Monika Pascoe Mikyšková

maliarka

Dokumentárne filmy majú v mojom živote špeciálne miesto. Napoly hraný dokument Na značky mladej režisérky Márie Pinčíkovej som videla v deň premiéry v bratislavskom Kine Lumière. Rozpráva príbeh o českom športovom klube Sokol, ktorý ešte aj dnes nacvičuje masové telovýchovné podujatia. Podobné tým, ktoré si väčšina z nás spája s málo populárnymi spartakiádami z čias minulého režimu. No všesokolské zlety majú tradíciu, ktorá siaha omnoho ďalej ako neslávne spartakiády. Zlety založil Miroslav Tyrš, rodným menom Friedrich Emmanuel Tirsch, po ktorom je pomenované aj Tyršovo nábrežie v Bratislave. Bol to český kritik, historik umenia, estetik, profesor dejín na Univerzite Karlovej.

Všesokolské zlety boli vizuálne aj organizačne prepracované choreografie inšpirované masovými cvičeniami v Nemecku. Účasť na nich bola pre cvičenca veľkou poctou. Kým zlety si zakladali na absolútnej dobrovoľnosti, účasť na spartakiádach mala formu núteného náboru. Hoci aj organizátori spartakiád si zaslúžia za svoju prácu uznanie, faktom zostáva, že ich bývalý režim zneužíval na masívnu ideologickú propagandu.

Prvých desať zletov sa uskutočnilo ešte pred rokom 1938, jedenásty až po vojne v roku 1948. (Prvá spartakiáda sa konala v roku 1955.) Súčasný stav klubu Sokol sa vo filme Na značky rozpráva cez príbeh dospievajúceho cvičenca Radka a organizátora Mirka, ktorý pripravuje skladbu nadchádzajúceho zletu. Film je pre mňa pripomenutím vzájomnosti, komunitného ducha a v zásade veľmi ľudskou sondou do organizovania skupinových podujatí s vtipnou plejádou rôznych pováh. A keďže rada pozerám skôr feel good movies, tento pre mňa po dlhom čase predstavuje ostrov viery v ľudskosť v ťažkých témach súčasnosti.