Báseň je matka prosby

V tejto rubrike sa postupne vraciame k filmom, ktoré sa umiestnili v našej ankete Film.sk – slovenský film storočia, a pripomíname ich kompletnú dvadsiatku od posledného miesta po prvé. Film Eduarda Grečnera Drak sa vracia (1967) sa umiestnil na 6. priečke.

Grečner – Rosinec – Zeljenka, ale v počiatku iba istá nevysloviteľná, mimojazyková túžba vstúpiť, otvoriť, (filmovou) kliatbou roztrhnúť priestor. Vzápätí film-trhlina, film-prosba, ktorá myslí, no zároveň i predvedomé, samovoľné podržanie ozveny zo samotného trhania sa. Náhle krútenie a napätie. Prebúdzanie pohybu a prahov. Napokon sled našepkávajúcich, neviditeľných. Zavýjanie a buchot, pomenej už slová a vety.

Eva prikladá do ohňa, rozdúchava ho, intuitívne si rozpúšťa vlasy. Prítomnosť čiernej mačky. Ruky sú stále ponorené vo vlasoch. Cítia, že treba ihneď zmeniť ich tvar a objem. A mačka podobne vplýva na priestor okolo seba. Čiernou farbou mení jeho teplotu. Stajomňuje ho a paradoxne i obnažuje. Oslabuje a narúša jeho každodenné pradivo. Začína sa iné. Zrazu Evin pohľad, ktorý pokračuje ako trhnutie telom pri zásahu. Priblížením poranenej, vábivej tváre-trhliny, keď čísi bič praská a roztvára prázdno. Na druhej strane Martin Lepiš. Drak sa vracia.

Šesťdesiate roky v slovenskom filme: stehy sa ďalej, postupne párajú. Natrhávajú sa väzby medzi vnímaním a konaním v deleuzovskom ponímaní. Nezmútený čas sa opatrne oslobodzuje. Jana Dudková píše o prehodnocovaní obrazu-akcie. (Znížená reaktivita filmových postáv v danej dekáde je často a úzkostlivo sa zakrivujúcou špirálou v štruktúre: príznak/prízrak akéhosi tragického porušenia.) Podľa Dudkovej sa však senzomotorické spojenia nevytratili, prežívajú. Svedčia o tom viaceré filmy, ktoré tematizujú cestu, pričom „[c]ieľ v týchto filmoch vždy predchádza pohybu“. A cieľ stále je. Je nedosiahnuteľným rezom. Cieľ sa prebára a roztápa na prosbu. A prosba uväzňuje, zbavuje vôle v zacyklenej chôdzi.

Pohyb medzi miznúcimi, posuvnými bodmi vracania sa, zostávania a odchádzania však neprestáva. Naopak. Podlieha vplyvom vonkajších tlakov, obrazov a obrazov-spomienok. Mlčky sa v ňom hromadí a hneď aj uvoľňuje dosiaľ nerozdelený, skrytý záhyb: baladické vtrhnutie. Čosi sa odznovu delí, zdvojuje, fatálne rozdeľuje, bal(l)ade na rozvlnenej vodnej hladine. V dyme. V hlavách. V pohľadoch.

Drak sa síce vracia, no jeho návrat je vždy odložený a inde. Kroky zostávajú uzavreté do seba, napnuté medzi svetmi a slnkami: prechádzajú nekonečnou pasážou vracania sa. A tak sa Drak krátko po príchode, keďže sa chce v pokoji vrátiť, vydáva do horiacich lesov. V nich uviazlo stádo kráv a to si (ako prisľúbil richtárovi a boženíkom) trúfa v zdraví priviesť naspäť do dediny. Odmenu nechce. Iba posvätenie a prijatie. Dovolenie – tu sa na okamih zasekne a zmenší, skloní sa akoby bez hrtanu do mrazivého ticha a kŕča, aby dopovedal – znovu bývať v chalupe a kopať hlinu pod Peklom. Vykonávať ďalej prácu hrnčiara.

Šimon zatína do dreva. Súhlasí a odchádza s Drakom za stádom, aby sa mohol vrátiť iný. Aspoň také sú plány. S Drakom ho spája jedna žena. Mĺkva, ostražitá, rustikálne krásna Eva. Akýsi protipól k fanatickým a škaredým dedinčanom. Dnes Šimonova manželka, kedysi Drakova milenka. V tomto trojuholníku je jediná, ktorá odchádza a vracia sa tým, že zostáva tam, kde je.

Obraz, (spiaca, tvorivá) myseľ-trhlina však beztak vracia späť. Je bezbranná pred faktom-dierou, pohľadom-útesom, stráca sa vo vlastnej tkanine. Pohyb sa spomaľuje, obraz rozťahuje. Minulé je prítomné. Telá sú ľahšie, takmer mesačné. Zrazené na čisté, trvajúce povrchy. Pozadie. Bez možnosti úniku. Bez možnosti zaceliť. Vystúpiť. (Vo filme na rozdiel od Chrobákovej novely, kde prebehne aspoň čiastočné zmierenie, zostávajú prosby nevypočuté, rozjatrené. Pocity odcudzenia a diskontinuity sú pre Grečnera snáď najdôležitejšie.)

Príbeh je druhotné pritakanie. Prvotným je poriadok esencie, fragmentu. I svadobný obrad sa stáva len názvom pre súbor rozpojených pohybov. Nespejú k inému stavu či režimu. Akákoľvek skúsenosť s posvätným je už v prazáklade vpletená do baladickej intenzity. Zároveň je ňou nenávratne mazaná. Správa týchto obrazov je jednoduchá: chôdza v bielom ochladzuje.

Evin pohľad, svadobné vlasy, jej holé bytie nešťastne zopnuté medzi horúcim a ľadovým. Po príchode domov sa vyhýba Šimonovmu dotyku. Uteká, Šimon jej stŕha šatku, no ona si ňou obratom prikrýva uzimené ramená. Obzerá sa, no žiadny teplý povrch a priestor (lepší svet alebo dôvernú vrúcnosť) nenachádza. Stúpa po rebríku. Dolu Šimon, jeho pohľad smeruje nahor, kde ho už prudko prebúdza Martin Lepiš. Drak sa (znovu) vracia.

Pribúda však i druhý. Drak-Uroboros. Hadí sa spätý s kusom dreva, z ktorého je vyrezaný. Privoláva, zviditeľňuje rôzne toky, samo štiepenie sa času.

Hry svetla, čiernolesklých (Chrobák) pohľadov, ktoré kamera sníma v dlhých jazdách a panorámach, sú predohrou alebo skôr tichým, opakujúcim sa obkľúčením. Približujú k predelu. Naraz náhly montážny prepad: strata vedomia. Číra cudzosť teritória, keď (iná) tvár okamžite, nanovo precitá. Vlastimil Zuska v tejto súvislosti hovorí o „synkopovanom rytme“. Film ako cyklus krutých rezov a ruptúr.

Má už päťdesiatšesť rokov. A Drakova – v znepokojivej hudbe latentne ako črep zakliesnená – prosba planie, hlási sa dodnes čímsi celkom aktuálnym. I keď sa už chvíľami zdanlivo stráca za kopcami, predsa zostáva a nemôže odísť. Je tu, jej odchádzanie je ilúzia. Dá sa s ňou (a k nej) iba vracať.

Jakub Lenčéš, filmový publicista
foto: archív SFÚ/ M. Švehlík