STANISLAV PÁRNICKÝ

(11. 4. 1945 – 31. 3. 2023)

Životné osudy Stanislava Párnického sa prelínajú s príbehmi celej generácie slovenských divadelníkov a filmárov. Aj on, ako mnohí ďalší mladí Bratislavčania, zažil prvý kontakt s umením a divadlom v Pionierskom paláci. Chodili tam jeho starší kamaráti bratia Mikulíkovci, Július Satinský, Božidara Turzonovová, neskôr Milan Lasica. Repertoár bol dobový, a tak dostal malý Stanislav prvú veľkú postavu v dramatizácii Gajdarovej detskej knihy Timur a jeho družina. Hral Timura a jeho priateľ František Kovár Kvakina.

Po skončení strednej školy koketoval so štúdiom na FAMU. Dokonca vycestoval na konzultácie do Prahy, ale tam mu odporučili, aby pred štúdiom získal nejakú životnú skúsenosť. Najlepšie v bani. Mama ho do Ostravy nepustila, bála sa o jeho zdravie, pretože v detstve prekonal niekoľko zápalov pľúc. A tak sa napokon rozhodol študovať na VŠMU. Začal na divadelnej vede, ale po roku prestúpil na réžiu. Oba tieto prístupy k umeniu rozvíjal celý život. Mal jedinečné, veľmi originálne analytické myslenie a svoje praktické skúsenosti dokázal zovšeobecniť do teoretického poznania. Fungovalo to aj naopak: abstraktné teoretické poznanie ho inšpirovalo ku konkrétnym tvorivým činom, k experimentom s formou divadelného predstavenia či filmu.

Na školu nastúpil v momente politického odmäku a závan slobody sa okamžite prejavil v študentských predstaveniach. V roku 1967 – ešte pred oficiálnym ukončením školy – Stanislav Párnický nastúpil do Divadla SNP v Martine. V jednom momente sa tam stretlo päť výrazných režisérskych osobností: starší Miloš Pietor a Ivan Petrovický a mladší Ľubomír Vajdička, Peter Scherhaufer a Stanislav Párnický. Konfrontácia rôznych generačných prístupov a poetík bola inšpiratívna. Zaiskrilo sa. Predstavenia mladých oživili dramaturgiu a zmenili poetiku martinského súboru. Párnického inscenácie Škola žien, Tango, Romeo a Júlia, U ministra, Veľká zlá myš či Tarelkinova smrť už niesli typické znaky jeho umeleckého rukopisu. Javisko ovládla veľká dynamika hereckej akcie, iluzívnosť vytlačila hravá forma, ktorá atakovala publikum, kládol sa dôraz na prítomnú chvíľu a jasne sa akcentoval aktuálny – niekedy aj politický – význam predlohy. V Martine pracoval Stanislav Párnický až do roku 1972, pripravil tam 12 predstavení a umelecky dozrel.

Od začiatku sedemdesiatych rokov začal paralelne pracovať aj v bratislavskom štúdiu Československej televízie. Nové médium mu umožnilo vrátiť sa k dávnej túžbe nakrúcať filmy. Televízia mu ponúkla technológie, ktoré rozšírili jeho výrazové prostriedky, a okamžite ho zaujala možnosťou osloviť široké publikum. Rád spomínal, že jeho pondelkové inscenácie videlo v jednej chvíli v celom Československu osem miliónov ľudí. Nebol zaťažený konvenciou, odmietal sa podriadiť zabehaným zvykom a experimentoval. Pri nakrúcaní inscenácie Strecha úniku pracoval v štúdiu s ručnými kamerami, ktoré sa obvykle využívali pri prenosoch z cyklistických pretekov. Alebo pri inscenácii Švédskej zápalky odmietol sekvenčné snímanie, scenár rozčlenil na množstvo obrazov a začal pracovať so záberovou technikou. Rád vyťahoval kamery do exteriérov alebo nakrúcal filmové dokrútky. Ak to nešlo, využíval fotografie. Zaujímali ho aj možnosti širokého epického rozprávania. Podľa scenára Jána Soloviča nakrútil seriál Straty a nálezy a neskôr pripravil so Štefanom Havlíkom adaptáciu románu Theodora Dreisera Americká tragédia. Zaujímali ho viacvrstvové štruktúry rozprávania a tieto postupy dávali jeho prácam nový tvar. Už to neboli divadelne vystavané situácie, ale inscenácie, ktoré smerovali k filmovej forme. Myslím, že Párnického experimenty inšpirovali ostatných tvorcov a výrazne rozšírili vyjadrovacie možnosti televízie.

„Asi som zdedil po mame učiteľské gény,“ odpovedal profesor Párnický na otázku, prečo učí. S VŠMU nikdy neprerušil kontakt, bol na nej prítomný skoro šesťdesiat rokov – najskôr ako študent a potom ako pedagóg. V sedemdesiatych rokoch na popud svojho učiteľa Igora Ciela sporadicky viedol diplomové práce adeptov réžie a prednášal niektoré predmety. V roku 1981 začal učiť na plný úväzok.

Boli sme jeho prvý ročník. Juro Johanides, Vlado Fischer, Matej Mináč, Miloš Volný, Portugalec Luis Manuel Mendéz Machádo a ja. Keď nás začal učiť, mal kúsok po tridsiatke a od prvých prednášok sa snažil vytvoriť atmosféru dôvery a vnútornej slobody. Nechcel nás pretvoriť na svoj obraz, bol trpezlivý, počúval nás, snažil sa, aby sme sami našli svoju cestu. Pár rokov po Charte 77 v časoch politickej perzekúcie sme mali na škole azyl. Mohli sme bez strachu rozprávať o akejkoľvek téme, neexistovalo žiadne tabu. Všetky materiálne obmedzenia – nedostatok techniky, chýbajúci ateliér – boli vyvážené tvorivou slobodou. Nemám rád čierno-biely obraz obdobia socializmu. Aj vtedy, tak ako dnes, sa ľudia správali statočne alebo zbabelo. Profesor Párnický sa pred nami úplne otvoril, nič si nenechával pre seba. Bol náročný, otvorený, úprimný a prajný.

Bral nás ako rovnocenných partnerov. Mohli sme zblízka sledovať jeho prácu, spolu s ním sme prepisovali scenáre, na ktorých pracoval, uvažovali sme o obsadení, chodili sme asistovať pri nakrúcaní jeho filmov. Dovolil nám, aby sme spoznali jeho tvorivé pochybnosti, ale aj aby sme sa spolu s ním tešili z jeho úspechov. Jeho najlepšie prednášky mali podobu vášnivej, ale zábavnej diskusie. Odlišný názor a priori neodmietal, bral ho ako príležitosť na premýšľanie. Neznášal dogmatikov akéhokoľvek druhu.

Prelom 70. a 80. rokov ho zachytil na vrchole tvorivých síl. Práve vtedy nakrútil svoje najznámejšie filmy: Zbožňovaná, Najatý klaun, Chlapec z majera, Celý svet nad hlavou, Kára plná bolesti, Pasca, Cukor, Južná pošta. Jeho pohľad na réžiu smeroval k výraznému autorskému gestu a veľmi subjektívnej interpretácii skutočnosti. Tvrdil: „Každý tvorca realizuje svoj film doslova pre seba. Len tak sa totiž môže stať dostatočne individuálnym, aby mohol zaujať aj niekoho iného – diváka.“ A dodával: „Každé filmovanie je dobrodružstvo. Je to cesta. Nikdy to nejde podľa tvojich zámerov a predstáv, ale vždy to ide podľa vlastných zákonitostí, ktoré sú také komplikované a zložité ako samotný život. Vlastne všetko, čo robíš, musíš prežiť. A preto to v tebe ostáva.“ Filmovanie bolo pre neho dynamickým, premenlivým procesom a vždy nás vyzýval, aby sme boli otvorení náhode, aby sme dokázali do filmov vpustiť život.

Po roku 1990 sa všetko zmenilo. Bohužiaľ, nie tak, ako si to predstavoval. V jednom z našich rozhovorov sa posťažoval: „Mali sme okolo štyridsať rokov, dosť tvorivých skúseností a najplodnejšiu etapu života režiséra pred sebou, ale všetky realizačné štruktúry filmu sa zrútili. Vyrovnávali sme sa s tým ťažko. Ja som sa dostal do špecifickej situácie svojou prítomnosťou na škole. Rok 1989 umožnil konečne predefinovať Katedru filmu a televízie Divadelnej fakulty VŠMU na Filmovú a televíznu fakultu. Bol som v tom čase na VŠMU prorektorom pre rozvoj, a tak mi prirodzene už z tej funkcie prislúchala povinnosť túto myšlienku zrealizovať.“

V nových spoločenských podmienkach sa ťažisko jeho záujmu skutočne prenieslo na školu. Patril medzi zakladateľov novej Filmovej a televíznej fakulty VŠMU, niekoľko rokov bol jej dekanom. Na škole bol prítomný od rána do večera, ako posledný zhasínal na chodbách svetlo, a ak to bol nutné, v kancelárii aj spával. Dokázal v študentoch udržiavať nadšenie a záujem o film aj v dobe, keď naša kinematografia vlastne neexistovala. Prebúdzal v nich vieru vo vlastné schopnosti, ukazoval im možnosti, ako by mohli realizovať svoje scenáre. Niekoľko rokov prednášal aj na filmovej škole v Zlíne.

A popritom nakrúcal, pretože nechcel stratiť kontakt s praxou. Po filme ... kone na betóne sa sústredil na prácu v televízii. V tomto období vznikli Rozprávky z Hollywoodu, Pustatina lásky, Prípad na vidieku, Blúznenie srdca a rozumu, Klietka či rozprávka Zázračný nos. Zaujímali ho nové možnosti širokého epického rozprávania napríklad vo filmovom seriáli Kolonáda, ale aj komediálny žáner v seriáli Zborovňa.

Profesor Párnický ako tvorca aj pedagóg ovplyvnil svojím dielom, postojmi, názormi a skúsenosťami niekoľko generácií slovenských filmových režisérov. Preniesol na nás svoju lásku k filmu a k životu. Myslím, že odišiel šťastný. Po dlhom čase sa opäť chystal nakrúcať a práca ho pohltila. Prepisoval scenár, chodil na obhliadky, pripravoval herecké obsadenie. S nadšením nám opisoval prekvapivé zvraty v príbehu aj budúcu vizuálnu podobu filmu. Chcel nakrútiť rozprávku, pretože tá mu dávala možnosť snívať, naplniť jeho ideálnu predstavu filmového diela. Bol presvedčený, že „na filme sú dôležité dva aspekty: príbeh a možnosť uniknúť od reality, snívať. Našou úlohou nie je otrocky zaznamenávať život, nútiť diváka, aby znovu prežíval to, čo pozná z každodennej skutočnosti. To, čo môže zažiť v živote, nech prežije v živote. My mu musíme ponúknuť viac. My život nezrkadlíme, my ho znovu vytvárame. Ponúkame divákovi hru, možnosť oslobodiť sa. Chceme ho emotívne zasiahnuť: rozosmiať, rozplakať, vystrašiť, šokovať – režisér má mnoho možností, ako publikum zaujať. A potom, ak divák chce po odchode z kina premýšľať, nech premýšľa. Ale ak nechce, nech sa teší, nech má radosť z toho, čo videl.“

Profesor Stanislav Párnický nás opustil. Jeho dielo a život sa uzavreli. Ostáva po ňom prázdny priestor a výzva zmysluplne ho zaplniť, rozvíjať umelecký odkaz, ktorý nám zanechal.

Text zaznel na poslednej rozlúčke so Stanislavom Párnickým (krátené).

Martin Šulík, režisér
foto: archív SFÚ / Milan Kordoš

Laco Kraus, kameraman
Hovoriť a písať o Stankovi je pre mňa veľmi subjektívne a, samozrejme, emotívne. Sú to viac ako štyri desaťročia, čo sa začala naša úspešná, plodná a vzrušujúca spolupráca. Nestáva sa často, aby dve také rozdielne osobnosti boli od seba tvorivo  také závislé. Už naše prvé stretnutie v Martine, kde vtedy režíroval Romea a Júliu, ukázalo jeho bohatú invenciu a tvorivú energiu. Jedna z prvých televíznych inscenácií, navyše profilová farebná Švédska zápalka s filmovými dokrútkami bola skutočná udalosť! Herecké výkony, expresívna scénografia Jozefa Cillera, obrazová poetika a Stankova schopnosť zrealizovať historickú tému v modernej podobe. Vyvrcholilo to v dynamickej a úplne novátorskej vízii v Streche úniku: realizácia na tú dobu skutočne moderná, expresívna a originálna. Stanko mal magickú schopnosť akceptovať akúkoľvek modernosť, pokiaľ to bolo k téme príbehu. Bol vynikajúci dramaturg, mal rád hercov a bol náročný pri výbere spolupracovníkov. Mnohé úspešné televízne a filmové projekty boli jeho reprezentatívnou vizitkou a získali mnohé, aj zahraničné ocenenia. Ak by som to mal jemne bagatelizovať, vytvorili sme spolu jeden krásny partnerský album nezabudnuteľnej spolupráce. Bola to jednoducho vzácna osobnosť, priateľ, kolega a určite aj „kamarát do dažďa“. Jednoducho Stanko.

Mátyás Prikler, režisér
Stano Párnický je jeden z troch najdôležitejších ľudí v mojom živote. Bez neho by som nebol ten, kto som, bez neho by sme neboli, kým sme. Na Nový rok sme si väčšinou napísali, zaželali všetko dobré a sľúbili si, že nikdy nezomrieme. Raz o mne povedal, že som vlastne smutný optimista. Teraz som iba smutný. Szabadság, szerelem! Ďakujem za všetko, pán professzor Stanislav Párnický.

Róbert Šveda, režisér, vedúci Ateliéru filmovej a televíznej réžie FTF VŠMU
Pán profesor bol pre mňa ako druhý otec. Ako vravel, na školu prijímal aj katolíkov, aj gejov; ja som bol prijatý ako druhý comingoutovaný gej. Bol to najchápavejší človek z tých, ktorých som mal možnosť na fakulte stretnúť. Dával nám slobodu a tak jemne ju korigoval otázkami, ktoré vždy padli na úrodnú pôdu. Nikdy nám neprepisoval scenár, nikdy nevravel: Toto urob tak. Ani si nepamätám, že by som nesplnil niečo, čo mi povedal. Aj Démonov som na jeho popud, nech si nekomplikujem život troma poviedkami, nakrúcal na magistri ako celovečerák len z tretej poviedky. Potom sám uznal, že tá poviedková minutáž je najvyhovujúcejšia. Neviem, či niekto ešte zažije taký intenzívny vzťah s pedagógom, aký sme mali my, keď sme u neho s Matúšom Libovičom trávili celé popoludnia a večery. Keď sme sa po škole delili o svoje súkromie. Rád som ho pozýval k sebe na párty, lebo on v niečom nikdy nezostarol a medzi nami mladými bol skoro ako rovesník. A mysleli sme si, že je nesmrteľný. Tým aj ostal. U mňa určite.