Pri príležitosti 60. výročia Slovenského filmového ústavu sa v tejto rubrike chceme pozrieť na jeho zamestnancov a zamestnankyne, o ktorých práci sa verejnosť málokedy dozvedá a už vôbec nie z ich vlastného rozprávania.

Ako prvého sme navštívili Jána Pagáča, ktorý má na starosti správu a spracovanie zbierok fotoarchívu SFÚ. „Všetok ´môj´materiál je dole, v sklade na dvore, kde sa udržuje optimálna teplota a vlhkosť. Tu mám iba veci, s ktorými práve pracujem,“ hovorí Pagáč, keď sa začudovane pozerám na prázdne police na jeho strane kancelárie. Vo fotoarchíve SFÚ pracuje od roku 2017. „Náplní práce je veľa. Tým, že sme aj služba verejnosti, odpovedám na telefonáty a na e-maily, ktoré prichádzajú aj ,zvonku‘. A potom sú tu požiadavky interné – napríklad keď Film.sk alebo Kino-Ikon potrebujú fotky, pri vydávaní knihy alebo keď sa chystá vydanie slovenského filmu na DVD.. Aj v kaviarni BarZuz sú fotografie z nášho fotoarchívu,“ hovorí.

Fotoarchív by Pagáč rozdelil na tri sekcie – slovenské filmy, české filmy a zahraničné. „Ku každému filmu sú fotky, negatívy a diapozitívy. Zistím, čo je zdigitalizované, a ak to v konkrétnom prípade stačí, je to pre mňa jednoduchšie. Ak je však požiadavka špecifickejšia, zoberiem si archívnu krabicu s negatívmi alebo obálkami, ktoré máme v sklade . Potom prechádzam negatívy alebo diapozitívy na ,presvecováku‘. Keď nájdem, čo hľadám, materiál naskenujem,“ opisuje Pagáč jeden z procesov, ktoré sú súčasťou jeho práce.

„Môj pracovný deň? Buď digitalizujem, robím rešerš, alebo pracujem v sklade. Napríklad teraz sa ide robiť kniha o Milanovi Lasicovi a je požiadavka na rešerš všetkých fotiek z filmov, kde Lasica hral. Musím si doniesť všetky archívne krabice k týmto filmom zo skladu a prejsť negatívy: keďže som fotky Lasicu nenašiel v zdigitalizovanej podobe, bude mi to trvať dlhšie. Každý film má stovky a stovky negatívov, niekedy za deň stihnem prejsť materiály len k jednému filmu. Robil som aj rešerš pre knihu a konferenciu o Kapitulskej ulici, kde sa nakrúcali filmy Majster kat a Statočný zlodej. Musel som si zobrať všetky negatívy a hľadať, kde uvidím Kapitulskú ulicu. Je to veľakrát až detektívna práca. Ale keď sa mi podarí zábery nájsť, je to o to uspokojivejšie.“

Podľa Pagáča sa vo fotoarchíve nachádzajú stovky tisíc fotografií a desiatky tisíc negatívov a diapozitívov k filmom. Zložky fotoarchívu dokopy vážia približne 6,8 tony, z toho približne 3 tony sú materiály k slovenským filmom. Fotoarchív je prístupný aj širokej verejnosti. „Stačí, keď ma človek kontaktuje prostredníctvom telefónu alebo e-mailu, a dohodneme sa, kedy môže prísť. Dostane rukavice a môže si fotografie prezerať. Väčšia časť negatívov a diapozitívov nie je kompletne zdigitalizovaná, a preto vyberiem ,presvecovák‘: ak máte čas sedieť tu niekoľko hodín, môžete si pozerať políčko za políčkom,“ hovorí Pagáč a ukazuje bavlnené biele rukavice a presvetľovací pult.

Keďže žiaden archívny materiál z fotoarchívu by nemal opustiť budovu SFÚ, obrazové materiály sa musia prezerať prezenčne, v kancelárii, o ktorú sa Pagáč delí s Luciou Karellovou. Tá spolu s Janou Stradiotovou (vedúcou oddelenia dokumentačných a knižničných služieb) a Líviou Praženkovou zabezpečuje správu a spracovanie zbierok písomných fondov. „Lucia vie vo veľa veciach pomôcť, má lepšiu hlavu na všetko – tváre, dátumy, mená,“ oceňuje kolegyňu Pagáč. „Asi najdôležitejšia časť mojej práce je skenovanie. Digitalizujem, čo ešte nie je zdigitalizované. Ak by sa, nedajbože, stalo niečo podobné ako v Kine Lumière, mali by sme na serveri kópie. Originály sú však veľmi kvalitne uskladnené v najlepších podmienkach. Momentálne premiestňujeme negatívy a diapozitívy zo starých krabíc a obálok do nelepených obálok, ktoré spĺňajú najmodernejšie štandardy. Materiál je tak profesionálne uskladnený v bezpečnom prostredí bez vonkajších vplyvov, akým je napríklad lepidlo v klasických obálkach.“ Zo zdigitalizovaných fotografií posiela Pagáč žiadateľom digitálne náhľady. Tie sú ošetrené dvojako – fotografia je v nízkej kvalite a s vodoznakom. Ak sa človek rozhodne, že chce fotografiu použiť, služba je spoplatnená.

„Teší ma, keď v archíve nájdem to, čo niekto hľadá. Vidieť potom tú fotografiu v knihe alebo časopise je pre mňa satisfakcia,“ uzatvára Ján Pagáč.

bar
foto: Lucia Karellová

Eduard Grečner
režisér

Ani neviete, ako som rád, že ste ma oslovili! Mám príležitosť napísať, čo som si vzhľadom na vek už dávno všimol a zatiaľ nikdy nezverejnil: že po zákernom zlikvidovaní Koliby ostal Slovenský filmový ústav načas jediným zachovaným zlomkom slovenskej filmovej kultúry a statočne bojoval za zachovanie jej existencie spolu s niekdajším Filmovým klubom, dnešným Kinom Lumière.

V Slovenskom filmovom ústave sa zhromaždili všetci milovníci filmu a začali tam pracovať nadšenci kinematografie. Pôsobnosť ústavu sa podarilo rozšíriť trpezlivým kultúrnym programovaním, vzdelávacími prednáškami a premyslenými podujatiami sa podarilo vytvoriť silné, rešpektované centrum a postupne preniknúť do širokej rodiny podobných európskych ústavov a centier. Pribraním mladých vzdelaných pracovníkov sa darí rozširovať pôsobenie a znalosť významných slovenských diel.

Pracovníkom, znalcom filmovej histórie a estetiky, sa dokonca podaril husársky kúsok – vyslobodiť zo zabudnutia mnohé diela, ktoré by bez ich znalostí upadli do zabudnutia. Tým nemyslím iba objavenie Jánošíka a jeho zaradenie k vyspelej dobovej filmovej produkcii, ale aj mladšie diela správne zaradené do kontextu moderných európskych dejín, čím sa zvýšilo hodnotenie slovenských filmov v centrách európskeho filmového jestvovania.

Slovenský filmový ústav tak môžem dnes právom zaradiť medzi rešpektované európske centrá, poďakovať sa mu za zásluhy o slovenskú kinematografiu a hlavne gratulovať pracovitým pracovníkom k výročiu!

Ľubica Orechovská
producentka

So Slovenským filmovým ústavom sa v rôznych rovinách prepája celý môj doterajší pracovný život. Keď som sa rozhodla ísť študovať divadelnú vedu, v ten rok ju otvárali len s medziodborovým štúdiom filmovej vedy. Z obavy, že utŕžim hanbu na prijímacích pohovoroch, som sa na niekoľko týždňov „nasťahovala“ do knižnice SFÚ a kinosál filmového archívu. Oplatilo sa a okolnosti, pedagógovia a prvé pracovné brigády na filmových festivaloch spôsobili, že ma to aj profesijne odvialo smerom k filmu v jeho rôznych podobách. Koncom deväťdesiatych rokov som nastúpila do SFÚ ako pracovníčka Audiovizuálneho informačného centra. Sťahovali sme jeho kanceláriu do SFÚ vtedy ešte z ministerských priestorov na Dobrovičovej ulici. Súčasťou jej vybavenia bolo prvé pripojenie na internet a emailová schránka, ktorá bola na nejaký čas jediným elektronickým spojením SFÚ so svetom a ja som bola jej administrátorom. Všetky filmové podujatia, na ktorých sme sa tam v tom čase s kolegami podieľali, boli striktne analógové a veľkú časť agendy tvorilo vybavovanie dopravy, atakarnetov a iných colných dokumentov na transport filmových kópií po svete. Znie to ako pravek. Bolo to však aj obdobie zaujímavých premien v Európe, v slovenskej spoločnosti, ktoré sa dotýkali aj filmovej kultúry. Občas sa zdalo, že aj plné paradoxov. Na Slovensku sa rozpadlo finančné aj technické zázemie na výrobu filmu, na druhej strane sme sa začleňovali do európskych štruktúr podpory filmového priemyslu  do fondu Rady Európy Eurimages, neskôr aj do programu MEDIA EÚ, implementovala sa legislatíva, ktorá menila audiovizuálne prostredie. Slovenský filmový ústav bol prijatý do celosvetovej rodiny filmových archívov FIAF, otvárali sme premiérovo prvú spoločnú prezentáciu Slovenska, Česka a Poľska na filmovom trhu v Cannes. Pri mnohých týchto medzníkoch som mohla byť prítomná, veľa som sa pri tom procese naučila.

Doma ešte chvíľu trvalo, kým sa film dostal do pozornosti štátu, ktorý mu vyčlenil aspoň základné financovanie na tvorbu, v Slovenskom filmovom ústave vznikali nové projekty na jej reflexiu a popularizáciu, ako Film.sk alebo Kino-Ikon. V tomto období nastúpilo do SFÚ veľa čerstvých absolventov VŠMU či FiF UK. Bolo v tom veľa energie a zaujímavých, pre všetkých celkom nových projektov. Nešlo vždy všetko ľahko, nové výzvy a naša neskúsenosť často bojovali so systémom, v ktorom fungovala inštitúcia spadajúca pod ministerský úrad. Napriek tomu to boli pre nás mnohých asi najkrajšie pracovné roky. Vtedajší kolegovia sú doteraz priatelia a spolupracovníci.

Už veľa rokov sledujem SFÚ z opačnej strany, ako „používateľka“, ktorá pôsobí v súkromnej sfére ako producentka, distribútorka, letná kinárka alebo organizátorka podujatí s filmom. Tie dotyky s oddeleniami SFÚ sú neustále, intenzívne a veľmi profesionálne: s archívom, keď potrebujeme použiť vo filme historické materiály, s dokumentáciou, kde nájdu aj nemožné, s kolegami na „siedmom“, keď riešime čokoľvek s domácou alebo medzinárodnou prezentáciou našich hotových diel. Kino Lumière je, samozrejme, samostatná kapitola, jeho význam a nezastupiteľnosť pre filmové podujatia a špecifickú dramaturgiu vidno najviac teraz, keď je v rekonštrukcii.

Gratulujem SFÚ k okrúhlinám. Kolegom želám stabilné podmienky na prácu, k tomu dostatok motivácie a energie na ďalšie nové projekty.