Umenie v ére opakovateľnosti

Žijeme v ére návratov. Postmoderná situácia už síce nedominuje tak ako v 90. rokoch, ale jej špecifické dozvuky a ozveny rezonujú ešte aj dnes. Dôležitým prejavom je predovšetkým presun dôrazu z originality na kreatívnu prácu so staršími dielami, žánrovými pravidlami či s rôznymi kontextmi. Spomeňme si len na Greenawayove podnetné reflexie a komentáre k barokovým majstrom, prácu s „nájdenými materiálmi“ (staršími filmami) v hnutí found footage, prípadne na stále nové remaky starších diel. Mohli by sme to zhrnúť aj tak, že v postmodernej situácii akoby sa priznávalo, že všetko dôležité sa už povedalo, že modernistický prístup ku kultúre založený na originalite zlyhal a nám tak nezostáva nič iné, len reflexia kultúrneho dedičstva.

Aj tento aspekt viedol mnohých k tomu, aby hovorili o smrti umenia. Jedným nich bol Arthur Danto, ktorý prevzal od Hegela tézu o sebauvedomení absolútneho subjektu. Umenie si v istej fáze uvedomilo svoje dejiny a dejiny sa do jeho myslenia integrovali. Tým umenie dospelo do svojej finálnej posthistorickej fázy. Tou je premena na filozofiu a zároveň „smrť“ samotného umenia. Nastal vek teórie.

A práve sem vstupuje aj táto úvaha o obnovených premiérach a filmových opakovaniach. Tento rok sa do kinodistribúcie vracia hneď niekoľko filmov, ktoré sa už v kinách objavili pred mnohými rokmi. Spomeňme aspoň trilógiu Dealer od Nicolasa Windinga Refna, Cameronov Titanic, Vertovovho Muža s kinoaparátom, Janu z Arku Cecila B. DeMilla, Griffithovo Zrodenie národa, Podivný prípad doktora Jekylla a pána Hyda z roku 1920 alebo kolekciu filmov Larsa von Triera.

Recyklácia umenia

Ale netýka sa to len obnovených filmových premiér. Týka sa to napríklad aj monumentálnych blockbusterových fiktívnych svetov – Marvel Universe, Star Wars universe, DC Universe atď. –, ktoré chrlia každý rok ohromné množstvo audiovizuálneho materiálu. Ale aj remakov, spin-offov a pokračovaní. Nejde pritom len o produkciu, ale aj o divácke návyky. Minuloročnými a tohtoročnými diváckymi hitmi sú pokračovania Avatara, Top Gun, Mimoňov, Čierneho Pantera, Doktora Stranga atď. V prvej desiatke amerického rebríčka najnavštevovanejších filmov minulého roka nenájdeme film, ktorý by nebol pokračovaním alebo aspoň súčasťou niektorého zo spomenutých univerz.

A tu je namieste otázka: Prečo? Prečo dnes sledujeme takú záľubu v recyklácii a v opakovaní? Prípadne sa môžeme opýtať ešte konkrétnejšie: Ako to súvisí a súvisí to vôbec s Dantovou tézou o konci umenia, prípadne s (post)modernitou? A predovšetkým: Čo to vypovedá o nás, o našej súčasnej situácii, o súčasnej kultúre a umení, o dominantnej paradigme?

Prečo teda sledujeme takú záľubu v recyklácii a v opakovaní? Tu sa akosi automaticky ponúka viacero odpovedí. Hneď prvá sa týka neskorého kapitalizmu a kapitalizácie. Opakovanie a recyklácia umožňujú relatívne jednoducho mať zisky bez nutnosti náročne vytvárať nové statky, ktorých zisk je navyše neistý. Repetizácia a serializácia kultúry je z tohto hľadiska prirodzená, pretože to, čo sa overilo a získalo si popularitu, je možné systematicky speňažovať ďalšími a ďalšími opakovaniami a pokračovaniami, ako aj vytváraním transmediálnych univerz (napr. Star Wars, Harry Potter, Pokémon). Kultúra tak smeruje ku generovaniu rozsiahlych fiktívnych svetov, pretože práve tie umožňujú výbornú kapitalizáciu v podobe návratov, serializácie a mnohých naratívov. Neskorý kapitalizmus teda prirodzene, ako by to dokladoval aj Fredric Jameson, ústi do kultúrnej situácie menom postmoderna.

A netýka sa to len umenia, ale aj inštitúcií. HBO, Netflix, Amazon Prime, ale aj MUBI ukazujú iný model vytvárania programov, ktorý sa viac podobá na videopožičovňu, encyklopédiu, prípadne galériu než na klasické lineárne kino a televíziu. Už nejde len o neustály prísun noviniek, ale aj o trvalú prítomnosť starších filmov či starších diel. To, pochopiteľne, opätovne potvrdzuje už spomenutý trend iného utvárania diváckych návykov. Takýto divák už netúži len po neustálom prísune noviniek, ale aj po istom algoritme alebo, ešte lepšie, po kurátorskom výbere, ktorý mu nelineárne, v trsoch, podsúva skupinu podobných tém a kľúčových slov. Aj tu už teda prestala platiť maxima originality a novosti za každú cenu. Opätovne ide skôr o kreatívne prepájanie rôznych diel, a to na strane kurátora i diváka. A keďže to masívne funguje, aj kiná sa čoraz viac snažia o aspoň trochu podobný model, prípadne sa aspoň neboja opakovania. A sme späť pri postmodernej situácii.

Zmeny v spoločnosti, zmeny v umení

Poďme však hlbšie. Využívanie tohto princípu, samozrejme, nie je len záležitosťou (post)modernej situácie. Siahodlhé príbehy na pokračovanie, románové série a rôzne fantastické svety fungujú v kultúre už stáročia, no masívne sa začali rozrastať v období romantizmu – najmä na stránkach novín. Tu môžeme hľadať súvis s väčšou dostupnosťou takéhoto typu umenia a s väčšou ľudovosťou, ktorá súvisí s rozširovaním školskej dochádzky a s rozrastaním obchodníckej triedy. Zdá sa teda – no môžem sa mýliť –, že tento typ umenia aj z historického hľadiska úzko súvisí s nastupujúcou modernitou a kapitalizmom, pretože práve tie vniesli do sveta umenia masovosť a podujali sa nivelizovať tradičný, hierarchicky radený spoločenský systém, kde stála na čele spoločnosti božská, prípadne vo svete „dobrého vkusu“ aristokratická maxima. Cieľom bolo vytvoriť produkt, ktorý zasiahne a udrží pri sledovaní, čítaní či počúvaní čo najväčší počet konzumentov kultúry, nie oslava Boha a cností určená pre úzku skupinu vkusovo vytrénovaných a na pokojnú pozornosť zameraných aristokratov.

Toto preklápanie sa k inej časti spoločnosti zrodilo román. Postupom času, čo súvisí s ďalším a ďalším rozkladom aristokratickej triedy a náboženstva, sa tento trend naďalej posilňoval a začali sa rodiť spomenuté inštitúcie. Obchodnícka trieda ako jeden zo spoločenských ťažných koňov osvietenstva sa čoraz menej potrebovala prispôsobovať aristokratickým maximám, a to aj v rovine vkusu, a vytvorila si vlastnú kultúru, ktorá však musela obsahovať skepsu, keďže umenie postavené na často nekapitalizovateľných a neutilitaristických hodnotách predstavuje istého nepriateľa. A keďže umenie – ak nechcelo zostať čistým obchodným artiklom – sa už nemohlo upnúť na Boha, morálku a aristokraciu a dominantná obchodnícka trieda preň predstavovala istú hrozbu, muselo sa zacykliť do seba a stať sa pre seba tou najvyššou maximou. Práve toto je dôvod nástupu dantovsko-hegelovského absolútneho subjektu v umení a vstupu teoretizácie doň. Umenie sa oslobodilo a stalo sa v sebe a v priestore pre seba vymedzenom oblasťou čírej autonómie, čiastočne vytrhnutej z obchodníckej, utilitaristickej každodennosti. Aj preto tu máme dva svety – na jednej strane konceptuálne tendencie, happeningy, kurátorský prístup, umenie ako udalosť atď. a na strane druhej film ako súčasť populárnej, ale aj zberateľskej kultúry, smerovaný ku kapitalizácii. Dve strany tej istej mince. A tu je zároveň aj odpoveď na otázku o opakovaní – umenie je svet sám osebe a pre seba a práve preto sa v sebe nutne muselo začať cykliť.

Umenie ako manna

Čo teda môžeme vidieť, ak na umenie nazeráme z pohľadu opakovania a teoretizácie? Zdá sa mi, že odpoveď na túto otázku ponúka Theodor W. Adorno. Adorno dáva umenie do súvislosti s mágiou kúzelníka, ktorý si ohraničuje priestor od profánneho. Umenie vníma ako zjavenie sa celku vo zvláštnom, a to v podobe udalosti, čo je v jeho ponímaní pozostatok pôvodného chápania sveta ako manny. Manna je tu preanimistickým a premýtickým náboženstvom, ktoré vzniká z hrôzy výkriku pri stretnutí s prírodou. Tento výkrik sa potom transformuje do okolitého sveta ako manna – zvláštna, božská a pritom ešte neantropomorfizovaná moc, energia, ktorej sme vydaní na milosť. Človek je tu v područí prírody-manny a pri rituáloch sa snaží splynúť s týmto božským elementom. Táto manna sa v priebehu stáročí mení na mýty a náboženstvá a po smrti Boha na umenie, ktoré sa snaží, ako už bolo povedané, práve vymedziť si autonómny priestor, kde sa ešte môže prejaviť celok vo zvláštnom, nezávislý od ovládania a inštrumentálneho rozumu. Prekrásnym príkladom tohto prístupu sú umelecké happeningy.

A keďže západné umenie po smrti Boha sčasti prevzalo aj náboženský aspekt manny – čo potvrdzuje aj magická efemérnosť filmovej hviezdy a trend (super)hrdinov ako náhradiek božstiev –, prevzalo aj jeho tendencie. Z umenia sa stáva náboženstvo, ktoré má svoju teológiu v podobe teórie, liturgiu v podobe neustáleho opakovania a večného návratu toho istého (remakov, obnovených premiér, nových častí), raj v podobe fiktívnych svetov, do ktorých chceme unikať, svätých v podobe géniov, hviezd a superhrdinov. Má svojich teológov (teoretikov) a kňazov (umelcov), ale aj praktizujúcich laikov, čo chodia na nedeľné omše a berú náboženstvo aj s jeho teóriou vážne (elitárskych divákov), ako aj takých tých sviatočných, prípadne pasívnych veriacich (konzumentov). Človek proste nie je len obeťou ľubovôle kapitalizmu pri opakovaní, tento náboženský aspekt je tu motorom, ktorý človeka poháňa a ktorý mu zároveň umožňuje z kapitalistickej každodennosti uniknúť práve prostredníctvom vytvárania a následne i konzumovania umenia ako sveta autonómie.

Zároveň tu môžeme kontrovať Walterovi Benjaminovi, ktorý hovorí o strate aury umeleckého diela, čo je podľa neho jav prichádzajúci s reprodukovateľnosťou. Je to bezpochyby tak. Umelecké dielo prestáva byť animistickým totemom a vstupuje do abstraktnejšej éry, kde sa stáva abstraktnejším, monoteistickým Bohom. Už nejde o predmet ako taký, ktorý by sprítomňoval nejaké božstvo. Dôraz sa presunul na celok umenia, ktoré sa stalo autonómnym absolútnom – Bohom.

Oslava sveta autonómie, nielen snaha zarobiť

Zacyklenie sa v sebe absolútny subjekt následne posväcuje a oceňuje, a to často aj diela, ktoré boli čiastočne vytvorené ako obchodné artikle. Týka sa to nielen podnetnejších a veľkolepejších blockbusterov typu Avatar a Titanic, ale aj poklesnutých, brakových diel, posväcovaných v našich končinách Festivalom otrlého diváka. Stále v nich totiž zotrváva aj to autonómne, a teda to, čo sa vytrháva z každodennosti. Umenie uzatvorené do seba sa tak skrátka snaží posväcovať všetky diela, ktoré sa k umeniu hlásia. Titanic a Avatar sa nevracajú do kín a nepovyšujú sa na kult len akousi historickou optikou, ale práve tým, že celok umenia sa snaží hľadať sám seba v čoraz širšej škále foriem, a bezpochyby aj tým, že v situácii neskorého kapitalizmu veľmi na výber nemá. V situácii definitívneho víťazstva obchodníckeho a osvietenského ducha, ktorý už nemá žiadnych súperov, nemôže viac tohto ducha ignorovať. Otázkou je, či to pre umenie nie je aj priznaním si porážky.

Obnovené premiéry a návrat starších filmov do kín sa tak odohrávajú v tomto svete. Kino, galéria, divadlo sa stali chrámom, magickou inštitúciou, ktorá čoraz viac slúži na oslavu umenia ako sveta autonómie. Opakované premiéry tak nie sú len snahou zarobiť, prípadne snahy reflektovať sa, a pre divákov nejde len o nostalgické pripomínanie si starých časov, prípadne pripomínanie si dejín kinematografie. Sú aj oslavou filmu a umenia a tým aj oslavou toho, čo na ľudskom živote nie je inštrumentalizovateľné. Sú teda akousi formou happeningu, respektíve udalosti či dokonca sviatku, ktorý sa odohráva práve v tomto autonómnom svete.

Marcel Šedo, filmový teoretik, predseda Klubu filmových novinárov
foto: Film Europe, ASFK