenska do tranzitných get v Poľsku a o vyhladzovacích táboroch Majdanek, Treblinka a Sobibor s pracovným názvom May His Name Be Erased. Vývoj filmu podporila organizácia Conference on Jewish Material Claims Against Germany (Konferencia Židovských hmotných nárokov proti Nemecku) so sídlom v New Yorku, podporujúca okrem iného aj výnimočné a významné kultúrne projekty, ktoré súvisia s uchovávaním spomienok na holokaust a s osvetou na tému židovskej kultúry. Zacitujem z režijnej explikácie k filmu: „Náš národ sa hlási ku kresťanstvu, ale zdá sa, že nám druhé prikázanie robí problém. Nenaučili sme sa milovať a vážiť si seba samých, pretože k tomu potrebujeme vedieť, kto sme, poznať seba samých, svoju podstatu. Sme však plní zloby a nenávisti. Pretože nemilujeme seba samých, nemôžeme milovať ani svojich blížnych. Ani si ich vážiť! To je tiež jedno z dedičstiev vojnového slovenského štátu.“

Témy, ktoré Dušan otvára, sa dotýkajú špecificky slovenskej reality. Snaží sa vyprovokovať divákov, aby si začali klásť otázky a zriekli sa zaužívaných stereotypov myslenia. Jeho filmy sú určené predovšetkým mladým ľuďom, ktorých najviac postihla súčasná kríza hodnôt: mnohí, a nielen u nás, začínajú podliehať narastajúcim neofašistickým tendenciám.

Darina Smržová, strihačka, producentka, dekanka FTF VŠMU
foto: Darina Smržová